Na tento rok pripadá 110. výročie narodenia a 30. výročieúmrtia významného kanadského teológa Bernarda Lonergana SJ (1904 – 1984). Slovenskémučitateľovi sú prístupné viaceré štúdie o jeho živote a diele.[1]Lonerganov prístup je zaujímavý tým, že sa pokúsil vytvoriť zjednocujúci pohľadna rôznorodé prístupy k ľudskému životu z akademickej, filozoficko-teologickej perspektívya metodicky objasnil základné princípy možného interdisciplinárneho dialógu. V dnešnejdobe je interdisciplinarita úplne samozrejmým prístupom k problémom človeka a spoločnosti,avšak metodické zosúladenie rôznorodých poznatkov je stále problematické. Pretoje Lonerganov odkaz aktuálny ako jeden z možných prístupov.
Pri výročí jeho narodenia pripomeniem niektoré udalosti zjeho života a niektoré inšpiratívne myšlienky z jeho filozofie. Pri výbere filozofickýchmyšlienok sa zameriam na súčasnú diskusiu o slobodnej vôli človeka v kontexte filozofiemysle a neurovied. Bude ma zaujímať spôsob, ako preložiť Lonerganov špecifický slovníkdo dnešnej terminológie, aká filozofická pozícia vyplýva z jeho teórie a ako jumožno rozvíjať v súčasnosti. Z tohto náčrtu vyplynie pomerne radikálna kritika niektorýchsúčasných prístupov, ktoré spochybňujú, že by sloboda, ako ju bežne vo vedomí zažívame,bola skutočne efektívnou. Ukážu sa aj nové možnosti, ako aplikovať a ďalej rozvinúťlonerganovskú filozofiu ľudského vedomia a slobody.
Základné diela Bernarda Lonergana
Lonergan po vstupe do jezuitskej rehole (1922) vyštudovalfilozofiu, prírodné vedy a teológiu. Po doktoráte z teológie (1940) vyučoval teológiuv Montreali a Toronte, a od roku 1953 do roku 1965 bol profesorom teológie v Ríme.Na jeho vývoj mali vplyv dozvuky encykliky Aeterni Patris (1879), ktorá oficiálneprijala tradičnú scholastickú metódu Tomáša Akvinského. Tomášova filozofia má svojzáklad v pojme actus essendi (akt jestvovania)a preto je zlučiteľná so všetkými realistickými filozofickými smermi a má k nim partnerský vzťah.[2]Pod počiatočným vplyvom prefekta štúdií na Gregoriánskej univerzite, Charlesa BoyeraSJ, Lonergan počas svojho nasledujúceho jedenásťročného úsilia (1938 − 1949) vypracovalvlastný prístup k tomistickej filozofii a prírodným vedám, ktoré najprv rozvinulv dizertačnej práci Činná milosť: Štúdiumšpekulatívneho rozvoja v dielach Tomáša Akvinského (1940)[3]a po nej vo Verbum: Slovo a myšlienka u Akvinského(1946 − 1949).[4]Obe diela mali za cieľ objasniť spôsob poznávania v teológii. Lonergan sa postupneobracia k analýze poznávania v prírodných vedách a výsledkom tohto úsilia bolo dieloInsight (1957),[5]ktoré má za cieľ objasniť autenticky ľudský spôsob poznávania. Názov diela vyjadrujezákladný pojem, ku ktorému sa Lonergan dopracováva a od ktorého sa odvíjajú základnélínie jeho filozofie. „Insight“ znamená pravdivé a objektívne porozumenie alebopochopenie, „pochop“ skutočnosti. Druhým známym Lonerganovým dielom je Metódav teológii (1972),[6]v ktorom sa zaoberá metodickými problémami teológie. Teologické disciplíny zlaďujeso základnou štruktúrou a autenticky ľudskou dynamikou poznávania, ktorú objasnilv diele Insight, aby sa týmto spôsobomteológia metodicky zjednotila s inými oblasťami ľudského života a poznávania.
Ľudské poznávanie a vedomie
Na príkladoch z dejín filozofie a prírodných vied si Lonerganuvedomil, že vysvetlenie sveta závisí od toho, ako sa chápe poznávajúci subjekta ako sa vníma proces poznávania. Ľudské poznávanie a poznávaný svet vykazujú rovnakúštruktúru, preto je v princípe možné predvídať a odvodiť základnú štruktúru svetaod poznávajúceho subjektu. Táto dvojitá štruktúra umožňuje metodické zharmonizovanievýsledkov jednotlivých prírodovedeckých a humanitných vied v celostnej filozoficko-teologickejperspektíve.
Proces poznávania je nám blízky, každý si ho môže hneď overiťa v princípe prebieha na troch úrovniach vedomia: na úrovni vedomých zmyslovýchskúseností, na úrovni rozumového uchopenia a na úrovni súdu. V rozumovom pochopečlovek uchopí inteligibilitu (pochopiteľnú štruktúru) nejakej veci alebo súcna,ktoré je zvyčajne predstavené v predchádzajúcej zmyslovej skúsenosti. Vrodená túžbapo poznaní podnecuje a usmerňuje kladenie otázok o niečom novom, neznámom, čo užčiastočne poznáme. Po tom, ako si poznávajúci subjekt vyjasní odpovede, dospievak celkovej otázke, či sú tieto odpovede skutočne pravdivé. Skúma podmienky, nazáklade ktorých je každá z odpovedí (vo forme výroku) pravdivá, a ak sú tieto podmienkysplnené, súd „áno, je to tak“ prebehne na jednej strane spontánne a na druhej stranenevyhnutne. Lonergan pri pravdivých výrokoch hovorí o „virtuálne nepodmienenom“súde, pretože súd má podmienky, ktoré sú splnené.[7]
V procese poznávania dôležitú rolu zohrávajú „heuristickéštruktúry“, ktoré vedú k novým poznatkom a anticipujú ich, usmerňujú hľadaniea formulovanie problému až k explicitnému poznatku. Heuristické štruktúry môžu byťvedecké i nevedecké (z bežného života) v závislosti od toho, aké ciele sledujú aaké metódy a jazyk používajú.[8]Medzi vedeckými štruktúrami Lonergan rozlišuje klasické a štatistické. Klasickéheuristické štruktúry sa spájajú s aristotelovským myslením, podľa ktorého sú vedecképoznatky (zákony) nevyhnutné. S neskorším zavedením pravdepodobnosti do vedy saanticipujú výnimky daného (klasického) zákona. Štatistický zákon hovorí o tom, čosa bude diať v mnohonásobne opakovaných experimentoch.[9]V súčasnom jazyku klasické štruktúry zodpovedajú deduktívno-nomologickým modeloma štatistické štruktúry induktívno-štatistickým modelom.
Vďaka tomu, že sa svet neodvíja vždy podľa klasických zákonitostí,ale podľa pravdepodobných, pravidelne sa opakujúcich schém, môže dochádzať k vzniku(emergencii) radikálne nových situácií s novými zákonitosťami a pravdepodobnosťami.Je to podobný proces, aký sa odohráva v poznávajúcom subjekte, ktorý na základespoľahlivých a overených poznatkov vie rozpoznať aj ich obmedzenia a nedostatky,čo vytvára podmienky pre vznik (emergenciu) radikálne nových poznatkov, ktoré obsahujústaré poznatky ako ich integrálnu súčasť, ale pritom ich aj radikálne presahujú.Podobne aj vo svete vznikajú nové komplexnejšie systémy, ktoré v sebe integrujúzákladnejšie a jednoduchšie systémy. V Lonerganovej terminológii sa pravdepodobnosťvzniku čohosi mení na pravdepodobnosťprežitia, pričom emerguje nová pravdepodobnosť(emergent probability).
Vráťme sa ešte nakrátko k poznávajúcemu subjektu. Pri hľadanínových poznatkov sa poznávajúci niekedy nachádza v napätí medzi svojimi prirodzenýmisklonmi a nezaujatou (čírou) túžbou po poznaní. Aby sa človek mohol dopracovať kpravdivému poznaniu, musí byť autentický (nezaujatý) a objektívny, a nemá svojouvôľou nevhodne zasahovať do poznávacieho procesu. A tu sa dostávame na etickú rovinu.Etika otvára nový horizont ľudskej existencie v porovnaní s poznávaním. Pri poznávaníide o tri roviny poznávacích aktivít (zmyslové vnímanie, chápanie, posúdenie), vetike pribúda štvrtá rovina vedomia, rovina hodnôt alebo hodnotenia, zodpovednostia rozhodovania. A práve tu má miesto aj ľudská sloboda.
Sloboda na štvrtej úrovni vedomia podľa Lonergana znamenáživot žitý kriticky súdiacim a pravdivo hodnotiacim spôsobom. Život v tejto slobodenesie v sebe prvok povinnosti, pretože ide o zodpovednú slobodu. Zodpovednosťsúvisí s hľadaním pravdy a rešpektovaním hodnoty druhého a celého spoločenskéhoporiadku. Sloboda neznamená nedeterminované chaotické rozhodovanie, ale život pravdivéhopoznania, objektívneho hodnotenia a samostatného rozhodovania. Tak, ako bolo poznávaniepohýnané nezaujatou túžbou po poznaní, objektívne hodnotenie je pobádané nesebeckoua nepredpojatou láskou. Z celkovej štruktúry autentického poznávajúcehosubjektu Lonergan odvádza štyri základné „prikázania“ autentického rozvoja ľudskéhojedinca: Buď pozorný, inteligentný (chápavý), rozumný a zodpovedný.[10]
Sloboda a determinizmus
Lonergan sa počas celého svojho akademického života zaoberalslobodou človeka. Svedčí o tom jeho teologická dizertačná práca, v ktorej objasňujeBožiu milosť vo vzťahu k dobru slobodnej morálnej činnosti a dobru nadprirodzenéhopovýšenia (elevation). Toto ho postupneviedlo k chápaniu slobody ako zvyku (habit)a slobody ako možnosti, kde sa stal problém potreby Božej milosti oveľa výraznejšía bolo treba nájsť pravdepodobnú Tomášovu odpoveď.[11]
V neskorších dielach Lonergan hovorí o slobode najmä v dieleInsight, v 18. kapitole. Skúma možnosťetiky z pohľadu slobody a zodpovednosti, a vysvetľuje ani nie tak vedecké, ale skôrpraktické chápanie, uvažovanie a rozhodovanie. Pokúša sa objasniť efektívnu slobodu,ktorá je kontingentným aktom vôle.[12]Lonergan ukazuje, že samotný akt vôle nie je determinovaný a má dvojitý základ:„konateľ je kontingentný nielen vo svojej existencii, ale aj vo svojom rozšíreníracionálneho vedomia do racionálneho vedomia seba.“[13]Rozhodovanie je podstatne nedeterminované a predchádzajúce skúsenosti, pochopy asúdy len špecifikujú možný obsah aktu rozhodovania, no nie samotný akt. Jednotlivéslobodné rozhodnutie je vymedzením jednej z možností a prebieha vďaka tomu, že subjektsi je vedomý nielen objektu rozhodovania, ale aj seba samého a svojich možností.
Nemáme zmienku o tom, že by sa Lonergan zaoberal hlbšie neurovedamialebo kognitívnymi vedami. O nervovej základni hovorí: „Nevedomá nervová základňaje nahor nasmerovaným dynamizmom, ktorý hľadá plnšiu realizáciu najprv na blízkejzmyslovej úrovni a druhotne za jej hranicami na vyšších úrovniach, [úrovni] umeleckej,dramatickej, filozofickej a náboženskej.“[14]Ide o kvalitatívne odlišné úrovne, pričom vyššia úroveň v sebe nesie tendenciuintegrovať nižšie úrovne do svojich vlastných cieľov. Integrácia znamená, že ajnapriek tomu, že vyššia úroveň príčinne (nie deterministicky) závisí od nižšíchúrovní, ona sama má na ne príčinný vplyv. Nemožno hovoriť o determinizme, ale ovzájomnom príčinne pravdepodobnostnom vplyve.
Realita vedomia v súčasnej filozofii
Filozofia mysle sa zvlášť zaujíma o ľudské vedomie alebo úroveňuvedomovania, pozornosti, ktorými prechádzajú mentálne obsahy. Hovorí sa aj o pozadíalebo pracovnom priestore, v ktorom sa odohrávajú rozličné mentálne udalosti. Vtomto mentálnom priestore je zvlášť dôležitá intencionalita, sloboda a zodpovednosťza konanie. Zvyčajne len slobodne konajúceho (alebo nekonajúceho) človeka beriemena zodpovednosť za jeho správanie. Dávnym problémom je, ako vysvetliť slobodu človekaa či je sloboda vôbec vysvetliteľná. Historik Enrico Berti napríklad hovorí, žemanuály scholastickej filozofie „učili, že sloboda nemôže byť dokázaná, pretožekeby bola dokázateľná, už by viac nebola slobodou, ale nevyhnutnosťou. Sloboda jevecou skúseností, podobne ako skúsenosť potešenia alebo bolesti. Cítime, že smeslobodní, mali sme skúsenosť toho, že máme moc čosi vykonať, alebo to nevykonať,alebo že si nemôžeme vybrať z rôznych možností.“[15]
Dokázať existenciu čohosi znamená podať jeho príčinné zdôvodnenie,čo v prípade slobody nie je možné. Slobodné rozhodnutie je akoby novým príčinnýmzačiatkom činnosti. Ak sa niekto spolieha viac na príčinné vysvetlenia než na vlastnépsychologické skúsenosti, môže zapochybovať, či je skúsenosť slobodného rozhodovaniaskutočná.
Vo filozofickom a neurovedeckom kontexte sa už desaťročiaobjavujú teórie, ktoré opisujú naše vedomé stavy ako epifenomény, ktoré nezohrávajúnijakú relevantnú úlohu pri ľudskom správaní, pretože nemajú nijaký príčinný vplyvna nervový systém mozgu.[16]Vedomie je ilúziou alebo len pozorovateľom toho, čo sa deje, pretože v skutočnostimentálne stavy nemajú príčinný vplyv na bio-fyzikálnu základňu. V mysli ide leno mentálne reprezentácie toho, čo sa deje v mozgu, podobne ako pocit bolesti reprezentujenarušené telesné stavy.
Louis Cozolino, profesor psychológie a klinický psychológ,hovorí o troch ilúziách nášho vedomia. K prvej ilúzii dochádza, keď sa nám vedomiepredstavuje ako obrazovka alebo descartovské divadlo a vytvára subjektívnu ilúziuseba, ako nefyzického ducha, ktorý býva v tele. Druhou ilúziou je, že „naša skúsenosťsa odohráva v prítomnom okamihu a že vedomé myslenie a rozhodovanie predchádza pocitya činnosť“.[17]Pritom naše vedomie reaguje po viac než 500 milisekundách po vonkajšom a vnútornomstimule. Projekcia našej skúsenosti v descartovskom divadle je generovaná skrytýmiúrovňami nervovej architektúry, pričom máme len veľmi limitovaný prístup k informáciáma logike, na ktorých sa zakladajú naše rozhodnutia. Treťou ilúziou je, že „našemyšlienky a správanie máme pod kontrolou“.[18]Toto nás vedie k preceňovaniu autority, ktorú máme pri rozhodovaní. Cítime sa, akobysme mali v rukách riadiace koleso nášho života, no pritom sa pokúšame pozmeniť svojživot akoby pozerajúc do spätného zrkadla. Všetky tri ilúzie „môžu byť objasnenéna kognitívnych a neurologických základoch“.[19]
Jaegwon Kim má ešte radikálnejšiu kritiku vnímania ľudskejmysle a vedomia. Nesúhlasí so základným pojmom emergencie, na základe ktorého savytvárajú hierarchické úrovne a hovorí sa o „superveniencii“ (supervenience) alebo príčinnosti „zhora nadol“.Ak sa vysvetlí, alebo presnejšie odmietne, táto príčinnosť, celá hierarchická štruktúrasa rozpadne, a ukáže sa, že naše teórie o kvalitatívnych rozdieloch medzi psychologickýmizážitkami a neurovedou nemajú ontologický, ale epistemický charakter. Podľa Kimaje pojem emergencie prázdny, pretože aj keď ho pripustíme, neprináša nijaké vysvetlenie:„Emergencia je nevysvetliteľná a to znamená, že aj vzťah superveniencie pri emergenciije takisto nevysvetliteľný.“[20]
Týmto spôsobom sa naša každodenná skúsenosť slobodného rozhodovaniastáva iluzórnou a Lonerganova teória ľudského vedomia (a slobody) sa nezakladá napravdivom vedeckom poznaní. Keď hovoríme o emóciách, túžbach, osobných črtách ainých mentálnych stavoch, ktoré nás vedú k nejakej činnosti, pohybujeme sa v kontexte„ľudovej psychológie“ (folk psychology),ktorá bola predchodcom vedeckého prístupu k človeku.[21]
Lonergan o ľudskom vedomí
Lonergan vo svojej metafyzike odlišoval verifikované výsledkyvedeckého výskumu od nekriticky prijatej mienky. Verifikované výsledky vied sú dôležitépre intelektuálny rozvoj a pre boj proti „tmárstvu“.[22]Nevedecká mienka, či už pravdivá alebo nepravdivá, presahuje vedecké metódy a môžebyť pod vplyvom predpojatosti a teda výsledkom neautentického spôsobu poznávania,ak človek presahuje tieto metódy nekriticky. K takejto situácii môže dôjsť nielenv prípade bežného človeka, ale to isté môže platiť aj o nekritickej mienke vedca.Konkrétne pri komplexných systémoch, medzi ktoré platí aj ľudská myseľ a sloboda,Lonergan rozlišuje korelácie a explanatórne redukcie (príčinne redukovateľné vysvetlenie).Kognitívne vedy a neurovedy pokročili v identifikovaní korelácií medzi vedomýmiaktivitami a neurofyziologickou štruktúrou mozgu. Ak ich niekto stotožňuje, prechádzaza hranice vedeckej metódy, pretože mentálne, zvlášť intencionálne stavy ako také,nie sú objektom empirických vied.
Lonergan pre zachytenie špecifickosti vyšších systémov používapojem integrácie „koincidentálnych mnohostí“ (coincidental manifolds). Integrácia zachováva autonómiu nižších činností,pričom prináša nové príčinné, nie však deterministické prepojenie. Vyšší systémpríčinne pôsobí na nižší systém a aj od neho závisí, avšak príčinnosť nie je uchopiteľná(systematicky) nijakým klasickým zákonom ani jednej z týchto úrovní, ale len štatisticky.Lonerganov pojem „štatistické rezíduum“ opisuje náhodný prvok, ktorý je neuchopiteľnýklasickými heuristickými štruktúrami (zákonmi) jednej úrovne.[23]V bežnom chode sveta, ktorý sa deje podľa fyzikálnych zákonov vždy zostáva miestopre náhodu a tým aj pre vyššiu integráciu. Štatistické rezíduum opisuje neintegrovanénáhodné elementy, ktoré nezapadajú do celkového fyzikálneho poriadku.
Lonergan vníma realitu ako sériu udalostí alebo istú úroveňudalostí, ktorá nadväzuje na inú menej komplexnú sériu a zároveň vytvára podmienkypre ešte komplexnejšiu úroveň. Na zachytenie reality sú potrebné viacúrovňové vysvetlenia,čo konkrétne znamená, že niektoré udalosti vysvetlené zákonmi fyziky nás pri hlbšomštúdiu posúvajú k iným udalostiam, ktoré sa fyzikovi zdajú chaotické. Chaotickéudalosti vytvárajúce štatistické rezíduum dávajú zmysel a sú vysvetliteľné chemikovi.Podobne na ešte vyššej úrovni niektoré chaotické udalosti neurofyziológie môžu byťzjednotené na psychologickej úrovni. Chaotický prvok na jednej úrovni sčasti narúšastabilitu tejto úrovne, no vytvára aj podmienky pre vyššiu integráciu, prípadneak takej niet, tak pre emergenciu (vznik) nového systému (novej úrovne) vyššej integrácie.Lonerganov pojem emergencie novej pravdepodobnosti implikuje finalitné usporiadaniesmerom k vyšším a komplexnejším systémom. Kimovo obvinenie, že pojem emergencienič nevysvetľuje, sa zdá byť nezdôvodnené. Má pravdu v tom, že nevysvetľuje ničv zmysle Lonerganových klasických zákonov (jednej vednej disciplíny), to však neznamená,že nevysvetľuje vôbec nič. Práve naopak, umožňuje celkové pravdepodobnostné vysvetlenieskutočnosti, ktorá je proporcionálna poznávacím schopnostiam človeka.
Mozog je z hľadiska neurológie charakteristický obrovskýmpočtom elektrických impulzov, ktoré zapadajú do veľkého počtu schém (okruhov), ktoréumožňujú rôznorodé životné a mentálne funkcie. Pri hľadaní celkového vysvetleniatu z hľadiska neurológie chýba vyššia systematická integrácia, ktorá prichádza zpsychologickej, vedomej úrovne. Vedomé nasmerovanie pozornosti systematizuje neuronálneudalosti, ktoré by inak boli náhodné. Napríklad zmeny v očnom nerve a mozgu vedúk aktu videnia, no vedomé rozhodnutie smeruje videnie najprv vpravo a potom vľavo.Nervové impulzy nemožno stotožňovať s rozhodnutím skontrolovať prichádzajúce autásprava a zľava, aby potom človek mohol previesť cez cestu nevidiaceho, pretože mentálnestavy spojené s týmto rozhodnutím sa spájajú s početnými a rozličnými poznatkami,ich verifikáciami a akceptáciou, s predchádzajúcimi etickými hodnoteniami a rozhodnutiamio tom, „čo robiť“. Niektoré mentálne činnosti korešpondujú s aktívnymi mozgovýmischémami, no nemožno ich stotožňovať, pretože sú kvalitatívne a explanatórne odlišné.Aj napriek tomu, že človek môže mať niekedy len domnelé dôvody pre svoju činnosť,no konať pritom z nevedomých impulzov, vyhlásenie mentálnych stavov za iluzórne(neefektívne) znamená príliš radikálne zredukovať vysvetlenie sveta. Predpokladátotiž, že svojou vôľou nemôžeme ani príležitostne ovplyvniť chod sveta a teda celédejiny ľudstva sú veľkým klamom (iluzórnym vysvetlením). Prírodné vedy pritom spojmom vôle vôbec nepracujú, ale niektorí prírodovedci existenciu efektívnej vôlepopierajú. Týmto fyzikalistickým eliminativizmom sa popiera čosi podstatné v intelektuálnoma spoločenskom živote človeka, čo treba ešte objasniť.
Nervové impulzy dávajú podnety pre vedomé reprezentácie, akýmisú napríklad pocity hladu alebo strachu, iné zase stimulujú počutie, prípadne pamäť.Niektoré impulzy sú silnejšie než ostatné, preto ich človek vníma intenzívnejšiea môže sa sústrediť len na niektorý z nich, ktorý považuje v danej chvíli za dôležitejší.Dlhodobou sebadisciplínou môže postupne rozvinúť citlivosť na istý druh vnemov.Psychologická rovina určí, ktorá schéma nervové impulzov je reprezentovaná vo vedomí.Psychické skúsenosti sú modelované podľa záujmov, obáv a túžob človeka, a vytvárasa tak autonómne prostredie. Lonergan hovorí: „Dôležitosť štatistického rezíduanespočíva v tom, že implikuje slobodu voľby. Jeho význam je v tom, že umožňuje vysvetliťautonómiu následných vedeckých oddelení, že táto autonómia vylučuje determinizmusvyššieho nižším, […] vylučuje deduktívny determinizmus […]. [Avšak] pozitívnevysvetlenie slobody musí povstať zo skúmania aktu vôle a jeho intelektuálnych predchodcov.“[24]
Slobodné rozhodnutie vôle nevyplýva čisto zo „zmyslovej rutiny“,ani z hocičoho, čo by bolo vysvetliteľné „bez odvolávania sa na vyššiu integráciuinteligenciou“.[25]Z reprezentácií zmyslových skúseností a z praktického pochopenia vonkajšej situáciesa človeku predstierajú rôzne možné činnosti, ktoré skúma a hodnotí racionálnoureflexiou, pričom niektoré sa stanú vedome chcené, až nakoniec človek dochádza krozhodnutiu a uskutočneniu tohto rozhodnutia.[26]Pri slobodnom chcení a rozhodnutí je dôležitá intelektuálna integrácia abstraktnéhopojmového uchopenia, ktorá presahuje spontánne fyziologické podnety. V tomto zmyslenie je hlavným problémom slobody determinizmus, ale morálna schopnosť, či neschopnosťsprávne integrovať rôzne mentálne reprezentácie do koherentného a hodnotového celku.Keďže človek nie je vždy dostatočne pozorný, inteligentný (chápavý), rozumný, zodpovednýa milujúci, jeho vôľa je niekedy oslabená a dezorientovaná, a človek sa nevie, alebonechce správne rozhodnúť, a tak sa rozhodne zle.[27]Autenticky žitá sloboda patrí k podstate ľudského života aj k podstate života vedca.Prírodovedec, ktorý sa nerozhoduje rozumne a zodpovedne, je nehodnoverný.
Toto lonerganovské vysvetlenie je diskutované aj v súčasnejfilozofii mysle. Hovorí sa o „normatívnosti intencionality“ už pri vytváraní abstraktnýchpojmov. Normatívnosť zahŕňa postoje ako „mal by som“, „správne“, „rozumne“, „múdro“vzhľadom na nejaký pojem. Ralph Wedgwood napríklad argumentuje, že len normatívnevysvetlenie dostatočne objasňuje prirodzenosť intencionálnych stavov. Vo svojomargumente hovorí, že na to, aby sme mali nejaký pojem, musíme mať spolu s ním ajistú špecifickú racionálnu predispozíciu.[28]Napríklad, keď človek vidí žltú farbu a vytvára si pojem žltej farby, verí, že vidížltú farbu a túto vieru má, pretože má pozitívny dôvod, aby veril vlastnej skúsenosti.[29]Existuje teda normatívny vzťah medzi tým, že „mám dôvod“ a „verím“. Spôsob, akoodmietnuť tento prístup, je poukázať na to, že intencionálne postoje nie sú normatívne,ale to nemožno spraviť bez normatívnych vlastností ľudskej intencionality. Preto,uzatvára Wedgwood, „zdá sa, že predispozície, ktoré sú podstatné na to, aby smemali pojmy (a aby sme k nim mali nejaké postoje), nemôžu byť špecifikované bez normatívnychvlastností alebo vzťahov“.[30]
Pre nás nie je dôležitý ani tak obsah a výsledok diskusie,ale Wedgwoodovo uvažovanie. Na Lonerganom zdôraznenej tretej úrovni vedomia, kdesubjekt prehodnocuje pravdivosť mentálneho obsahu, nejakého tvrdenia, nemožno spochybniťskutočný normatívny charakter ľudskej intencionality pre ľudské poznávanie a konanie,pretože toto spochybnenie – či už rozumné, alebo nerozumné – má tiež normatívnycharakter. Podobne na štvrtej, najvyššej úrovni, na ktorej je ľudská sloboda plnefunkčná (operative) a zodpovedná, nemožnopopierať jej skutočnosť a efektívnosť, pretože samotné popieranie reality tejtoúrovne ju podľa Lonergana predpokladá.
Povedať, že to, čo je typické a podstatné pre ľudské vedomie(autenticky žitá sloboda, poznávanie pravdy, inteligentné rozhodovanie), je lenilúziou a nie realitou, ktorá má vplyv na život človeka a okolitý svet, je z Lonerganovejperspektívy protirečivým postojom, ktorý popiera základnú skutočnosť slobodnej auto-determináciečloveka, a zároveň je nepochopením metód a hraníc vedeckých prístupov. Samotný prírodovedecsa týmto postojom dostáva do protirečenia sám so sebou, pretože jeho experimenty,výskum, aplikácia metód, hodnotenie a výber najlepších hypotéz závisia od jeho „ľudovejpsychológie“, od jeho presvedčenia, uvažovania, uznania, že niektorá hypotéza jepravdivá. Podľa Lonerganovej teórie je celkom prirodzené, že prírodovedcom (akoprírodovedcom) sa tieto skutočnosti javia zvláštnymi, keď ich však začnú popieraťalebo znehodnocovať, zabúdajú, že ich veda závisí od týchto skutočností a idú týmproti základnej metóde autentického poznávajúceho subjektu. Prírodovedecký výskumnenastáva podľa čírych logicko-nomologických zákonitostí, ale pri výbere najlepšíchhypotéz a ich overovaní treba postupovať rozumne, objektívne a zodpovedne. Ani fyzikalistickýeliminativista sa nevyhne tomu, aby sa vo svojom živote a akademickej práci nerozhodovala neriadil tým, čo sám nazýva ilúziou.
Zdá sa, že v posledných rokoch aj niektorí radikálni fyzikalistizačínajú upúšťať od svojich pôvodných teórií. Georges Rey v súvislosti s JerrymFodorom napríklad opisuje situáciu medzi filozofmi takto: „Existujú nielen tradičnídescartovskí dualisti, ktorí sa bránia materiálnosti vedomia […], ale bližšiek súčasnosti by to boli logickí pozitivisti, behavioristi, Wittgenstein, Quine,Gibson, Davidson, Dennett, Churchlandovci a mnohí konekcionisti, z ktorých všetcisa pokúšali nejakým spôsobom úplne poprieť príčinnú realitu mysle alebo degradovaťmentalistický spôsob opisovania sveta na nejaký ‚druhostupňový status‘, nejakýmspôsobom menej objektívny ako fyzika. […] Veľká časť Fodorovej práce spočíva vobhajobe intencionálneho realizmu proti týmto útokom nielen ako prichádzajú z filozofie,ale najmä vo vzťahu k psychológii, kde ide o celkový výskumný program behaviorizmu,konekcionizmu a neurofyziológie.“[31]
V tomto zmysle Fodor svojim spôsobom obhajuje aj Lonerganovuperspektívu vzhľadom na intencionálny realizmus. Podobne Adam Morton svoj pohľadna teórie „ľudovej psychológie“ uzatvára takto: „Ľudová psychológia dáva viac pravdivýchtvrdení a je podstatnejšia pre náš spoločenský a intelektuálny život, než hovorístrohý eliminativizmus.“[32]Preto aj Lonerganova celostná filozofická perspektíva, aj keď nie je formulovanádnešným jazykom a viacero téz potrebuje podporu zo súčasnej filozofie mysle, zostávaaktuálnou a môže poslúžiť ako premostenie medzi prírodnými vedami, filozofiou ateológiou.
Záver
Lonergan objasňuje štvorúrovňovú činnosť ľudského vedomia.Jeho vysvetlenie je filozofické a vo svojej podstate nezávislé od konkrétnych verifikovanýchobjavov neurovied, pretože vychádza z vedeckých metód, ich cieľov a ohraničení.Činnosť vedomia je korelovaná, nie determinovaná nižšími „koincidentálnymi agregátmi“nervových impulzov. Psychické usporiadanie integruje a vedie nervové impulzy a funkčnéschémy v mozgu a v nervovom systéme, a prijíma ich do svojich vlastných reprezentácií,ktoré korešpondujú s vybranými mozgovými funkciami, no zároveň ich aj presahujúa usporadujú do nových konfigurácií. Pri týchto vyšších konfiguráciách zohráva dôležitúúlohu objektívne poznávanie, nezaujaté hodnotenie a celkový autentický prístup človekak realite sveta, spoločnosti a svojho života. Pri autentickom rozvoji človeka efektívnasloboda a zodpovednosť zohrávajú rozhodujúcu úlohu.
Kľúčovými pojmami Lonerganovej analýzy sú štatistické rezíduum,vzostupná následnosť odlišných funkčných schém, emergentná pravdepodobnosť a vyššiaintegrácia. Lonerganova filozofia vysvetľuje, prečo sa pri použití vedeckých metódniektoré fenomény jednej úrovne javia chaotické a iluzórne. Nie je však dôvodna to, aby niekto dával typicky ľudským mentálnym aktivitám akýsi menejhodnotnýstatus, pretože ide o skutočný svet, v ktorom sa ľudskosť môže rozvíjať plne autentickýmspôsobom. Aj vedecký výskum a pokrok závisia od tejto autentickosti. Máloktorý vedecby popieral, že on sám sa venuje výskumu slobodne a zodpovedne, alebo by tvrdil,že nemá svoje „myšlienky a správanie pod kontrolou“.
L i t e r a t ú r a
BATTRO, A. M. (ed.): Neurosciencesand the Human Person: New Perspectives on Human Activities. Città del Vaticano:Pontificia Academia scientiarum, 2013.
BLACKMORE, S.: Consciouness:AnIntroduction. Oxford: Oxford University Press, 2004.
COZOLINO, L.: The Neuroscienceof Psychotherapy. Second edition. New York (NY): W. W. Norton & Company,2010.
D’AMORE, B. (ed.): Tommasod’Aquino nel I centenario dell’enciclica «Aeterni Patris». Roma: Società Internazionale Tommaso d’Aquino, 1979.
KIM, J.: Essays in theMetaphysics of Mind. Oxford: Oxford University Press, 2010.
LONERGAN, B.: CollectedWorks of Bernard Lonergan. Vol. 1. CROWE, F. E., DORAN, R. M. (eds.): Grace and Freedom: Operative Grace in the Thoughtof St Thomas Aquinas. Toronto: Toronto University Press, 2000.
LONERGAN, B.: Collected Works of Bernard Lonergan. Vol. 2. CROWE, F. E., DORAN, R. M. (eds.): Verbum: Word and Idea in Aquinas. Toronto: University of Toronto Press, 1992.
LONERGAN, B.: Collected Works of Bernard Lonergan. Vol. 2. CROWE, F. E., DORAN, R. M. (eds.): Verbum: Word and Idea in Aquinas. Toronto: University of Toronto Press, 1992.
LONERGAN, B.: CollectedWorks of Bernard Lonergan. Vol 3. CROWE, F. E., DORAN, R. M. (eds.): Insight. Toronto: University of Toronto Press,1992.
LONERGAN, B.: CollectedWorks of Bernard Lonergan. Vol 22. DORAN, R. M., CROKEN, R. C. (eds.): Early Works on Theological Method 1. Toronto:University of Toronto Press, 2010.
LONERGAN, B.: Methodin Theology. New York: Herder and Herder, 1972.
MARTINICH, A. P., SOSA, D. (eds.): A Companion to Analytic Philosophy. Oxford: Blackwell, 2005.
McLAUGHLIN, B. P., BECKERMANN, A., WALTER, S. (eds.): The Oxford Handbook of Philosophy of Mind.Oxford: Clarendon Press, 2009.
P o z n á m k y
[1] HRKÚT, J.: Transcendentálny tomizmus B. F. Lonergana. In : Filozofia roč. 65, 2010, č. 6, s. 600 –609; SIROVIČ, F.: Obmeny tomizmu v 20.storočí. Nitra, 2008; ROJKA, Ľ.: Tomizmus Bernarda Lonergana SJ. In: Studia Aloisiana, roč. 1, 2010, č. 1, s.57 – 69; ROJKA, Ľ.: Etika v kontexte filozofie Bernarda Lonergana SJ. In: Studia Aloisiana 2006. Bratislava: Dobrákniha, 2007, s. 211 – 220; ROJKA, Ľ., STARÍČEK, I.: Filozofia BernardaLonergana. In: Studia Aloisiana.Bratislava: Dobrá kniha, 2001, s. 263 – 272; ROJKA, Ľ.: Antropologické základy[význam] etiky u Bernarda Lonergana. In: Viera a Život, 2006, č. 1, s. 76 – 82; ROJKA, Ľ.:Stále príťažlivé posolstvo jezuitu Bernarda Lonergana. In: Viera a Život,2005, č. 4, s. 48 – 51;LONERGAN, B.: Metafyzika ako horizont. In: Coreth, E.: Metafyzika. Bratislava: TF TU, 1999, s. 159 – 177; CORETH, E.: Bezprostrednosť a sprostredkovanie bytia:pokus o odpoveď Bernardovi Lonerganovi. In: CORETH, E.: Metafyzika. Bratislava: TF TU, 1999, s. 179 – 198; KIDDER, P.: Čo by mohla byť metafyzika? DiskusiaLonergana a Coretha. In: CORETH, E.: Metafyzika.Bratislava: TF TU, 1999, s. 199 – 219.
[2] Pozri príhovor Jána Pavla II. na konferencii z príležitosti stéhovýročia encykliky: D’AMORE, B. (ed.): Tommasod’Aquino nel I centenario dell’enciclica «Aeterni Patris». Roma: Società Internazionale Tommaso d’Aquino,1979, s. 278.
[3] LONERGAN, B.: Gratia Operans: A Study of the Speculative Development inthe Writings of St Thomas of Aquin. In: CollectedWorks of Bernard Lonergan. Vol. 1 (ďalej len CWL 1). CROWE, F. E., DORAN, R. M. (eds.): Grace and Freedom: Operative Grace in the Thought of St Thomas Aquinas.Druhá časť. Toronto: University of Toronto Press, 2000.
[4] LONERGAN, B.: Collected Works ofBernard Lonergan. Vol. 2. CROWE, F. E., DORAN, R. M. (eds.): Verbum: Word and Idea in Aquinas.Toronto: University of Toronto Press, 1992.
[5] LONERGAN, B.: Collected Works ofBernard Lonergan. Vol 3 (ďalej len CWL3). CROWE, F. E., DORAN, R. M. (eds.): Insight.Toronto: University of Toronto Press, 1992.
[6] LONERGAN, B.: Method in Theology.New York: Herder and Herder, 1972.
[7] Lonergan podrobnejšie objasňuje proces poznávania v CWL 3, s. 305−312.
[8] Porov. CWL 3, 2. kapitola, s. 57− 92.
[9] Oba druhy heuristických štruktúr sú komplementárne. Porov. CWL 3, 4. kapitola.
[10] Lonergan hovorí aj o „transcendentálnej“ metóde: „V istom zmyslekaždý pozná a dodržiava transcendentálnu metódu. Každý je činný natoľko,nakoľko je pozorný, inteligentný, rozumný a zodpovedný, a toto súpodmienky možnosti, aby bol človek autentickým ľudským súcnom.“ LONERGAN, B: Collected Works of Bernard Lonergan. Vol22. DORAN, R. M., CROKEN, R. C. (eds.): EarlyWorks on Theological Method 1. Toronto: University of Toronto Press, 2010,s. 436.
[11] Porov. CWL 1, s. 190 − 191.
[12] Porov. CWL 3, s. 639.
[13] CWL 3, s. 642.
[14] CWL 3, s. 482.
[15] BERTI, E.: Mind and Soul? Two Notions in the Light of ContemporaryPhilosophy. In: BATTRO, A. M. (ed.): Neurosciencesand the Human Person: New Perspectives on Human Activities. Città delVaticano: Pontificia Academia scientiarum, 2013, s. 47 (41 − 47).
[16] Porov. BLACKMORE, S.: Consciouness:An Introduction. Oxford: Oxford University Press, 2004, s. 40.
[17] COZOLINO, L.: The Neuroscience ofPsychotherapy. Second edition. New York (NY): W. W. Norton & Company,2010, s. 134.
[18] Tamže, s. 134.
[19] Tamže, s. 135.
[20] KIM, J.: Essays in the Metaphysicsof Mind. Oxford: Oxford University Press, 2010, s. 79.
[21] Teórie ľudovej psychológie sa zvyčajne spájajú s menami DanielaDennetta a Paula a Patricie Churchlandovcov, ktorí ich v nejakejforme obhajovali.
[22] Porov. CWL 3, s. 23.
[23] CWL 3, s. 631. „Existujeautonómna veda fyziky, chémie, biológie a psychológie, pretože na každejpredchádzajúcej úrovni systematizácie existujú štatistické rezíduá, ktorékonštituujú čisto koincidentálne mnohosti, ktoré sú systematizované na vyššejúrovni.”
[24] CWL 3, s. 631 − 632.
[25] CWL 3, s. 632.
[26] Porov. CWL 3, s. 640.
[27] Porov. CWL 3, s. 643 − 647, 650− 656.
[28] Porov. WEDGWOOD, R.: The Normativity of the Intentional. In: McLLAUGHLIN,B. P., BECKERMANN, A., WALTER, S. (eds.): TheOxford Handbook of Philosophy of Mind. Oxford: Clarendon Press, 2009, s.431 (421 − 436).
[29] Tamže, s. 433.
[30] Tamže, s. 434.
[31] REY, G.: Jerry Fodor (1935 − ). In: MARTINICH, A. P., SOSA, D. (eds.): A Companion to Analytic Philosophy.Oxford: Blackwell, 2005, s. 452 (452 − 465).
[32] MORTON, A.: Folk Psychology. In: McLLAUGHLIN, B. P., BECKERMANN, A.,WALTER, S. (eds.): The Oxford Handbook ofPhilosophy of Mind, c. d., s. 724 (713 − 726).
doc. Ing. Ľuboš Rojka, PhD.
Centrum kognitívnych štúdií
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
Filozofická fakulta
Gregorova Univerzita
Piazza della Pilotta 4
00187 Rím
Taliansko