FRAŇO, P.: Difficile est saturam non scribere. In: Ostium, roč. 14, 2018, č. 3.
Mariana Poláková: Vznik a vývoj satiry v římské literatuře. Brno: Masarykova univerzita 2017, 152 s.
Satira predstavuje jediný literárny žáner, za ktorého vznik vďačíme Rimanom. Kým v prípade epiky, lyriky a drámy väčšinou preberali rímski spisovatelia formálnu podobu starých gréckych predlôh, v satire sa odráža vlastný tvorivý potenciál rímskej literatúry. Gaius Lucilius, Quintus Horatius Flaccus, Decimus Iunius Iuvenalis a Aules Persius Fraccus sa stali klasikmi tohto literárneho žánru a inšpirovali mnohých neskorších spisovateľov európskej satiricko-moralistickej literatúry. Napriek tomuto špecifickému postaveniu rímskej satiry však doteraz ani v českom a ani v slovenskom jazykovom priestore neexistuje publikácia, ktorá by sa systematicky venovala skúmaniu uvedenej problematiky. Recenzovaná kniha sa preto pokúša byť prvým relevantným pokusom o vyplnenie tejto medzery na knižnom trhu.
Publikácia sa po formálnej stránke delí na päť samostatných kapitol. V prvej kapitole (s. 13 – 15) autorka v krátkosti vymedzuje satiru ako samostatný literárny žáner. Na rozdiel od dnešných čias, keď sa slovo satira najčastejšie používa vo forme prídavného mena (satirick/ý, á, é), označujúceho primárne výsmešný charakter umeleckej tvorby (napríklad satirická hra, satirický film a pod.), v antickom chápaní predstavovala osobitú súčasť kánonu umeleckých žánrov. Moderné porozumenie tomuto pojmu tak nezodpovedá jeho antickému chápaniu. Dnešnú umeleckú satirickosť nemožno v žiadnom prípade stotožňovať so satirou samotnou.
Na začiatku druhej kapitoly (s. 16 – 38) autorka analyzuje štyri možné vysvetlenia významu latinského slova satura, od ktorého sa odvodzovalo pomenovanie tohto literárneho žánru. V prvom prípade sa tento výraz spájal so satirmi, t. j. sprievodcami gréckeho boha Dionýza, ktorí sa (podobne ako postavy zo satír) vyznačovali samopašnou, dotieravou a pôžitkárskou charakteristikou. Druhá možnosť odvodzovala tento pojem od misky s ovocím (satura lanx), ktorá sa obetovala rímskej bohyni poľnohospodárskej úrody Ceres. Tretí variant pripodobňoval satiru ku klobáse zloženej s hrozienok, jačmenného šrotu, píniových jadier, medového vína a jadierok z granátových jabĺk. A posledná verzia problematizovala tento pojem vo vzťahu k právnej terminológii (lex satura). Autorka sa prikláňa k väčšinovému názoru súčasných bádateľov, ktorí odvodzujú uvedený latinský termín od misky s ovocím (možnosť č. 2). Ďalšie časti kapitoly sa zaoberajú analýzou používania a výskytu tohto slova v rôznych špecifických súvislostiach (dramatická satura, satira ako názov diela, žáner či konkrétna báseň a pod.).
Tretia kapitola (s. 39 – 61) skúma otázku možných literárnych predchodcov satiry v gréckom a rímskom kultúrnom priestore. Z gréckeho prostredia sa najčastejšie uvažuje o inšpiračných zdrojoch jambickej poézie (najmä Archilocha), starej gréckej komédie (napríklad Aristofana) či hellenistickej literatúry (Kallimachos, diatribé). V prípade rímskych predchodcov autorka spomína najmä potenciálny vplyv rímskych literátov Gnaea Naevia, Quinta Ennia či Marca Pacuvia.
Štvrtá kapitola (s. 62 – 82) sa zaoberá samotnými okolnosťami vzniku satiry ako literárneho žánru. Z tohto dôvodu autorka na začiatku analyzuje politickú, kultúrnu a náboženskú situáciu v rímskom geografickom priestore počas 2. storočia pred n. l., to znamená v období, keď sa satira zrodila. Najväčšiu pozornosť však venuje charakteristike života a diela prvého rímskeho satirika Gaia Lucilia. Z tridsiatich kníh Luciliových satír sa nám do dnešných čias dochovali iba početné zlomky (asi 1300 veršov) rozličného tematického zamerania. Terčom kritiky sa v nich stáva najmä rímska spoločnosť a politika. Lucilius často odsudzuje rôzne negatívne ľudské typy (lakomcov, príživníkov, zlodejov), prehnanú politickú ambicióznosť v uchádzaní sa o úrady, napodobňovanie gréckeho spôsobu života, rôzne podoby manželského spolužitia či záľubu v usporadúvaní opulentných hostín. Zaujímavosťou taktiež je, že najdlhší zachovaný fragment z Luciliovho diela – tzv. virtus fragment – nie je primárne satirického charakteru, ale má prevažne všeobecnú filozoficko-moralistickú podobu. Výnimočnosť tohto autora spočíva aj v tom, že ako jeden z mála Rimanov nekritizuje len iných ľudí, ale dokáže si vo svojich satirách robiť posmech aj sám zo seba.
Najobsiahlejšia piata kapitola (s. 83 – 128) sa snaží prostredníctvom konkrétnych príkladov priblížiť hlavné charakteristické črty tohto literárneho žánru. Najvýraznejším rysom satiry sa pre autorku stáva pestrá rozmanitosť. Námety satiry reprezentujú širokú škálu toho, s čím sa človek vo svojom živote stretáva, čo ho trápi, rozčuľuje či rozosmieva (obžerstvo, peniaze, majetok, chamtivosť, lakomstvo, predstieraná učenosť, láska, sex a pod.). Druhým špecifickým rysom satiry je jej autobiografickosť. Autor v nej totiž vyjadruje svoje vlastné názory, píše o tom, čo sám zažíva a kritizuje to, čo sa mu na spoločnosti nepáči. Treťou charakteristickou vlastnosťou satiry je jej zameranie na spoločnosť. Satirik prostredníctvom nej kriticky poukazuje na neduhy spoločenského života, a keďže tie sú najvypuklejšie predovšetkým v meste, satira je integrálne spätá s urbánnym prostredím.
Na záver možno konštatovať, že útla knižka Mariany Polákovej zasvätí čitateľa do základných tajov rímskej satiry. Ponúkne mu možnosť oboznámiť sa s niektorými hlavnými črtami tohto literárneho žánru a zároveň ho môže podnietiť k tomu, aby vzal do ruky práve niektorú z rímskych satír a začítal sa do jej obsahu. Ak sa na to odhodlá, tak podľa mojej mienky určite neoľutuje. Problémy, ktoré my dnes tak často kritizujeme, totiž nájdeme bežne zobrazené aj v týchto starých antických textoch. Satira tak nastavuje akési pravdivé zrkadlo spoločnosti, v ktorej človek žije. Preto možno dozaista súhlasiť s Iuvenalom, že „je ťažké nepísať satiru“ (difficile est saturam non scribere) (Sat. 1, 30) v dobe, ktorá má satirický charakter.
Mgr. Peter Fraňo, PhD.
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
FF UCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
e-mail: peter.frano@ucm.sk