Tkáčik, L.: Dialogická identita univerzity. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 4.
Kardinál John Henry Newman vo svojej knihe Idea univerzity [1] z roku 1852 prezentuje názor, že základným zmyslom univerzity je chrániť intelektuálny život a uchovávať múdrosť minulosti, vštepiť absolventom habitus myslenia s jeho atribútmi slobody, nezaujatosti, disciplíny a múdrosti, ktorý im bude vlastný po celý zvyšok života. Newman rázne odmieta utilitaristický a inštrumentálny pohľad na zmysel univerzitného vzdelania.
Odlišný no zároveň i podobný základný význam – v súlade s nemeckou tradíciou – pripisuje univerzite Karl Jaspers vo svojej identicky nazvanej knihe z roku 1923. [2] Univerzita je podľa neho miestom spoločenskej kritiky a svedomia a jej základnou úlohou je vytváranie nového poznania, ktoré by malo zahŕňať aj uchovávanie národnej kultúry.
Tieto východiská koincidujú v momente neinštrumentálneho chápania vzdelania, ktorého opaku sme dnes tak masívne vystavení. Predpokladom takého chápania vzdelania je výnimočná existencia dialogickej akademickej komunity.
Akú komunikáciu, aký dialóg však máme na mysli?
Ku komplikovanému fenoménu komunikácie môžeme pristupovať rôznorodo. Môžeme sledovať hlavné filozofické prístupy, klasickú rétoriku, kybernetiku, semiotiku, sociálnu psychológiu, sociokultúrnu teóriu komunikácie, hermeneutiku či fenomenológiu. Klasická filozofická tradícia chápala dialóg viac-menej ako pojmovo-logický proces. Dialogické stretnutie sa podľa tejto tradičnej perspektívy posúvalo smerom k novému zmyslu silou dialektiky. Bola to cesta, ako prehĺbiť komunikovaný zmysel či sokratovské chápanie dialógu. Takýto dialóg bol analytickou cestou riešenia sporu a zároveň syntetickou cestou k dialektickému zmiereniu významov a spravidla sa končil monologickým návratom k sebe.
V pozadí týchto riadkov sa nachádza ontologické chápanie komunikácie, pre ktoré je dialóg základným transformatívnym centrom ľudského života. Osoby ľudsky existujú len v dialogických vzťahoch. Teda dialóg nie je len komunikáciou, prostriedkom, ale samotným bytím. [3]
Buberov žiak Maurice Friedman opisuje personálny, čiže dialogický vzťah ako vzájomný, priamy, zhŕňajúci, sprítomňujúci, intenzívny a neobsiahnuteľný. [4] Tento vzťah je pre človeka faktom neprisvojiteľnej vzájomnosti. Až z tejto dialogickej perspektívy sa druhý zjavuje vo svojej neredukovateľnej inakosti.
Z hľadiska tohto chápania dialógu môžeme povedať, že dialogickosť vytvára pozadie každej dobrej univerzity a fakulty. Členovia akademickej obce sa cítia dobre na univerzite, ktorá je dialogická. Inými slovami: kľúčovým a nosným kritériom pre dobrú univerzitu nie je v prvom rade organizačná štruktúra, vnútorná legislatíva a podobne, ale moment započítania jednotlivého osobného hlasu do vnútornej inštitucionálnej polyfónie. Nechceme povedať nič viac, než to, že hovoriť o univerzite či fakulte, že je dobrá, nie je možné bez implicitného poukazu na jej vnútornú dialogickosť.
Akú vysokoškolskú inštitúciu však môžeme nazvať dialogickou? Dialogickosťou nemyslíme v prvom rade niečo, čo sa nám môže v každodennom univerzitnom živote prihodiť, ale skôr stále prítomný modus univerzitného bytia. Domnievame sa, že dialogickosť inštitúcie sa prejavuje trojakým spôsobom: 1) Jej prvým prejavom je komplexná polyfónnosť, 2) druhým prejavom je vnútorná kohézia, úctivosť či rešpekt 3) a tretím jej znakom je schopnosť absorbovať isté narušenia bežného kolobehu života inštitúcie, či povedané Bachtinovými slovami, moment karnevalovej kultúry. [5]
Zdrojmi komplexnosti a vnútornej kohézie sú schopnosť prijatia mnohohlasnosti a úsilie o vzájomné vypočutie. Moment karnevalovej kultúry zase súvisí s dialógom ako výnimočným spôsobom bytia. [6]
Martin Buber poznamenáva, že „Každá veľká kultúra […] spočíva na pôvodnej udalosti, ktorá sa vyznačuje vzťahom k odpovedi ľudskému náprotivku, ku ktorému došlo kedysi v jej zdroji, na podstatnom akte ducha. Tento akt, posilnený rovnako zameranou silou nasledujúcich generácií, vytvára zvláštne poňatie kozmu v duchu – až vďaka nemu sa kozmos stáva stále znovu a znovu možným, pochopeným svetom, svetom, ktorý je domovský a domáci, svetom, ktorý obýva človek. […] je slobodný a teda tvorivý len natoľko, nakoľko je jeho životu vlastný – v činnosti i utrpení – onen bytostný akt. Ak prestáva mať tá či oná kultúra svoj stred v živej, neustále obnovovanej udalosti, pre ktorú je príznačný vzťah, potom musí ustrnúť a premeniť sa na svet slova Ono, ktoré už len z času na čas eruptívne prelamujú planúce činy osamelých duchov.“ [7]
Buber v tomto texte hovorí o kľúčovom zakladajúcom momente pre jednotlivú kultúru. Tieto poznámky však môžeme vztiahnuť aj na vznik univerzity či fakulty, ktoré sú takisto viac-menej autonómnymi kultúrnymi komunitami. Vďaka takto zasunutému a ťažko vystopovateľnému momentu je nevyhnutné poznať a poznávať jedinečný príbeh a históriu inštitúcie. Môžeme povedať, že všetky dobré univerzity sú schopné vyrozprávať svoj vlastný, jedinečný príbeh svojho zrodenia.
Jednou z konklúzií tohto tvrdenia môže byť aj zásadná kritika dnes prevládajúceho reduktívneho prístupu: dobrá škola sa nezačína prijatím novej legislatívy, novou školskou reformou, dobre postavenými programami štúdia či akokoľvek dôsledne spracovaným plánom inovácií. Dobrá univerzita a fakulta sa začínajú dialogickým momentom, kritickou situáciou spochybnenia a nového dialogického začiatku. Až tento moment je kreatívnym momentom zrodu a sprítomňovanie tohto začiatku je oživujúcou miazgou inštitúcie.
Ako všetko v ľudskom svete môžu aj tieto momenty degenerovať, prípadne byť realizované patologickými formami. Základnou podobou úpadku sa môže stať vybudovanie inštitúcie ako systému tradícií a inštitucionálnych rituálov, ktoré sú obsahovo vyprázdnené, keďže stratili kontakt s pôvodnou zakladajúcou dialogickou udalosťou. Úpadkové je aj ponechanie tradícií v ich nepochopiteľnosti mimo ich ozrejmenia vo svetle zakladajúcej dialogickej udalosti.
Z hľadiska nároku polyfónnej komplexnosti je legitímnejšie chápať univerzitu alebo fakultu skôr ako obec než ako vzdelávaciu inštitúciu, ktorá organizuje štúdium s vlastným systémom akademických subordinácií. Univerzita je obcou, alebo povedané husserlovským slovníkom, je hermeneutickým dvorom, ktorý odomyká človeku zmysel jednotlivých udalostí a vecí. Takto chápaná komplexnosť vedie všetkých členov akademickej obce ku kultivácii vlastnej dialogickej identity. Zúčastňujúc sa na mnohohlasnej hre vyjednávania zmyslu, zaujímajúc hľadiská iných, hrajúc rôzne role, meniac svojich blízkych, vedúc rozsiahle akademické diskusie i osobné rozhovory pri rôznych stoloch, stávame sa komplexnejšími. Zvládanie polyfónnej komplexnosti si vyžaduje to, čo sme vyššie nazvali momentom kohézie – úctivosť. Polyfónia bez kohézie by sa stala absurdným zmätkom. Môžeme povedať, že úctivosť je tým, čo transponuje dialogickosť na morálne alebo hodnotové nároky komunitného života univerzity.
Zabudnutým, no nevyhnutným predpokladom úctivosti je univerzitný koncept dobrého života. Nie je až také dôležité, ako je vyjadrovaný. Omnoho dôležitejšie je to, čo ho tvorí. Tento koncept by mal byť principiálne stále nanovo vyjednávaný, a tomuto cieľu by mali slúžiť inštitucionálne podoby dialógu, ktorý vedie celá akademická obec. Pre vedenie univerzity či fakulty z toho vyplývajú nasledujúce priority: Byť primárne priestorom dialógu a až sekundárne mechanizmom konania. Organickou súčasťou tohto nekončiaceho dialógu je takisto rituálny život inštitúcie.
Tretím vyššie spomenutým momentom dialogickej univerzity je v bachtinovskom slovníku takzvaná „karnevalová kultúra“. Zdravá univerzita ako relatívne pevný sociálny systém by mala byť schopná integrovať či dokonca cieľavedome vyvolávať momenty osobitne vhodné pre priame dialogické vzťahy. Pokiaľ v realite nenachádzame dostatok súladu, vytvorením novej, azda až utopickej reality sa pokúšame kreovať nové vzťahy medzi osobami; vystúpením z poriadku nevyhnutnosti vstupujeme do poriadku slobody, v ktorom sa môžu ľudské osoby opäť stretnúť. Momenty karnevalovej kultúry sú v antitetickom postavení voči úctivosti. Tie však nevyjavujú rebéliu voči inštitúcii univerzity, ale zásadne pripomínajú, že priame personálne vzťahy nemožno nahradiť nijakými univerzitnými konvenciami. Ide tu o vytvorenie možností pre pravdivý a skutočný dialóg. Ak univerzitný život degeneruje do predmetných vzťahov, môžu momenty karnevalovej kultúry otvoriť nové možnosti personálnych vzťahov.
Univerzitný či fakultný život by sa teda mal rozšíriť aj o to, čo Ray Oldenburg nazval „tretími miestami“: [8]o kaviarne, študentské krčmičky, letné terasy, kníhkupectvá, o miesta, kde nie je prvoradé pitie alkoholu či kávy, ale komunikácia, dialóg. Tieto miesta vyväzujú človeka z utilitarizmu pracovného života a v akademickom prostredí hrajú dôležitú úlohu pri vytváraní podmienok pre dialóg. Je možné, že akademický život a jeho kultúra dokonca žijú z týchto okamihov. Každodenný konzervatívny akademický život potrebuje opätovne zahrnúť do svojho horizontu aj tieto karnevalové tradície či „tretie miesta“.
Všetky tieto úvahy sú pochopiteľné v horizonte ontologického chápania dialógu a na pozadí tradičného chápania univerzitného vzdelania a povahy univerzity. Žiaľ, dnešná spoločenská situácia podrobuje univerzity diktátu „užitočnosti“ a výnimočný titul „univerzita“ priznala aj vysokým školám. Humanitné univerzitné vzdelanie by bolo z takejto perspektívy stratou najlepších rokov života, keďže učí nepoužiteľnému a neužitočnému.
V plnom súlade so stanoviskom kardinála Newmana opisuje Roger Scruton svoju skúsenosť pri podnikaní takto:
„Označovať […] zmes diagramov, účtovníctva, morálnych kázní a burzových trikov za vzdelanie je zneužívaním tohto slova. Naše podnikanie vyžaduje nasledujúce schopnosti: bystrosť, schopnosť komunikovať a chápať, schopnosť porovnávať a pojmovo chápať zložité fakty, schopnosť porozumieť historickému a kultúrnemu zázemiu osoby, ktorá môže byť človeku úplne nesympatická, a predovšetkým irónia a nezraniteľnosť, ktorá z nej plynie. Žiadne z týchto schopností sa nedajú dosiahnuť prostredníctvom marketingových štúdií; všetky, ako som zistil, sú pestované štúdiom gréčtiny, latinčiny a filozofie…
Uzavrite učenie sa a vyučovanie do nejakého posvätného miesta, odrežte ho od sveta, aby sa vlastnými vnútornými silami uberalo smerom k zbytočnému, neplodnému vzdelaniu – a dospejete k ucelenému a zdravému rozumu, k mysli schopnej sa prispôsobiť, sústrediť a chápať v neustále sa meniacom prostredí vonkajšieho sveta. Vpusťte však tento vonkajší svet do učebne a výsledkom bude skostnatenie duševných síl, slepé a bezhlavé prepadnutie záujmu o dôležité problémy súčasnosti, ktoré robí rozum neschopným vyporiadať sa s akoukoľvek situáciou, ktorá nie je popísaná na stránkach kníh.“ [9]
L i t e r a t ú r a
BACHTIN, M. M.: François Rabelais a lidová kultura středověku a renesance. Praha: Argo 2007.
BAKHTIN, M.: Problems of Dostoevsky’s Poetics. Mineapolis: University of Minnesota Press 1984.
BUBER, M.: Ja a Ty. Olomouc: Votobia, 1995.
FRIEDMAN, S. M.: Martin Buber: The Life of Dialogue. Chicago: University of Chicago Press 1976.
NEWMAN, J. H.: The Idea of a University. Washington: University of Notre Dame Press 1990.
OLDENBURG, R.: The Great Good Place: Cafes, Coffee Shops, Bookstores, Bars, Hair Salons, and Other Hangouts at the Heart of a Community. New York: Marlowe & Company 1999.
SCRUTON, R.: Idea university. [online.] In: Občanský institut. URL: , (cit. 10-8-2008)
SIDORKIN, A. M.: Beyond Discourse. Education, the Self, and Dialogue. New York: State University of New York Press 1999.
P o z n á m k y
[1] NEWMAN, J. H.: The Idea of a University. Washington: University of Notre Dame Press 1990.
[2] JASPERS, K.: Die Idee der Universität. Berlin:Springer 1923.
[3] Porov. BAKHTIN, M.: Problems of Dostoevsky’s Poetics. Mineapolis: University of Minnesota Press 1984, s. 252.
[4] Porov. FRIEDMAN, S. M.: Martin Buber: The Life of Dialogue. Chicago: University of Chicago Press 1976, s. 57.
[5] Porov. BACHTIN, M. M.: François Rabelais a lidová kultura středověku a renesance. Praha: Argo 2007, s. 9 – 70.
[6] Porov. SIDORKIN, A. M.: Beyond Discourse. Education, the Self, and Dialogue. New York: State University of New York Press 1999, s. 112.
[7] BUBER, M.: Ja a Ty. Olomouc: Votobia 1995, s. 45.
[8] Porov. OLDENBURG, R.: The Great Good Place: Cafes, Coffee Shops, Bookstores, Bars, Hair Salons, and Other Hangouts at the Heart of a Community. New York: Marlowe & Company 1999.
[9] SCRUTON, R.: Idea university. [online.] In: Občanský institut. URL: , (cit. 10-8-2008)
Tento text v mierne odlišnej podobe odznel na konferencii „Univerzita v službe novému humanizmu“, ktorá sa konala 11. – 12. septembra 2008 v Badíne.
Mgr. Ladislav Tkáčik, PhD.
Katedra etiky a morálnej filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava