Résumé
Karul, R.: Baldine Saint Girons – La redécouverte de l’acte esthétique
Saint Girons a bâti d’abord son esthétique sur le concept du sublime. Sa réflexion essaye ensuite d’intégrer ce concept classique dans une conception plus personnelle de l’acte esthétique. On peut comprendre l’acte esthétique, en simplifiant les choses, comme une esthétique de la quotidienneté. Du concept de sublime, elle a retenu la notion d’altérité, d’inconnaissance du monde, qui attend seulement sa mise en forme. L’acte esthétique poétise le monde – il le remanie, en créant des images. On est tous les acteurs esthétiques subissant le risque de se perdre dans l’altérité à laquelle on s’expose et à partir de laquelle on constitue des „réalités“ nouvelles, imprégnées par notre imagination, notre connaissance et notre parole.
Mots clés: acte esthétique, imagination, perception, image, sujet, monde
Pri hovorení o dianí v estetike, dejinách umenia či teórii obrazu v období od roku 1991 do roku 2011 by sme mohli vychádzať z nepreberného počtu mysliteľov. Aj keby sme sa obmedzili na Francúzsko a na autorov, ktorých dielo spadá predovšetkým do posledného dvadsaťročia, prichádzali by do úvahy mnohí. Napochytro nám prichádzajú na myseľ Georges Didi-Huberman, Marie-José Mondzainová, Baldine Saint Gironsová. V tomto texte predstavíme u nás úplne neznámu Baldine Saint Gironsovú. Geores Didi-Huberman už bol predstavený prostredníctvom prekladov jeho kníh[1] a Marie-José Mondzainovú predstavila Michaela Fišerová v rozhovore s touto dejinárkou obrazu.[2]
Okrem dôvodov, akými sú obdobie literárnej aktivity a známosť, ktoré sú formálne či vonkajšie, nás k výberu viedli aj tematické či vnútorné dôvody. Baldine Saint Gironsová sa v jednom zo svojich posledných diel, Estetický akt,[3] venuje najmä vzťahu vnímania a obrazotvornosti.[4] K tejto téme nedávno pritiahol pozornosť Anton Vydra, ktorý ju odčítava z diela Gastona Bachelarda a robí tak s prenikavosťou a nápaditosťou. U Bachelarda je obrazotvornosť oddelená od vnímania, v knihe Voda a sny tvrdí: „Vnímať a predstavovať si je rovnako antitetické ako prítomnosť a absencia. Predstavovať si znamená vzdialiť sa, vrhnúť sa do nového života.“[5] Vydra dopĺňa: „Vnímanie sa opiera o prítomné veci, o to, čo je evidentné, kým imaginácia prítomnosti uniká, smeruje od nej do výšok absolútnej sublimácie.“[6] Povedané v skratke: obrazotvornosť by budovala nezávislú skutočnosť, snovú skutočnosť, ktorá by nemohla ovplyvniť to, ako vnímame.
Voči tomu sa vzápätí dvíha dvojitý nesúhlas. Jedna jeho stránka je skúsenostná, hoci nesúvisí s priamo prežívanou, ale s predstavovanou skúsenosťou, s takou, akú mávame pri čítaní románu. Takú sme mali napríklad pri čítaní románu Teotimov majer od obľúbeného Bachelardovho prozaika Henriho Bosca. Vnímaná skutočnosť, dom, príroda navôkol sa menia po výraznej zmene myslenia hlavnej postavy, z žensky prívetivého obydlia a okolia sa stáva pulzujúco nepriateľské prostredie. Teda obrazotvornosť (myslenie) by menila vnímanie. Druhá jeho stránka je intelektuálna, platónsky vzostup od vnímania k mysleniu (ideí) môže byť doplnený zostupom od ideí k vnímaniu. Toto druhé vnímanie je však poznačené tým, čo duša spoznala z ideí.[7]
Saint Gironsová chápe vzťah vnímania a obrazotvornosti tak, akoby brala do úvahy naše námietky, na pohyb od vnímania k obrazotvornosti nadväzuje pohybom od obrazotvornosti k vnímaniu: „Estetický akt odpovedá na provokáciu sveta a predpokladá viac či menej vedomé rozhodnutie použiť seba samého pri vystavení sa inakosti, pri jej prehĺbení a prepracovaní, aby tým vytvorila ‚vnímané‘ druhého stupňa, prestúpené poznaním a obrazotvornosťou, ktoré sa stane skutočným.“[8]
Ešte raz zjednodušenie, no o čosi jemnejšie. To, čo je vnímané, poskytne predstavivosti podnet („provokácia sveta“), predstavivosť sformuje obrazy („prehĺbenie a prepracovanie inakosti“), ktoré v podnete do istej miery neboli prítomné, a tieto obrazy spätne sformujú vnímanie („vytvorenie vnímaného“). Vnímanie nie je teda pasívnym vnímaním pre všetkých a v každom čase jednotnej skutočnosti, ale je aktívne sformované obrazmi, ktoré sprostredkúvajú k tejto skutočnosti prístup. Lepšie povedané nesprostredkúvajú k realite prístup, ale sú ňou, nie sú len kontaktom cez obraz ako jednu z náhrad reality, cez reprezentáciu. Na doplnenie opisu metamorfózy: „Ide o dvojitú operáciu, pretože ja si odnášam niečo z inakosti a inakosť sama je tým modifikovaná.“[9] Táto výmena navodzuje predstavu pásma, dva pôvodne odlíšené prvky sa ponárajú do jednotiaceho prostredia, no tento dojem si nechajme na záver textu.
Estetický akt má túto základnú štruktúru, ktorá sa končí jeho vnesením, vmiesením do vnímaného. Estetický akt sa odlišuje od umeleckého aktu, nekončí sa nevyhnutne vytvorením diela, končí sa vo všeobecnosti novým vnímaním. Napriek tomu sa v delení umení pousadzovala rozmanitosť estetických aktov. Na základnú štruktúru sa štepia rozličné varianty: napríklad architektúra určuje akési kinetické telesné vnímanie, ktorého kontúry fixuje pevným rozvrhnutím stavby či „kresbou“ vonkajšieho priestoru; tanec, naopak, kinetické telesné vnímanie nefixuje, ale uvoľňuje ho do krajnej nezachytenosti, efemérnosti. „Dokážeme sa napojiť na architektúru, keď vykonávame gestá, ktoré predurčuje. Dokážeme myslieť tanec vďaka objavu nepoznaných zdrojov nášho tela, ktorý umožňuje.“[10]
Pohľad na estetické pocity a city sa zostrí porovnaním s každodennými pocitmi a citmi, Saint Gironsová nachádza tieto rysy: Po prvé estetické (po)city zotrvávajú, nezabúdame na ne hneď, lebo to, čo nás ohromí, pôsobí na nás ďalej; po druhé sú cudzie vo vzťahu k všednosti a oslobodené od bežného priebehu skúsenosti, zo zahrnutia v bežných radoch so zvyčajnými účelnosťami; po tretie sa stávajú účelmi osebe, ktoré sa vyznačujú hutnosťou a akousi rezonanciou.[11] Keby sme to mali povedať jednoduchšie, v prípade vnemu pripravujúceho estetický akt ide o zážitky: návšteva miesta s osobitou atmosférou, divadelná hra so svojím univerzom, fascinácia výjavom maľby, stretnutie nezvyčajného človeka. Všetky rysy – pretrvávanie, „nevhodnosť“, hutnosť – znamenajú jedno pôsobenie a pôsobenie vyvoláva myslenie (obrazom).[12]
Takéto chápanie estetického vnímania je obmenou myslenia vznešeného, ako ho poznáme od Burka. Inakosť nás destabilizuje a spôsobuje, že náš svet sa musí rekonfigurovať.[13] Zdalo by sa, že sa tu príliš zdôrazňuje náraz vnímania, hoci nositeľom estetického aktu by mala byť imaginácia. No je to v súlade s rozvojom „vnímanie – obrazotvornosť – vnímanie“. Emocionálnosť ešte jasne dominovala v Saint Gironsovej článku o Pierrovi Kaufmannovi,[14] v knihe Estetický akt zaujíma miesto podnetu, ktoré jej patrí.
Estetický akt má svoju intersubjektívnu stránku, inak by ním mohla byť akákoľvek halucinácia, preto vytvára akési archetypy, pochopiteľné, akceptovateľné viacerými. Saint Gironsová tieto archetypy nazýva univerzálnami[15] obrazotvornosti, to jej umožňuje jednak podržať komunikatívnosť, a jednak otvoriť uzavretosť archetypu. Archetyp je daný a treba ho odhaliť, univerzálno je vynájdený typos, oveľa lepšie sa znáša s novosťou a tvorivosťou ako archetyp. Čiže je tu dvojitá slovotvorná stratégia: na jednej strane sa treba vyhnúť rigidnosti archetypu, na druhej strane ľubovoľnosti halucinácie ako v realite nezakotviteľnej fantázie. Halucinácia znamená, že vmieseniu do skutočnosti nedošlo, nedošlo k poslednému kroku estetického aktu. Skutočnosť obraz doslova vypudila.
Po spomenutí viacerých rysov estetického aktu Saint Gironsová uvádza jeden príklad. Zážitok vyvolaný vonkajškom, spracovaný obrazotvornosťou a uskutočnený vo svete, zážitok pokojného večera: v Syrakúzach po vyplnenom dni, ktorý sa začal prednáškou, pokračoval návštevou gréckeho amfiteátra, kde prebiehala skúška Antigony, a návštevou jaskýň v okolí. Saint Gironsová bola v spoločnosti dvoch talianskych kolegov, navečer prechádzali mestom, míňali barokové paláce a pozostatky antických stavieb. „Kráčali sme po morskom pobreží, znavení a šťastní. Možno nie priamo šťastní, skôr citliví na neočakávaný melodický súzvuk, ktorý vyvstal medzi svetom a nami. Zdalo sa nám, že naše city a myšlienky dosiahli unisono, napriek odlišným osudom. ‚Aký pokojný večer!‘ povedala som polohlasom, akoby mi tie slová niekto pošepkal. Všetkých troch zaplavila jemná emócia. […] Obkolesila nás a pohltila, tkajúc medzi nami dvojaké puto, podstatné a múzické.“[16] „Boli sme potichu, so zatajeným dychom a mali sme dojem, že ‚počúvame‘ zázračne upokojené dýchanie univerza…“[17]
Čo sa vlastne podľa autorky stalo? Na tomto príklade Saint Gironsová identifikuje štyri prvky estetického aktu: 1. vyvolanie, 2. rozpoznanie, 3. vzkypenie myšlienok, 4. potreba dosvedčiť.[18] Najprv v nás pôvodné vnímanie vyvolá odozvu, táto odozva nám môže uniknúť, no môžeme ju rozpoznať a vysloviť. Jej rozpoznaním a vyjadrením tohto rozpoznania spúšťame obrazotvornosť a myslenie. To, čo sa deje, sa stáva záležitosťou rozhovoru, dosvedčenia.
Narážame tu ešte na jeden rys estetického aktu, na slovo. „Vďačila emócia svojej moci stavu sveta alebo slovám? Akú úlohu treba priznať percepcii sveta a akú slovnej formulácii?“[19] Saint Gironsová hovorí o vnášaní označujúceho do označovaného. Vnesenie slov „pokojný večer“ do reality ju mení, no zjednodušme jej myšlienku a povedzme, že vnášame jedno označované do druhého označovaného, jeden význam do druhého významu. Pokúsme sa zároveň nezrušiť posun medzi oboma prvkami (hovorenie sveta, vnímanie sveta), o ktorého zachovanie ide aj Saint Gironsovej v slovnej dvojici označované – označujúce. Slovo si, tentoraz už podľa nás, ponecháva v tomto posune niečo zo svojej ne-reálnosti. Reč je prenášačom obrazov, reč akoby mala o čosi posunutú poetiku voči svetu. Vyplýva to z toho, že práve reč je vyjadrením obrazotvornosti, tá prináša to nové, čo vo vnímanej skutočnosti nebolo, alebo bolo „s posunom“. Tým posun reči voči skutočnosti vystihujeme len v jenom ryse, ale túto komplexnú tému tu nemôžeme skúmať.
Teda nielen vnímanie podnetu je iné (zarážajúce, scudzujúce, zhutňujúce) než bežné vnímanie, ktoré o sebe takmer nevie, ale aj druhé vnímanie je iné a je inou inakosťou (inakosť, ktorá má skôr rys intimity a nie cudzosti), pocit jemnosti, počutie života sveta, napojenie sa na iné a iných.
Nepochybujeme, že Anton Vydra číta Bachelardovo oddelenie obrazotvornosti precízne. No predsa len, nemôže sa skrývať u Bachelarda istá rozkolísanosť? V jeho Poetike ohňa môžeme čítať: „Filozofické uvažovanie ponecháva filozofa stáť pred svetom. Poetický akt vrhá zasneného človeka do sveta.“[20] Vydra pokračuje: „Náhle sa tu pred nami vzmáha filozofia, ktorá je ozajstnou činnosťou – aktívna filozofia úplne nového druhu, alebo aspoň vyjadrená novým spôsobom.“[21] Byť poeticky aktívny vo svete neznamená nevyhnutne aj jeho nové, poetické vnímanie?
Tejto „rozkolísanosti“ by mohla dať zmysel merleau-pontyovská reinterpetácia videnia, ktorú ponúka Eliane Escoubasová.[22] Oddelené Ja a svet nahradí akési pásmo vidiaceho a videného, ktoré neustále komunikujú, akýsi živel obrazu, sprostredkúvajúci výmenu medzi videným a vidiacim. Živel, prostredie namiesto oddelených pólov znamená, že ani svet, ani Ja neostávajú rovnakí. Zmena by teda nespočívala v tom, že vyplnenie sveta a vyplnenie Ja sa estetickým aktom zmenia, ale zmení sa to, čo je svet a to, čo je Ja. Preto by boli obe odpovede správne, aj tá, že obrazotvornosť sa nemôže vrátiť k vnímaniu, čiže k svetu, pretože je to už iný svet, ku ktorému sa vracia, aj tá, že obrazotvornosť sa predsa len môže vrátiť k svetu, pretože napriek podstatnej premene je to stále svet. „Bachelardov prístup k obrazom je originálnym pohľadom, ktorý, […] umiestňuje obraz na polcestu medzi subjektivitou a vonkajším svetom. Vo vonkajšom svete niet obrazov, nachádzame tam len podnety pre obrazy. Aby vznikol obraz, potrebujeme aj subjektivitu, no nie dospelú subjektivitu s racionálnym myslením, ale limitnú subjektivitu, ktorá sa pohybuje v oblasti afektivity.“[23] Doplnil by som, že potrebujeme aj svet, no nie vonkajší svet, ale svet zahrnutý do tejto afektívnej hrúbky, ktorú z jednej strany nazývame oslabená, limitná subjektivita. Zo subjektivity sa do živlu obrazu oddeľuje oslabená subjektivita, z vonkajšieho sveta sa doň odlupuje poetizovaný svet.
L i t e r a t ú r a
DIDI-HUBERMANN, G.: Pred časom – Dejiny umenia a anachronizmus obrazov. Bratislava: Kalligram 2006.
ESCOUBAS, E.: Esej o antropológii vizuality – M. Merleau-Ponty a H. Jonas. In: Filozofia, roč. 63, 2008, č. 6, s. 480 – 487.
Obraz, subjekt, moc – Rozhovor s Marie-José Mondzain. (Zhovárala sa M. Fišerová). In: Filozofia (Vizualita, obraz, umenie), roč. 63, 2008, č. 7, s. 635 – 647.
PETŘÍČEK, M.: Myšlení obrazem. Praha: Herrmann & synové 2009.
SAINT GIRONS, B.: L’acte esthétique. Paris: Klincksieck 2008.
SAINT GIRONS, B.: Pierre Kaufmann et la refondation de l’esthétique – D’un privilège de l’architecture. In: Revue philosophique de la France et de l’étranger, roč. 131, 2006, č. 2, s. 193 – 216.
VYDRA, A.: Fénix a oheň – Bachelardov prístup k fiktívnym objektom. In: KARUL, R., PORUBJAK, M. (eds.): Realita a fikcia. Bratislava: SFZ pri SAV/KF FF UCM 2009, s. 119 – 124.
VYDRA, A.: Intersubjektivita vertikálnej skúsenosti u Bachelarda. In: KARUL, R., SŤAHEL, R., TOMAN, M. (eds.): Identita – Diferencia. Bratislava: SFZ pri SAV/FiÚ SAV 2010, s. 424 – 430.
VYDRA, A.: L’image et l’affectivité: le problème du sujet dans la notion bachelardienne d’imagination. In: Archiwum historii filozofii i myśli społecznej, roč. 57, 2012, Supplementum, s. 179 – 194.
P o z n á m k y
[1] DIDI-HUBERMANN, G.: Pred časom – Dejiny umenia a anachronizmus obrazov. Bratislava: Kalligram 2006.
[2] Obraz, subjekt, moc – Rozhovor s Marie-José Mondzain. (Zhovárala sa M. Fišerová). In: Filozofia (Vizualita, obraz, umenie), roč. 63, 2008, č. 7, s. 635 – 647.
[3] SAINT GIRONS, B.: L’acte esthétique. Paris: Klincksieck 2008.
[4] Pre túto schopnosť „duše“ budeme bez rozlíšenia používať výrazy imaginácia, obrazotvornosť, predstavivosť.
[5] Cit. podľa VYDRA, A.: Fénix a oheň – Bachelardov prístup k fiktívnym objektom. In: KARUL, R., PORUBJAK, M. (eds.): Realita a fikcia. Bratislava: SFZ pri SAV/KF FF UCM 2009, s. 123.
[6] Tamže, s. 123.
[7] Porov. Plat., Resp. 516c–d spolu s 517a. Uznávame, že takáto interpretácia platonizmu by si vyžadovala prepracovanejšiu argumentáciu.
[8] SAINT GIRONS, B.: L’acte esthétique, c. d., s. 15.
[9] Tamže, s. 22.
[10] Tamže, s. 150.
[11] Tamže, s. 23.
[12] Pomáhame si tu šťastnou formuláciou, tvoriacou názov knihy M. Petříčka Myšlení obrazem. Praha: Herrmann & synové 2009.
[13] SAINT GIRONS, B.: L’acte esthétique, c. d., s. 25.
[14] „Urobiť z citu (ponímaného ako silný, nebezpečný a jedinečný cit) hybnú silu umeleckej tvorby znamená nadviaziať na tradíciu vznešeného.“ SAINT GIRONS, B.: Pierre Kaufmann et la refondation de l’esthétique – D’un privilège de l’architecture. In: Revue philosophique de la France et de l’étranger, roč. 131, 2006, č. 2, s. 195.
[15] Tento výraz je prekladom Vicovho universali fantastici, Saint Gironsová volí „univerzálna“ a chce sa vyhnúť „univerzáliám“ z dôvodov, ktoré nie sú veľmi presvedčivé: „Chcela som zdôrazniť ideu univerzálneho, čiže aktívnu orientáciu k jednému (od unus – jedno a od versus, trpného príčastia slovesa vertere – obracať sa k), čo sa mi zdá už zastreté zastaraným pojmom univerzálií“. SAINT GIRONS, B.: L’acte esthétique, c. d., s. 71.
[16] SAINT GIRONS, B.: L’acte esthétique, c. d., s. 43.
[17] Tamže, s. 44.
[18] Tamže, s. 44.
[19] Tamže, s. 44.
[20] Cit. podľa VYDRA, A.: Intersubjektivita vertikálnej skúsenosti u Bachelarda. In: KARUL, R., SŤAHEL, R., TOMAN, M. (eds.): Identita – Diferencia. Bratislava: SFZ pri SAV/FiÚ SAV 2010, s. 429.
[21] Tamže, s. 429.
[22] ESCOUBAS, E.: Esej o antropológii vizuality – M. Merleau-Ponty a H. Jonas. In: Filozofia, roč. 63, 2008, č. 6, s. 480 – 487.
[23] VYDRA, A.: L’image et l’affectivité: le problème du sujet dans la notion bachelardienne d’imagination. In: Archiwum historii filozofii i myśli społecznej, roč. 57, 2012, Supplementum, s. 193.
Príspevok vznikol ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 2/0201/11.
Tento text bol prednesený na medziodborovom seminári Sila a bezmocnosť slova – umelecké a kultúrne dianie rokov 1991 – 2011 (28. – 30. 11. 2011), ktorý usporiadala Galéria MEDIUM, prvýkrát bol publikovaný v Ročenke Galérie MEDIUM 2011.
Mgr. Róbert Karul, PhD.
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
814 67 Bratislava
filorobo@savba.sk