Karul, R.: K blaženému nazeraniu a ešte ďalej. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 1.
Vydra, T.: O tvorbe a nesmrteľnosti. Trnava: Schola Philosophica 2007.
Text dosahuje tvar. Tvar sa vyznačuje obmedzením, obmedzenie je jeho podstatným rysom, cez obmedzenia sa beztvaré vkliesňuje do tvaru. Kniha Antona Vydru O tvorbe a nesmrteľnosti sa zaoberá práve obmedzeným, neobmedzeným, vnikaním neobmedzeného do obmedzeného a obmedzeného do neobmedzeného. Zaoberanie sa ním je vypovedaním o ňom a jeho uskutočňovaním zároveň.
Ide tu o prenikanie konečného – človeka s nekonečným, božským, povedané tak neutrálne ako to len ide. Modalitou tohto prenikania je v texte nahliadanie. Nahliadanie, ktoré nazveme blaženým nazeraním. Nazeranie mení toho, kto nazerá, mení jeho život, mení jeho myslenie. Táto zmena je tvorbou. Tvorba má nielen vertikálnu dimenziu, ak chceme hovoriť priestorovými metaforami, ale aj horizontálnu, má intersubjektivitu. Nielen prenikanie sa konečného a nekonečného, ale aj susedské dotýkanie sa týchto prenikaní. To, čo žijem, to, čo myslím, nazrenie nekonečného, nechám vidieť aj druhému, on mi nechá vidieť to, čo žije a myslí – nie je to každá komunikácia, je to privilegovaný typ komunikácie. Pomíňavo, „okamihovo“ prežívané bude podporené iným „aktuálnym“ prežívaním. Nielen to, „aktuálne“ prežívané môže byť podporené stálym, tvorbou vtelenou do niečoho pretrvávajúceho, diela v bežnejšom zmysle. V tomto poslednom prípade sa ukazuje zreteľná podobnosť s myslením etického a politického u Levinasa, etické vynárajúce sa v „teraz“, politické vteľujúce spravodlivosť v zákony a v inštitúcie, vyznačujúce sa pretrvávaním, prvé podporené druhým, druhé reaktivované prvým. Pripomínanie výšok bytia životu cez trvalosť diela rovnako evokuje aj Bachelardove katalógy podôb poetického bytia človeka, napomáhajúce interiorizovať do nás v jeho knihách zachytené podoby vyššieho života.
Ide tu o nesmrteľnosť. Nesmrteľnosť na dva spôsoby. Prenikanie konečného do nekonečného, prenikanie, ktoré nie celkom opúšťa telo, je nesmrteľnosťou v čase, večnosťou v čase. Netreba čakať na smrť, netreba čakať ani na zvestovaný budúci svet, k božskému sa môžeme povzniesť z tejto časnej existencie. V druhej podobe dochádza azda k vyhasnutiu konečného, lepšie povedané k vyhasínaniu až vyhasnutiu toho, čo je na nekonečnom konečné. Znekonečneniu, kam smrť nemá prístup. A ako medzistupeň, u A. Abulafiu v extatickej kabale, akási prechodná podoba, odchody do budúceho sveta a návraty do časného tela.
Pozrime sa, ako o tom hovorí text: najprv o prenikaní…, mnohé miesta…, najpôsobivejšie: „Bios a zoé označujú život, ale akoby medzi nimi nebola diferencia, akoby len inak pomenúvali ten istý život“ (s. 73). Bios tu vystupuje ako konečné, zoé ako nekonečné. „Necessitum a contingentia sú činné z rovnakej podstaty, hoci modálne sú odlišné“ (s. 73). Necessitum nekonečné, contingentia konečné. Alebo: „Ak však večnosť nepremení absolútne jej existenciu, potom sa k nej takáto osoba nevzťahuje,“ povedané s Kiergkegaardom (s. 101).
Potom, oddelenie sa od podmienky konečnosti učinením blaženého zrenia (po smrti tela?) nepretržitým, povedané s Husserlom: „Avšak smrť je vystúpenie zo sveta; a možnosť vedomia mimo tohto sveta, ktorý je svetom pre komunikujúce subjekty, nie je vylúčená prostredníctvom nijakých skúsenostných úsudkov ako úsudkov, ktoré sú napojené na danosť tohto sveta. Ak nemožno myslieť ukončenie prúdu Ja, potom by smrť znamenala trvanie mimo sveta“ (s. 112). Alebo, takisto na Husserlov spôsob: „Človek nemôže byť nesmrteľný. Človek nevyhnutne umiera. … Avšak transcendentálne pôvodný život a jeho posledné Ja sa nemôže stať z ničoho a nemôže prejsť do ničoho, je ‚nesmrteľné‛, pretože zomieranie preň nemá nijaký zmysel“ (s. 113).
Snovanie textu sa odohralo so znalosťou modalít človeka a ich myšlienkových zachytení v útvaroch, ktoré označujeme ako tie, čo patria k dejinám myslenia a kultúry. Za všetky prítomnosť acedie, pre dnešného človeka nepoznaného pojmu duševnej malátnosti. Bola súčasťou života v kláštoroch, znamenala neschopnosť prieniku k nekonečnému, presnejšie neschopnosť modlitby. Naraz vedomosťou o potrebe modlitby a jej neschopnosťou. Toto unavené napätie viedlo k neúnavnej náhradnej činnosti, všetkej inej ako vzťahovaniu sa k nekonečnu. Nie je v tomto fenoméne niečo aspoň vzdialene analogické k diagnóze úpadku človeka zo záveru knihy? Nie sme všetci v stave všeobecnej acedie?
Nejde len o vedomosť o prejavoch kultúry, teda toho, čo nás postretáva ako podoby ľudskosti, ale i o jej vypovedanie. So stmievaním ako pochodom umierania/umretia gréckeho človeka sa nestretávam prvý raz, no akoby to bolo prvý raz, aspoň čo sa týka prenikavosti vypovedania a následného pochopenia, predstavenia si.
Ďalším znakom textu knihy je etymologické skúmanie, k najzaujímavejším výsledkom v prípade rozboru latinského výrazu pre nádej a zúfalstvo, nádej ako videnie, v svetle, zúfalstvo ako nevidenie, v chmúrach. Pôsobivá práca je aj s pojmami, porozkladanie pojmov Necessitum a contingentia z ich koncentrácie a neuchopiteľnosti do akejsi scenérie, zreteľného predstavenia.
Celý text ako ponímanie/pojímanie sa vyznačuje niečím na spôsob deleuzovského pojmu. Obieha v ňom niečo nekonečnou alebo aspoň vysokou rýchlosťou. To niečo ho robí súvislým, prepojeným, niečo sa pohybuje ku každej alebo skoro každej možnosti, každému výbežku či premosteniu, text dynamicky pulzuje vo všetkých lokáciách, kde by mal.
Ale predsa je len tvarom, je ponímaním a veľké rýchlosti pohybu bodu, ako hovorí Deleuze, neznamenajú, že hovorí o všetkom. Text má len jeden „nedostatok“, ktorý však ako tvar musí mať, má svoje nemyslené, má svoje vonkajšie. A to by sa malo myslieť.
Napriek pocitu ukončenosti, ktorý sa ma zmocňuje pred vykresleným tvarom, sa pokúsim vypovedať akési „spoza“ hraníc tvaru. To, čo je k tomuto tvaru iné, ale zároveň hovorí v inom tvare o tom, o čom tento tvar.
Najprv k metóde výberu textov. Analýzy podobného charakteru, teda založené na hľadaní a nachádzaní skúmaných textov cez výskyt slova-kľúča, predkladajú i významný predstavitelia filozofických škôl, príkladom môže byť kniha o únave od J.-L. Chrétiena. Tento text je o tvorivosti a nesmrteľnosti. Problém ohraničeného a neohraničeného je problém filozofie ako takej. Temer každým textuálnym krokom sa pohybujeme v niečom, čo o tom hovorí, nie iba súvisí, to by bolo ešte slabo povedané, ale je o tom, je o tom, ale niekedy bez vyslovenia kľúčových slov „tvorivosť“ a „nesmrteľnosť“, alebo s ich vyslovením, ale bez ich zasadenia do prvého radu. Preto výber textov a myšlienok určený prítomnosťou kľúčových slov pripomína v istom zmysle prípravnú fázu, zavŕšenú, dokonanú, ale poznačenú rysom prípravnosti. A problém sa dá ďalej skúmať, ale skúmaním myslenia užšieho kruhu autorov, ak nie jediného, kde je tento problém prítomný, bez ohľadu – ako som povedal – na silne explicitnú prítomnosť kľúčových slov.
Inakosť, ktorá sa nevzťahuje na text zvonka, ale akoby zvnútra, vlastne ani nie inakosť, ale iná rovnakosť. Bez toho, aby som myslel, že idey E. Levinasa sú niečím zásadne chýbajúcim, poznamenávam, že jeho zapracovanie by prinieslo čiastočne nový pohľad, v niečom diferencovanejší pohľad, napríklad na ponímanie diela.
K navracavosti pojmu transcendencia, lepšie povedané k frekvencii opozít transcendencia – imanencia možno poznamenať, že i za pojmom imanencia sa skrýva niekedy to, čo v texte označuje pojem transcendencia. Text k tomu smeruje na mieste, kde hovorí: Pre Augustína je intimita a hĺbka základom vyznania o Bohu, ktorý je pre človeka intímnejší než vlastná intimita (intimior intimo meo) (s. 67). Odtiaľ je už len na krok k M. Henrymu, u ktorého je absolútny život imanenciou.
Prejdem k poslednému nemyslenému, ktoré mi zišlo na um. Toto nemyslené je obsiahnuté v texte ako bod na hranici, je už tu, ale jeho diferencovanie je vonku, v „inde“ textu. Týmto bodom/bodmi sú pojmy načrtnuté do istej miery masívne, predovšetkým visio beatifica, teda ešte nerozvinuté to, o čo tu v poslednom zmysle ide. Uvedomuje si ju i myslenie, ktoré prináša text a ktoré text prináša: „bios teoretikos sa stáva teraz, na konci akoby novým problémom, ktorý otvára premýšľanie“ (s. 154). I keď, nebolo by treba čítať namiesto bios zoé?
Mgr. Róbert Karul, PhD.
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
robert.karul[zavináč]savba.sk