Šuppová, A.: Bolesť, ktorá oslobodzuje. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 4.
Schiller: O tragickém umění. Praha: Oikoymenh, 2005, 64 s.
Friedrich Schiller napísal svoj filozofický spis O tragickom umení v roku 1792. Pre roky 1790 – 1840 bola príznačná atmosféra politického a osobného útlaku, ktorá v Schillerovi vytvárala vzdor. Despotická vláda kniežat obmedzujúca ľudské práva spolu s cirkevnou autoritou postupne vytvárala podmienky pre dekadentné smerovanie spoločnosti. Toto smerovanie však Schiller na intelektuálnej pôde vyvažoval svojou lojálnosťou k slobode ducha v osobnom zápase. V snahe poukázať, s čím bojuje, a s čím by mala rovnako viesť zápas celá spoločnosť, ak sa chce navrátiť k „vytrhnutým pilierom pod jej nohami“, vyplnil prázdno existenciálneho pesimizmu klasicistickej doby možnosťou jej vlastnej sebareflexie. Reflexia mohla byť čo najosobnejšie podnietená práve z pozície tragédie, typickej svojím pozitívnym dopadom, ktorým je láska v podobe súcitu či dojatia. Vďaka tomu sa nutnosť preferencie duchovnej slobody zjavuje sama a slobodne, bez snahy nájsť jej stratenú prítomnosť rozumovým vyvíjaním úsilia.
V Schillerovom diele nachádza sloboda svoj účel v krásnom umení. Ľudská sloboda sa často necháva podriadiť tomu, čo zväzuje a ak sa chce navrátiť k svojej autenticite, deje sa tak práve vyvíjaním nemalého úsilia. Podľa Schillera však môžeme zmierniť nepríjemnosť úsilia, keď sa obrátime na umenie, ktorého charakter prináša pocit oslobodenia podnecujúci mravnosť. Téma umenia a utrpenia, ktorá v diele rezonuje, siaha svojou aktuálnosťou do každej doby. Jej nevyčerpateľnosť môže byť zaujímavá pre široký záber humanitných vied. Hoci v rámci filozofických vied a vied o kultúre a umení netreba zabúdať na možnú provokáciu zdôrazňovaním morálneho východiska, keďže súčasné umenie si túto podmienku nutne nekladie, pre etické a teologické vedy sa predsa len stáva objektom sympatie – v etickom jazyku pre rozvoj morálneho citu, pre návrat k Bohu v tom teologickom. Súčasnej spoločnosti priam chýba Schillerova túžba okúsiť cez umenie zmysel utrpenia, čoho odrazom je časté podceňovanie morálnej danosti. Dielo však môže zaujať čitateľa, v ktorom podobne ako v Schillerovi rezonuje túžba po slobode. Dielo by mohlo byť rovnako podnetné pre človeka, ktorému je blízka filozofia existencializmu, filozofia Arthura Schopenhauera, prípadne básnenie Friedricha Hölderlina, u ktorého je práve spojenie slobody a umenia centrálnou témou.
V zameraní na to, čo nazývame umením, často hovoríme o pocite príjemného či nepríjemného. Akonáhle si k hodnoteniu umenia prizveme Schillera, stojíme pred dilemou: buď sa chceme nechať prostredníctvom umenia „opíjať“ zmyslovým pôžitkom a obmedziť sa na pocit príjemného či jeho opaku, alebo túžime roznecovať plamene ľudskej vznešenosti a okúsiť v umení pocit slobody. Príjemnosť a nepríjemnosť totiž nechápeme ako záväzne oslobodzujúce. Schiller však toto východisko hľadá, keď nás pozýva pýtať sa, čo dáva umeniu skutočnú hodnotu. Podľa neho môžeme hodnotu umenia postrehnúť vtedy, keď v nás vyvolá slobodné potešenie. Dokáže to však len istý druh umenia, ktoré je vnímané morálnym subjektom. Morálny subjekt zviazal pôvodné afekty a tým nahliadol ich význam, ktorým je pocit oslobodenia. Preto na nás v procese vyrovnávania sa s utrpením pôsobí morálny subjekt hrdinsky: „Takže sa myseľ, ktorá je pre také druhy potešenia (utrpenie) veľmi vnímavá a veľmi po nich túži, ľahšie zmieruje s nepríjemnými podmienkami a ani v najprudších búrkach vášne celkom nestráca slobodu“ (s. 32). V prípade, že by afekty zostali nezviazané, márnosť hľadania ich zmyslu (ak by taká snaha vôbec bola prítomná) by subjekt držala v hermeneutickom kruhu, t. j. v neslobode. Vtedy by človeka i zlý skutok či ľudský pád v umení dokázal priťahovať. To, čo človeka na umení priťahuje, závisí od miery rozvinutosti morálneho zmyslu. Podľa Schillera je daný každej ľudskej bytosti. Preto je cestou z hermeneutického kruhu pociťovanie rozporu, v ktorom morálny zmysel na seba upozorňuje, a to napriek tomu, že ľudská náklonnosť smeruje proti nemu: „Rýdze potešenie si užívame tak dlho, kým si nespomenieme na nejaký mravný účel, s ktorým je v rozpore“ (s. 25).
Rozpor interpretovaný v pojme výzvy jej prijatím stierame a stávame sa morálnymi. Kto rozpor necíti, u toho príliš prevažujú pôvodné afekty so snahou oklamať, že rozpor absentuje. Z uvedeného vyplýva, že nech je nám zlo v umení akokoľvek príjemné, je príjemné len pre zmysly, no morálne nás vskutku bolí: „A čo môže byť vznešenejšie než ono heroické zúfalstvo, ktoré všetky statky života i samotný život udupáva v prach, pretože nemôže uniesť a prehlušiť neschvaľujúci hlas svojho vnútorného sudcu?“ (s. 21). Preto ten, kto lipne na individuálnom ja a túži po blaženosti odmietajúc bolesť, bolesť si vskutku vytvára. Dôvodom je vzrastajúca sebaláska a následné vnímanie bolesti ako nepriateľa, ktorý do nej chce zasiahnuť a my získame strach, že ostaneme sami pred sebou „nahí“, že kráčame v ústrety smrti. Schiller však vyvádza z omylu a predostiera, že vystúpením zo zasiahnutia bolesťou, inými slovami zo sebaľútosti, sebaláska odíde a my neostaneme „nahí“ ani ochudobnení o život, práve naopak – začneme sa cítiť. Cítiť sa znamená pocítiť svoju bolesť ako súcit. Takto rozpoznávame v utrpení slobodu a tým i morálny zmysel. Neznamená to, že súcitom sa bolesť vytratí, ale postupnou stratou individuality sa premení. „Taký človek teda v stave afektu pocíti omnoho menej vzťah nejakého predmetu ku svojmu pudu k blaženosti, a rovnako zakúsi omnoho menej nepríjemnosti prameniacej jedine z tohto vzťahu; naproti tomu si bude o to viac všímať pomer tohto predmetu ku svojej mravnosti, a práve preto bude tým prístupnejší príjemnosti, ktorú vzťah k mravnosti nezriedka primiešava k najtrýznivejším utrpeniam zmyslovosti. Taký stav mysle si dokáže najlepšie vychutnať potešenie súcitu a v medziach súcitu udržať dokonca i pôvodný afekt“ (s. 34).
Tematizovaním utrpenia Schiller napovedá, že okrem podmienky morálneho subjektu je dôležité, aké umenie subjekt nazerá, aby mohlo vyvolať slobodné potešenie. Je to umenie, ktoré človeka dokáže primäť k súcitu, spôsobuje dojatie a s jeho vznešeným obrazom je posilňovaný v morálnom cítení. Schiller pomenúva také umenie tragickým, pretože len v utrpení je možný súcit. Nesmie byť teda tvorené z objektu zmyslov, ale z omnoho živšej predstavivosti deja, v ktorom je možný súcit. Dokonalým umením je preto tragédia, pri ktorej je naše potešenie umocnené v snahe o čo najväčšie vcítenie sa do bolesti trpiaceho, a to jej prijatím za vlastnú. Čím dlhšie táto bolesť pôsobí v pravidelnom striedaní sa s opačnými pocitmi, tým menej je vystavená riziku zovšednenia a návratu k pôvodným afektom, všeobecne k necitlivosti, ktorej prejavom je sebaláska. Ako môžeme vidieť, potešenie z tragického sa môže ľahko obrátiť, a to vtedy, ak je náš súcit prislabý, lebo sa nám nepáči príčina utrpenia, alebo súcitíme natoľko, že získame voči príčine utrpenia nenávisť. V oboch prípadoch sa vraciame k pôvodným afektom a morálnemu zmyslu bránime v jeho rozvinutí.
Umenie, ktoré dáva prednosť tragickému afektu, ukazuje, že sloboda v utrpení je žiadaná a je jediným prostriedkom, ktorý potešuje do hĺbky, dotýka sa a prehovára priamo k srdcu, pozýva ho ku kráse, ktorá zušľachťuje – k pocitu slobody. „Nič nevíta mravnú myseľ viac, než keď je po dlhotrvajúcom stave čistého utrpenia prebudená z podriadenosti zmyslov k autonómii a opäť získa slobodu“ (s. 45).
Kniha O tragickém umění je prvým českým prekladom nemeckého originálu Über den Grund des Vergnügens an tragischen Gegenständen, jeho autorkou je Petra Valentová. Na slovenský preklad čitatelia iba čakajú.
Aneta Šuppová
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
E-mail: suppova@yahoo.com