Odborníci neustále polemizujúo tom, či „morálne skutočnosti“ predstavujú objektívne fakty ako napríkladnevyvrátiteľné matematické pravdy (tzv. morálny realizmus), alebo jednoduchoide skôr o produkty ľudskej mysle (tzv. morálny antirealizmus). Ako teda vplývajúrozličné metaetické pohľady na každodenné ľudské správanie? Odpoveď prinášazaujímavá experimentálna štúdia Youngovej a Durwina.[1]

 

Otázka morálnehorealizmu sa stala neprehliadnuteľným predmetom tak filozofických debát,[2]ako i psychologických výskumov[3] alebo verejných diskusií.[4]Morálni realisti zdôrazňujú existenciu morálnych faktov, ktoré vysvetľujú ako jasnématematické pravdy (napr. 3 + 2 = 5). Na druhej strane stoja morálniantirealisti, ktorí odmietajú existenciu morálnych faktov; tvrdia, ženeexistujú žiadne reálne odpovede na morálne otázky. Často sa odvolávajú namorálnu nezhodu medzi jednotlivcami[5]a kultúrami[6]ako na príčinu spochybnenia realizmu.

 

Netreba sa však nechať pomýliť, že zástancovia morálnehoantirealizmu rezolútne odmietajú existenciu morálnych hodnôt. Práve naopak,zdôrazňujú dôležitosť a významnosť morálnych hodnôt, ale poukazujú naskutočnosť, že morálne hodnoty odrážajú presvedčenie jednotlivca. Teda morálnehodnoty ako subjektívne preferencie na rozdiel od objektívnych faktov (morálnyrealizmus) závisia od jednotlivca či spoločnosti.

 

Prezentovaná štúdia Youngovej a Durwina[7]hľadá odpoveď na otázku, či presvedčenie o morálnom realizme, resp. omorálnom antirealizme signifikantným spôsobom vplýva na rozhodovací proces jednotlivcav jeho bežnom živote. Niektorí autori sa totiž domnievajú, že uvedené presvedčenienemá žiadny účinok na morálne rozhodovanie a následné morálne správanie jednotlivca,[8]v opozícii však stoja iní autori, podľa ktorých presvedčenieo morálnom realizme môže viesť k evidentnému zhoršeniu morálneho správaniačloveka (morálny realizmus podnecuje k násilným činom a teroru, napr.samovražedné bombové útoky).[9]

 

Youngová a Durwin[10]pracovali s hypotézou, že presvedčenie o morálnom realizme podnietimorálne správanie, a to v istých situáciách, keď jednoznačne ide o dobrúvec (napr. je dobré byť štedrý). Uskutočnili dva experimenty. V prvomexperimente boli účastníci oslovení spôsobom zodpovedajúcim morálnemu realizmua zároveň morálnemu antirealizmu, pričom mali možnosť darovať peniazecharitatívnej organizácii, ktorá podporuje chudobné deti. Následne sarozhodnutia účastníkov o množstve darovaných peňazí v danej situáciiporovnávali. Predpoklad spočíval v tom, že participanti oslovení štýlomzodpovedajúcim morálnemu realizmu budú ochotní venovať viac peňazí na charituv porovnaní s participantmi, ktorí boli požiadaní štýlom morálnehoantirealizmu. Druhý experiment sa uskutočnil v on-line prostredí.

 

Prvý experiment prebiehal tak, že pouličný agitátorz charitatívnej organizácie oslovoval náhodných okoloidúcich v okolí železničnejstanice. Oslovených bolo 138 ľudí.

Agitátor mal na sebe vestu s logom organizáciea niesol pútač s názvom a logom organizácie. Agitátor sa pokúsilosloviť každého okoloidúceho, aby spomalil a prečítal si informácie napútači. Opýtal sa ho, či niekedy počul o danej charitatívnej organizácii.Ak okoloidúci kráčal pomaly ďalej, ale nezastavil sa, agitátor ho požiadal, abymu chvíľku venoval čas. V prípade, že okoloidúci zastavil (tým saz neho stal účastník experimentu), agitátor sa mu predstavil. Všetciz oslovených okoloidúcich zainteresovaných do problematiky zostali až doskončenia experimentu a ich údaje boli spracované.

 

Agitátor prezentoval informácie o charitatívnejorganizácii pomocou pútača – predstavil ciele a objekt charitatívnejorganizácie; koláčovým grafom dokumentoval percentuálnu mieru vyzbieranýchfinančných prostriedkov; prostredníctvom fotografií ukázal ľudí, ktorým jepomoc adresovaná. V tejto fáze experimentu agitátor vyzval účastníkov, abypotvrdili význam a dôležitosť zámeru organizácie (napr. otázka typu „Jenaša činnosť prospešná?“). Následne bolo participantom povedané, že charitatívnaorganizácia hľadá pravidelných mesačných prispievateľov, aby mohli byť cieleorganizácie úspešne naplnené a dosiahnuté. Účastníci, ktorí odmietli, bolipožiadaní o jednorázový príspevok, ktorým by mohli pomôcť nadácii.

V prípade, že účastník odmietol darovať peniaze,agitátor ho začal presviedčať, pričom poukazoval na nízky príspevoka relatívne vysoký zisk pre deti v núdzi. Ak participant prispel dozbierky, agitátor mu poďakoval a povedal mu, že v najbližších dňochho bude dobročinná organizácia kontaktovať z dôvodu potvrdenia príspevku.Ak participant peniaze nedaroval, ale vyjadril úmysel urobiť takv budúcnosti, agitátor ho požiadal o kontaktné informácie. Bez ohľaduna to, či účastník do zbierky prispel, alebo nie, agitátor ukončil rozhovors poďakovaním za jeho čas.

 

Pri oslovovaní štýlom morálneho realizmu agitátor kládolotázku: „Súhlasíte, že niektoré veci sú jednoducho správne alebo nesprávne,dobré alebo zlé, bez ohľadu na to, z ktorej časti sveta pochádzate?“V podmienkach morálneho antirealizmu sa agitátor pýtal: „Súhlasíte, ženaše postoje a hodnoty sú formované našou kultúrou a výchovou, a pretoneexistujú absolútne správne odpovede na akékoľvek morálne otázky?“ Obidveotázky boli navrhnuté tak, aby prostredníctvom nich boli akcentované kľúčovékomponenty oboch metaetických pohľadov, teda realistickéhoi antirealistického hľadiska, ale, a to je potrebné zdôrazniť,v nekontroverzných podmienkach.

 

Prvotná analýza experimentu bola zameraná viac naposúdenie úspešnosti realizovanej zbierky (na počet účastníkov, ktorí boliochotní dobrovoľne prispieť) než na výšku darovaných príspevkov. Účastníci, kuktorým agitátor pristupoval formou morálneho realizmu, boli dvakrát viacochotní prispieť do zbierky v porovnaní s participantmikonfrontovanými antirealistickým štýlom. Z nadobudnutých výsledkov možnokonštatovať, že oslovenie realistickým štýlom zdvojnásobilo výšku darovanýchpríspevkov.

 

Druhý experiment bol charakteristický viacerýmiodlišnosťami v porovnaní s prvým experimentom. V druhomexperimente nebola zdôrazňovaná existencia objektívnych morálnych právd, ale,naopak, existencia subjektívnych morálnych právd, t. j. antirealistickápredstava, že každá osoba má objaviť svoju vlastnú morálnu pravdu. Zatiaľ čoprvý experiment sa zameral na jednu konkrétnu charitatívnu organizáciu, v druhomexperimente bolo účastníkom umožnené vybrať si organizáciu podľa vlastnýchpredstáv. Druhý experiment, ako sme už spomínali, prebiehal v on-lineprostredí a bol zameraný na správu od participantov, koľko peňazí bydarovali on-line v nimi zvolenej charitatívnej organizácii. Vzhľadom na to, že druhýexperiment prebiehal v on-line prostredí, garantoval anonymitu účastníkova participanti sa mohli cítiť oveľa komfortnejšie v prípadenesúhlasu, na rozdiel od účastníkov prvého experimentu, v ktorom boli agitátorovivystavení zoči-voči.

 

Na druhom experimente sa zúčastnilo 192 participantov,ktorí boli na základe svojich odpovedí rozdelení do troch skupín – realisti (N =74), antirealisti (N = 58) a kontrolná vzorka (N = 59). Získané výsledky opätovnepotvrdili, že presvedčenie o morálnom realizme vedie k nárastuštedrého správania. Morálni realisti odpovedali, že by darovali viac peňazí (M =9.86; SD = 7.98) v porovaní s  antirealistami (M = 7.32, SD = 6.22)i participantmi v kontrolnom súbore (M = 6.17; SD = 5.98).

 

U participantov, ktorí boli konfrontovanís morálnym realizmom, bola zaznamenaná väčšia ochota darovať peniaze nacharitu, a to v oboch experimentoch, pričom sa preukázalpotencionálny dosah metaetického vnímania na rozhodovací proces v bežnomživote. V predchádzajúcich štúdiách viedlo zdôrazňovanie morálkyk nárastu dobrého správania (prispievanie na charitu)[11]a rovnako k poklesu zlého správania (podvádzanie).[12]V predmetnej štúdii realizmus i antirealizmus nabádal participantovzohľadniť morálne hodnoty vo všeobecnosti; morálny realizmus jednoznačne zvýšilvýšku darovaných príspevkov.

 

Uvedená štúdiasledovala dva odlišné, ale kompatibilné prístupy, prečo môže morálny realizmusviesť ľudí k činom v súlade s ich presvedčením. Morálnyrealizmus preukazuje vlastný morálny status oveľa výraznejšie. Morálnepravidlá, ktoré sú percipované ako „reálne“, môže byť psychologicky náročnejšieporušiť vzhľadom na eventualitu trestu.[13]Rovnako môžu byť prítomné egoistické motivácie – vyhnúť sa pocitom hanby,zlepšiť vlastný imidž atď. Morálny realizmus môže viesť k vnútornejmotivácii robiť to, čo je skutočne správne a vidieť seba samého ako takúosobu, ktorá robí to, čo je správne.[14]Uprednostňovanie morálneho realizmu podporuje kolektívne postoje. Morálnyrealizmus vychádza totiž z predpokladu, že každý disponuje rovnakouvýbavou morálnych pravidiel; existujú morálne normy platné pre všetkých. Tedaostatných možno ovplyvniť k istému typu morálneho správania apelovaním navšeobecne platné morálne zásady.[15]Na rozdiel od morálneho antirealizmu, ktorý rozlišuje medzi morálnymi normamiuznávanými jednotlivcami alebo preferovanými rôznymi kultúrami. Tu sa otvára širokýpriestor pre budúci výskum zameraný na vzťah medzi morálnym realizmoma kolektivizmom. 

 

Diskutabilnou otázkouzostáva skutočnosť, že zatiaľ čo morálny realizmus môže propagovať štedréprispievanie na charitu z evidentne dobrých dôvodov,môže rovnako zvyšovať pravdepodobnosť trestného konania. Morálni realisti môžubyť náchylnejší k trestaniu tých, ktorí porušujú pravidlá morálky, pretožeich vnímajú ako „reálne“ a nezmeniteľné. Zdá sa, ako to naznačujú viaceréštúdie,[16]že preferovanie metaetických prístupov (realizmus verzus antirealizmus) môžemať redukovaný vplyv v prípade nemorálnych činov, ktoré si zasluhujútrest.

 

Perspektívne by bolo potrebnéhľadať odpovede na otázky, ako metaetické postoje ovplyvňujú správaniev súvislosti s rozličnými morálnymi kontextmi a do akej mieryjednotlivci súhlasia, resp. nesúhlasia s prezentovanými metaetickýmipostojmi.

L i t e r a t ú r a

DORIS, J., PLAKIAS, A.:How to argue about disagreement: Evaluative diversity

and moral realism. In: SINNOTT-ARMSTRONG, W. (Ed.): Moral psychology volume 2:

The cognitive science of morality. Cambridge: MIT Press2008, s. 37 – 65.

GINGES, J., ATRAN, S.: War as a moral imperative (notjust practical politics by other means). In: Proceedings of the Biological Sciences, roč. 278, 2011, č. 1720, s.2930 – 2938. GINGES, J., ATRAN, S., MEDIN, D., SHIKAKI, K.: Sacredbounds on rational resolution of violent political conflict. In: Proceedings of the National Academy ofSciences of the United States of America, roč. 104, 2007, č. 18, s. 7357 –7360.

GRAHAM, J., HAIDT, J.: Beyond beliefs:Religions bind individuals into moral communities. In: Personality and Social Psychology Review, roč. 14, 2010, č. 1, s.140 – 150.

GREENE, J.: Theterrible, horrible, no good, very bad truth about morality and what to do aboutit. Princeton, NJ: Princeton University 2002.

HARRIS, S.: Themoral landscape: How science can determine human values. New York: FreePress 2010.

Goodwin, G., Darley, J.: The psychology of meta-ethics: Exploring objectivism. In: Cognition, roč. 106, 2008, č. 3, s. 1339– 1366.

GRAHAM, J., HAIDT, J., NOSEK, B. A.: Liberals andconservatives rely on different

sets of moral foundations. In: Journal of Personality and Social Psychology, roč. 96, 2009, č. 5,s. 1029 – 1046.

Haley, K., Fessler, D.: Nobody’s watching? Subtle cues affect generosity in an anonymous economicgame. In: Evolution and Human Behavior,roč. 26, 2005, č. 3, s. 245 – 256.

KELLY, D., STICH, S., HALEY, K., ENG, S., FESSLER, D.:Harm, affect, and the moral/conventional distinction. In: Mind and Language, roč. 22, 2007, č. 2, s.117 – 131.

LOMBROZO, T.: The role of moral commitments in moraljudgment. In: Cognitive Science, roč.33, 2009, č. 2, s. 273 – 286.

Mazar, N., Amir, O., Ariely, D.: The dishonesty of honest people: A theory of self-concept maintenance.In: Journal of Marketing Research, roč.45, 2008, č. 6, s. 633 – 644.

MIKHAIL, J. M.: Elementsof moral cognition: Rawls linguistic analogy and the cognitive science of moraland legal judgment. New York: Cambridge University Press 2011.

Oveis, C., Horberg, E. J.,Keltner, D.: Compassion, pride, and social intuitions of self-othersimilarity. In: Journal of Personality andSocial Psychology, roč. 98, 2010, č. 4, s. 618 – 630.

RAILTON, P.: Facts,values, and norms: Essays toward a morality of consequence. Cambridge:Cambridge University Press 2003.

ROYZMAN, E. B., LEEMAN, R. F., BARON, J.: Unsentimentalethics: Towards a content-specific account of the moral-conventionaldistinction. In: Cognition, roč. 112,2009, č. 1, s. 159 – 174.

SHAFER-LANDAU, R.: Moralrealism: A defense. Oxford: Clarendon Press 2003.

Shariff, A. F., Norenzayan, A.: God is watching you: Priming God concepts increases prosocial behavior inan anonymous economic game. In: Psychological

Science, roč. 18, 2007, č.9, s. 803 – 809.

SCHWITZGEBEL, W., RUST, J.: The self-reported moralbehavior of ethics professors. Unpublished manuscript 2011.

SINNOTT-ARMSTRONG, W.: Morality without God? New York: Oxford University Press 2009.

UHLMANN, E., PIZARRO, D., TANNENBAUM, D., DITTO, P.: Themotivated use of moral principles. In: Judgmentand Decision Making, roč. 4, 2009, č. 6, s. 479 – 491.

YOUNG, L., DURWIN A. J.: Moral realism as moralmotivation: The impact of meta-ethics on everyday decision-making. In: Journal of Experimental Social Psychology,roč. 49, 2013, č. 2, s. 302 – 306.

 

P o z n á m k y