Úvod
Už z názvu by sa dalo vytušiť, že sa bude hovoriť o niečom škandalóznom a kontroverznom. O niečom, čo sa niekomu javí ako smiešne a banálne, no pre iných to môže znamenať ten najzávažnejší problém vo filozofii vôbec. No aký škandál vlastne filozofia ponúka? Veľké problémy sa väčšinou najlepšie predkladajú vo forme otázky, a tak sa o to pokúsim aj ja. Hlavná otázka znie: Existuje svet nezávisle od mojej mysle? Pod pojmom svet budem v nasledujúcom texte uvažovať ako o súbore entít, o ktorých predpokladám, že existujú mimo mojej mysle. [1] Je nevyhnutné spomenúť, že v niektorých argumentoch sa bude ako primárna ukazovať jedna špecifická vlastnosť týchto entít, tou vlastnosťou bude ich materiálna povaha. Mojou úlohou nie je poukazovať na materiálnosť, ale skôr na akúsi transcendentnosť.

Zaiste sa nájde veľa ľudí, ktorí by na predloženú otázku odpovedali „áno“. Nech by ich odpoveď zaznela akokoľvek rozhodne a samozrejme, filozof by sa voči tejto samozrejmosti mal určitým spôsobom postaviť. Filozof je predsa ten, kto hľadá a preveruje, a to i navonok zrejmé fakty. Pretože niekedy sa môže ukázať, že to, čo bolo na začiatku krištáľovo zrejmé, sa nakoniec stane nanajvýš nejasným a pochybným. Veď na základe čoho možno povedať, že svet existuje nezávisle od mojej mysle? Je možné nájsť evidenciu akéhokoľvek druhu, ktorá by tvrdenie o existencii niečoho mimo mojej mysle podložila? Ak sa odvoláme na zrejmosť tvrdenia o existencii niečoho mimo mojej mysle, potom stojí za úsilie objasniť povahu tejto zrejmosti.

Teraz už môžem pomenovať náš problém bez toho, aby prišlo k nejakým nejasnostiam. Pod spomínaným filozofickým škandálom mám na mysli solipsizmus. Solipsizmus, ktorý je prísne dotiahnutý do všetkých svojich dôsledkov a je jednou z mála tém, proti ktorej azda všetci filozofi poznajú argument. Veď v dejinách filozofie sa nezoznamujeme so žiadnym filozofom, ktorý by sa explicitne hlásil k radikálnemu solipsizmu. Znamená to teda, že každý vlastní účinnú zbraň proti solipsizmu? Pri pohľade do dejín sme schopní nájsť systémy vyznačujúce sa určitými tendenciami, ktoré smerujú k pozíciám hájeným solipsizmom. Prečo teda tá absencia explicitného prehlásenia? Možno sa nehlásili k solipsizmu len preto, že by to znamenalo hlásiť sa k značne zvulgarizovanému významu solipsizmu. „K zvulgarizovanému“, lebo význam solipsizmu bol v dejinách nie celkom správne vykladaný. Význam slova solipsizmus vo filozofii nadobudol zmysel urážky a to sa mi nezdá korektné. Prinajmenšom je to veľmi podozrivé. Podozrivý je aj spôsob, s akým sa problém solipsizmu riešil. Medzi najrozšírenejšie argumenty patrí smiech, pohŕdanie alebo jedna naučená poučka, ktorú spomeniem i v tomto príspevku. Práve preto je veľmi vzácny a pozoruhodný príspevok Andreja Démutha na túto tému, ktorý predniesol na Bratislavských filozofických dňoch pod názvomIntersubjektivita v globálnej situácii. [2]

V nasledujúcich riadkoch sa budem zaoberať problémami súvisiacimi tak s odmietaním, ako aj s akceptovaním solipsizmu. Poukážem na cestu, ktorá by mohla viesť von z priepasti solipsizmu. Pokúsim sa zrevidovať pojem solipsizmu do takej miery, aby sa stal čo najviac prijateľným. Je však nevyhnutné podotknúť, že nasledujúce tvrdenia si nenárokujú absolútnu platnosť. Som si vedomý i toho, že mnohé veci budú iba načrtnuté.

Filozofický škandál
Problém, ktorý bol nastolený, si dobre uvedomoval aj Immanuel Kant, ktorý ho charakterizuje slovami: „(…) ostáva hanbou filozofie a všeobecného ľudského rozumu, že existenciu vecí mimo nás (…) musia zakladať iba na viere, a ak niekomu zíde na um o nej pochybovať, nemôžu proti tomu postaviť dostatočný dôkaz.“ [3]

Ako vidieť, problém existencie vecí mimo mysle je skutočne problémom filozofie, no to, že tento problém považoval Kant za dôležitý, už postrehli aj iní a zručnejší. Skúsme postupovať po ceste pochybovania, ktoré je vedené zo strany subjektu, a na ktorú poukázal už René Descartes. Tento myšlienkový pohyb volím z jednoduchého dôvodu. Domnievam sa, že práve tá cesta vedie k solipsizmu. Avšak moje putovanie je nevyhnutné skrátiť, a preto sa budeme zaoberať cieľom tejto cesty.

1. Problém empirickej evidencie
Prvým krokom by mohlo byť pochybovanie o tom, či naša skúsenosť niečoho už v sebe obsahuje predpoklad, že to, s čím máme skúsenosť, fyzicky existuje. Ak by som sa odhodlal k tvrdeniu, že sama skúsenosť už v sebe obsahuje tvrdenie, že to, čo je predmetom skúsenosti, reálne existuje, tak sa predo mnou môžu vyskytnúť nemalé problémy. Ak by som toto tvrdenie prijal, znamenalo by to, že samotná empirická skúsenosť je nositeľkou poznania. Tým sa však popiera fakt, že skúsenosť sprostredkúva iba materiál poznania. Keby sa predsa len pristúpilo k takémuto popretiu, nemohol by som predsa pochybovať o existencii niečoho mimo mysle, pretože sama skúsenosť niečoho by o tom vypovedala a poskytovala jasné poznanie o existencii niečoho mimo mojej mysle. Ako sa zdá, pochybovanie je možné. To znamená, že ono jasné poznanie nie je obsiahnuté v skúsenosti a musí sa k nemu ešte len prísť.

 Veď ako by sa to potom malo s vidinami rôzneho druhu? Aj vidina je dostupná skrze zmysly, no nepovažuje sa za reálnu a ani nezávislú od mysle určitého subjektu. Ona nereálnosť sa zdá byť pochybná, pretože pre daný subjekt je vidina výsostne reálna a to preto, že je daná skrze zmysly. [4] Vidina je postavená na jednu úroveň s ostatnými empirickými dátami. Je však vidina alebo halucinácia reálna? Ak nie, čo mi umožní odlíšiť ju od toho, čo je reálne? Ak by platilo tvrdenie, že skúsenosť sama niečo tvrdí o existencii niečoho mimo mojej mysle, tak aj toto rozhodnutie v nej musí byť obsiahnuté. To vedie opäť k problematickému tvrdeniu, že skúsenosť sama rozhoduje o tom, čo je a čo nie je reálne. Toto tvrdenie je už veľmi ťažké pripustiť. Niekto by mohol tvrdiť, že vidiny sa posudzujú ako nereálne preto, lebo sa vyskytujú v nekonvenčných koreláciách s inými entitami. [5] Ale kto posúdi, ktoré korelácie sú konvenčné a ktoré nekonvenčné? Dá sa to uspokojivo riešiť?

Zdá sa, že nie všetky veci, ktoré nám sprostredkovávajú zmysly, majú hmotný korelát v skutočnosti a o tých, čo ho majú (o ktorých sa to ľudia domnievajú), to nemôžem povedať práve preto, že mi chýba dostatočný dôkaz, ktorý by umožnil odlišovať vidiny od niečoho skutočného. [6] Domnievam sa však, že v bežnom v živote sa s určitým odlíšením nevyhnutne narába. V solipsizme sú všetky dáta kladené na rovnakú úroveň. Úroveň zmyslových dát, ktoré sú obsahmi našej mysle a ako také nemôžu byť od nej nezávislé v absolútnom zmysle slova. Existencia niečoho mimo mojej mysle musí byť ešte stále len dokázaná. Základom poznávania sú teda empirické dáta, avšak to, čo tieto dáta spôsobuje (čo stojí za nimi), nie je dané prostredníctvom skúsenosti. To, čo stojí za javmi, sa stáva predmetom istého druhu viery. Z toho vyplýva, že to, čo stojí za javmi, nie je záležitosťou poznania, pretože poznanie (v tomto prípade) stojí na skúsenosti. Ak by niekto žiadal empirickú evidenciu, ktorú by považoval za dôkaz toho, čo stojí za javmi, tak je nevyhnutné pochybovať o tom, či môže byť taká evidencia vôbec poskytnutá. Som presvedčený, že takú evidenciu vlastniť nemôžeme a to ani v prípade, že nie sme striktnými empirikmi. Mať takú evidenciu by znamenalo, že tvrdenie „Existuje niečo mimo mojej mysle“ je dokázateľné. Avšak všetko je dokázateľné len v rámci poznania (racionality). Z toho vyplýva, že hlavná otázka tohto príspevku je pravdepodobne nedokázateľná, pretože – ako sa tvrdí vyššie – to, čo stojí za javmi, nie je predmetom poznania a ak to nie je predmetom poznania, nemôže to byť dokázateľné. Tu sa ukazuje veľmi dôležité tvrdenie, ktoré určuje, čo je predmetom poznania a čo už ním nie je. Svet sa mi práve rozpadáva na oblasť kognitívne prístupnú a na oblasť, ktorá mi nie je kognitívne prístupná. [7] V tomto bode sa vynára určitá zvláštna vec a to nevyhnutnosť zaviesť niečo veľmi podivuhodné, a to sféru nepoznateľného. Táto sféra sa môže stať príčinou mnohých komplikácií.

2. Problém zavedenia sféry nepoznateľného
Ak nie je možné vlastniť spomínanú evidenciu, potom netreba zavádzať do teórie niečo, čo stojí za javmi, pretože o tom nemôžem nič vedieť. Ak o tom nemôžem nič vedieť, nemôžem o tom ani hovoriť.[8]Tým sa to, čo stojí za javmi, stáva nadbytočným údajom a podľa princípu Ockhamovej britvy je možné ho zo systému vyškrtnúť. Ukazuje sa, že sféra nepoznateľného by sa nemala postulovať, pretože by sa problémom stalo samotné hovorenie o hraniciach.[9] Je to sféra, o ktorej nemôžem nič vedieť. Neviem a nie som schopný podať dôkaz, že takáto sféra existuje, pretože by som už niečo o nej musel vedieť. Je zrejmé, že nemôžem vysloviť ani tvrdenie, že táto sféra neexistuje. Aj vtedy by som musel poskytnúť dôkaz pre jej neexistenciu. Ten však nemôžem poskytnúť, keďže o sfére nepoznateľného nemôžem vedieť nič, nemôžem ju korektne myslieť. To znamená, že o existencii takejto hraničnej sféry nemôžem spoľahlivo rozhodnúť. Preto je lepšie takú sféru do filozofického systému nezavádzať, a ak, tak len vo forme upozornenia. Existencia niečoho za javmi je problém rovnakého druhu ako problém hraníc poznania. Tie teraz splývajú v jeden.

3. Problém možnosti praktického život
Dostávam sa do bodu, kde sa vytráca dokázateľnosť tvrdení, ktoré hovoria o existencii niečoho mimo mojej mysle. V tomto bode už o týchto veciach nemôžem hovoriť, pretože niet čo hovoriť. Ostávajú mi iba zmyslové dáta, ktoré ako také sú predmetom len môjho myslenia. Akákoľvek substancia uniká a ostávajú iba vnemy. No z vnemov nemôžem usudzovať na to, čo ich spôsobuje. Nemôžem usudzovať na niečo, čo mi nie je prístupné. Z uvažovania sa musí vynechať aj samotná existencia niečoho takého, pretože i tu platí, čo bolo povedané pri probléme hraníc (2). Z toho opäť vyplýva, že existencia niečoho mimo mojej mysle už nie je predmetom poznania, ale skôr viery. Teraz sa svet radikálne zmenil. Celý sa scvrkol do úplne maličkého bodu, ktorý jebezrozmerný. Toto je putovanie solipsizmu, ktorý do seba vťahuje celý svet a dokonca týmto procesom stavia všetko na rovnakú úroveň, na úroveň zmyslových dát. Ak by sa niekto snažil namietať niečo voči oprávnenosti solipsizmu, tak sa väčšinou predpokladá, že nevyhnutne stroskotá na svojich vlastných argumentoch.

Ako jedna z možných námietok často zaznieva, že solipsizmus je neudržateľný v bežnom živote. Tento argument býva považovaný za skutočné vyvrátenie solipsizmu. Túto námietku sa mi nikdy nepodarilo pochopiť ako naozaj oprávnenú. Zdá sa, akoby viac nahrávala solipsizmu, pretože solipsizmus neznamená prechod od existencie k „nič“. Nie je to ani prechod od pravdy k zdaniu. Solipsizmus skôr hovorí, že o určitých veciach, o ktorých som doposiaľ voľne rozprával, by sa malo radšej mlčať. [10] Ponúka sa tu znova otázka: Stráca sa so solipsizmom celý svet, ako sa nám doposiaľ zdal? Nie. Stále ostáva suma dát, ktorá je ohraničovaná niečím, čo nazývame pojmom ja. Táto suma faktov priradená nejakému ja je vlastne svetom. Takým istým svetom, aký mienia odporcovia solipsizmu. Tomuto svetu navyše nič neuberá na reálnosti a tak je dovolené úplne „normálne“ narábať s faktmi. To znamená, že sa takto vraciam späť k svetu a nič nemôže brániť normálnemu životu. Všetko zostáva tak, ako to mieni realizmus. A tak treba uznať pravdivosť Wittgensteinovho výroku: „Tu vidíme, že solipsizmus, keď je prísne prevedený, splýva v jedno s realizmom. Ja solipsizmu sa scvrkáva do nerozľahlého bodu a zostáva jemu priradená realita.“ [11]Solipsizmus teda vôbec nie je prekážkou v praktickom živote, skôr zabraňuje vyslovovať určité veci, o ktorých nič nevieme a nemôžeme vedieť. Solipsizmus v mojom ponímaní znamená dôsledné uplatňovanie princípu Ockhamovej britvy. Všetko, čo bolo povedané samozrejme ruší predpoklad, s ktorým často vstupujeme do poznávania a to, že realita je taká, ako ju vnímame, a že nič neostáva utajené. Sme ochotní opustiť tento predpoklad?

4. Problém esse est percipi
Jestvuje jedno slabé miesto solipsizmu, ktoré som doposiaľ opomínal, a na ktoré upozorňuje George Edward Moore vo svojej práciDôkaz vonkajšieho sveta. Domnievam sa, že je to problém aj samotného empirizmu. Z empirizmu vyplýva, že veci existujú, pokiaľ sú niekým vnímané. Moore správne obracia otázku, či existuje niečo v tejto chvíli, na otázku, či vôbec niekedy niečo existovalo. [12] Táto otázka má ukázať nezmyselnosť pýtania sa po existencii niečoho mimo mojej mysle. Podľa Moora predsa všetcivieme, že niekedy niečo existovalo. O tom, že Slnko existovalo pred tisíc rokmi predsa nik z nás naozaj nepochybuje. Problém otázky spočíva v tom, že nie je dostatočne jasné, či sa pýtame po veciach ako takých alebo po vnemoch. Otázku možno zvrátiť na samotné vnemy, no tým sa radikálne mení záver, ku ktorému chce Moore dospieť. Ak Moorovu otázku prevedieme na vnemy, platí predsa to, čo bolo povedané o skúsenosti v bode 1. Znamenalo by to, keďže skúsenosť sama v sebe neobsahuje dôkaz o existencii ničoho mimo mojej mysle, že Moore nemôže povedať: „Viem, že táto ruka existuje, pretože ju vidím.“ (Platí to aj pre príklad so Slnkom). Môže iba veriť, že je tomu tak, ale nemôže povedať, že to vie. [13] Nemôže chcieť od skúsenosti, aby mu poskytla takéto poznanie. [14]

Ak mám vnem nejakej veci a zrazu v inom čase nemám, no zakrátko sa opäť vnem tej istej veci obnoví, tak to možno považovať za dosť zvláštne. [15] Mohlo by to znamenať, že tá vec prestala na určitý čas existovať. To by som však musel prijať veľmi zložitý aparát myslenia. Bol by to neustály proces vznikania a zanikania. Samozrejme je oveľa ľahšie a jednoduchšie predpokladať, že tá vec existovala i počas spomenutého časového intervalu, počas ktorého mi nebola zmyslovo prístupná. Tento argument podľa mňa ešte nič nehovorí o existencii niečoho mimo nás a dokonca niečoho hmotného. A po druhé, príklad je zrejmý len pri veľmi krátkych časových intervaloch. Ak by sme interval natiahli na dĺžku napríklad 100 rokov, potom by už asi takým zrejmým nebol. Aj tento argument sa dá rovnako zvrátiť len na samotné vnemy. To, že mi je zrejmé, že dvíham určitý predmet, je úplne v poriadku, pretože, ako som už povedal, solipsizmus premiestňuje celý svet aj so svojimi vzťahmi. Solipsizmus nehovorí, že nič mimo mojej mysle neexistuje. Hovorí iba, že nemôžeme nájsť spoľahlivý argument pre takúto existenciu, no rovnako nemôžeme nájsť ani argument, ktorý by hovoril o opaku. Pri takomto chápaní solipsizmu by sa predišlo mnohým nedorozumeniam.

Záver
Pokúsil som sa objasniť, že to, čo mieni solipsizmus, sa mi zdá správne a za určitých podmienok logicky nevyhnutné. Poukázal som na cestu, pri ktorej hrozí, že upadneme do solipsizmu. Onou cestou by malo byť uvažovanie, ktoré sa odhodlá k pochybovaniu, a ktoré vychádza zo subjektu a zmyslovej skúsenosti. Na tejto ceste sa nám mohlo ukázať, že existencia predmetov nezávisle od našej mysle je naozaj záležitosťou viery. Viery, ktorá sa niektorým filozofom protiví, pretože v týchto veciach je istota záležitosťou niečoho, čo sama racionalita nedokáže korektne uchopiť. Túto sféru však nemôžeme korektne prenášať do našich teórií a určitým spôsobom o nej hovoriť. O sfére nepoznateľného nemôžme vedieť nič, nemôžeme ani korektne usudzovať na jej existenciu. To platí iba v panstve našej racionality. Chcem tým povedať, že veci, ktoré som označil za nedokázateľné v rámci racionality, sa ešte definitívne nevytrácajú z ľudského života. Stále ostávajú predmetom intuície, ľudského vcítenia či viery, a to nemožno ignorovať. Bez nich by sa možno nikdy nenašiel východiskový bod akéhokoľvek uvažovania, dokonca i vedeckého.

Pri uvažovaní som dospel i k tomu, že protiargumenty voči solipsizmu je veľmi ťažké uviesť. Spomenul som jeden, ktorý sa azda používa najčastejšie. Je ním námietka, že solipsizmus je v praktickom živote neudržateľný. Snažil som sa ukázať jej neopodstatnenosť, ktorá možno pramení z nepochopenia toho, čo solipsizmus mieni. Ukázal som, že so solipsizmom nezaniká svet ani nič z toho, čo si myslíme, že je jeho súčasťou. Svetu sa akoby vytyčuje iba nový priestor. Solipsizmus je vlastne totožný s realizmom, ako to už ukázal Wittgenstein. Solipsizmus nie je zdanie ani deštrukcia sveta. Je to len iné ponímanie sveta, v ktorom je možný praktický život i veda, pretože v prísne prevedenom solipsizme nám ostane iba realita so svojimi vzťahmi. Jediné, čo nám zaiste vypadne, je subjekt alebo Ja, ktoré nie je predmetom vo svete, ani v realizme, ani v inej filozofickej koncepcii. Domnievam sa , že to, čo mieni solipsizmus, je úplne správne, ak ho chápeme ako nástroj, ktorý nám ukazuje, že naše poznanie má svoje hranice a o tom, čo leží za nimi by sme nemali hovoriť. [16] Nazdávam sa, že je úlohou filozofie objasniť, čo možno za určitých podmienok vypovedať.

L i t e r a t ú r a
DÉMUTH, A.: Prečo verím v existenciu iných bytostí? In: KARUL, R. – MURÁNSKY, M. – VYDROVÁ, J.:Intersubjektivita v globálnej situácii. Bratislava: Filozofický ústav SAV, 2006, s. 80-86.
KANT, I.: Kritika čistého rozumu. Bratislava: Pravda, 1979.
RUSSELL, B.: Filozofia Logického atomizmu. Bratislava: Kalligram, 2004.
WITTGENSTEIN, L.: O istote. Bratislava: Kalligram, 2006.
WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus. Praha: OIKOYMENH, 1993.

P o z n á m k y
[1] Singulár je v tomto prípade veľmi dôležitý, dôvod „prečo“ bude vyplývať z nasledujúcich tvrdení.
[2] Porov. DÉMUTH, A.: Prečo verím v existenciu iných bytostí? In: KARUL, R. – MURÁNSKY, M. – VYDROVÁ, J.: Intersubjektivita v globálnej situácii. Bratislava: Filozofický ústav SAV, 2006, s. 49-55.
[3] KANT, I.: Kritika čistého rozumu. Bratislava: Pravda, 1979, s. 53-54.
[4] Ako príklad možno uviesť následné vnemy či dvojité obrazy. Porov. MOORE, E. G.: Dôkaz vonkajšieho sveta.In: WITTGENSTEIN, L.: O istote. Bratislava: Kalligram, 2006, s. 18-19.
[5] Porov. RUSSELL, B.: Filozofia Logického atomizmu. Bratislava: Kalligram, 2004, s. 139-141.
[6] Porov. DÉMUTH, A.: Prečo verím v existenciu iných bytostí?In: KARUL, R. – MURÁNSKY, M. – VYDROVÁ, J.: Intersubjektivita v globálnej situácii. Bratislava: Filozofický ústav SAV, 2006, s. 51.
[7] Do kognitívne prístupnej sféry patrí to, čo už poznáme, ako aj to, čo je ešte len potencionálne poznateľné. Takže nový poznatok ešte nenasvedčuje tomu, že sme prekonali spomínanú hranicu.
[8] Porov. WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus. Praha: OIKOYMENH, 1993, s. 7.
[9] Tu sa ukazuje akási paradoxnosť mojich tvrdení, ktoré (aj keď z opačnej strany tejto hranice) vypovedajú o sfére nepoznateľného. Paradoxy sa v tomto svetle javia ako čosi dôležité pre racionalitu.
[10] Mám na mysli pojmy ako podstata, bytnosť atď.
[11] WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus. Praha: OIKOYMENH, 1993, s. 133, (veta 5.64).
[12] Porov. MOORE, E. G.: Dôkaz vonkajšieho sveta.In: WITTGENSTEIN, L.: O istote. Bratislava: Kalligram, 2006, s. 35.
[13] Porov. WITTGENSTEIN, L.: O istote. Bratislava: Kalligram, 2006, s. 45, (bod 13). O tomto probléme však vypovedá celý Wittgensteinov spis O istote. Cesta, po ktorej kráča Wittgenstein, je do značnej miery odlišná od tej, ktorú som si zvolil ja. Preto je dôležité mať na pamäti, že tento príspevok nie je interpretáciou Wittgensteinovho diela.
[14] Moore stavia práve na skúsenosti a zrejmosti toho, čo poskytuje skúsenosť.
[15] V skutočnosti nemôžeme vedieť, že ide o tú istú vec.
[16] Porov. WITTGENSTEIN, L.: Tractatus logico-philosophicus. Praha: OIKOYMENH, 1993, s. 169, (veta 7).

Robert Kramár
študent filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
kramar3[zavináč]seznam.cz