Tkanivá a orgány spoločnosti
Pieper, J.: Základní formy sociálních pravidel hry. Praha: Oikoymenh, 1994, 62 s.

Koncom 19. storočia bola vďaka Émilovi Durkheimovi vo francúzskom Bordeaux založená prvá katedra sociológie. Predmetom jej štúdia nebolo v jej počiatkoch nič iné než vysvetliť prechod od tradičnej k modernej spoločnosti. Jedným z klasikov novej vedy o spoločnosti, ktorý sa pokúsil túto tranzíciu objasniť, bol Ferdinand Tönnies so svojím dielom Gemeinschaft und Gesellschaft (Spoločenstvo a spoločnosť). Tönnies v ňom veľmi ostro kritizoval spoločnosť, ktorá je podľa neho patologická a úpadková a na sociálny ideál nemeckého ľudu a jeho kultúry pozdvihol spoločenstvo. Medzi vášnivých obdivovateľov myšlienky nemeckého sociológa patril okrem iného Max Frisch, ktorý svojho času povedal, že mier vo svete nemôže byť zaistený ani vojensky ani diplomaticky, ale jedine prebudovaním spoločnosti v spoločenstvo. Na toto tvrdenie sa rozhodol zareagovať nemecký filozof, teológ a sociológ Josef Pieper a pri tejto príležitosti napísal knihu Základné formy sociálnych pravidiel hry.

Základným cieľom tejto knihy bolo, samozrejme, preukázať utopickosť Tönniesových a Frischových ideí. Východisko Pieperovej knihy tvorí analógia medzi ľudským organizmom a spoločnosťou, medzi biológiou človeka a sociológiou. Každé ľudské telo je zložené z tkanív (svalové, nervové, kožné tkanivo) a orgánov (oko, srdce, mozog). Podobne je to aj v spoločnosti – tkanivá predstavujú sociálne vzťahy (rodinné, priateľské, pracovné) a orgány sociálne inštitúcie (rodina, štát, armáda). A tak ako si ľudské telo nedokážeme predstaviť bez tkanív či orgánov, nie je možná ani predstava ľudskej spoločnosti bez vzťahov respektíve inštitúcií. Takáto spoločnosť by bola nevyhnutne iba agregátom (teda náhodným zoskupením ľudí, ktorí navonok nemajú vôbec nič spoločné ako napríklad ľudia čakajúci na zastávke na autobus), či dokonca masou atomizovaných jednotlivcov zažívajúcich pocit sociálnej a kultúrnej vykorenenosti a nie spoločnosťou v pravom zmysle svojho slova. Alebo ešte inak: nebolo by v nej možné združovanie – spojenie ľudí, ktoré spočíva na vzájomnom pritakávaní partnerov. To je možné iba v spoločenstve (základom je tu ľudská prirodzenosť – „to všeobecne ľudské“, napríklad rodina), spoločnosti (jedinečnosť osoby, napríklad obyvateľ mesta) a organizácii (neopakovateľnosť indivídua, napríklad zamestnanec firmy). Pieper varuje pred absolutizáciou „romantického ideálu“ spoločenstva (ako to urobili Tönnies a Frisch), spoločnosti aj organizácie. Veď prvé z nich vedie k „rodinkárstvu“, druhé k sebeckému solipsizmu a tretie k totalitarizmu. Naopak, iba ich vzájomná komplementarita a vyváženosť môžu viesť človeka k tomu, aby bol viac človekom.

O dôsledkoch pokusov o nebo na zemi
Zálešák, T.: Diablova práca. Bratislava: Kalligram, 2005, 200 s.

Čo je to ľudská prirodzenosť, bytie človeka? Metafyzicky a veľmi jednoducho vyjadrené – ľudská prirodzenosť znamená to, že človek je človekom (a nie niečím iným). Teraz o niečo ťažšie položená otázka – Aká je ľudská prirodzenosť, bytnosť človeka? Nepochybne je človek tvor spoločenský (Aristoteles) a racionálne uvažujúci, zdá sa, že je aj egoistický a schopný altruizmu (F. Fukuyama), rodinný (M. Novak) i náboženský (E. Burke). Zastavme sa na chvíľu pri rovine religiozity.

Myšlienku, že človek je vo svojej bytnosti homo religiosus, zastáva aj autor knihyDiablova práca Tomáš Zálešák. Slovenský politológ vo svojich zaujímavých úvahách o fenoméne totalitarizmu v nej poukazuje okrem iného aj na konsekvencie, ktoré vyplývajú z ľudského úsilia o bytostno-bytnostnú premenu ľudského rodu. Kľúčová myšlienka Zálešákovej knihy je, že zmeniť ľudskú prirodzenosť neznamená nič iné nežzničiť človeka, pričom zmena a zánik sú tu ekvivalentné slová. A práve to je hlavná „vízia“ totalitarizmu. Tomáš Zálešák, odvolávajúc sa prevažne na myšlienky Erica Voegelina, sa domnieva, že fenomén totalitarizmu bol v Európe spôsobila postupná erózia kresťanstva, ktoré tu bolo nahradené „novým náboženstvom“ sekulárne ponímajúcim spásu – totalitnou gnostickou ideológiou. Tá sa spolu so vznikom masy deklasovaných indivíduí, ktoré už nenachádzali zmysel života, spolu s akútnou krízou modernej spoločnosti a enormným rastom počtu radikálnych svetských intelektuálov veriacich v neomylnú silu svojho rozumu, postarala o vznik najstrašnejšieho antipolitického, antisociálneho a antimorálneho režimu v dejinách ľudstva. V náboženskej terminológii vyjadrené slovami Friedricha Hölderlina: „Zo štátu robilo peklo na zemi to, že sa človek pokúšal urobiť z neho nebo.“

Tomáš Zálešák na konci knihy varuje pred opätovným vznikom totalitarizmu v nových podmiekach budujúcej sa globálnej a na informáciách založenej spoločnosti. Zaiste by to malo za následok katastrofickejšie parametre než nemecký nacionálny socializmus, taliansky fašizmus a ruský komunizmus pri poslednom monumentálnom prejave morálneho relativizmu a nábožensko-kultúrnej krízy Európy. Pri myšlienke na súčasný kapitál religiozity Západu je to naozaj šokujúce, ba dokonca možno „prorocké“ čítanie.

Roman Kollár
5. ročník, odbor Filozofia
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava