Tradičná filozofia sa zvyčajne zaoberá človekom, ktorý myslí. Akoby človek nachádzal v myslení celú svoju podstatu, celé svoje bytie! Zdá sa, že dominantnou činnosťou filozofie sa v určitom zmysle stalo nanovo premýšľať myslenie. Kvôli svojej dominantnej činnosti sústreďovať svetlá na vrchol bytia, ktorým je myslenie, filozofia často zabúda, že pred myslením je tu snenie, že pred jasnými a stálymi ideami sú tu obrazy, ktoré zažiaria a pominú. Vo svojej integrálnosti je človek bytosťou, ktorá nielen myslí, ale ktorá si predovšetkým predstavuje; je to bytosť, ktorú, keď bdie, prepadáva svet jasných obrazov, a ktorá, keď spí, sníva v pološere, v ktorom sa pohybujú neukončené formy, ktoré sa presúvajú tu a tam bez pravidiel, formy, ktoré sa donekonečna deformujú.
Aby sme určili ľudské bytie komplexne, treba urobiť z nočného a denného bytia jeden celok. Treba sa pokúsiť nájsť dynamiku, ktorá medzi snením a myslením prechádza z jedného pólu na druhý. Ak by sme to skúmali zoširoka, rýchlo by sme prišli na to, že noc a deň v ľudskej duši nie sú logické prvky, ktoré by voči sebe stáli ako absolútne protiklady. Dobre poznáme epizódy osobných dejín, ktoré – prežívané počas dňa – prichádzajú, aby sa pretvárali v noci a takisto vieme, že v najjasnejších hodinách nášho denného života stačí trochu samoty, aby sme upadli do snení, ktoré sa zbiehajú s nočnými snami. Áno, dobre poznáme túto prostrednú zónu, kde sny živia naše myslenie a kde naše myslenie objasňuje naše sny. Nočná a denná povaha sa v nás zjednocujú, zmiešavajú sa a vzájomne sa oživujú. Počas hodín veľkých samôt, keď nám snenie vracia naše úplné bytie, sme bdelými spáčmi, snívačmi pri vedomí. Prežívame okamih, v ktorom sa v nás akoby rozširoval ľudský rozmer. Vysvetľujeme si naše vlastné tajomstvo, slová nášho jazyka sa náhle stávajú ozvenami našej vzdialenej minulosti; sú jasné a nesú význam, no sú podriadené syntaxi snov. Tento syntetický aspekt snenia pri vedomí, v ktorom sa zjednocujú nočné a denné hodnoty ľudskej duše, nabáda k filozofickému skúmaniu.
Najskôr sa mi zdá ako nevyhnutné oddeliť naše skúmanie od všetkých umelých stavov, ktoré sa spájajú s drogami. Vyznania užívateľa ópia Thomasa de Quincey či stránky z Baudelaira o hašiši by nám ponúkali nepochybne vzácne dokumenty o bdelých spáčoch. No okrem toho, že by sme na analýzu týchto cenných dokumentov potrebovali siahodlhé prednášky, odvracali by nás také analýzy od zamýšľaného dôkazu o hlboko prirodzenej povahe tých syntetických okamihov, v ktorých náhle nadobúdame vedomie toho, že snívame. Sme tak snívajúcou, ako aj jasnou mysľou. Napokon, vôbec nie je samozrejmosťou, že by najlepšími dokumentmi pri štúdiu človeka boli nezvyčajné dokumenty, príklady, v ktorých by sa poukazovalo na tieto blúzniace bytosti, ktoré prechádzajú životom ako námesačníci: tieto bytosti sú cudzincami voči sebe samým.
Naším cieľom je charakterizovať udržiavanie denného vedomia pritom najimaginatívnejšom snení. Chceme preukázať, že bdelý spáč, snívač pri vedomí uskutočňuje syntézu reflexie a imaginácie. Takže snenie nie je bezmocnosť; snenie je aktívne; snenie pripravuje sily a myšlienky. Aby sme vstúpili do týchto filozofických perspektív, stačí dať ľudskej predstavivosti jej plnú hodnotu, principiálnu hodnotu. Pričasto sa o imaginácii uvažovalo ako o druhoradej schopnosti, ako o príležitosti k neviazanosti, ako o prostriedku úniku. Ešte stále nemáme celkom jasno v tom, čím je: totiž, veľmi dôležitou dynamickou funkciou ľudskej psychiky. Normálny človek v prvom rade inklinuje skôr k funkcii skutočného; no ako bude človek tvoriť, keď si v sebe nepreskúša, keď nepocíti to, čo možno nazvať funkciou možnosti? Aby sme mohli konať, musíme si najprv predstavovať.
Má zmysel hovoriť tu o funkcii neskutočného, pomocou ktorej odchádza rozjímajúci človek, bdelý spáč, skúmať možnosti novej tvorby. Prebúdza sa v ňom vedomie básnika. Bdelý spáč, ak v nás dokáže prebudiť dôveru voči dynamike jeho snenia, ak v nás dokáže vyvolať aktivitu jeho snenia, vskutku zodpovedá definícii básnika, akú ponúkol Paul Eluard: „Básnik je ten, kto inšpiruje, kto nám dodáva ozajstnú energiu imaginácie a pomáha nám uspokojiť potrebu po poézii v srdci človeka.“
Jestvuje azda poézia bez telesnej a duševnej pripútanosti k milovanému obrazu, k privilegovaným obrazom, k obrazom, ktoré do nás vkladajú tak hlboký, ako aj nový život, k obrazom, ktoré nás vo svojej veľkolepej jednoduchosti obnovujú v hĺbkach našej bytosti? Presne tak, bdelý spáč pozná skúsenosť okamžitého obrazu, ktorý nás zobúdza z pasívneho snenia. Takéto obrazy nás prebúdzajú k novému životu, pomáhajú nám opustiť noc sna; sú ako zrnko čisto psychického ópia, pomocou ktorého nás básnik vťahuje do neznámeho sveta, dodávajúc nám inšpiratívny impulz. Také je aspoň ponaučenie bdelých spáčov, ktorí uskutočňujú syntézu nočných a denných hodnôt.
Novalis, ten geniálny bdelý spáč, raz napísal: „Príde deň, keď človek bude neustále bdieť a spať zároveň.“ Zdá sa, že Stéphane Mallarmé toto proroctvo naplnil veľkolepo a bolestne. V rozhovore s …[1] mu Mallarmé povedal: „Nespím. Bdiem dvadsaťštyri hodín denne.“ „To je strašné,“ odpovedal ten druhý. „Nie zas až také, ako si myslíte! Dá sa na to zvyknúť. Myslím celkom zľahka, pomaly, no s jasnosťou krištáľu! Ľudia by mohli celkom dobre žiť bez spánku,“ pokračuje Mallarmé, „spánok skutočne nie je nevyhnutnosť: je to milosť!“ A dánsky spisovateľ Sven Johanson, od ktorého sme si vypožičali toto dôverné posolstvo, odkazuje presne na mallarméovský sonet o nespavosti. Sonet, ktorý nám zveruje tajomstvo, že – citujem Mallarmého – „bez rozkvitnutia trpkého bdenia… ruža ostáva v temnách“.
Pozrite len, akým vyjadrením Mallarmé osvetlil tieto svoje a Novalisove výzvy na aktívne snenie, na uvedomované snenie, na snenie, ktoré v nás prebúdza vedomie. Práve tu nachádza čistú jasnosť krištáľu, ktorý nám odovzdáva toto vedomie snenia, ktoré sa nám ukazuje omnoho náročnejšie než vedomie myslenia. Aby sme si rozumeli: nejde tu o obyčajné spomínanie na to, že sa nám snívalo, ale o aktuálne vedomie, ktoré sprevádza aktuálne snenie. Psychoanalýza študuje nočné spomienky, následky nočných mor; zmiešava drámy dňa s víziami noci. Uspokojuje sa s oneskoreným štúdiom imaginácie. Symbolické vysvetlenie psychoanalýzy sa týka nenaplnenej túžby – to sa snaží vysvetliť. Syntézy denného a nočného sa vykĺbili, stratili rovnováhu, spomínanie je tu schopnosťou zaháľať a žialiť, vzďaľuje nás ucelenému životu. Naproti tomu sa skutoční bdelí spáči nachádzajú v samotnom živote. Psychicky sú naozaj prítomní pri sebe samých, vôbec ich nevyrušujú výjavy sveta; vôbec nie sú uchvátení časom, ktorý im nepatrí. Najbežnejšie sa prítomnosť pri sebe samom udržiava v reflexii tým, že pretvára vedomie, ktoré máme o sebe, a to v dotyku s ideami, o ktorých sme najviac premýšľali. Na jasných ideách začíname z našej vôle nanovo skúmať svoju vlastnú mysliacu bytosť, no väčšie, širšie a novšie je to naše vedomie, ktoré si predstavuje. Naša spolupatričnosť k svetu obrazov je silnejšia, konštituuje naše bytie viac než naša spolupatričnosť k svetu ideí. V každom prípade to musí uznať každý bdelý spáč, ktorý zakoreňuje svoje snenie do veľkého privilegovaného obrazu, ktorý nám dovoľuje opäť začať z vlastnej vôle skúmať našu zasnenú bytosť na hranici nášho nočného a denného bytia. Taký obraz je centrom syntézy, od ktorého sa odvíjajú a z ktorého ožívajú základné psychické hodnoty. Také sú obrazy zakorenené hlboko v nás, ktoré v našom snení pri vedomí práve prijali akýsi druh kvetinovej premeny. No ešte raz, ak je kvet zložitý, treba aby bol koreň jednoduchý. Jediný príklad nepochybne postačí, aby sme ním poukázali na to, ako privilegovaný obraz opätovne zjednocuje hodnoty sveta noci a sveta svetla. Spýtajme sa, aký psychologický génius nášho jazyka, nášho francúzskeho jazyka, ako aj mnohých ďalších, vynašiel výraz „spiaca voda“.[2] Ako voda spí? Prečo tento obraz? Prečo sa nám odvtedy, čo sa ním zaoberáme, javí taký veľký, taký pravdivý, taký ľudský? Nestačilo by nám vravieť o pokojnej vode, o upokojenej vode? Neuprednostnila by racionálna a pozitívna myseľ jednoduchú zmienku o nehybnej vode? Nie. Skutočný poetický obraz neopisuje – on vyzýva! Nabáda k spomínaniu, vyvoláva sny, otvára sa nekonečnému svetu. „Spiaca“ voda je pre bdelého spáča hotovým univerzom; je to doslova symbol záhady sveta.
Keď sa v zasnenej duši množia otázky, vracajú sa z dna pamäti legendy a rozprávky. Neviem, či spiaca voda v noci spí. V noci azda je, azda má intímne pohyby, tajné myšlienky, neznáme výčitky svedomia? Edgar Allan Poe poznal tieto nehybné, hlboko strápené vody, tieto mysteriózne vody, ktoré vidia do drám ľudského života. No prečo ma táto spiaca voda vyzýva k sneniu počas samotného dňa pod modrou oblohou? Prečo je pre mňa univerzom, ktorý sa zrazu spája s mojimi spomienkami a mojimi snami? Sedím na brehu jazera a tu sa náhle ocitám v samej skúsenosti bdelého spáča: keďže táto voda spí vo svojich hlbinách, je pre mňa bez dna, je bezodná. Vďaka svojim hĺbkam je zrkadlom môjho hlbokého bytia, dvojníkom môjho skrytého bytia. Vo svojom intímnom pološere je vedomím môjho nevedomia. Keby ma pochytil Narcisov komplex, zdráhal by som sa priblížiť k tomuto zrkadlu. Toto zrkadlo ma skúma príliš vážne, pridlho ma vypočúva; spiaca voda ma vábi k spomienkam, ktoré presahujú moju pamäť, zvádza ma snom, ktorý už navždy pominul. A prečo nám spiaca voda hovorí o smrti? Prečo nás vytrháva k životu, ktorý pomíňa, a robí nás hluchými voči spievajúcim vtákom? Keď rozjímame pred spiacou vodou, nie sme už celkom v každodennom živote; naša vlastná samota presahuje naše osobné bytie. Pred spiacou vodou sa mi zdá, že vo mne začína snívať celý rod snívačov; že už viac nie som sám sebou, sám so sebou. Zdá sa mi, že sme tu viacerí, ktorí rozjímame, snívame, žijeme pred samotnou ríšou smrti. Áno, som bytosťou, ktorú navštívili sny a videnia, takou, ktorá prehovára k prízrakom, ktorá pochopila, že moje najdrahšie spomienky nie sú viac než prízraky. Som nočnou bytosťou alebo bytosťou, ktorá ešte vidí svetlo? V obraze spiacej vody uskutočňujem syntézu dňa a noci. Pred spiacou vodou si spomínam na sny mojich hlbších spánkov, na sny, v ktorých som rozpustenou hmotou vo vode, čo ponúka odpočinok, čo utišuje život, čo upokojuje trápenia. A potom, počuli ste už o dobrej rade ticha, ktorú dáva spiaca voda? Blízko pri nej počuje bdelý spáč len pohyb svojich snov, rozjíma o živote, o smrti, nachádza sa v stave prvotnej meditácie, je pri pôvode sna a sen mu osvetľuje osud človeka a sveta. Preto by sme mohli povedať našim filozofickým jazykom, že obraz, ktorý tak totalizuje sily noci a dňa, nám dáva vedomie sna. Nepochybne príde okamih, keď si bdelý spáč pred spiacou vodou prejde rukou po čele a zmaže opar, ktorý prenikol do jeho duše. Opäť začuje šepot vetra v ohýbanom trstí, uvidí vtákov poletujúcich jasnou oblohou, vráti sa do každodenného sveta, do univerza žijúcich. Ak je básnikom, z toho, čo mu ostane z tejto žiary, ktorú v ňom zanechali najdôležitejšie svetlá sna, napíše báseň, daruje nám pohrebný kvet odňatý z Oféliiných šiat. Navždy sa bude zo spiacej vody rodiť bytosť vnútorného života; zakaždým tak budeme prijímať svedectvo nočného života, svedectvo z onoho sveta. Mohol by som tu pootvoriť svoje lektúry a odcitovať krátku poetiku tejto náklonnosti bdelého spáča k spiacej vode. No načo by som to robil? Načo sa počas krátkej prednášky zahlcovať množstvom dôkazov, keď skúsenosť každého z nás je taká bezprostredná a istá? V takto privilegovanom obraze je moc symbolov taká obrovská, symbolická aktivita je taká intenzívna, že všetci chápeme, že má zmysel hovoriť tu o psychológii spiacej vody. Toto prvotné označenie spánku vody géniom nášho jazyka neprestajne oživujú básnici. Tento obraz, ktorý sa neustále rozmnožuje, nám dáva príležitosť premýšľať o práci jazyka pomocou aktivity poetickej imaginácie. Vskutku, nachádzame sa tu pred samotným problémom poézie. Je to problém, ktorý možno zhrnúť nasledujúcim protirečením: poetický obraz musí byť zároveň starobylý i nový. Treba, aby bol obraz zhrnutím starobylého sna a otvorením sa budúcnosti jazyka. Zdá sa, že bdelý spáč prichádza k pôvodu jazyka, k počiatočnému bodu, kde sa ticho bytia otvára ľudskosti jazyka. V úžasnej knihe, ktorá bola našťastie nedávno preložená aj do francúzštiny, a ktorá sa volá Svet ticha,[3] skúma Max Picard túto hlbokú zónu, kde tiché bytie prijíma dar reči. Zrazu chápeme, že ticho nie je protikladom hluku o nič viac, než noc nie je protikladom dňa. Skutočné ticho, ticho človeka, je pozitívnym princípom, princípom rozjímania, návratom do samoty bytia, do tej samoty, do ktorej sa nevyhnutne utiahol bdelý spáč, v ktorej sa spoznáva, v ktorej sa pozná. Takže slová, ktoré nesú známku prvotnej reči, sú slovami, ktoré snívač adresuje sám sebe: „Ach, buď len rozumná, bolesť moja, a uchovaj si viac pokoja. Dožadovala si sa večera? Aha, práve nastáva!“
A básnik počuje rozťahujúci sa závoj noci, počuje tiché kroky útechy. Nočné bytie zaplavilo Baudelairovu dušu. Pred takým veľkým bdelým spáčom, akým bol Baudelaire, sa roztvára labyrint hlbín. Odkrýva sa nekonečná perspektíva vnútorných životov a aj sám spiaci Boaz sa prebúdza do dávneho príbehu, vracia sa do krajiny legiend, aby tam našiel dynamiku ľudského osudu. Bdelý spáč, spiaci snívač – keď títo dvaja nesú znaky génia, sú jedným a tým istým človekom. Uskutočňujú Novalisom ohlásenú syntézu dňa a noci, myslenia a sna. Slová sa zrazu našli a vzpružili srdce človeka. Bdelý spáč hovorí jazykom pôvodu v jednote veľkosti a jednoduchosti. A preto veľkí básnici denne tvoria jazyk, pretvárajú ho v prvotnej pravde, ktorá je poetickou pravdou.
Doteraz, aby som sledoval najpriamejšiu cestu, som načrtával význam bdelého spáča len v zmysle poetickej inšpirácie. No syntéza nočného a denného sa rovnako sprítomňuje aj v inej oblasti a stáva sa ešte silnejšou, keď sa uskutočňuje v syntéze idey a tvaru, keď sa imaginácia a reflexia vzájomne oživujú v neustálej dialektike. Samota premýšľajúceho človeka je obrovská. Aj on sa tak ako básnik situuje mimo toku podružných zážitkov; ponára sa do myslenia, sám do seba, v tichu svojho rozumu počúva váhavú ľudskú myseľ, spracovanú ľudskú myseľ. Všimnite si veľkého matematika pri jeho meditácii: pozrite sa na Leibniza, ktorý odovzdáva celé svoje telo i dušu reflexii. Leibniz pracuje počas dňa; žije v tmavej izbe; okno je tvorené z malých štvorčekov z hrubého skla, z vypuklého skla – a Leibniz sedí. Keď sa už myseľ priveľmi oslabí, keď stráca svoju sviežosť, svoju ostrosť, Leibniz má vo zvyku dopriať si krátky spánok, niekoľkominútový spánok vo svojom kresle. No vraví nám, že tento spánok je taký hlboký, že sa po ňom myseľ objaví ako nová, nanovo nabrúsená. Geometrický tvar, krivka a jej dotyčnice sa stali čistými ideami, stali sa pravdou zhrnutou v pomere infinitezimálneho počtu. Áno, priveľmi konkrétny obraz, ktorý si matematik berie so sebou do chvíľkového spánku, sa stáva v okamihu prebudenia jasnou ideou. Leibniz je na konci absolútneho spánku mysľou, ktorá pozná absolútne precitnutie. Využíva vo svoj prospech rytmus nočného a denného v malom priestore kratučkej štvrťhodinky. Všetko sa to odohráva na úrovni mysle, mysle samej, ktorá prežíva spánok i precitnutie; telo je tu zbytočné. Je to rodiaca sa myseľ, rodiaca sa inteligencia; je to myslenie, ktoré sa práve utvrdilo prostredníctvom hlbokého spánku, že nemá nijaké, nijaké vopred vytvorené idey. Krátky spánok urobil z mysle v jej úplnosti slobodné myslenie, čisté myslenie. Prchavá noc vkladá precitnutie do duchovného svetla. Zaiste, nekomunikuje sa nám rovnako ľahko s géniom ideí ako s géniom obrazu. Hoci každý z nás môže zachytiť ozveny novej reči vyslovenej básnikom, predsa len bývame hluchší k silám novej idey. Málokedy chodievame cestami, ktoré by nás priviedli do samoty mysliacej bytosti. Myslieť pre nás priveľmi často znamená spomínať si na staré myšlienky, príliš často to pre sčítaného človeka znamená dookola omieľať svoje poznatky. Zdá sa, že v režime reflexie nám musí dať bdelý spáč lekciu pôvodnosti mysle tak, ako nám dal v režime imaginácie lekciu jazyka. A naozaj, bdelý spáč je technikom prebúdzania, maximálneho, úplného precitnutia. Z najzhustenejšieho odpočinku robí bdelý spáč aktivitu najživšej mysle. Prchavá noc dovoľuje mysli, aby sa zaoberala sebou samou, aby sa úplne upriamila na ideu hodnoty, aby vskutku žila pre hodnotu idey. Koľkú len radosť z bytia zakúšame, keď prijímame novú ideu! Hoci aj nie sme nijakými veľkými filozofmi, zdá sa nám to ako precitnutie z dogmatického spánku. Ak sa pozorujeme o čosi citlivejšie, cítime, že nová idea, nech je akokoľvek čiastková, premieňa našu myseľ. Azda je to práve táto premena mysle, ktorá má byť podstatným znakom bdelého spáča. Keď bdelý spáč opúšťa svoj úžasný stav, aby sa vrátil nezmenený do nižšieho života, keď po tom, čo získal, opäť uchopuje svet ešte nepremyslených ideí, svet ešte neprežitých obrazov, keď sa opäť chytá reťazcov každodenného myslenia, následností obrazov bežného života, je pre nás už len prízrakom, ktorý pominul, je pre nás len cudzincom, ktorý s nami nedokáže hovoriť o divoch krajín, čo navštívil. Presne tak ako bdelý spáč, ktorý dlhuje za svoju osamelosť ópiu, hašišu, látkam, ktoré rozpitvali duchovné funkcie – takýto zdrogovaný spáč nám naozaj nemôže poskytnúť skutočné lekcie syntézy, ktoré zjednocujú v človeku sily nočnej a dennej bytosti. Izoloval sa a chýba mu skutočné vedomie samoty. Prečo by mal práve on nachádzať základ ľudského bytia a pohyb mysle, ktorá tvorí ľudskú bytosť? Droga ho rozpolťuje. Treba teda, aby to nebola droga, ale idea alebo obraz, impulz inteligencie alebo imaginácie, ktoré nám ponúknu určitý druh povznesenia bytia, ktoré nám pomôžu vstúpiť do ríše neznámej existencie, do vlastnej budúcnosti ľudského ducha. Bdelý spáč nás nabáda opustiť okamih malátnosti, aby sme spoznali aktívny pokoj, ktorý je vedomím duchovného poriadku, nového poriadku, ktorý nás prebúdza, pretože v malátnosti sa nerodí nič.
Malátnosť je činná len v zlom smere, v smere ustupovania z bytia. Bdelý spáč nám ukazuje presne opačnú os. Možno ju pocítiť pri skúmaní hodnôt plného vedomia, bdelý spáč zažíva úplnú skúsenosť jasnozrivosti; očisťuje v sebe najprv nočnú hmotu, podstupuje materiálnu psychoanalýzu, aby pri prebudení, v precitnutí, ktoré sa spája s telesným spánkom, spoznal jasnosť, jasnozrivosť. Spí, aby videl jasne, aby nám odkrýval jasné idey, žiarivé obrazy, planúce slovo. Ak by bol úplne pánom tohto kontrolovaného spánku, tejto autonómnej hypnózy, ukázal by nám štruktúry osudu, intenzívne okamihy, kde sa osud nášho bytia zvýrazňuje, kde naša vôľa byť triumfuje nad zábleskmi bytia. A tak sa rytmoanalýza nočných a denných hodnôt viac zomkne, viac v nás vyburcuje syntézu nočného a denného, a naše skúsenosti bdenia a precitnutia sa stanú oslnivejšími a početnejšími. Taká je totiž táto veľká lekcia bdelého spáča. Vstupuje do prchavej noci, aby sa učil dynamike bdenia, pozdvihnutiu bytia, ktoré prijíma s vedomím bdelej, celkom bdelej bytosti. Deň sa tak javí ako transcendencia noci. Všetko, čo usína, čo je potiahnuté vrstvou malátnosti bytia, ktorá stráca sily tým, že stráca svetlo, je odrezané od skúsenosti bdelého spáča, nesporne bdelého spáča. Naša bytosť netúži poznať svoju každodennú smrť. Nepamätám si už, ako sa volal psychológ, ktorý zošalel po početných a márnych pokusoch pristihnúť sa, ako upadá do spánku. Nikdy neprídeme na koniec cesty, ktorou sa večer čo večer ponárame do psychickej noci. Nič z toho, čo sa v nás dotýka umenšovania bytia, straty bytia, nemožno opísať. Opísať už vždy znamená žiť, komunikovať život. No bdelý spáč nás má presvedčiť len o svojom bdení; môže nám ponúknuť len bezpečný vstup do denného stavu bytia. Uvažuje, myslí, sníva v smere svitania ľudstva.
19. január 1954
P o z n á m k y
[1] Bachelard tu vyslovil nezrozumiteľné meno.
[2] [Francúzsky výraz une eau dormante sa bežne prekladá ako „stojatá voda“, no vzhľadom na kontext volíme doslovnejší preklad – pozn. prekl.]
[3] [Max Picard: Le monde du silence. Paris: PUF 1954 – pozn. prekl.]
Z francúzskeho originálu Dormeurs éveillés: la rêverie lucide preložil Anton Vydra. Text vyšiel ako prepis rozhlasovej prednášky pre Radio France v BACHELARD, G.: Causeries (1952 – 54). Genova: Il melangolo2005, s. 90 – 110. Preklad vznikol v Centre fenomenologických štúdií na Katedre filozofie FF TU v Trnave ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0272/13 „Interpersonalita, normativita, generativita: fenomenologický výskum“.