V roku 2012 si pripomíname 100 rokov od narodenia a 30 rokov od smrti Jozefa Kútnika-Šmálova (1912 – 1982). Jubileum je príležitosťou k prehĺbeniu poznania jeho diela, k jeho novej reflexii na pozadí dobových i neskorších (vrátane súčasných) literárnych, filozofických, teologických tendencií.
Ak chceme vidieť osobnosť a činnosť Jozefa Kútnika-Šmálova v dobovom kontexte, potom môže byť relevantným, že jeho priateľ a kolega Ladislav Hanus ho zaradil do generácie vatristov.[1] Tých pritom nechápal ako literárnu skupinu, ale ako hnutie s kultúrnymi ambíciami, orientované pronárodne. V prvej polovici 30. rokov sa sám Jozef Kútnik-Šmálov hlásil ku katolíckej moderne, ako o tom svedčia jeho básne publikované v Antológii mladej slovenskej literatúry redigovanej Rudolfom Dilongom (Trnava 1933), jeho články publikované v časopisoch Postup, Prameň, ale aj jeho korešpondencia s niektorými autormi katolíckej moderny.[2] Čoskoro sa od literárnej tvorby vzdialil a ukotvil sa v oblasti literárnej kritiky a literárnej histórie. Aj keď sa sám zasadzoval za aktívnu účasť katolíkov v slovenskej kultúre, od ideovo a poetologicky nevyhranenej katolíckej moderny sa postupne vzďaľoval. Zlomovým vo vzťahu ku katolíckej moderne bolo jeho vystúpenie proti jej avantgardnému krídlu (reprezentovanému Pavlom G. Hlbinom, Rudolfom Dilongom), ktorému vyčítal nesúrodé a kultúrne neproduktívne spájanie kresťanstva so surrealizmom. Konceptuálne mu boli bližší jeho kolegovia zo Spišskej Kapituly, najmä už spomínaný Ladislav Hanus, ale aj Ferko Skyčák, básnicky Janko Silan, s ktorými spolupracoval pri vydávaní časopisu Obroda (1943 – 1944) a Verbum (1946 – 1948) a pri vedení knižných edícií založených pri týchto časopisoch.
Kútnik-Šmálov bol typom náročného čitateľa a britkého kritika, ktorý mal odvahu i odbornú erudíciu na to, aby vstúpil do zásadných aktuálnych kultúrnych zápasov svojej dejinnej epochy. Keďže ide o osobnosť, ktorá k primárnemu teologickému zameraniu pridala filozofické a slovakistické štúdiá, budem sa v článku zaoberať otázkou, ako táto interdisciplinarita poznačila jeho pastoračnú činnosť (v rámci katolíckeho milieu) i literárnu činnosť, ktorá nebola nasmerovaná k členom katolíckej cirkvi, ale k nábožensky nešpecifikovanému čitateľovi. Po metodologickom abstrahovaní Kútnikovej činnosti 1. na reflexiu teologických prvkov v literárnej kritike a 2. na reflexiu literárnej metódy v teologickej a náboženskej sfére bude možné sumarizovať jeho porozumenie ťažiskovým fenoménom, o ktoré sa zaujímal – teológii a literatúre (umeniu).
Janko Silan, Ladislav Hanus, Jozef Kútnik-Šmálov
Teológ o literatúre
Jozef Kútnik-Šmálov uverejňoval svoje literárnoteoretické články a recenzie na súdobú literárnu tvorbu už v období spred jeho štúdia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (v seminári na Spišskej Kapitule študoval v rokoch 1931 – 1936). V tomto takpovediac teologickom období jeho kultúrnej činnosti uverejnil okrem vlastných básní, poviedok, recenzií, úvah, esejí, prekladov duchovných poviedok a románov od francúzskych i poľských katolíckych autorov aj niekoľko článkov, v ktorých vysvetlil svoje koncepty umenia, interpretácie a kritiky. Tie sú primárnym zdrojom, z ktorého môžeme čerpať informácie o jeho porozumení týmto fenoménom. Ide síce o prechodné obdobie, v ktorom sa zaoberal literatúrou mimo svojho profilového (teologického) zamerania, predsa ho však považujem za dôležité. Jeho tvorivá literárna a literárnokritická aktivita v tomto období totiž svedčí o tom, že išlo o záujem, ktorý presahoval úroveň záľuby (tá by sa dala predpokladať na rýdzo čitateľskej úrovni; publikačná aktivita smerujúca k reflexii literatúry predstavujú ďalší stupeň záujmu o literatúru, aký je typický pre profesionálneho literáta alebo pre kultúrne zorientovaného intelektuálneho čitateľa). Keďže bol Kútnik v tomto období študentom teológie, články z tejto fázy nás informujú o tom, akým spôsobom jeho teologické zameranie ovplyvnilo jeho recepciu literatúry.
V článku nazvanom jednoducho O umení píše Jozef Kútnik-Šmálov, že ono je „privilegovanou činnosťou človeka“.[3] Je teda výsostne antropologické. Má svoju idealizačnú i tragickú podobu, pričom obe sú výpovedné ako výraz bytostnej túžby človeka.[4] Už konkrétne o literatúre, ako o tom druhu umenia, ktoré je vystavané z jazyka, zo slova, tvrdí, že má znakovú podobu, „je znakom nás samých“[5]. Slovo je na jednej strane záležitosťou človeka: v ňom sa „skrýva hĺbka nášho bytia a vrchol nášho určenia“,[6] na druhej strane má aj svoj teologický význam: „slovom nás má uniesť k Slovu“.[7]V každom prípade pripisuje umeniu schopnosť smerovať „za“ seba, transcendovať, či už tento pojem chápeme v zmysle náboženskej alebo nenáboženskej, prirodzenej transcendencie: „ľudské slovo je tu iba na to, aby nás zjednocovalo s ľuďmi, vecami a s Bohom“.[8] V tomto zmysle má umenie blízko k mystike: „To je kresťanská mystika, uplatnená i v umení“.[9] Kútnik tu hovorí o literatúre a umení esejistickým štýlom. V článku možno identifikovať romantizujúcu vrstvu ideí (takou je napríklad predstava umelca ako bojuje s hmotou, aby v nej stvárnil ducha, alebo zhodnocovanie rôznych druhov umenia podľa toho, akým spôsobom odrážajú ducha; najvyššie postavenie má v – zhode s romantizmom – poézia), mysticizujúcu vrstvu (možno sa domnievať, že ide o inšpiráciu koncepciou čistej poézie Henri Brémonda)[10] a teologizujúcu vrstvu, v rámci ktorej Kútnik bohato využíva teologické metafory, najmä tie, ktoré sa už etablovali aj v literatúre, napríklad viackrát opakované a zdôraznené tvrdenie: „Pravé umenie je zahľadené k stratenému raju“.[11] Za produktívne treba považovať jeho rozlíšenie umenia ako všeobecnej kategórie a jeho výrazu ako jeho konkretizácie, ktorá je prístupná poznávaniu a hodnoteniu.
Ďalším zdrojom Kútnikových názorov na literatúru a literárnu metódu poskytuje jeho článok Interpretácia a či kritika, ktorú uverejnil v Kultúre v roku 1934. Kým v eseji O umení nachádza prieniky literatúry a teológie (tematizácia životného sveta človeka, slovo ako spojivo s Bohom (Slovom), potenciál umenia k transcendencii), v tejto stati zaoberajúcej sa metodológiou sa pohybuje v oblasti recepcie (interpretácie, kritiky) literatúry, avšak problematiku reflektuje z východísk, ktoré sú teologické. Predovšetkým sa Kútnik dištancuje od takého prístupu k čítaniu textu, ktorý „sa obmedzí na analýzu vlastného diela“.[12] Pri tejto čisto formálnej alebo obsahovej analýze sa stráca vonkajšie kritérium pre hodnotenie.
Jozef Kútnik-Šmálov ďalej polemizuje s dvoma typmi interpretácie vykreslenými ad extremum: na jednej strane vníma hermeneutickú tradíciu, ktorej „krédom je: vžiť sa do duševného stavu tvorcu“.[13] Pozitívum, ktoré poskytuje, je záujem o tvorivý osobný zážitok autora, rizikom je asimilácia s ním a interpretačný subjektivizmus.[14] Na druhej strane píše o interpretácii, ktorá pristupuje k umelcovi s odstupom, ako k objektu, nezaoberá sa osobným zážitkom ani tvorivým procesom. Avšak aj tu väzí nebezpečenstvo relativizmu.[15] Recepcia literatúry by podľa Kútnika mala nevyhnutne pozostávať z interpretácie i z kritiky (hodnotenia). Kritika sa nemôže obmedziť „na čisto formový výraz“,[16] jej úlohou je „zistiť hodnoty“.[17] Aby kritika mohla plniť túto funkciu, považuje Kútnik za nevyhnutné, aby sa opierala o určitý svetonázor, o estetiku, dokonca o metafyziku.[18] Toto východisko považuje za záruku objektivity kritiky, aj keď realisticky uznáva, že úplnú objektivitu pri literárnokritickom procese nemožno dosiahnuť. Jeho vlastným metafyzickým i estetickým východiskom sa stal tomizmus, ktorého sa pridŕžal napríklad v otázke existencie objektívnej pravdy a v presvedčení, že veľké syntetické idey pravdy, dobra a krásy sú hodnotami, ktoré je schopný uznať každý človek, takže sa môžu stať vodidlom pri interpretácii a kritike umenia.[19] Aj keď ani tento článok nepodáva koncept umenia, literatúry či kritiky úplne, predsa je možné vyselektovať z neho aspoň niektoré jeho dôležité prvky: exegéza a hermeneutika ako východisko, potreba kritického stanoviska pri čítaní literatúry, ktoré je nevyhnutné oprieť o filozofiu (estetiku, metafyziku). Hodné pozornosti je, že Kútnikov koncept literatúry už v tejto fáze možno rozčleniť na sféru autora (autorský zážitok)[20] – samotný literárny text – čitateľský zážitok, prostredníctvom ktorého možno identifikovať hodnoty diela.[21] Je vystavaný na idei čítania ako dialógu, čo je prístup typický pre hermeneutiku. Aj keď Jozef Kútnik Šmálov pripustil, že interpretácia je v tomto zmysle nevyhnutne poznačená subjektivizmom interpretujúceho subjektu, predsa je podľa neho dôležité podstúpiť toto riziko. Subjektivizmus sa má revidovať poznaním umeleckej štruktúry diela a objektivizovať v procese kritického hodnotenia diela.
V rokoch 1938 – 1941 Jozef Kútnik-Šmálov navštevoval Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave. Študovať začal už ako svetonázorovo vyhranená osobnosť s pomerne rozsiahlou publicistickou a literárnokritickou aktivitou. Pravdepodobne kvôli vojnovým pomerom až v roku 1944 napísal a obhájil dve záverečné práce, jednu z pedagogickej psychológie (Detská spontánna kresba),[22] druhú z literárnej histórie (Postavenie J. K. Viktorína v slovenskom literárnom živote).[23] Predpokladám, že literárne a filozofické vzdelanie mohlo spôsobiť u Jozefa Kútnika-Šmálova názorové zmeny, ktoré sa týkajú porozumenia literatúry a jej recepcie. Kútnikova záverečná literárnohistorická práca bude primárne materiálom, na ktorom budem identifikovať možný posun teologických vplyvov (východísk) voči jeho literárnovednej práci. Kútnik sa jej tvorbou zaoberal niekoľko rokov, ako o tom svedčí jeho list Františkovi Hrušovskému z roku 1942: „materiálu o J. K. Viktorínovi je dosť. Treba naň čiahnuť a sformovať ho a dať mu zmysel. Základné poňatie jeho osobnosti i epochy sa mi už črtá, načim ho len detailne vyplniť, aby obraz života i diela bol dostatočne sýty, presvedčivý a i pôsobivý. Monografia tá chce byť nie pozitivisticky nudná, ale rozložená dramaticky vo vnútornom rytme.“[24]
Prácu o J. K. Viktorínovi koncipoval Kútnik-Šmálov tak, že upriamil pozornosť najprv na autora a vzápätí na jeho dielo. Má literárnohistorický charakter: Kútnik sumarizuje poznatky, ktoré sú o Viktorínovi známe a chápe ich ako východiskový bod k svojmu vlastnému bádaniu. K autorovmu životu pristupuje s pokorou: „Život každého jednotlivca zastretý je tajomstvom, ktoré si vyžaduje patričnú úctu ako celkom elementárny predpoklad“.[25] Jeho zámerom bolo nájsť zlomové momenty, ktoré poznačili Viktorínovu osobnosť. Vychádza najmä z autobiografií, ktoré Viktorín o sebe napísal, pričom chce korigovať ich subjektivizmus konfrontáciou s poznatkami, ktoré v nich obsiahnuté nie sú. Teda aj popri predpoklade pristúpiť k Viktorínovej osobnosti s úctou, má v sebe Kútnikov zámer aj kritický moment. Medzi uzlové body, ktoré ovplyvnili osobnosť J. K. Viktorína, podľa Kútnika patria: ťažké sociálne pomery rodiny, etnický pôvod (rodičia pochádzali z Česka, žili v oblasti západného Slovenska), skúsenosti sociálneho alebo národnostného útlaku z detstva, mladosti, zo štúdií v seminári i z kňazskej praxe, autorov svetonázor (filozofický i náboženský racionalizmus a pozitivizmus), obvinenie uhorskej vrchnosti z panslavizmu a jeho následné uväznenie. Jozef Kútnik-Šmálov nezostáva iba pri tomto výpočte, ale snaží sa poukázať aj na to, ako tieto determinanty poznačovali osobnosť J. K. Viktorína, teda ako sa jeho osobnosť vnútorne dramaticky vyvíjala až po tragické vyústenie, ktoré sa prejavilo vo Viktorínovej psychickej chorobe a v skrate, v ktorom si siahol na život.
V druhej časti práce sa Jozef Kútnik-Šmálov zaoberá kultúrnou činnosťou J. K. Viktorína. Literárnohistorický materiál systematizuje, triedi do fáz, čo by zodpovedalo objektívnej, pozitivisticky ladenej literárnohistorickej metóde. To však tvorí iba poznatkovú bázu; špecifické na prístupe Jozefa Kútnika-Šmálova je, že kultúrne dielo J. K. Viktorína vysvetľuje v dialektickej súvzťažnosti s uzlovými bodmi, ktoré identifikoval v prvej časti. Pri tejto metodickej práci na jednej strane uznáva pozitíva Viktorínovej kultúrnej činnosti v predmatičnom období (organizačný talent zameraný na národné práva Slovákov), na druhej strane kriticky hodnotí jeho nedostatky, ktoré pripisuje na vrub spomínaným „uzlovým bodom“ (málo tvorivej aktivity, viac technickej a výkonnej práce). Ak by sme chceli jeho literárnohistorickú metódu typologizovať, dala by sa najskôr umiestniť medzi hermeneutiku a fenomenológiu s poznámkou, že ide o kritickú fenomenológiu. Jozef Kútnik-Šmálov sa totiž zaoberá vedomím, hlavne takzvanými hlbinnými štruktúrami, ktoré sú často neuvedomované (v tomto zmysle Kútnik hovorí o tendencii J. K. Viktorína zamlčovať vo svojich životopisoch neúspechy).
Kútnik teda vystaval svoju prácu na zásadnom predpoklade, že človek a jeho dielo sú neoddeliteľne späté. Práca je stelesnením autorovho ducha. Je pozitívne i negatívne poznačená jeho intenciami, svetonázorom, morálnymi zásadami, komplexmi, sklamaniami, jednoducho nielen okolnosťami, ale skúsenosťami, teda spôsobom ich spracovania vedomím, osobnostnou štruktúrou autora počnúc od vnímania až po jeho hodnotové a svetonázoré založenie. Jozef Kútnik-Šmálov pomenuje hĺbkové štruktúry vedomia autora, avšak nechce sa empaticky identifikovať s jeho životným svetom. Drží si odstup pomocou hodnotiacich kritérií, ktoré vnášajú do literárnohistorickej reflexie kritický moment. V hermeneutickom zmysle je pre Kútnika recepcia literatúry dialógom medzi autorom, dielom a čitateľom, avšak nevyhnutne aj kritickým dialógom. Rekonštruovaný životný svet autora tvrdo konfrontuje s pravdou, ktorú podľa tomizmu spoznal ako objektívnu (v tomto zmysle Kútnik nemohol u Viktorína súhlasiť s racionalistickým prijatím náboženstva ani s prospechárskym taktizovaním s morálkou). Potrebu objektívnych kritérií vyplývajúcich z estetiky i metafyziky (tomizmu) Kútnik vyznával už od ranej fázy svojej literárnovednej činnosti, v jeho práci o Viktorínovi sa snaha o objektivitu prejavila v systematizujúcej literárnohistorickej i v hodnotiacej práci, v ktorej mu priznal mnohé zásluhy za rozvoj národného života, ale takisto nekompromisne pomenoval slabiny jeho prístupu a identifikoval vplyvy (uzlové body), ktoré sa pod ne podpísali. Práca sa naozaj vyznačuje dynamizmom a dramatickosťou, ako si Kútnik zaumienil. Je otázkou, či sa životný dramatizmus J. K. Viktorína skutočne uberal podľa schém, ktoré Kútnik načrtol: v súčasnosti sa pripisuje jeho skrat, v ktorom si siahol na život, psycho-somatickým príčinám, najmä rakovine hlavy, ktorá mu v poslednom období života spôsobovala nesmierne bolesti.
Aktívny záujem Jozefa Kútnika-Šmálova o literatúru svedčí o tom, že si uvedomoval potrebu kultúry v náboženstve a zároveň dôležitosť kultúrneho príspevku kresťanov v sekularizovanej (sekularizujúcej sa) spoločnosti. Preto vstupoval do dialógu medzi autormi a čitateľmi a zasadzoval sa za čo najobjektívnejšie hodnotové zhodnocovanie umenia. Metodologické východiská prijal z hermeneutiky, fenomenológie, tomizmu, čo možno chápať ako alternatívu voči dobovo preferovanému formalizmu, štrukturalizmu a hodnotovému literárnokritickému relativizmu. Monografia o Viktorínovi svedčí o tom, že Jozef Kútnik-Šmálov upriamoval pozornosť na zástoj katolíkov v dejinách národnej kultúry,[26] avšak zároveň sa vyhol nekritickému, tendenčnému postoju voči autorom-katolíkom. Bol to jeho spôsob, akým bojoval proti konfesionalizmu (konfesionálnemu separatizmu) v slovenskej kultúre, ktorý dlhodobo paralyzoval kultúrne snahy Slovákov, a jeho stopy bolo cítiť ešte aj v 20. storočí.[27]
Liturgia ako umenie
V tejto časti upriamim pozornosť na to, ako sa literárna profilácia Jozefa Kútnika-Šmálova prejavila v oblastiach náboženského života, primárne určených členom katolíckej cirkvi. Kútnik sa usiloval poukázať na umelecké hodnoty nachádzajúce sa v tých náboženských a spirituálnych fenoménoch, medzi aké patrí napríklad liturgia cirkvi. Dôkazom sú najmä jeho články zaoberajúce sa umením a liturgiou (v neskorších desaťročiach jeho práca v liturgickej komisii), z ktorých budem v tejto časti vychádzať. Výpovedný je v tomto zmysle jeho list Antonovi Baníkovi z roku 1945:
„Čoraz viac si totiž uvedomujem, že som v prvom rade katolícky kňaz a že teda popri všeobecne kultúrnej misii mám konať ešte špeciálne kňazskú aj v lit. histórii a kritike. Z týchto pohnútok, ako som o veci rozmýšľal, prišiel som k presvedčeniu: treba zložiť základné dáta lingvistické, literárnohistorické a estetické o hlavných slovenských katolíckych modlitbách: Otče náš, Zdravas, Sláva, Verím, Prikázanie, ruženec, litánie, krížová cesta ap. Plán sa mi pozdal. Má veľký praktický význam, ak aj čisto teoretický dosah. Priam sa mi práca zapáčila po všetkých stránkach. Pravda, treba prihliadať na liturgiku, dogmatiku, asketiku, morálku, kultúrnu históriu, cirkevné dejiny, literárne dejiny, jazykovedu, základné estetické normy apod. Slovom, predmet v podstate drobný, no rozrastá sa rozličnosťou hľadísk. Treba mi teda na ne pamätať a dôkladne sa pripraviť, aby práca mala svoj jasný ráz, presný cieľ a vyhranené metódy“.[28]
V rámci témy náboženstvo a umenie sú zásadné Kútnikove články, ktorými sa zapojil do diskusie v časopise Řád (revue pro kulturu a život), čo bolo periodikum českých katolíkov, ktoré uverejňovalo aj príspevky od Slovákov.[29] Aj keď Jozef Kútnik-Šmálov uznáva, že pre náboženské ciele vznikli v dejinách Európy mnohé hodnotné umelecké diela (architektonické, výtvarné, hudobné…), predsa príbuznosť umenia a liturgie vníma na celkom inej úrovni. Nejde mu o kunsthistorickú, ale o filozofickú, metafyzickú reflexiu témy: teda, že v liturgii sa síce uplatňujú rôzne umelecké výrazy (rytmika, melódia, poézia, dokonca tanec), ale to len vďaka tomu, že liturgia je umením svojou podstatou.[30] „Na úplne metafyzickom základe sa liturgia stretá s umením“,[31] píše. Definovanie ako spôsob ohraničenia obsahu a rozsahu pojmu umožnila Kútnikovi identifikovať spoločné i diferenciačné prvky medzi umením a liturgiou. Liturgiu charakterizuje ako hranú drámu,[32] typickú svojím činným charakterom (koná sa, odohráva sa, vzniká a zaniká). Umenie má takisto činnostný charakter, ide o realizáciu a konkretizáciu idey, stelesnenie duchovného princípu v hmote.[33] Rozdiel medzi oboma fenoménmi vidí v tom, že liturgia má predmet a vopred danú formu, naproti tomu umenie sa vyznačuje slobodou v realizácii myšlienky. Z toho mu vyplýva, že liturgia je takisto konkretizovaným umením, ale „nie umením osobným a tvorivým, ale umením par excellence sociálnym a reprodukčným“,[34] pričom jej sociálnosť považuje za pozitívum (pravdepodobne aj kvôli dobovo aktuálnej požiadavke sociálnosti umenia, ktorú iniciovalo davistické hnutie).
Po nájdení dištinktívneho príznaku medzi umením a liturgiou (sloboda v predmete a forme) pokračuje Kútnik charakteristikou umenia osebe. Za jeho neodňateľnú známku považuje bezúčelovosť: „nemá účel, ale má zmysel“,[35] teda je „čistou hrou“.[36] Na tejto úrovni analýzy Kútnik odkrýva novú súvislosť medzi nábožentvom a umením, a to v tom, že slobodná, hrová, účelovosti zbavená umelecká tvorba je blízka Božej stvoriteľskej činnosti, je podobenstvom o Bohu ako o Umelcovi, ktorý – ako bytie ontologicky dokonalé a úplné – nestvoril svet kvôli nejakému účelu, ale stvorenie bolo preňho bezzáujmovým aktom vyplývajúcim z jeho vnútorného bohatstva.[37] Boha ako slobodného Tvorcu a Umelca možno zakúsiť okrem stvorenia aj v liturgii, ktorá je „Božím festivalom“ bez účelovosti, ale s prítomným zmyslom.[38] Umenie a hra sú pre Kútnika také spôsoby ľudskej činnosti, ktoré vyjadrujú podstatu liturgie: „Liturgický spev je hra pred Božou tvárou“.[39] Človek prítomný na liturgii má jedinečnú možnosť prežiť situáciu, ktorá sa ponúka ako skúsenosť oslobodená a oslobodzujúca od utilitárnosti, dokonca aj od didaktizmu a moralizátorstva. Iba takáto skúsenosť, akou je okrem liturgie iba hra a umelecká tvorba, plne uvoľňuje potenciál k mohutnosti života. Preto Kútnik viackrát zdôrazňuje, že „cez umenie a hru sa kráča k liturgii“.[40] Význam liturgie pre súčastného človeka vidí v tom, že vďaka nej sa z človeka poznačeného moderným aktivizmom a technokraciou môže stať meditatívnym.[41]
Jozef Kútnik-Šmálov mal príležitosť zaoberať sa liturgiou a hlavne liturgickým jazykom a štýlom ešte neskôr, po Druhom vatikánskom koncile, ktorý priniesol reformu liturgie podľa encykliky Sacrosanctum concilium (1963). Aj keď tu mu už nešlo o „metafyzickú meditáciu“, ale o metodicky funkčný a koncepčný príspevok, ktorý by bol užitočný pri preklade liturgických textov do národného jazyka, predsa mu predchádzajúce línie myslenia poskytli východisko (napríklad téza o povahe liturgie, ktorá vychádza z Božej tvorivosti). Následne však schádza na úroveň jazykovej, literárnej, genologickej a štylistickej analýzy. Jednoznačne odlišuje liturgický štýl (ako kanonizovaný, kodifikovaný cirkvou) od sakrálneho[42] (menej stabilný, ide napríklad o jazyk modlitebníka) a zároveň ich dialekticky usúvzťažňuje. V liturgickom štýle identifikuje jeho základné výrazové vlastnosti (nadindividuálnosť, objektívnosť, velebnosť, mohutnosť),[43] jeho konštrukčné princípy (súvzťažnosť celku a častí, hierarchizácia)[44] a také navzájom protirečivé tendencie ako jasnosť/logickosť versus lyrickosť (jazyk trópov, emócií) /dramatickosť (dialogickosť). Systematicky pomenúva výrazové prostriedky na úrovni slova, obrazu, vety, uvádza ich pôvod a funkciu, vymedzuje liturgické žánrové rámce. Sériu svojich článkov o národnom liturgickom jazyku uzatvára zásadami pre prekladateľov.[45]
V rámci reflexie literárnosti v náboženskom fenoméne nemožno opomenúť veľkú mariologickú monografiu Jozefa Kútnika-Šmálova Litánie loretánske. V zložitých politických okolnostiach, ktoré nastali po jeho ukončení literárnych a filozofických štúdií, predstavuje jedinú realizovanú prácu z pôvodného široko koncipovaného zámeru (podľa citátu z listu A. Baníkovi z roku 1945, pozn. 28). Monografiu Kútnik spracovával od roku 1951 do roku 1974, vydaná bola až po jeho smrti, v roku 2003, napriek časovému posunu však nestratila svoju aktuálnosť a podnetnosť. V úvode si autor vytyčuje východiská: „vychádzal som zo štylisticko-etymologickej analýzy, potom z biblickej exegézy a napokon z dogmaticko-mystického obsahu. Či táto štrukturalistická metóda, aplikovaná na rozbor a výklad litánií, priniesla aj ich lepšie ozrejmenie, (…) nech posúdi kritický čitateľ“.[46]
Oproti Kútnikovej reflexii literárnych textov tu vidno určitý posun: nezameriava sa na autora (čo ani pri anonymnom, tradíciou ustanovenom texte nie je možné), ale na samotný text, pričom chce využiť tak teologické (biblická exegéza, mystická tradícia) ako aj literárne (štrukturalizmus) a lingvistické (etymológia) metodologické postupy. Funkčnosť svojej práce zdôvodňuje porozumením textu, čo môže prispieť k lepšiemu spirituálnemu zážitku veriacich ľudí.[47] Kútnik tu svoju metódu síce prispôsobil povahe sledovaného fenoménu, avšak ani v tejto práci nezaprel komunikačný rozmer a funkčný aspekt svojej práce. Ako autor je ochotný prijať kritické hodnotenie od čitateľov, podobne, ako on sám kriticky zhodnocoval diela iných autorov. Analýza žánrového rámca litánií však presiahla jeho primárny zámer prispieť k porozumeniu pri modlitbe a stala sa podnetnou aj pri literárnovednom výskume básnických litánií.[48] Prináša spresnenie terminológie (pojmy ako pásmo, významový šev) a systematizáciu poznatkov o žánri v diachrónii (vývin slovesnej litanickej formy, jeho spätosť s inými sakrálnymi žánrami, napríklad žalmom, vnútorné dejiny litanickej formy) i v synchrónii (aplikácia literárnych poznatkov z „profánnych“ žánrov, napríklad pásma). Mariologickú exegézu využívajú vo svojich publikáciách tak katolícki teológovia ako aj religionisti.[49]
Práce Jozefa Kútnika-Šmálova zaoberajúce sa explicitne náboženskými fenoménmi (liturgia, liturgický jazyk, litánie loretánske) prinášajú syntetické poznatky, v ktorých možno identifikovať filozofickú, teologickú i literárnu a jazykovednú erudíciu. Týmto spôsobom sprístupnil problematiku náboženských žánrov a štýlov nielen pre členov katolíckej cirkvi, ale aj pre odborníkov v oblasti literárnej vedy, lingvistiky, filozofie, teológie či religionistiky.
Záver
V článku zameranom na teologicko-literárnu interdisciplinaritu Jozefa Kútnika-Šmálova som sa zaoberala dvoma úrovňami reflexie jeho diela: jeho teologicko-filozofickými východiskami pri recepcii národnej literatúry a jeho konceptom umenia v spirituálnych (najmä liturgických) prejavoch katolíckej cirkvi (otázka umeleckej hodnoty v náboženskom fenoméne).
Sumárne možno povedať, že Jozef Kútnik-Šmálov si uvedomil dôležitosť prepojenia umenia a náboženstva, a to aj v období sekularizácie spoločnosti a podstúpil námahu a riziká, ktoré s tým boli spojené. Jeho práce nad liturgickými a spirituálnymi textami sa ukázali plodnými nielen ako odkrytie významu pre komunitu veriacich, ale aj ako fenomény, ktoré sú hodné pozornosti odbornej reflexie na pomedzí teológie, literatúry a jazykovedy. Jeho metodologické východiská pri recepcii umeleckej literatúry sú poznačené hermeneutickou a fenomenologickou školou, aj keď na úrovni interpretácie textu využil aj podnety štrukturalizmu, pri reflexii čitateľskej recepcie zas sociológiu literatúry. Jozef Kútnik-Šmálov bol presvedčený, že literatúra a umenie prinášajú také hodnoty, ktoré sú nezávislé od náboženského či nenáboženského svetonázoru, a tým sa môžu stať bázou pri recepcii a kritike. Ako literárny kritik a historik vyznával potrebu všeobecnej estetiky a filozofie (metafyziky), ktoré majú byť zárukou objektivity hodnotenia umenia.
Hodný pozornosti je jeho poznatok o význame umenia pre náboženského človeka: môže mu byť podobenstvom o tvorivej – plodivej podstate Boha a vodidlom pre prežívanie liturgie ako priestoru slobody, ne-utilitárnosti a hravosti. Znamená to, že aj keď – podľa jeho slov – svoju prácu v oblasti literárnej vedy chápal ako misiu, vyhol sa 
náboženskému didaktizmu. Dokonca z analyzovaných statí možno dedukovať, že spoznal dôležitosť literatúry a umenia pre samotnú teológiu. Umenie vnímal v zásade ako antropologické, čo v kontexte teologickej reflexie tajomstva inkarnácie Slova nemôže nemať zásadný súvis s Bohom. Nerozlučnú spätosť Boha s ľudským svetom odzrkadľuje na druhej strane aj Kútnikov prístup k literatúre, zvlášť k životnému svetu autora, na ktorý nazerá ako na tajomstvo – teda ako na sféru božského, ku ktorej treba pristupovať s úctou.
Aj keď sú jeho hodnotiace súdy v jednotlivostiach spochybniteľné (napríklad absolutizácia psychických uzlových momentov pre život a prácu J. K. Viktorína), nemožno im uprieť koncepčnosť a najmä podnetnosť, ako o tom svedčia knihy, ktoré po roku 1989 vydalo vydavateľstvo Lúč.
L i t e r a t ú r a
EAGLETON, T.: Úvod do literární teorie. Praha: Plus 2010.
GADAMER, H.-G.: Aktualita krásneho (Umenie ako hra, symbol a slávnosť. Bratislava: Archa 1995.
GEJDOS, A.: Lauretanische Litanei als Kompendium der Mariologie. Norderstedt: GRIN Verlag 2009.
HANUS, L.: Jozef Kútnik-Šmálov. Život – činnosť – tvorba. Sp. Podhradie: Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka 1992.
HASS, A., JASPER, D., JAY, E.: The Oxford Handbook of English Literature and Theology. Oxford: OUP 2009.
JUHÁSOVÁ, J.: Vzťah sakrálnych litánií a avantgardnej litanickej formy v poézii slovenského nadrealizmu. In: Slovenská literatúra, roč. 58, 2011, č. 1, s. 30-52.
KOMOROVSKÝ, J.: Ruská náboženská filozofia a kríza západnej filozofie. [online]. URL: <http://www.uski.sk/frm_2009/ran/2004/cl040207.htm>.
KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: List Jozefa Kútnika-Šmálova Antonovi Baníkovi z 6. 5. 1945, Martin: Matica slovenská, ALU 132 I 38.
KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: List Jozefa Kútnika-Šmálova Františkovi Hrušovskému z 21. 6. 1942 Bratislava. Martin: Matica slovenská, ALU 102A21.
KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: List Pavlovi G. Hlbinovi z 8. 2. 1933 Spišská Kapitula. Martin: Matica slovenská, ALU 169 C.
KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Litánie loretánske. Bratislava: Lúč 2003.
KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Literárna kritika ako poznávanie a hodnotenie. Bratislava: Lúč 2004.
KÚTNIK, J.: K otázke národného liturgického jazyka I. In: Duchovný pastier, roč. 41, 1966, č. 7, s. 152 – 154.
KÚTNIK, J.: K otázke národného liturgického jazyka II. In: Duchovný pastier, roč. 41, 1966, č. 8, s. 177 – 178.
KÚTNIK, J.: K otázke národného liturgického jazyka III. In: Duchovný pastier, roč. 41, 1966, č. 9 – 10, s. 235 – 236.
KÚTNIK, J.: Postavenie J. K. Viktorína v slov. lit. živote. Bratislava: Archív UK 1944, K-170.
KÚTNIK, J.: Spontánna detská kresba. Bratislava: Archív UK, 1944, K – 171.
PRÍHODOVÁ, E. (ed.): Kontexty a inšpirácie katolíckej moderny. Ružomberok: Vydavateľstvo KU 2011.
ŠMÁLOV, J.: O umení. In: Prameň, roč. 2, 1937, č. 1, s. 4 – 6.
ŠMÁLOV, K., J.: Liturgia ako umenie. In: Řád, roč. 2, 1935, s. 194 – 202.
P o z n á m k y
[1] HANUS, L.: Jozef Kútnik-Šmálov. Život –Činnosť –Tvorba. Sp. Podhradie: Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka 1992, s. 426.
Vatra (1919 – 1925) bola časopisom katolíckych stredoškolákov, ktorí vyrastali síce ešte v predprevratových pomeroch, no čoskoro po prevrate sa zapojili do kultúrneho diania v Československej republike. Postupne sa z radov prispievateľov vyprofilovalo viacero vedcov (F. Hrušovský, A. A. Baník, F. Skyčák), umelcov (M. Urban, J. Nižnanský) a politikov (K. Sidor).
[2] Explicitne sa Kútnikova ambícia byť súčasťou kultúrnych snáh autorov katolíckej moderny nachádza v liste adresovanom Pavlovi G. Hlbinovi: „Milý Priateľu… Pripájam sa, chcem sa pripájať k Tebe, ku katolíckej moderne. Aby nás bolo viac a aby sme boli výbojnejší. Predsa my nepíšeme preto, aby sme písali. Písanie je nám iba prostriedkom. Chceme ním šíriť ideu…“ (Sp. Kapitula 8. 2. 1933, ALU 169 C 32).
[3] ŠMÁLOV, J.: O umení. In: Prameň, roč. 2, 1937, č. 1, s. 4.
[4] Tamže, s. 4 – 6.
[5] Tamže, s. 6.
[6] Tamže, s. 6.
[7] Tamže, s. 6.
[8] Tamže, s. 6.
[9] Tamže, s. 6.
[10] Kniha Henriho Bremonda Čistá poézia tematizujúca spätosť modlitby, mystiky a poézie vyšla v roku 1935 v českom preklade s doslovom F. X. Šaldu. Porov. GAVURA, J.: Bremondov koncept čistej poézie a slovenská katolícka moderna. In: PRÍHODOVÁ, E. (ed.): Kontexty a inšpirácie katolíckej moderny. Ružomberok: Vydavateľstvo KU 2011, s. 103. Názorová príbuznosť Jozefa Kútnika-Šmálova s koncepciou čistej poézie je prechodná, možno ju identifikovať iba v tomto ranom, teologickom období jeho literárnej aktivity. Oveľa príznačnejšie je pre Kútnikov dôraz na katolícku literatúru, ktorá sa má vyznačovať určitou ideovosťou vychádzjúcou z kresťanstva (porov. úryvok z listu Pavlovi G. Hlbinovi z roku 1933 citovaný v pozn. 2). Naproti tomu Henri Bremond nástojil na tom, že poézia má byť čistá, t. j. bez toho, že by plnila nejaké ideové očakávania spojené s vieroukou. Porov. KISS-SZEMÁN, R.: Katolícke inulturačné experimenty v európskom umení 19. a 20. storočia. In: PRÍHODOVÁ, E. (ed.): Kontexty a inšpirácie katolíckej moderny, c. d., s. 157.
[11] ŠMÁLOV, K., J.: O umení, c. d., s. 4.
[12] Kútnik Šmálov, J.: Literárna kritika ako poznávanie a hodnotenie. Bratislava: Lúč 2004, s. 39.
[13] Tamže, s. 39.
[14] Tamže, s. 39.
[15] Tamže, s. 39 – 40.
[16] Tamže, s. 41.
[17] Tamže, s. 41.
[18] Tamže, s. 40.
[19] Tamže, s. 42.
[20] Tamže, s. 38.
[21] Tamže, s. 39, 41.
[22] Práca sa nachádza v Archíve Univerzity Komenského v Bratislave pod signatúrou K – 171.
[23] Práca je dostupná taktiež v Archíve Univerzity Komenského v Bratislave pod signatúrou K – 170.
[24] List Jozefa Kútnika-Šmálova Františkovi Hrušovskému. Bratislava 21. 6. 1942. Martin: ALU 102A21.
[25] KÚTNIK, J.: Postavenie J. K. Viktorína v slov. lit. živote. Bratislava: Archív UK 1944, s. 3.
[26] Kútnik spracovával aj ďalšie témy, ktoré súvisia s katolicizmom v národnej kultúre, akými sú: bernolákovci, predbernolákovské obdobie, barok, zástoj katolíckej hierarchie o rozvoj národného života a ďalšie.
[27] V roku 1942 sa uskutočnila anketa o náboženskej znášanlivosti v Kultúre v roku 1942; o probléme svedčí brožúra Andreja Mráza o náboženskej znášanlivosti a zvolená tematika historického románu Martina Rázusa Odkaz mŕtvych, ktorý vyvolal novú diskusiu. Porov. HANUS, L.: Jozef Kútnik Šmálov. Život – Činnosť – Tvorba, c. d.,s. 107.
[28] List Jozefa Kútnika-Šmálova Antonovi Baníkovi z 6. 5. 1945, Martin: ALU, 132 I 38. Z tohto zámeru sa Kútnikovi podarilo zrealizovať iba jeho časť, a to monografiou o loretánskych litániách, v ktorých kombinuje teologický a literárnovedný prístup.
[29] Časopis Řád uverejňoval príspevky na tému liturgia, náboženstvo a umenie od rôznych zahraničných katolíckych, či širšie náboženských mysliteľov, napríklad od Vjačeslava Ivanova, Arriga Levastiho, Rudolfa Voříška a ďalších. Jozef Kútnik-Šmálov v ňom uverejnil články: Liturgia ako umenie. In: Řád, roč. 2, 1935, s. 194 – 202 a Tri state o umení (umenie vo všeobecnosti, umenie katolícke, umenie národné). In: Řád, roč. 5, 1939, s. 231 – 236. Kútnik sa pri koncipovaní svojich statí určite inšpiroval Charlesom Péguym, Jacquesom Maritainom, Romanom Guardinim a ďalšími autormi, ktorí patrili k takzvanému liturgickému hnutiu.
[30] ŠMÁLOV, K., J.: Liturgia ako umenie, c. d., s. 198.
[31] Tamže, s. 196.
[32] Tamže, s. 195.
[33] Tamže, s. 195.
[34] Tamže, s. 196.
[35] Tamže, s. 196.
[36] Tamže, s. 196.
[37] Tamže, s. 197.
[38] Tamže, s. 197.
[38] Tamže, s. 199.
[39] Tamže, s. 198.
[40] Tamže, s. 202.
[41] Tamže, s. 201.
[42] KÚTNIK, J.: K otázke národného liturgického jazyka I. In: Duchovný pastier, roč. 41, 1966, č. 7, s. 152.
[43] KÚTNIK, J.: K otázke národného liturgického jazyka III. In: Duchovný pastier, roč. 41, 1966, č. 9 – 10, s. 234.
[44] KÚTNIK, J.: K otázke národného liturgického jazyka II. In: Duchovný pastier, roč. 41, 1966, č. 8, s. 177 – 178.
[45] KÚTNIK, J.: K otázke národného liturgického jazyka III, c. d., s. 235 – 236.
[46] KÚTNIK-ŠMÁLOV, J.: Litánie loretánske. Bratislava: Lúč 2003, s. 16.
[47] Tamže, s. 13.
[48] Z jeho žánrovej charakteristiky litanických textov vychádza napríklad Jana Juhásová pri výskume básnických litánií v slovenskej poézii 20. storočia. Porov. JUHÁSOVÁ, J.: Vzťah sakrálnych litánií a avantgardnej litanickej formy v poézii slovenského nadrealizmu. In: Slovenská literatúra, roč. 58, 2011, č. 1, s. 30 – 52.
[49] Z teológov možno uviesť napríklad Autustína Gejdosa, pri religionistickej reflexii z neho čerpal Ján Komorovský.
PaedDr. Edita Príhodová, PhD.
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Filozofická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku
Hrabovská 1
034 01 Ružomberok
prihodova@ku.sk