Fišerová, M.: Dokumentovanie dočasnej neslobody. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 1.
Rozhovor s Lenou Jakubčákovou
Absolvovala si francúzsko-slovenské bilingválne gymnázium v Košiciach, neskôr magisterské štúdium Francúzskej filológie a doktorandské štúdium Literárnej vedy na FF PU v Prešove. Okrem vyučovania a kritiky umeleckého prekladu sa však zaoberáš aj fotografiou. Čo ťa k nej priviedlo? Odkedy sa fotografii venuješ profesionálne?
Paradoxne ma k fotografii priviedla dedkova smrť, pretože práve pri vypratávaní vecí zo skríň po jeho smrti babka našla tri už zabudnuté fotoaparáty a venovala mi ich. Z nich som si vtedy ako 17-ročná najviac obľúbila 30-ročnú ťažkú zrkadlovku Minoltu. Fotila som na nej asi päť rokov, často sa však kazila. Po viacerých pokusoch mi ju už opravár odmietol opraviť. Odložila som si ju, mám ju dodnes. Na druhú, fotografom často kladenú otázku, som donedávna zvykla odpovedať, že nechcem byť profesionálom. Teraz, keď sa fotografii venujem trochu systematickejšie, mám však pocit, že by bolo treba zmeniť klasické delenie fotografie „amatérska / profesionálna“ napríklad na „záznamová (príležitostná) / tvorivá“. V súlade s klasickým chápaním profesionálnej fotografie možno povedať, že nie som profesionál, pretože som si nikdy fotografiou nezarábala. Na druhej strane je však fotografia neoddeliteľnou súčasťou môjho života, objektív je mojím „tretím okom“, a preto si myslím, že z psychologického hľadiska som viac než len amatér. Ani spojeniu fotografie s prácou sa už tak nebránim, muselo by to však byť fotografovanie „na voľnej nohe“.
V súčasnosti si študentkou 2. ročníka Institutu tvůrčí fotografie FPF SU v Opave, inštitúcie, ktorá bola „odrazovým mostíkom“ viacerých známych postáv súčasnej slovenskej fotografie (za všetky možno spomenúť aspoň Luciu Nimcovú, držiteľku Ceny Oskára Čepana za rok 2007). Dalo by sa predpokladať, že ide o podnetné prostredie. Aké tam panujú pravidlá, kritériá, pracovná atmosféra?
Som rada, že mám možnosť navštevovať ITF, je tam naozaj veľmi tvorivé prostredie. Najmä preto, lebo sa oveľa viac zaoberáme výslednými fotografiami než procesom fotografovania a škola na nás kladie vysoké nároky, podnecuje nás objavovať a intenzívnejšie sa vyvíjať. Pre mňa sú dôležité i kontakty, ktoré tam možno nadviazať, a skvelý učiteľský kolektív, ktorý má zmysel pre humor, čo však nie je na úkor kvality práce. Z vlastnej skúsenosti pôsobenia na inej vysokej škole môžem povedať, že práve táto skvelá pracovno-študijná atmosféra – kde je vzťah učiteľa a študenta nezaujatý, vyrovnaný a bez zbytočných priepastí – mnohým univerzitám chýba.
Tvoje klauzurné práce vedie legenda českej umeleckej fotografie Jindřich Štreit. On i ty sa venujete dokumentárnej fotografii, asi to nebude náhoda: je jeho tvorba pre tú tvoju nejakým spôsobom podstatná? Venuješ sa popri dokumente aj iným fotografickým žánrom?
Pred mojím nástupom do prvého ročníka som sa o predstaviteľov fotografie veľmi nezaujímala. Vôbec som netušila, kto je Jindřich Štreit, a z rečí spolužiakov som mala pocit, že som asi jediná zo školy, ktorá ho nepozná. S jeho fotografiami sa teda zoznamujem postupne a veľmi ma oslovujú. Ako školiteľa som si ho vybrala pre moje dlhodobé inklinovanie k dokumentárnej fotografii. Vážnejšie a v širších súvislostiach som ju však začala brať práve vďaka nemu: napriek môjmu predchádzajúcemu odhodlaniu netvoriť koncepčne som si uvedomila, že úplne náhodne a zlomkovito sa dokument tvoriť nedá. Treba sa zamerať na nejakú tému, na ktorej mi záleží, a dlhšie na nej pracovať. Keďže som momentálne v druhom ročníku, pán docent Štreit zatiaľ viedol len moju prvú klauzúru. Chcem však v sociálnom dokumente pokračovať, preto s ním svoje práce konzultujem a rátam s jeho kritickým a láskavým slovom aj pri bakalárskej práci.
Keďže zvyknem nosiť fotoaparát stále so sebou, často ma zaujme veľa vecí a javov, ktoré s klasicky chápaným dokumentom nesúvisia. Obvykle fotografujem dosť nekoncepčne všade, kde ma niečo zaujme: na ulici, vo vlaku, na stanici, na ceste do práce… Najčastejšie to bývajú detaily prírody, ktoré sa mi zdajú byť z nejakého dôvodu abstraktné, ale rada nachádzam a fotím aj zátišia rôzneho druhu a príležitostne sa rada vraciam k nočnému experimentálnemu fotografovaniu. Toto však robím len pre seba, „pre radosť“, snímky väčšinou ostávajú v krabiciach či košoch.
V rámci prípravy záverečnej práce si sa sústredila na tému väzňov, fotograficky dokumentuješ ich život vo väzení v Prešove a Sabinove. To je odvážny projekt – nielen preto, lebo je to neobvyklé, ale aj preto, lebo do väzenia nemožno ľahko preniknúť a nie je to práve pokojné prostredie. Mohla by si priblížiť, čo ťa k voľbe tejto témy viedlo? Čo ťa na živote väzňov fascinuje?
Nápad dokumentovať život väzňov vo mne skrsol prvýkrát, keď mi otec povedal, že tam bude zabezpečovať rekvalifikačné kurzy pre odsúdených, ktorí sú tesne pred prepustením z väzby. Odhodlanie ísť tam však bolo ťažké, a to nielen kvôli otcovým dobre mieneným odradzujúcim slovám. Prvýkrát som sa odhodlala až v závere kurzu. Bola to pre mňa zvláštna skúsenosť: väzni ma zaujali ako ľudia s každodennými radosťami i bolesťami v dočasnej neslobode, možno v nich však nájsť aj reflexiu a boj, ktorý tam musia viesť najmä sami so sebou. Ďalej mi už otec nemohol pomôcť: musela som za túto vec bojovať sama a oficiálne. Všetko vybavovanie ma stálo veľa námahy, ale malo to zmysel – bývalý riaditeľ väznice mi fotografovanie povolil. Samozrejmou podmienkou bola citlivosť, serióznosť a rešpekt, s tým som však nemala problém. Najviac som sa bála, či si získam dôveru väzňov, čo sa mi, myslím, pomaly darí. Trápi ma len, že mnohí ľudia nevedia pochopiť, prečo to robím, a že ide o nekomerčnú prácu v mojom voľnom čase. V prešovskej väznici mi dokonca dočasne zakázali fotografovať. Napriek tomu by som v tom chcela pokračovať, vytvoriť fotografický obraz o živote slovenských väzňov. Pevne dúfam, že mi to bude umožnené.
Ako prebieha tvoja práca, keď fotografuješ v „teréne“? Dávaš priestor náhode a improvizácii, alebo si fotografované prostredie upravuješ a aranžuješ v súlade so svojím pracovným zámerom? Prenechávaš pri fotografovaní iniciatívu aj samým väzňom?
Pri dokumente si ľudí nearanžujem. Neustále sa pohybujem, i keď pri väzňoch obzvlášť opatrne. Keď som predtým povedala, že som nikdy nechcela tvoriť koncepčne, tak v rámci tejto témy to platí v tom, že nechávam voľný priebeh fotografovaniu, vyvíjaniu sa udalostí, do ničoho väzňom nezasahujem. Moja koncepcia spočíva v tom, že som si túto tému zvolila, že dokumentujem práve týchto ľudí. Nejde však o koncepciu, ktorá by bola vopred detailne premyslená, a ktorá je na ITF hojne zastúpená. Páči sa mi i taký prístup, no ja takto tvoriť neviem.
Časť fotografií z tohto projektu si nedávno vystavovala na výstave košického Fotoklubu Nova. Aká je odozva zo strany verejnosti? Vystavovala si svoje práce aj niekde inde?
Hoci som členkou fotoklubu Nova len tri roky, za ten čas som sa vďaka nemu zúčastnila na mnohých súťažiach a výstavách najmä v Košiciach a Ružomberku. Odozvy zo strany verejnosti boli zatiaľ viac-menej pozitívne. Samostatnú autorskú výstavu som mala len raz pred piatimi rokmi v istej kaviarni. Nainštalované fotografie mi majitelia podniku v deň vernisáže zvesili, keď sa dozvedeli, že tam budú visieť snímky s rómskou tematikou! Nakoniec to však dopadlo dobre, z diskriminácie upustili. Ďalšie výstavy som už mala kolektívne: prvú s fotografom Tomášom Jesenským v košickom osvetovom stredisku v roku 2005 a druhú pod názvom Viribus Unitis s fotografkami Ľubkou Kremeňovou a Mariannou Palkovou v košickej galérii Nova v roku 2006.
Si vedúcou fotografického krúžku v košickom Centre voľného času Domino, vystavuješ, zúčastňuješ sa na fotografických súťažiach. Aké fotografické aktivity plánuješ v najbližšom období?
Vedúcou fotografického krúžku v CVČ Domino som už druhý rok potom, ako ma bývalá vedúca po ôsmich rokoch môjho členstva poverila pokračovať vo vedení, a keď som na to napriek obavám pristúpila. Napokon som prehovorila kolegu z klubu, aby sme to prevzali obaja: striedame sa a snažíme sa – v dobe postupného pádu klasickej fotografie – udržať krúžok pri živote. V rámci mojej tvorby by som chcela pokračovať v tom, čo som začala a popritom nezáväzne realizovať niektoré z tém, ktoré ma zaujali. Rada by som pokračovala na Institute tvůrčí fotografie aj v magisterskom štúdiu, no to je ešte ďaleko. Na rok 2008 som dostala ponuku vystavovať v gemerskom osvetovom stredisku v Rožňave. A chcela by som realizovať aj dve malé výstavy: v košickej cirkevnej škole na tému detí a v mojej milovanej dedine na Gemeri, ktorej život a okolie pravidelne zaznamenávam už osem rokov. Napokon, do budúcna mám ešte jeden väčší fotografický plán, ale ten je zatiaľ tajný.
Za rozhovor ďakuje Michaela Fišerová.