Uherková, M.: Epistemologické prehodnotenie človeka a jeho budúcnosti vo vzťahu k jeho minulosti / Repenser l’homme et son futur par rapport à son passé. In: Ostium, roč. 16, 2020, č. 2.
Katalin Bartha-Kovács, Róbert Karul, Andrea Tureková: Homme nouveau, homme ancien – Autour des figures émergeantes et disparaissantes de l’humain. Szeged: JATEPress 2019.
Zrodenie nového človeka a (zdanlivý) zánik toho starého je významným filozofickým antropocentrickým konceptom, ktorému sa venovali mnohí filozofi a spisovatelia naprieč históriou, od Platóna po Derridu a Foucaulta, od Chrétiena de Troyes cez Voltaira, Baudelaira až po Garyho a Houellebecqa. Vďaka hlbokým a rozvitým inovatívnym koncepciám je ambiciózne zostavený zborník štúdií k spoločnej téme významný tým, že kladie množstvo dôležitých, veľmi aktuálnych a súčasne univerzálnych existenciálnych otázok. Zborník vyšiel v roku 2019 na základe Letnej univerzity Asociácie Jána Husa, ktorú organizoval Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied a Katedra románskych a slovanských jazykov Fakulty aplikovaných jazykov Ekonomickej univerzity v Bratislave v spolupráci s Katedrou francúzskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity v Segedíne s podporou Vzdelávacej nadácie Jána Husa v Brne a ktorá sa konala 1. – 6. júla 2018 v Banskej Štiavnici. Zamýšľa sa nad rôznymi podobami nového človeka v porovnaní s tými, ktoré im predchádzali v histórii západnej civilizácie až po súčasnosť, nad ich vzájomnými vzťahmi a charakteristikami s cieľom porozumieť tomuto cyklickému spoločenskému fenoménu zobrazenému vo všetkých umeniach. Znamená zrodenie jedného z týchto horlivých protivníkov skutočne smrť toho druhého, alebo by mohli starý a nový človek koexistovať spolu v jednom a tom istom? Prečo považujeme tento jav, ktorý je bohato opísaný vo filozofii a umení, za taký významný pre pokrok ľudstva? Do akej miery nám zborník o objavujúcich sa a miznúcich tvárach človeka umožňuje pochopiť, čo to znamená byť človekom v súčasnom svete, a ako nám pomáha porozumieť tendenciám a pokrokom v súčasnom myslení? Pri pozorovaní súčasného stavu sveta sa tieto otázky stávajú čoraz naliehavejšími.
Autori zostavili štúdie do dvoch častí – Filozofia a antropológia (11 príspevkov) a Literatúra a umenie (16 príspevkov) –, ktoré su spojenými nádobami. Štruktúra zborníka zdôrazňuje inherentné prepojenie všetkých týchto disciplín, vyzdvihuje syntézu umenia a vied, ako aj plodnosť interdisciplinárneho prístupu, ktorý umožňuje skúmať tému z mnohých hľadísk a dáva tak zborníku hodnotu komplexného výskumného diela. Relatívne široká škála štúdií od vedcov a pedagógov z mnohých krajín (Francúzsko, Belgicko, Spojené štáty a krajiny Vyšehradskej štvorky – Maďarsko, Česká republika, Poľsko a Slovensko) svedčí o inšpiratívnosti výskumnej témy a o rozmanitosti vedeckých prístupov. Umožňuje tak komplexne vytvoriť portrét súčasného „nového“ človeka prostredníctvom jeho súčasných filozofických, antropologických, literárnych a umeleckých zobrazení, ktoré sa ocitajú v analógiách alebo v rozpore s tými pôvodnými naprieč dejinami ľudstva. Každý z vedcov podnecuje inovatívne uvažovať o človeku a o jeho vzťahu k svetu. Vďaka starostlivo vybranému poradiu a usporiadaniu štúdií medzi sebou plodné vedecké úvahy komunikujú, vzájomne sa dopĺňajú, kladú si otázky a zároveň si odpovedajú. Prostredníctvom polyvalentnej dichotómie starého a nového sa tak jasne črtá rekonfigurácia paradigmy myslenia a hodnôt človeka v mnohorakých podobách v historickej perspektíve ako leitmotív zborníka a spoločná niť spájajúca všetky texty.
Francúzsky filozof a literárny teoretik Jean François Lyotard vo svojom diele Postmoderný údel (La condition postmoderne) charakterizuje postmodernistickú éru absenciou veľkých a vznikom veľkého množstva fragmentovaných príbehov. Dnešný postmoderný diskurz je preto typicky nestabilný a rozptýlený, všetky absolútne hodnoty (boh, pravda, rozum) sa neustále spochybňujú a prehodnocujú a práve v tomto prístupe vedecký zborník veľmi výstižne odráža postmoderné poňatie ľudského údelu a svoj vysoko aktuálny rozmer.
Prvá časť Filozofia a antropológia sa okrem iného zaoberá kľúčovou témou cyklickej povahy rozvoja civilizácií v dejinách a zdôrazňuje tým neustále sa obnovujúcu ľudskú potrebu reaktualizácie. Na základe filozofie cynizmu Michela Foucaulta identifikuje maďarský vedec Akos Cseke postavu cynika ako nového symbolického človeka súčasného myslenia par excellence. Autor argumentuje, že rebélia, vzbura a provokácia sú dôležitými prostriedkami nevyhnutného a potrebného spochybňovania súčasného spoločenského nastavenia a zároveň prístupu k individuálnej pravde. Csekeho štúdia tak dodáva zborníku tón odvážnej výzvy už od samého začiatku. V tejto súvislosti zdôrazňuje francúzsky profesor Michel Delon zo Sorbony potrebu epistemologických rozkolov, ktorými sa zaoberal Bachelard a neskôr Canguilhem či Foucault, čo ilustruje na príklade samotnej podstaty Francúzskej revolúcie a koncepcie dejín Jeana-Jacquesa Rousseaua, ktorý ich vníma, rovnako ako život jednotlivca, v kategóriach otrasov a náhlych zmien, nevyhnutných pre pokrok ľudstva. Belgická vedkyňa Maria Hernandez Alonso čerpá v tomto zmysle z Derridovej teórie dekonštrukcie a trvá na otvorenej a hybridnej dimenzii ľudskej bytosti, pretože práve tieto prednosti zabezpečujú jej prežitie. Keďže v Derridovej koncepcii nové neodporuje starému, ale spája sa s ním a spoločne s ním splýva, Alonsovej argument je relevantný v tom, že hranice medzi obomi kategóriami sú charakeristicky nejasné a ich vzájomné presahy sa v súčasnej spoločnosti neustále obnovujú a redefinujú. Poľská vedkyňa Natalia Koltakova nás v tomto kontexte upozorňuje na súčasné nové vymedzovanie sebavnímania vo vzťahu k miznutiu dotyku, humanizujúceho gesta, ktorému sa v konzumnej spoločnosti čoraz viac vyhýbame, a dá sa predpokladať, že sa aj vyhýbať budeme. Tento fenomén podľa autorky svedčí o neistom, miznúcom jedincovi (za obrazovkou, za vonkajším vzhľadom), ktorý stráca svoje ukotvenie, no o to viac túži byť exponovaný, keďže akt expozície je jednou zo základných charakteristík dnešnej doby. Jednotlivé príspevky sa tematicky navzájom dopĺňajú, a teda svedčia nielen o nestabilnom, málo predvídateľnom a neustále sa meniacom charaktere súčasných medziľudských a spoločenských vzťahov, ale aj o významnej zmene epistemologickej paradigmy súčasnej doby, ktorej jasnejšie rozumieme v porovnaní s predchádzajúcimi epochami histórie ľudstva.
V sekcií Literatúra a umenie si slovenská literárna vedkyňa a kritička Zuzana Malinovská vybrala romány Michela Houellebecqa, kontroverznej a zároveň vedúcej osobnosti súčasných francúzskych románopiscov, aby ilustrovala a objasnila spomínané spoločenské javy a s nimi súvisiace spoločenské zmeny. Autorka zdôrazňuje antropocentrickú dimenziu spisovateľovho diela v zmysle naliehavej potreby redefinície súčasného človeka a jeho hierarchie hodnôt v konzumnej spoločnosti a v tomto kontexte psychologicky obohacujúci rozmer Houellebecqovho diela, ktoré nás nanovo poľuďšťuje. Tým, že nami autor otrasie prostredníctvom svojich šokujúcich tém a ich spracovania, nás núti zamýšľať sa nad utrpením hedonistického subjektu, ktorý sa cíti odcudzený, nešťastný a neschopný vyjadrovať svoje emócie. Spisovateľ tým spochybňuje nastavenie spoločnosti ovládanej premršteným konzumom, kde sa intímne vzťahy menia na trhové a ekonomicky definované. Hyperagresívna povaha medziľudských vzťahov a vzorcov správania zobrazená v Houellebecqových románoch je preto alegóriou rozorvanej a zlomenej duše houellebecqovského antihrdinu, súčasného cynického človeka, ktorého mučí vlastné odcudzenie, a o to viac vlastná neschopnosť ho prekonať. Rovnako ako súčasný kanadský spisovateľ Douglas Coupland, ktorý píše, že buď máme informácie, alebo máme život, aj Houellebecq nás varuje pred škodlivými účinkami všadeprítomnej informačnej explózie, ktorá bráni človeku prežívať svoj vlastný život a ktorá nás v skutočnosti čoraz viac odľudšťuje, čo autorka správne podčiarkuje. Vďaka Houellebecqovým románom sa teda stávame empatickejšími a citlivejšími k vnútornému utrpeniu súčasného človeka. Sme symbolicky znovuzrodení, pretože nám spisovateľ prinavracia ľudskosť v odľudštenej a odľudšťujúcej spoločnosti a podnecuje nás objavovať nového človeka v každom z nás. Človeka lucídneho a očisteného utrpením prežívaným s houellebecqovskými postavami. Čitateľ sa tak katarzne znovuzrodí prostredníctvom autorovho, podľa Malinovskej „britko humanistického“ pohľadu, ktorý je dôležitý pre obsiahnutie, opísanie a pochopenie obrovskej, chaotickej a ambivalentnej komplexnosti ľudských vzťahov v súčasnom svete, mimoriadne výstižne zobrazenej v spisovateľovom literárnom diele. Na druhej strane treba poznamenať, že Zuzana Malinovská charakterizuje houellebecqovského antihrdinu ako mladého, hoci je ním často starnúci, vetchý päťdesiatnik, ktorý je kruto vylúčený zo spoločnosti práve kvôli svojmu veku a vzhľadu. Protagonista je však paradoxne duševne mladší ako konformistické postavy s povrchným, mechanizovaným myslením, ktoré ho obklopujú, pretože hlboko preciťuje život a zamýšľa sa nad stavom spoločnosti s humorným, ironickým a lucídnym nadhľadom. Houellebecq tak zobrazuje bolestný paradox charakteristický pre súčasnú dobu, kde sa mladosť posudzuje len na základe vonkajšieho vzhľadu.
Autorka si tiež kladie otázku, či spoločenský tlak na fetišizovaný úspech nie je len predohrou k spoločenskej selekcii. Selekcia môže vskutku viesť k nebezpečnej štandardizácií a môže sa potenciálne zmeniť na doktrínu. Pozorujeme však, že tento spoločenský fenomén je už dávno skutočnosťou v mnohých oblastiach verejného života, ako je reklama, médiá, kozmetický a módny priemysel atď., a môžeme preto predpokladať, že popri peniazoch a mladosti by sa zdravotný stav mohol stať ďalším kritériom spoločenskej diskriminácie a kontroly v postpandemickom svete.
Podobne ako Zuzana Malinovská, aj mnohí ďalší vedci zdôrazňujú schopnosť filozofickej reaktualizácie a umeleckej reinvencie seba samého ako významnú prednosť súčasného človeka. Česká vedkyňa Paulína Silvanová zdôrazňuje moc neúnavnej tvorivej reinvencie osobnosti románopisca a jeho diela na príklade Romaina Garyho, zatiaľ čo francúzska literárna vedkyňa Sylviane Coyaultová nám umožňuje chápať román ako heuristický prostriedok spoznávania hlbokých právd prostredníctvom románovej tvorby Annie Ernauxovej. V tomto originálnom príspevku vníma autorka supermarket, chrám konzumu 20. storočia, zo sociologického hľadiska ako miesto poetizované spisovateľkiným pohľadom a ako románový priestor par excellence, pretože sa tu stretáva množstvo osobných príbehov, z ktorých každý jeden zároveň odráža súčasné spoločenské zmeny a premeny sveta. Je to naozaj práve tvorba, ktorá nás zachraňuje pred zánikom a pomáha nám čeliť spoločenským otrasom, práve ona je tým najvyšším spôsobom zrodenia nového človeka.
Naratívny oblúk zborníka predstavuje pozoruhodnú a pútavú mozaiku vedeckých štúdií, z ktorej postupne vyvstáva originálny portrét človeka ako postavy hlboko dojímavej vo svojej komplexnosti. Dielo tak rozpráva príbeh ľudstva v historickej perspektíve, príbeh o radikálnych ruptúrach s minulosťou, veľkých revolúciách nevyhnutných pre pokrok ľudstva a o ďaľších našich iminentných či predpokladaných budúcich premenách. Zrod nového človeka je teda vnímaný ako cyklický jav, nevyhnutný pre jeho vlastný vývoj. Tento nový človek ostáva však naďalej krehkým a omylným, nesúc si v sebe spomienku na všetkých svojich predchodcov, ktorých môže paradoxne prekonať, len ak ich plne príjme, spolu so zložitými a častokrát bolestivými lekciami z minulosti. V širšom zmysle tu vyvstáva dvojitá alegória, keďže zborník je oslavou náročného, no odvážneho a kontinuálneho pokroku ľudstva, rovnako ako oslavou práce vedca. Kolektívne dielo relevantných spoločenských úvah tak vzdáva poctu úlohe vedca, jeho neúnavnému hľadaniu poznania a pravdy, rovnako ako mystériu Človeka, záhade jeho existencie a jeho zdanlivo nekonečným premenám. Zborník je preto relevantný nielen pre antropológov, filozofov, literárnych vedcov a historikov umenia, ale aj pre všetkých tých, ktorí sa zaujímajú o trajektórie vývoja súčasného človeka, túžia sa ponoriť do tajomstiev evolúcie ľudstva, začudovať sa nad sebou a hlbšie porozumieť stavu spoločnosti, ľudskému údelu začiatku 21. storočia a jeho početným výzvam, pretože tieto univerzálne otázky sú ľudstvu spoločné.
Z textov vyplýva hlboká pravda o tom, že ľudské bytosti pociťujú inherentnú potrebu vnímať svoj život ako vývoj a evolúciu, čo sú hodnoty, na ktorých je vybudovaná ľudská civilizácia a že rozprávanie príbehov, neustála vlastná reaktualizácia, reinvencia a tvorivá práca majú skutočnú moc zachrániť ľudstvo pred skazou, pomôcť nám znovu získať vlastnú dôstojnosť a znovu nájsť zmysel existencie. Aký teda bude ten nový človek, ktorý sa zrodí zo súčasnej spoločenskej kalvárie? To je otázka, ktorú si v súčasnosti kladie celý svet.
Repenser l’homme et son futur par rapport à son passé
L’émergence de l’homme nouveau et l’(apparente) disparition de l’homme ancien est un concept philosophique anthropocentrique saillant développé par de nombreux philosophes et écrivains de Platon à Derrida et Foucault, de Chrétien de Troyes en passant par Voltaire, Baudelaire jusqu’à Gary et Houellebecq. Profond et riche en idées innovantes, le recueil des études de recherche ambitieusement réunies autour du même sujet a le mérite de poser beaucoup de questions pertinentes d’une actualité brûlante et en même temps celles universelles, fondamentalement existentielles. Le recueil a été publié en 2019 sur la base de l’Université d’été de l’Association Jan Hus organisée par l’Institut de philosophie de l’Académie slovaque des sciences, le Département de langues romanes et slaves de la Faculté des langues appliquées de l’Université d’Économie de Bratislava en coopération avec le Département d’Études françaises de la Faculté des lettres de l’Université de Szeged, avec le soutien de la Fondation éducative Jan Hus de Brno, qui a eu lieu du 1er au 6 juillet 2018 à Banská Štiavnica, en Slovaquie. Il s’interroge sur de nombreuses formes et facettes émergeantes de l’homme nouveau versus celles l’homme ancien à travers l’histoire de la civilisation occidentale jusqu’à nos jours, leur rapports réciproques et leurs idiosyncrasies afin de comprendre à quel point il s’agit d’un phénomène social cyclique, représenté dans tous les arts. La naissance de l’un de ces adversaires ardents signifie-t-elle vraiment la disparition de l’autre ou l’homme ancien et l’homme nouveau pourraient-ils coexister dans un seul ? Pourquoi ce phénomène, décrit si abondamment dans la philosophie et dans les arts, est-il considéré si crucial pour le progrès de l’humanité ? Tout au plus, dans quelles mesures le recueil Homme nouveau, homme ancien – Autour des figures émergeantes et disparaissantes de l’humain peut-elle nous faire comprendre ce que cela signifie d‘être un homme dans le monde contemporain et que dit-il des tendances et avancements dans la pensée contemporaine ? Ces questionnements ne deviennent que beaucoup plus urgents en observant l’état du monde actuel.
Le recueil comprend deux parties, Philosophie et anthropologie (11 contributions) et Littérature et arts (16 contributions), tels vases communicants. La structure souligne l’interconnexion inhérente de toutes ces disciplines, met en valeur la synthèse des arts et des sciences de même que la fécondité de l’approche interdisciplinaire, permet d’explorer la thématique de maints points de vues et donne la valeur d’une œuvre de recherche compréhensive à celui-ci. La gamme relativement large des communications des enseignants-chercheurs de nombreux pays (France, Belgique, les Etats-Unis et les pays de Visegrad – Hongrie, République tchèque, Pologne et Slovaquie) montre la richesse des sujets et la diversité des approches et permet de peindre un tableau de l’homme « nouveau » contemporain à travers ses représentations philosophiques, anthropologiques, littéraires et artistiques contemporaines mises en analogies ou contrastes avec celles anciennes à travers l’histoire. Chacun des chercheurs nous fait réflechir sur l’homme et sa relation face au monde différemment de nos habitudes. Grâce au classement et à l’ordre soigneusement choisis des articles, les réflexions fécondes causent entre elles, se complémentent, se défient, se répondent. À travers la dichotomie polyvalente de l’ancien et du nouveau, une reconfiguration du paradigme de la pensée et des valeurs de l’homme dans ses maintes formes à travers l’histoire se dessine nettement tel leitmotiv et fil rouge réunissant les textes disparates innovants.
Dans La condition postmoderne, Jean François Lyotard caractérise l’époque postmoderniste par l’absence des grands récits et l’émergence d’un grand nombre de récits fragmentés. Le discours occidental postmoderne contemporain est donc typiquement instable et dispersé, toutes les valeurs absolues (dieu, vérité, raison) sont mises en question et constamment réévaluées et c’est précisément dans cette approche que le recueil reflète si bien la conception postmoderne de la condition humaine et où surgit sa dimension fortement actuelle.
À ce titre, la première partie Philosophie et anthropologie traite, entre autres, le thème clé de la nature cyclique du progrès des civilisations dans l’histoire et s’interroge sur la nécessité constamment renouvelée de la renaissance de l’homme. En s’appuyant à la philosophie du cynisme de Michel Foucault, Akos Cseke, chercheur hongrois, identifie pertinemment la figure du cynique comme l’homme nouveau et emblématique par excellence de la pensée contemporaine. L’auteur revendique ainsi l’importance de la contestation, de la transgression, de la révolte et de la provocation comme moyens vitales de la remise en cause nécessaire de l’ordre social contemporain et d’accès à la vérité individuelle, ce qui confère le ton de la contestation courageuse à l’œuvre collective dès le début. A ce propos, dans la partie Littérature et arts professeur Michel Delon de Sorbonne insiste sur l’exigence des ruptures épistémologiques introduite par Bachelard, puis Canguilhem et Foucault, exemplifiée sur la nature même de la Révolution française et sur la conception de l’histoire de Jean-Jacques Rousseau, qui conçoit celle-ci, tout comme la vie de l’individu, en termes de bouleversements et coupures brusques, inévitables pour son progrès. Dans ce sens, la chercheuse belge Maria Hernandez Alonso s’appuie sur la théorie de la déconstruction de Derrida pour insister sur la dimension ouverte et hybride de l’être humain laquelle assure justement sa survie. Si dans la conception derridienne le nouveau ne s’oppose pas à l’ancien mais compose et fusionne avec ce dernier, l’argument d’Alonso est pertinent dans la mesure où les frontières entre les deux sont floues et leurs échanges semblent être constamment renouvelées et redéfinies dans la société contemporaine et à supposer dans celle à venir aussi. La chercheuse polonaise Natalia Koltakova nous avertit de la rédéfinition actuelle de la perception de soi par rapport à la disparition du toucher, le geste humanisant qui est et sera, paraît-il, de plus en plus évité dans la société de consommation, témoignant d’un individu incertain, disparaissant (derrière son écran, derrière les apparences) qui perd ses repères mais désirant d’être exposé, l’acte d’exposition étant une caractéristique fondamentale de nos temps. Les contributions se complètent et témoignent ainsi non seulement de la nature instable, peu prévisible et constamment changeante des relations humaines et sociales contemporaines, mais aussi du changement significatif du paradigme épistémologique sociétal de nos temps, compris plus lucidement à travers ceux qui l’ont précédé dans l’histoire de l’humanité.
Dans la section Littérature et arts, Zuzana Malinovská, chercheuse et critique littéraire slovaque a choisi les romans de Michel Houellebecq, enfant terrible et en même temps figure de proue des romanciens français contemporains, pour illustrer et éclairer les phénomènes sociaux mentionnés et les altérations de l’homme contemporain liées avec. L’auteur met l’accent sur la valeur anthropocentrique de l’œuvre littéraire du romancier dans la mesure où il revendique une redéfinition urgente de l’homme contemporain et de ses valeurs face au monde consumériste et à la dimension psychologiquement enrichissante de ses romans laquelle nous humanise à nouveau. En nous secouant violemment par ses sujets choquants, l’écrivain nous fait nous pencher sur la souffrance du sujet hédoniste aliéné et inepte à exprimer ses émotions, remettre en question les rapports sociaux établis dans la société entièrement dominée par l’hyperconsommation où les relations humaines sont transformées en celles de marché, déterminées et définies économiquement. L’hyperviolence des rapports humains peinte dans les romans est ainsi une allégorie de l’état de l’âme brisée, déchirée et désemparée du sujet houellebecquien, l’homme cynique contemporain torturé par son aliénation et davantage par son incapacité de s’en sortir. Tout comme le romancier canadien contemporain Douglas Coupland qui écrit que soit nous avons les informations, soit nous avons la vie, Houellebecq nous avertit aussi des effets nocifs de l’explosion des informations omniprésente qui empêche à l’homme de vivre sa propre vie et qui, au fond, nous déshumanise toujours plus, ce qui est pertinemment souligné par la chercheuse. Cette lecture nous rend donc beaucoup plus lucides et sensibles à la souffrance intérieure de l’homme contemporain, nous fait ainsi symboliquement renaître et nous rend notre humanité dans une société déshumanisée et déshumanisante, faisant émerger l’homme nouveau dans chacun de nous, l’homme lucide et purifié par la souffrance partagée avec les personnages houellebecquiens. Nous sommes renés à travers ce regard, selon Malinovská « humaniste grinçant », crucial pour englober, décrire et comprendre la complexité immense, chaotique et ambivalente des relations humaines dans le monde contemporain, si bien saisie dans les romans d’Houellebecq. Il est par contre à noter que Zuzana Malinovská caractérise l’antihéros houellebecquien comme jeune, alors qu’il s’agit pourtant bien souvent d’un personnage viellissant, typiquement un quinquagénaire décrépit, qui se retrouve cruellement exclu de la société justement à cause de son âge et de son apparence. Le protagoniste est toutefois mentalement plus jeune que les personnages conformistes avec la pensée superficielle et mécanisée qui l’entourent, puisqu’il éprouve les émotions profondément et se penche sur la société contemporaine avec un regard humoristique, ironique et lucide. Houellebecq saisit ainsi un paradoxe douloureux de nos temps, où la jeunesse n’est appréciée que selon les apparences.
L’auteur de l’article se pose aussi la question si la pousée à la réussite fétichisée n’est pas un prélude à la sélection opérée par la société. La séléction peut en effet mener à l’uniformisation et risque de se transformer en une doctrine. Nous pouvons constater que c’est déjà le cas dans de nombreux domaines de la vie publique tels que la publicité, les médias, l’industrie cosmétique, l’industrie de mode etc., et l’on peut supposer qu’à côté de l’argent et la jeunesse, l’état de santé pourrait devenir un autre critère de discrimination et de contrôle dans le monde post-pandémique.
Tout comme l’article de Zuzana Malinovská, bien d’autres chercheurs mettent en valeur la fécondité de la réinvention philosophique et artistique de soi-même comme qualité quintessentielle de l’homme contemporain. Si Paulína Silvanová, chercheuse tchèque, revendique le droit et le pouvoir de la réinvention inlassable du personnage de romancier et de son écriture, exemplifiés sur l’œuvre de Romain Gary, la chercheuse française Sylviane Coyault nous fait comprendre le roman comme un outil heuristique pour accéder des vérités profondes existentielles à travers l’œuvre romanesque d’Annie Ernaux. Dans cette contribution originale, l’auteur nous présente le milieu du supermarché, le temple du consumérisme du XXIe siècle, d’un point de vue sociologique, comme un endroit rendu poétique par la romancière et comme un espace romanesque par excellence puisqu’ils s’y croisent des vies qui sont toutes traversées par des histoires intimes et liées aux transformations du monde. La réinvention et la création nous sauvent ainsi de la détresse et nous aident à affronter des séismes sociaux. Ce sont, en vérité, des moyens suprêmes de la naissance d’un homme nouveau.
L’arc narratif du recueil représente un voyage étonnant, de la mosaïque captivante des textes de recherche se dégage au fur et à mesure un portrait original de l’homme en tant que figure profondément curieuse et émouvante dans sa complexité, le récit de l’homme à travers son histoire, la nôtre. Celle des ruptures radicales avec le passé, de grandes révolutions violentes or capitales pour son progrès et d’autres transformations futures de l’humanité qui sont déjà en cours ou imminentes. L’émergence de l’homme nouveau est, en effet, perçue comme un phénomène cyclique, inévitable pour son évolution. Cet homme nouveau reste toutefois fragile et faillible, portant en lui le souvenir et l’empreinte ineffaçable de tous ses prédécesseurs, de l’homme ancien qu’il ne puisse paradoxalement dépasser qu’à condition de l’embrasser, d’accepter et d’assumer son passé tout en tirant des leçons importantes, souvent douloureuses de ce dernier. Au sens plus large, une double allégorie se dégage ainsi du recueil qui prône le progrès de l’humanité continu et audacieux quoique éprouvant, tout comme le travail du chercheur. L’ouvrage rassemblant des réflexions fécondes portant sur notre société rend ainsi l’hommage à la figure du chercheur et à sa quête noble et inlassable du savoir et de la vérité, tout comme à l’énigme de l’Homme, au mystère de son existence et de ses transformations apparemment infinies. Sa lecture est donc pertinente non seulement pour les anthropologues, les philosophes, les chercheurs littéraires et les historiens d’art, mais aussi pour chaque personne intéressée par le devenir et les trajectoires de l’homme contemporain qui se pose des questions fondamentalement existentielles, qui désire de s’immerger dans le mystère de l’évolution de l’humanité avec un sens de l’émerveillement, de comprendre plus profondément la nature et la condition humaines du début du XXIe siècle et ses défis brûlants et imminents de même que de se sentir réconfortée en approfondissant et partageant son questionnement universel avec toute l’humanité.
Au cœur de ces textes, une vérité profonde ressurgit, c’est que l’être humain éprouve le besoin intrinsèque de concevoir sa vie comme une histoire, celle d’évolution et du progrès, les valeurs si chères à la civilisation humaine et au fond, c’est la narration des histoires, la réinvention incessante de soi-même et le travail créatif qui ont le pouvoir véritable de sauver l’humanité de la détresse, de nous aider à reconquérir notre dignité et à restaurer la signification de notre existence. La question que le monde entier se demande à présent est comment il sera, l’homme nouveau, altéré, qui naîtra du calvaire actuel ?
Mgr. Marianna Uherková, M.A.
Katedra romanistiky
Filozofická fakulta Univerzita Komenského
Gondova ulica 2
811 02 Bratislava 1
e-mail: mariannau@gmail.com