Trajtelová, J.: Cestami fenomenologickej metódy. In: Ostium, roč. 7, č. 2, 2011.
Jaroslava Vydrová: Cesty fenomenológie. Fenomenologická metóda neskorého Husserla. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2010, 199 s.
Tematických štúdií a knižných publikácií pojednávajúcich o mysliteľskej iniciatíve Edmunda Husserla, jedného z najvplyvnejších filozofov 20. storočia, je v našom filozofickom prostredí, žiaľ, stále nedostatok – nehovoriac o prekladoch, interpretáciách a analýzach jeho neskorých textov a nepublikovaných, menej známych rukopisov. O to viac ma potešilo vydanie knihy Jaroslavy Vydrovej Cesty fenomenológie. Vo svojom husserlovskom výskume sa podujala presvetliť fundamentálnu tému fenomenológie, ktorou je jej špecifická metóda, preslávená najmä často skloňovanými pojmami epoché a redukcia. Pracovito a trpezlivo, stranu za stranou, rozplieta kľukaté cesty Husserlových úsilí objasniť a sprístupniť svoju metódu, a to napriek nezriedkavým „nehostinným podmienkam“ (s. 8), ktorých sú si analytici hutných a neraz nejasných Husserlových spisov dobre vedomí.
Nebudem sledovať presnú štruktúru knihy a systematicky približovať jej jednotlivé kapitoly. Mojím zámerom je načrtnúť základné polia problémov, ktorými autorka pri mapovaní fenomenologickej metódy prechádza, a viac zdôrazniť témy, ktoré na mňa pri štúdiu jej knihy zapôsobili obzvlášť inšpiratívne. Ako predznačuje v Predhovore, jej výskum je vedený troma základnými problémovými okruhmi. Tradične začína svoju púť pýtaním sa na východiskovú situáciu fenomenológa pred filozofickou „konverziou“ (s. 71 – 72), pred zaujatím vedomého fenomenologického postoja. 1. Čím sa vyznačuje prirodzený postoj? 2. Ako a prečo dochádza k sproblematizovaniu pôvodne netematizovanej situácie, ktoré sprevádza rozhodnutie sa pre výkon redukcie? 3. Potom si kladie otázky o charaktere, dôsledkoch a význame nového „očisteného“ fenomenologického videnia, získaného cestou redukcie. 4. Pre väčšiu komplexnosť sa žiada dodať, že v rámci zmienených ťažiskových tém neobchádza ani problematické momenty redukcie. 5. A napokon sa nevyhýba ani jej podobám, možnostiam a modifikáciám v súčasnom myslení.
Hoci samotná téma knihy je vo fenomenológii kľúčová, nie je vôbec jednoduché podať jej systematický a jednoznačný výklad – ako vidno už u samotného Husserla. Ten nijaké uzatvorené a uzatvárajúce definície v tomto zmysle nepodáva (našťastie pre ďalší vývoj filozofie). Ostáva v platnosti, že „synonymom živosti fenomenologickej metódy je najmä jej neuzatvorenosť“ (s. 157). Zakladateľ fenomenológie sa počas svojej celoživotnej tvorby neustále snažil novú (a zároveň pôvodnú) metódu filozofie „objaviť“. Na mnohých miestach sa k nej vyjadroval, svoje vyjadrenia dopĺňal a korigoval, snažiac sa ju uchopiť raz z tej, raz z onej strany (napríklad z perspektívy prirodzeného sveta, „psychologickou“ cestou, karteziánskou, prípadne inou). Podobným ťažkostiam musela čeliť aj autorka a nájsť pre svoj výskum schodnú a zároveň plodnú cestu – čo sa jej podľa môjho názoru podarilo. Ako podtitul naznačuje, pri svojom stopovaní problematiky fenomenologickej redukcie – jej charakteru, podôb, výkonu, zmyslu a motivácií – si zvolila ako východiskové texty primárne spisy neskorého Husserla. V nich, ako upozorňuje, možno prirodzene očakávať už istú vyzretosť mysliteľa – aj vo vzťahu k svojej vlastnej metóde. Oporou je jej obzvlášť XXXIV. zväzok Husserlových zobraných spisov, známy pod názvom Zur phänomenologischen Reduktion (Texty k redukcii). Samozrejme, nevyhýba sa ani konfrontácii a komparácií s metodickými úvahami z jeho známejších textov. Všetky súvisiace texty napokon vždy obhajujú fundamentálny význam epoché a redukcie. Ich úloha je vo fenomenológii zásadná: otvoriť „principiálne novú skúsenosť“, sprístupniť perspektívu „absolútnej pôdy“ transcendentálnej subjektivity (s. 15). Metóda fenomenológie je od klasickej fenomenológie neodlučiteľná. Je takpovediac fenomenológiou samou. Výstižne to formuluje tvrdením, že „fenomenologická metóda je súčasťou živého prúdu fenomenologického myslenia, neprichádza do systému zvonka, ale je jeho vnútornou súčasťou a vytvára sa spolu s ním“ (s. 9). Ide o radikálnu podmienku a vstup k novým možnostiam videnia, o ktoré fenomenologický pohľad usiluje. Dôkazom, že toto úsilie nebolo márne, je aj ďalší posthusserlovský vývoj filozofie. Dosah tejto metódy, Husserlom privedenej k životu, bol aj po jeho smrti nesmierny – o čom napovedá aj záverečná kapitola.
Jeden zo zaujímavých motívov, ktoré kniha otvára, je pýtanie sa na samotné „prečo“ redukcie. Hľadaniu motivácií redukcie je venovaná samostatná stať (s. 52 – 62). Aký je dôvod dobrovoľného vytrhnutia sa z bezproblematickosti prirodzeného postoja? Okrem známych cieľových „efektov“, ku ktorým má zvolená metóda priviesť fenomenológa (otvoriť fenomenologické pole čistého vedomia, umožniť prístup k evidencii, k apodikticite vykázateľnej v tejto sfére), intencie autorky smerujú ďalej. Obracia sa k čistým pohnútkam a možnostiam tohto výkonu. Ten sa vo svojom jadre ukazuje byť „záležitosťou našej slobody“ (s. 53), vecou vôle, slobodného rozhodnutia mysliteľa opustiť prirodzený postoj a opäť sa doň kedykoľvek slobodne vrátiť. V tomto bode nemožno obísť nadväznosť na Descartovu metodickú skepsu siahajúcu až k Augustínovým úvahám. V Husserlovom poňatí je však výrazne zradikalizovaná a povýšená na vedeckú filozofickú metódu. Oboch filozofov nepochybne spájal spoločný východiskový bod myslenia: reálne precitnutie k uvedomeniu, že možnosť pochybovať je dôkazom, privilégiom i nárokom „dokonalej slobody“ (s. 54). Aj takýto druh úvah možno objaviť pri koreňoch Husserlovej fenomenológie. Tá takto nastupuje na svoju tradičnú „karteziánsku cestu“ s primárnym cieľom skúmať pôdu čistého vedomia, odhaľovať „istoty subjektívneho poľa“ (s. 54). Problém motivácie je však v mnohých ohľadoch komplikovanejší (napríklad aktívne, pasívne motivácie, s. 57) – aj o jednotlivých Husserlových úvahách na túto tému sa dozvie čitateľ bližšie na stránkach knihy. Navyše nemožno obchádzať obe strany mince: motiváciu i limity reduktívneho postupu. Fenomenológia v mnohých ohľadoch naráža na svoje vlastné hranice. V prípade motivácie sa ukazujú v podobe paradoxnosti problému začiatku, slovami Sebastiana Lufta: „Ak sa prirodzený postoj definuje tým, že o sebe ako o prirodzenom postoji nič nevie, potom nemôže ako prirodzený postoj nájsť nijaké motívy na to, aby sa stal pre seba tematickým“ (s. 55 – 56). Neskôr sa podobne problematickou zdá byť možnosť návratu („Rückgang“) z fenomenologického postoja. Tentoraz sa jeho paradoxná povaha prejavuje v tom, že napriek dokonalej „slobode návratu“ z fenomenologického dobrodružstva Husserl píše, že odtiaľ „niet cesty späť“ (s. 75). Pátos týchto a podobných Husserlových úvah signalizuje, že motivácia, výkon aj zmysel redukcie v hĺbke akosi súvisia s jeho absolútnym rozhodnutím pre filozofické povolanie („Berufung“), s radikálnym filozofickým precitnutím a uvedomením („radikale Besinnung“), s odkrývajúcim, prebúdzajúcim a problematizujúcim poslaním filozofa v spoločnosti (s. 118, 119) či dokonca so „zasvätením sa“ fenomenologickému pohľadu, ktorý napokon nenecháva nepremeneného ani samotného hľadiaceho (s. 71 – 72).
Za osobitne významné pokladám tematizovanie špecifickej problematiky, ku ktorej fenomenológiu privádzajú cesty jej vlastnej metódy: otázka Ja, jeho identity a premien, jeho miesta a rozštiepenia v ne-prirodzenej pozícii nezúčastneného pozorovateľa („Ich-Spaltung“, s. 60). Tieto state sú odborne obzvlášť prínosné vzhľadom na roztvorenie poľa hlbšej problematiky, ktorá súvisí so samotnými podmienkami možností fenomenológie a zároveň s fenomenologickými výskumami subjektivity (a následne intersubjektivity), ktorým Husserl pripisoval tak zásadnú dôležitosť.[1] Opúšťajúc postoj prirodzenej naivity, sa osamotený pozorovateľ ocitá vo zvláštnej paradoxnej pozícii. Pozorujúc pole vlastného vedomia a spôsoby zakúšania (danosti transcendencie v imanencii) je vedomý subjekt subjektom fenomenológie (ako transcendentálny pozorovateľ) a zároveň predmetom svojho pozorovania, témou fenomenológie, ktorou je konštitúcia sveta vo vedomí (s. 113). Navyše otázka, „ako“ je svet daný „pre mňa“ v skúsenosti, odkazuje k otázke, „ako“ je mi dané moje prirodzené „ľudské – Ja“ s celou farebnou paletou svojho prežívania. Pri čítaní týchto pasáží mi na myseľ mimovoľne prichádza Bergmanov film Persona, v ktorom záhadne mlčiaca žena pozoruje, ba priam účelovo skúma svoju prostorekú, emotívnu a dôverčivú opatrovateľku. Vopred nepripravený divák neustále ostáva na pochybách, či sa režisér vo filme zahráva s identitou dvoch alebo v skutočnosti jednej osoby – čo kulminuje najmä v scéne, keď sa z oboch ženských tvárí stáva „jedna“. Navrátiac sa k fenomenologickej perspektíve možno aj tu naraziť na množstvo problematických oblastí. Nemáme do činenia s dvoma subjektmi? Ako sa vyrovnať s problémom identity rozštiepeného vedomia? Podobne sa možno pýtať aj s dôrazom na praktický výkon redukcie: nejde do istej miery o patologickú záležitosť, keď Ja je „niekto iný“, keď sa „rôznym spôsobom alteruje“ (s. 72), odcudzuje samo sebe či dokonca prejavuje známky schizofrénie? Alebo naopak, možno sa domnievať, že „identita predpokladá rozpoltenie“ (s. 72) a „vnútorná alterita sa tak stáva konštitutívnou pre subjektivitu“ (s. 74)? A v inej súvislosti, nedochádza tu k nevyliečiteľnému kruhovému pohybu, pri ktorom „predpokladajúc seba predpokladám svet“ (s.69)? Nemožno podobne hovoriť o hrozbe možnosti nekonečného regresu reflexie vždy vyššieho stupňa, nekonečnej reflexie vlastného reflektujúceho Ja, ktoré fenomenologicky reflektuje svet? Aj na tieto otázky Jaroslava Vydrová hľadá a nachádza odpovede. Zavádza pritom do hry husserlovské spojenia ako „vyššia a nižšia tematika“, „premenená reflexia“, „paralelizmus postojov“ a takisto dôležité pojmy „ingerencie“ a „iterácie“ – významné aj v širších fenomenologických súvislostiach. Hoci čitateľ nadobúda dojem, že ho nezainteresovaný pozorovateľ skryto sprevádza celým textom, ešte raz sa k nemu autorka vyslovene vracia v stati venovanej zmyslu redukcie, kde je tematizovaný vo svojich dvoch základných aspektoch, ktoré prinášajú ešte ďalšie, nové odtiene problému: „nezúčastnený pozorovateľ ako človek vo svete“ (s. 114 – 119) a ako „záležitosť metodológie“ (s. 119 – 122).
Posledná kapitola s názvom Nové kontexty redukcie je venovaná aktuálnym diskusiám spojeným s fenomenologickou metódou a rôznorodým iniciatívam súčasných autorov reagujúcich na Husserlovu fenomenológiu. Autorka približuje na jednej strane miesto redukcie v kognitívnej vede a sleduje konkrétne možnosti jej aplikácie. Načrtáva problematické stretnutie fenomenológie a neurovied, (ne)kompatibilitu svetov Edmunda Husserla a Francisca Varelu (s. 126). Zároveň naznačuje východisko z napätia a vzájomného odmietania (empirizmus verzus transcendentalizmus) v podobe zmierlivej pozície Natalie Deprazovej (spolu s Varelom a Vermeschom). Na druhej strane upozorňuje aj na kritiku snáh o naturalizovanie fenomenológie (napríklad Dan Zahavi). Vyjadruje pochybnosť, či sa naturalizáciou z fenomenológie nestráca „niečo zásadné“ (s. 132). Napokon prechádza do susedného tábora mysliteľov, ktorí takisto významne „zamiešali karty“ na poli súčasných fenomenologických debát. Zaostruje pohľad na takzvanú novú generáciu francúzskych fenomenológov, konkrétne na fenomenologické koncepcie Michela Henryho a Jean-Luca Mariona, ktorí rozpracúvajú primárne tému javenia a danosti (s. 134 – 150). Títo filozofi Husserlovu radikálnu metódu (každý vo svojom jedinečnom prevedení) ešte viac radikalizujú a celkom obracajú naruby (proti-redukcia).
Vzhľadom na problematiku epoché a redukcie sa autorka knihy samozrejme dotýka mnohých veľkých, známych i menej známych viažucich sa tém, ktoré ku koncu aspoň zoširoka naznačím. V súvislosti s podobami fenomenologickej metódy neobchádza tematiku konštitutívneho „činu“ vedomej subjektivity a pasívnych syntéz, porozumenie svetu ako horizontu a plurality významových kontextov či možnosť vytvorenia regionálnych ontológií. Iné tematické oblasti vyvstávajú vďaka Husserlovmu prechodu od statickej ku genetickej a generatívnej fenomenológii, zohľadňujúcej časový a genetický aspekt vedomého života. Fenomenologický výskum sa v tomto rozmere stáva akousi „transcendentálnou archeológiou“ v špecificky husserlovskom zmysle (s. 80 – 89). Žiada sa dodať, že jednotlivé pasáže sa vyznačujú charakteristickou tematickou dôslednosťou a drobnohľadom, čistým štýlom obohateným o názorné analogické obrazy, nezriedka prepožičané z literárnych diel, ktoré pôsobia na čitateľa osviežujúco a vhodne mu poslúžia ako príklady pre porozumenie mechanizmom a štruktúram týkajúcich sa analyzovaných tém. State sú zároveň popretkávané precíznymi prehľadmi špecifických pojmov a husserlovských termínov, ich analýzou i možnou genézou v rámci Husserlovej tvorby a príslušných kontextov. Čitateľ ocení, že autorka jasne formuluje nejednoznačné a problematické miesta a zdanlivé slepé uličky fenomenológie, z ktorých východisko neraz hľadal aj jej zakladateľ. Upozorňuje na vyvstávajúce apórie, na ambivalentnosť niektorých Husserlových deskripcií a analýz, na paradoxný charakter mnohých fenomenologických výkonov a štruktúr. V týchto súvislostiach si dovolím na záver citovať ešte jeden podnetný (až univerzálne platný) výrok, ktorý v mnohom príhodne zachytáva naznačenú situáciu vnútri fenomenológie: „Ambivalentnosť alebo stret medzi jednotlivými charakteristikami môže byť znakom hĺbky problematizovania a nielen plochým protirečením“ (s. 19). Som presvedčená, že Husserl by s jej slovami rád súhlasil.
Cesty fenomenológie sa bezpochyby stanú obohacujúcim prínosom jednak pre fenomenológov, ktorí sa už uberajú po jej chodníkoch, ako aj pre všetkých „nespokojných“ mysliteľov, objavujúcich svet s „pečaťou nezrozumiteľnosti“ (s. 59), hľadajúcich si svoju vlastnú cestu k fenomenológii, fenomenológiou a s fenomenológiou.
P o z n á m k a
[1] Porov. takisto štúdiu VYDROVÁ, J.: Podoby iného. Niekoľko poznámok k otvorenosti a rozštiepeniu Ja. In: NOVOTNÝ, K. – FRIDMANOVÁ, M. (eds.): Výzkumy subjektivity. Od Husserla k Foucaultovi. Praha: Pavel Mevart 2008, s. 121 – 131.
Mgr. Jana Trajtelová, PhD.
Centrum fenomenologických štúdií
Katedra filozofie
Filozofická fakulta TU
Hornopotočná 23
918 43 Trnava