Vzťah rodu a morálky sa v posledných dvoch desaťročiach teší evidentnému záujmu, priťahuje pozornosť nielen morálnej psychológie, ale i spoločenských vied, humanitných odborov; dá sa povedať, že je predmetom vášnivých debát tak odbornej, ako i laickej spoločnosti.

Koncept gender (rod) zaviedla do sociológie A. Oakleyová v roku 1972.[1] Gender (rod) poukazuje na rozdiely medzi mužmi a ženami zo spoločenského, kultúrneho a psychologického hľadiska. Biologické diferencie mužov a žien vystihuje termín pohlavie (angl. sex). S kategóriou rodu začala pracovať feministická teória ako s účinným teoretickým nástrojom, pomocou ktorého bolo možné opísať a skúmať socio-kultúrne mechanizmy produkcie i reprodukcie ženských/mužských identít, rolí, stereotypov.[2]

Zdá sa, že je primeraný čas zhodnotiť vzťah k tejto otázke, prihliadajúc na jej spornú povahu, a to starostlivým preskúmaním zodpovedajúcich psychologických teórií a empirických dôkazov. Uvedený spôsob vnímame ako pozitívny príspevok k pokračovaniu neutíchajúceho dialógu o súvislostiach genderu s morálkou.

Súčasné spory týkajúce sa skúmanej problematiky vychádzajú z prác dvoch teoretikov, ktorí v istom zmysle ovládli modernú psychológiu morálky, a to Lawrenca Kohlberga[3] a Carol Gilliganovej.[4] Dokonca mnoho odborníkov považuje Kohlberga za toho, kto odhalil morálnu genderovú priepasť, a to práve svojou koncepciou vývinu morálnych úsudkov,podľa ktorej ženy nedosahujú na Kohlbergovej škále morálneho usudzovania také vysoké skóre ako muži.

Z krátkeho historického diskurzu je zrejmé, že v minulosti muži a ženy vykazovali rôzne morálne kvality a rôzne morálne hodnoty. Prevaha patriarchálnych spoločností ukazuje, že ženám bolo v istom zmysle odopierané verejné, inštitucionálne postavenie, namiesto toho plnili úlohy a povinnosti spojené s domácnosťou. Možno povedať, že aj dnes ženy ešte zostávajú v našej spoločnosti v úzadí, predovšetkým v oblasti politickej, náboženskej, ale i podnikateľskej, akademickej.

Napriek historickému hľadisku, z ktorého viac či menej vyplýva mužská morálna prevaha, nemožno opomenúť, že ženy sa stávali iniciátorkami nespočetných sociálnych aktivít v snahe transformovať vyššie morálne hodnoty doverejného života (napríklad angažovanosť žien, matiek na podporu kvalitných životných podmienok detí v čase priemyselnej revolúcie). Rovnako v súčasnej spoločnosti sa zračí evidentný rozdiel v rámci postojov mužov a žien k mnohým pálčivým celospoločenským morálnym otázkam, ako je napríklad trest smrti, potrat, domáce násilie, vojnové konflikty a podobne.

Známi filozofi v priebehu vekov (napríklad Augustin, Tomáš Akvinský, Descartes, Kant, Rousseau, Hegel) v kontexte predmetnej problematiky genderu a morálk ypoukázali na jasnú diferenciu, a to na jednej strane racionálny zmysel pre morálku u mužov a na strane druhej emocionálny zmysel pre morálku u žien.[5]

Psychológovia ponúkajú empirické údaje k danej otázke. Sigmund Freud dospel k záveru, ktorý ilustruje nasledujúcim známym komentárom: „Nemôžem sa ubrániť názoru, že u žien úroveň toho, čo je eticky normálne, sa odlišuje od mužov. Ich super-ego nie je nikdy také neúprosné, také neosobné, také nezávislé od ich emocionálneho pôvodu, ako požadujeme, aby to bolo u mužov. Z toho vyplýva, že majú menší zmysel pre spravodlivosť v porovnaní s mužmi, sú menej ochotné podriadiť sa veľkým potrebám života, častejšie ich rozhodnutia ovplyvňujú pocity náklonnosti či hostility.“[6]

Freud pripisoval ženám morálnu nezrelosť, ktorá mala počiatok v nedostatkoch ich ranej výchovy.[7] Neskôr sebakriticky pripustil, že jeho názory boli špekulatívne, založené len na niekoľkých, a to sporných prípadoch a nevyhnutne si vyžadovali empirické overenie. Freudove napomáhajúce, vysvetľujúce pojmy, ako Elektrin komplex a Oidipovský komplex boli považované za veľmi nestabilné a so zánikom psychoanalytickej teórie problém genderových rozdielov v oblasti morálky ustúpil do úzadia na niekoľko dekád. Totiž nijaký veľký teoretik v oblasti psychológie morálky nepredpokladal rozdiely medzi mužmi a ženami v takom rozsahu, že by ich zakomponoval ako neoddeliteľnú súčasť do svojej teoretickej koncepcie, teoretického modelu.

Problém bol oživený Gilliganovou,konkrétne jej vplyvnou štúdiou uverejnenou v časopise Harvard Educational Review[8] a následne jej bestsellerom In a Different Voice.[9] Jednoznačne zdôrazňovala diametrálny rozdiel medzi morálkou mužova morálkou žien. Tvrdí, že existujú najmenej dve rozdielne morálne perspektívy, alebo inak povedané, orientácie; zatiaľ čo ženy uvažujú z hľadiska optiky starostlivosti, u mužov dominujú morálne úvahy silne determinované optikou spravodlivosti. Tieto výrazne odlišné morálne orientácie sa nespájajú s biologickým determinizmom, ale sú odrazom hlbokých rodových rozdielov v základnej životnej orientácii. Obidva rody poznajú obidve morálne perspektívy, ale na základe rozdielnych socializačných procesov, uskutočňovaných v rodovo-diferencovaných socio-ekonomických, vzdelávacích a kultúrnych podmienkach, utvárajú sa vzájomne odlišné morálne orientácie chlapcov a dievčat.

 Gilliganovej sekundárnym cieľom bolo poukázať na fakt, že kľúčové psycho-sociálne vývinové teórie (Freud, Piaget, Erikson, Levinson, McClelland a najmä Kohlberg) sú zaujaté proti skúsenosti žien. Tvrdila, že napríklad Kohlbergova teória vývinu morálnych úsudkov ignoruje ženský, iný hlas na morálku a charakterizuje ho ako morálne nedostatočný.

 V nasledujúcej časti ponúkame stručné vysvetlenie Gilliganovej teórie morálnych orientácií.

Gilliganovej teória morálnych orientácií

Carol Gilliganová,[10] jedna z kľúčových iniciátoriek o dôležitosti „iného hlasu“, vychádza z predpokladu, že muži a ženy sa nepochybne líšia vo svojich základných životných orientáciách, morálnych perspektívach, a to poňatím seba samých a morálky, aj vzhľadom na to, že idú rozdielnymi vývinovými cestami. Rodová diferencia jednoznačne pôsobí aj na morálny vývin.

 Morálnu orientáciu možno vnímať ako koncepčný rámec pre pochopenie morálnej domény. Gilliganová tvrdí, že existuje niečo ako gestalt posun medzi orientáciou, perspektívou starostlivosti a spravodlivosti a niekedy používa klasickú reverzibilnú figúru, ilúziu profil tváre-kalich na objasnenie vzájomného vzťahu medzi nimi.[11]

Gilliganová sa domnieva,že u mužov zvyčajne prevláda orientácia na spravodlivosť (niekedy označovaná aj ako orientácia práva), ktorá vychádza z ich individualisticky zameraného self, detekovaného objektivitou a náklonnosťou k abstraktným a nestranným pravidlám a zásadám.[12] Z tohto dôvodu, myslí si Gilliganová, muži zvyčajne považujú morálne konflikty za problémy spoločného stretu práv.[13] Gilliganová dodáva, že spomínaná morálna orientácia bola evidentne zastúpená tak v morálnej filozofii, ako i v morálnej psychológii.[14] Na druhej strane (a tento rozdiel vníma ako dichotómiu, predstavuje totiž zásadne nezlučiteľné perspektívy)[15] sa domnieva, že ženy obvykle charakterizuje orientácia starostlivosti (niekedy označovaná aj ako reagujúca orientácia), pretože ich self je závislé od ostatných a je altruisticky zamerané na ostatných. Ženská identita sa zakladá na intímnych vzťahoch. Ženy svojou citlivosťou a starostlivosťou dbajú o druhých, v konkrétnych situáciách majú záujem vytvárať a udržiavať harmonické vzťahy. Z tohto dôvodu sa Gilliganová domnieva, že ženy percipujú morálne konflikty ako konflikty vzťahujúce sa na ich vlastnú zodpovednosť.[16] Uvedená téza potvrdzuje „ženskú“ morálku starostlivosti, ktorá na rozdiel od „mužskej“ morálky spravodlivosti nemá podľa Gilliganovej dostatočné zastúpenie v morálnej filozofii a ani v teóriá chpsycho-sociálneho vývinu.[17] Je dôležité si uvedomiť(a Gilliganová danú skutočnosť zdôrazňuje), že morálne orientácie sa spájajú s rodom, ale nie sú špecifické podľa rodu. Gilliganová upozorňuje na to, aby sa nezanedbávala ani jedna z morálnych perspektív a boli vytvorené podmienky pre rovnocennosť obidvoch morálnych orientácií.[18]

Druhým, nemenej závažným faktom, na ktorý poukázala Gilliganová, je senzitivita morálneho uvažovania vzhľadom na kontextové skutočnosti.[19] Hovorí,že ženy v porovnaní s mužmi neadekvátne riešia také dilemy,[20] ako je Heinzova dilema,[21]pretože takýto typ dilem predstavuje pre ne problematickú situáciu. Gilliganová svojím stanoviskom poukázala na nedostatky hypotetických morálnych dilem.[22] Argumentuje tým, že tieto dilemy sú abstraktné, odosobnené, absentujú kontextové informácie, na rozdiel od dilem, ktoré generuje reálny život. Skutočné morálne dilemy vyplývajú z osobnej skúsenosti, čím sa stávajú kontextovo bohatšími, plnšími, osobne významnými.

Gilliganová a Wigginsová sú presvedčené, že vzťahy s ostatnými ľuďmi tvoria jadro morálneho fungovania, a teda pohľad na vzťahy by mal formulovať každú koncepciu morálky.[23] Ukazujú, že vedomie o sebe samom vo vzťahu k druhým možno najlepšie charakterizovať z hľadiska dvoch dimenzií vo vzťahu k rodičom, a to rovnosti-nerovnosti a pripútania-oddelenia. Vychádzajú z predpokladu, že matky sú primárne opatrovateľky pre malé deti a že deti sa identifikujú s rodičom rovnakého pohlavia. Uvedené skoré rozdiely popri obidvoch dimenziách vzťahov s rodičmi treba brať na zodpovednosť za rozdielne morálne orientácie, ktoré vznikajú v ranom detstve a pretrvávajú po celý život. Sú výsledkom raných kontextuálnych skúseností a vzťahov.

Dimenzia rovnosť-nerovnosť odráža detské povedomie o skutočnosti, že ako deti sú závislé, menej výkonné a menej kompetentné než dospelí. Vývinový pokrok nastane pri pozícii rovnosti s a nezávislosti od. Dimenzia pripútanie-oddelenie odráža zmysel detí pre starostlivosť, náklonnosť, pôsobenie, vplyv na ostatných a spojenie s nimi. Gilliganová tvrdí, že dynamika upevnenia vzťahov vyvoláva úplne iný zmysel pre jednotlivca.[24] Morálne dôsledky týchto skutočností boli z veľkej časti prehliadané vo vývinovej psychológii. Gilliganová predpokladá, že rozličné skúsenosti chlapcov a dievčat s nerovnosťou a pripútaním tvoria základ pre morálne orientácie spravodlivosti a starostlivosti.[25] Potvrdzuje, že dievčatá sú pripútané k matkám a identifikované s matkami. Ich identita sa vyvíja so zreteľom na zachovanie vzťahu s matkou. Výsledkom je závislé self a morálne orientácie na starostlivosť a udržanie vzťahov. Oproti tomu chlapci sú spočiatku spojení so svojimi matkami, ale identifikujú sa so svojimi otcami. Identita chlapca sa vyvíja v súvislosti s oddelením od matky, zatiaľ čo v rovnakom čase sa chlapec pripúta k otcovej sile a autorite. Výsledkom je individualistické self a morálne orientácie na spravodlivosť a právo.

Gilliganová pôvodne navrhovala vývinové sekvencie morálky starostlivosti, ale nikdy ich neintegrovala do svojej teórie morálky.[26] Jej vývinové sekvencie morálky starostlivosti pozostávajú z troch vzájomne odlišných úrovní, ktoré dopĺňajú dva prechodné stupne. Prvá (predkonvenčná) úroveň hovorí o egocentrickom zameraní na seba samého, morálne obavy sú pragmatické a zahŕňajú zabezpečenie vlastného šťastia a vyhnnutie sa zraneniu. Táto rovina potvrdzuje orientáciu na individuálne prežitie, moje ja predstavuje jediný objekt starostlivosti. Prvá prechodná fáza sa vyznačuje rozpoznaním orientácie na seba, objavuje sa rozpor medzi egoizmom a zodpovednosťou, na pozadí ktorého do popredia vystupuje afiliácia k druhým.

Druhá (konvenčná) úroveň sa zameriava na dobro, ktoré sa spája s obetavou starostlivosťou o druhých. Dominantu predstavuje altruistické stanovisko a akceptácia spoločenskej konvencie chápania ženskosti, čo znamená, že jadrom ja sa stáva zodpovednosť za iných. Rezultátom je materská morálka zahŕňajúca starostlivosť o slabších, neberúc ohľad na vlastné potreby a záujmy. Presadzovať vlastné ja je synonymom nemorálnosti, vzhľadom na to, že „dobro“ sa koreluje so starostlivosťou o druhých ľudí. V druhej prechodnej fáze sa ukazuje, že konvenčný pohľad je identifikovaný ako principiálne nesprávny. Konflikt egoizmu a altruizmu sa hodnotí podľa kritérií pravdy. Žena sa pýta, či môže byť zodpovedná za seba i za druhých zároveň.

Tretia (postkonvenčná) úroveň implikuje morálku starostlivosti o seba i druhých prostredníctvom vyváženého vzájomného prístupu a presadzovanie rovnosti medzi morálnou zodpovednosťou za seba a iných. Synteticky sa spája altruizmus spolu s egoizmom v zmysle idey, že ja a tí druhí sme od seba vzájomne závislí.

 Takto možno stručne vysvetliť Gilliganovej teóriu morálnych orientácií, ktorým bola a je venovaná výskumná pozornosť. Opísané štádia naznačujú cestu ženy, na konci ktorej stojí jej ozajstná emancipácia, a takisto, čo možno považovať za dôležitejší faktor, dosiahnutie jej nezávislosti.

 Akokoľvek, výsledkom Gilliganovej teórie morálky je vynesenie nemilosrdného rozsudku nad Kohlbergom, ktorý prehliadal ženský hlas na morálku a nesprávne označil ženy za morálne nedostatočné.[27]

 V súlade s Gilliganovej náhľadom možno konštatovať, že obidva rody poznajú obidve morálne orientácie, ale na základe odlišných socializačných procesov, realizovaných vrodovo-diferencovaných socio-ekonomických, vzdelávacích a kultúrnych kontextoch, utvárajú sa odlišné morálne orientácie u chlapcov a dievčat.[28]

Gilliganovej zámerom nebolo vyvrátiť Kohlbergovu teóriu vývinu morálneho usudzovania – všeobecne platnú, ale naopak doplniť ju o teóriu morálneho vývinu založeného na zodpovednosti a starostlivosti voči druhým, skorigovať jednostrannosti prevládajúcich psychologických teórií, zakomponovať do vysvetľovania psycho sociálneho a morálneho vývinu hlasy žien, ktoré odlišným spôsobom artikulovali morálku, respektíve odlišným spôsobom konštruovali morálne problémy a dilemy, a tak vytvoriť širšiu a bohatšiu teóriu, vo svetle ktorej psychologická separácia, ktorá bola po dlhé roky obhajovaná v mene autonómie, osobitosti a slobody už nebude chápaná ako conditio sine qua non ľudského vývinu.[29] Práve vďaka inakosti ženských hlasov „objavila“ Gilliganová obrysy morálnej koncepcie umožňujúcej zmenu perspektívy a zmenu interpretácie ženského vývinu, pričom v rámci tejto koncepcie sa zdôrazňuje ako základ morálky starostlivosť a zodpovednosť za druhých – na rozdiel od chápania morálky ako nestrannosti amorálneho vývinu ako pochopenia práv a pravidiel.[30]

 Gilliganová sa usiluje ukázať, že táto inakosť nemá menšiu hodnotu, napokon samotná autorka na viacerých miestach svojej práce upozorňuje na to, že jej závery neumožňujú žiadne ďalekosiahle generalizácie, že súvislosť odlišného hlasu so ženami je empiricky zistený fakt, avšak táto asociácia neplatí absolútne.[31] Ženská morálka teda nie je ani nadradená ani podradená voči mužskej morálke, nie je ani horšia, ani lepšia, ale je „iná“.

Limity morálky starostlivosti

Hlavné závery Gilliganovej teórie, jej morálky starostlivosti stojacej v opozícii voči morálke spravodlivosti, by sa dali zhrnúť takto:

(1) existuje morálna diferenciácia rodov, morálka teda nie je jedna, univerzálna, všeobecne platná, ale existuje špecificky ženská morálka, presnejšie morálna skúsenosť žien je odlišná (a teda aj špecificky mužská morálka, jej mužskosť však doteraz bola zahalená pod pláštikom univerzálnosti);

 (2) morálne usudzovanie žien sleduje perspektívu starostlivosti spojenú s morálkou zodpovednosti, kým morálne usudzovanie mužov sleduje perspektívu spravodlivosti;

 (3) morálne vnímanie žien je viac kontextuálne, ženy si viac všímajú vzťahy medzi ľuďmi a ich spolupatričnosť, sú viac emocionálne než racionálne.

Vnútornú rodovú diferenciáciu morálky možno špecifikovať prostredníctvom nasledujúcich určení: morálne vnímanie žien je v porovnaní s morálnym vnímaním mužov senzitívne na kontext a naratívne. Nezameriava sa na všeobecnú platnosť a nie je abstraktné; je orientované na vzťahy a spolupatričnosť, a nie na oddeľovanie sa od iných.

 Nepochybne, vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, viaceré názory a závery Gilliganovej vyvolávajú dodnes pretrvávajúce diskusie, aj kritické reakcie.

 Gilliganovej argumenty o tom, že morálne orientácie mužov a žien sú zásadne nezlučiteľné a že sa odvíjajú od raných vzťahov s rodičmi, položili rigoróznu prekážku medzi chlapcov a dievčatá, ako i medzi mužova ženy. Na druhej strane si nemožno nevšimnúť, že Gilliganovej teória morálnych orientácií posilňuje tradičné a obmedzujúce stereotypy týkajúce sa mužského a ženského pohlavia.[32] Upevňuje status quo v patriarchálnych spoločnostiach, v ktorých ženy zostávajú v znevýhodnenom a podriadenom postavení. Uvedená dichotimizácia na základe pohlavia odráža to, čo bolo označené ako alfa skreslenie, ktoré minimalizuje vnútropohlavnú variabilitu a maximalizuje medzipohlavnú diferenciu.[33] Takýmto spôsobom sa produkujú karikatúry ľudskej skúsenosti a vytvára sa falošná dichotómia.[34]

 Simplifikujúce delenie mužskej a ženskej morálnej orientácie napokon nepodporujú ani niektoré výskumné zistenia. Lyons v longitudinálnej štúdii zistil, že pri konštruovaní, riešení a hodnotení vlastných morálnych dilem sa ženy častejšie orientovali na starostlivosť ako na spravodlivosť, na rozdiel od mužov, ktorí preferovali opačné orientácie; nemožno však potvrdiť „čistú“ morálnu orientáciu.[35] Výskum Rothbarta a jeho tímu preukázal, že hoci existoval istý vzťah medzi rodom a morálnou orientáciou, predsa len silnejším prediktorom morálne jorientácie bol obsah dilemy.[36] Krebs so svojimi spolupracovníkmi nepotvrdil rozdiely v morálnej orientácii medzi mužmi a ženami, poukázal však na diferencie medzi jednotlivými orientáciami pri rôznych typoch dilem. Úsudky reflektujúce starostlivosť sa vyskytovali s väčšou frekvenciou pri dilemách viažucich sa k životu ako takému a k právu ako v dilemách obsahujúcich otázky svedomia a trestu.[37]

Pozoruhodnú empirickú štúdiu k tejto problematike prináša Nunner-Winklerová.[38] Dospievajúcim chlapcom a dievčatám v počte 112 adresovala otázky o legitímnosti potratu a odmietania vojenskej služby. V otázke potratu reagovali chlapci abstraktne a principiálne, dievčatá skôr v kategóriách starostlivosti, zatiaľ čo v otázke odmietania vojenskej služby boli odpovede pubescentov opačné: chlapci svoju odpoveď ponúkali vzhľadom na kontext a dievčatá uvažovali prevažne abstraktne. Z výsledkov vyplýva, že rozdiely v usudzovaní neodzrkadľujú jednotlivé pohlavie, ale skôr osobná zainteresovanosť v prezentovanej situácii. Nunner-Winklerová nepotvrdzuje rodové rozdiely v morálnom uvažovaní, podľa nej téza o dvoch typoch morálky je empiricky neudržateľná.[39] Diferencie medzi mužmi a ženami, ktoré sa objavujú pri riešení morálnych dilem, podmieňuje subjektívna zaujatosť respondent a alebo respondentky danou dilemou. Meritórnym kritériom pri morálnom rozhodovaní podľa Nunner-Winklerovej, vychádzajúc z vlastných empirických štúdií, je vek,vzdelanie, náboženstvo i celkové rodinné prostredie, z ktorého subjekt pochádza.[40]

 Nunner-Winklerovátvrdí, že niektoré rodové rozdiely preukázané Gilliganovou nie sú rozdiely v morálnej orientácii, ale týkajú sa ponímania tzv. dokonalých a nedokonalých povinností.[41] Dokonalé povinnosti možno chápať ako zákazy určitého správania a sú formulované záporne (neklamať, nekradnúť, nezabiť). Nedokonalé povinnosti sú skôr všeobecným predpisom, určitým záväzkom neodporúčajúcim konkrétne konanie (mať rád druhých ľudí). Nunner-Winklerová hovorí, že morálka starostlivosti sa primárne orientuje na nedokonalé povinnosti a morálka spravodlivosti sa prioritne zameriava na dokonalé povinnosti.[42]

 Determinanty morálnej orientácie sledovala aj Gloverová.[43] Podľa jej záverov vyplývajúcich z výskumného súboru 101 respondentov je morálna orientácia menej závislá od rodu a skôr sa vzťahuje na osobnosť. Orientácia na spravodlivosť korelovala s extroverziou, zatiaľ čo orientácia na starostlivosť sa spájala s introverziou. Podľa odpovedí respondentov zistila prepojenie morálky starostlivosti s vnímaním a pociťovaním a súvislosti morálky spravodlivosti s posudzovaním a intuíciou.

Záver

Morálka je nadčasová téma. Diskusia o rodových rozdieloch v morálnej orientácii sa začala už spomínanou Carol Gilliganovou,podľa ktorej majú ženy na rozdiel od mužov tendenciu vykladať si morálne otázky z perspektívy starostlivosti, zatiaľ čo muži riešia morálne otázky z perspektívy spravodlivosti.[44] Rodové rozdiely v morálke majú príčinu v odlišnom procese ontogenetického vývinu dievčat v porovnaní s chlapcami. Ženy a muži majú divergentné morálne orientácie, ktoré sú dôsledkom odlišností, s ktorými sa dieťa stretáva už od raného detstva v priebehu svojej socializácie.

 Zatiaľ čo chlapci kladú dôraz na separáciu,nezávislosť a individualizmus, dievčatá sa vo svojom vývine orientujú na vzťahy, seba vnímajú ako súčasť sociálnej siete, ktorej jednotlivé uzly sú od seba vzájomne závislé a voči sebe navzájom zodpovedné. Tu podľa Gilliganovej pramení ženská starostlivosť.[45] Jej rozlišovanie morálky spravodlivosti a morálky starostlivosti možno interpretovať dvoma spôsobmi. Rozdiel možno nachádzať buď v obsahu morálneho uvažovania (preferencia rozdielnych hodnôt), alebo vo forme morálneho uvažovania (rozličné spôsoby myslenia).

 Rodové diferencie v morálnej orientácii spočiatku získali empirickú oporu, neskôr sa objavujú len slabé dôkazy ich prítomnosti. Vo svojej štúdii Walker nenašiel nijaké rodové rozdiely. Tvrdí, že rod ako taký vysvetľuje zanedbateľné množstvo rozptylu v morálnom usudzovaní.[46] Jaffeeová spolu s Hydeovou urobili metaanalýzu 113 publikovaných inepublikovaných štúdií zameraných na morálne usudzovanie.[47] Zo 160 súborov hodnotiacich rodové diferencie v orientácii na starostlivosť 73% neobjavilo signifikantné rozdiely. Z 95 súborov merajúcich rodové rozdiely v orientácii na spravodlivosť 72% nepotvrdilo signifikantné rozdiely. Metaanalýza skúmala aj vplyv ďalších premenných, ktoré by mohli ovplyvniť morálnu orientáciu. Zistilo sa, že pri hypotetických situáciách boli rodové rozdiely v orientácii na starostlivosť a spravodlivosť veľmi malé či zanedbateľné, v porovnaní s reálnymi situáciami, pri ktorých boli rodové rozdiely evidentne väčšie, ale napriek tomu nie príliš významné.

 Muži a rovnako aj ženy dokážu oscilovať medzi dvoma typmi morálnych hľadísk. Zaujatie zorného uhlu pohľadu spravodlivosti alebo starostlivosti nedeterminuje pohlavie, z tejto perspektívy je pohlavie neutrálnym faktorom. Môžeme konštatovať, že muži aj ženy využívajú obidva typy morálneho uvažovania, teda aj perspektívu morálky starostlivosti spolu s perspektívou morálky spravodlivosti, pričom upriamenie sa na jednu z nich je u mužov a žien skôr špecifický gender trend. Nájdené rodové rozdiely môžu byť len obyčajným artefaktom rozdielnych morálnych problémov, ktoré ženy a muži prežívajú, alebo ako sa k nim vzťahujú,než kľúčovým rozdielom v morálnej orientácii.

 Štúdia predstavuje určitý výrez skúmanej problematiky a iste by sa dala obohatiť ďalšími príspevkami, ktoré viac či menej súvisia so zaujímavým a značne diskutovaným vzťahom rodu a morálky. Akokoľvek, aj takáto analýza a následné zhodnotenie otázky gender a morálky napomáha otvárať nové obzory, ktoré perspektívne ponúkajú inšpirácie pre ďalšie bádanie.

L i t e r a t ú r a

EAGLY, A. H.: The Science and Politics of Comparing Women and Men. In: American Psychologist,roč. 50, 1995, č. 3, s. 145 – 158.
FREUD, S.: Some Psychological Consequences of the Anatomical Distinction Between the Sexes. In: International Journal of Psychoanalysis, roč. 8, 1927, s. 133 –142.
GILLIGAN,C.: In a Different Voice: Women’s Conception of the Self and of Morality. In:Harvard Educational Review, roč. 47, 1977, č. 4, s. 481 – 517.
GILLIGAN,C.: In a Different Voice. Cambridge,MA: Harvard University Press 1982.
GILLIGAN, C.: Remapping Development: The Power of Divergent Data. In: CIRILLO, L., WAPNER, S. (eds.): Value Presuppositions in Theories of Human Development. Hillsdale, NJ: Erlbaum 1986, s. 37 – 53.
GILLIGAN, C.: Moral Orientation and Moral Development. In: KITTAY, E. F., MEYERS, D. T. (eds.): Women and Moral Theory. Totowa, NJ: Rowman & Littlefield 1987,s. 19 – 33.
GILLIGAN, C.: Jinýmhlasem. O rozdílné psychologii žen a mužů. Praha: Portál 2001.
GILLIGAN, C., Attanucci, J.: Two Moral Orientations: Gender Differences and Similarities. In: Merrill-Palmer Quarterly, roč. 34, 1988, s. 223 – 237.
GILLIGAN, C., BROWN, L. M., ROGERS, A. G.: Psyche Embedded: A Place for Body, Relationships, and Culture in Personality Theory. In:RABIN, A. I., ZUCKER, R. A., EMMONS, R. A., FRANK, S. (eds.): Studying Persons and Lives. New York:Springer 1990, s. 86 – 147.
GILLIGAN, C., LYONS, N. P., HANMER, T. J. (eds.): Making Connections: The Relational Worlds of Adolescent Girls at Emma Willard School. Cambridge, MA: Harvard University Press 1990.
GILLIGAN, C., WARD, J. V., TAYLOR, J. M. (eds.): Mapping the Moral Domain: A Contribution of Women’s Thinking to Psychological Theory and Education. Cambridge, MA: Harvard University Graduate School of Education 1988.
GILLIGAN, C., WIGGINS, G.: The Origins ofMorality in Early Childhood Relationships. In: KAGAN, J., LAMB, S. (eds.): The Emergence of Morality in Young Children.Chicago: University of Chicago Press 1987, s. 277 – 305.
GLOVER,R. J.: Discriminators of Moral Orientation: Gender Role or Personality? In: Journal of Adult Development, roč. 1,2001, č. 8, s. 1 – 7.
HARE-MUSTIN, R. T., MARECEK, J.: The Meaning of Difference: Gender Theory, Postmodernism, and Psychology. In: American Psychologist, roč. 43, 1988, č.6, s. 455 – 464.
HENLEY, N. M.: Psychology and Gender. In: Signs, roč. 11, 1985, č. 1, s. 101 –119.
JAFFEE, S., HYDE, J. S.: Gender differences inmoral orientation: a meta-analysis. In: Psychological Bulletin, roč. 126, 2000, č. 5, s. 703 – 726.
KANT, I.: Základy metafyziky mravů. Praha: Svoboda, 1999.
KIMBALL, M. M.: The Worlds We Live in: Gender Similarities and Differences. In: Canadian Psychology, roč. 35, 1994, č. 4, s. 388 – 404.
KOHLBERG, L.: Stageand Sequence: The Cognitive-Developmental Approach to Socialization. In: GOSLIN,D. A. (ed.): Handbook of Socialization Theory and Research. Chicago: Rand McNally 1969, s. 347 – 480.
KOHLBERG, L.: Essayson Moral Development: Vol. 1. The Philosophy of Moral Development. SanFrancisco: Harper & Row 1981.
KOHLBERG, L.: Essayson Moral Development: Vol. 2. The Psychology of Moral Development. SanFrancisco: Harper & Row 1984.
KREBS,D. L., VERMEULEN, S. C., DENTON, K. L., CARPENDALE, J. I.: Gender and perspective differences in moral judgement and moral orientation. In: Journal of Moral Education, roč. 23,1994, č. 1, s. 17 – 26.
LLOYD, G.: Reason, Gender, and Morality in the History of Philosophy. In: Social Research, roč. 50, 1983, č. 3, s. 490 – 513.
LYONS, N. P.: Two perspectives: on self,relationship and morality. In: Harvard Educational Review, roč. 53, 1983, č. 2, s. 125 – 145.
NUNNER-WINKLER, G.: Two Moralities? A Critical Discussion of an Ethic of Care and Responsibility versus an Ethic of Rights and Justice. In: KURTINESS, W. M.,GEWIRTZ, J. L. (eds.): Morality, moral behavior, and moral development. New York: John Wiley & Sons 1984, s.348 – 361.
NUNNER-WINKLER, G.: Der Mythos von Zwei Moralen. In: Deutsche Zeitschrift für Philosophie, roč. 42, 1994, č. 2, s. 237 –254.
OAKLEY, A.: Sex,Gender and Society. London: Temple Smith 1972.
ROTHBART,M. K., HANLEY, D., ALBERT, M.: Gender differences in moral reasoning. In: SexRoles, roč. 15, 1986, č. 11 – 12,s. 645 – 653.
STOCKER, M.: Dutyand Friendship: Toward a Synthesis of Gilligan’s Contrastive Moral Concepts.In: KITTAY, E. F., MEYERS, D. T. (eds.): Women and Moral Theory. Totowa, NJ: Rowman & Littlefield 1987, s. 56 – 68.
SZAPUOVÁ, M.: Kategória rodu vo feministickom diskurze. In: Aspekt, č. 1, 1998, s.33 – 34.
TYRLÍK,M., MACEK, P.: Atribuční charakteristiky zduvodnění morálních dilemat. In: Československá psychologie, roč. XLV,2001, č. 3, s. 270 – 280.
WALKER, L. J.: Gender and morality. In: KILLEN, M., SMETANA, J. G. (eds.): Handbook of moral development. Mahwah, NJ: Erlbaum, 2006, s. 93 –115.