Amerického filozofa Anthonyho J. Steinbocka (1958) možno bez váhania zaradiť k popredným osobnostiam súčasnej fenomenológie. Pochádza z Oregonu, študoval nauniverzite v Portlande a v Chicagu. Tri roky svojich ďalších štúdií strávil v zahraničí – na univerzite v Bochum v Nemecku a v Paríži. Doktorát z filozofie získal na Stony Brook (State University of New York), kde istý čas pôsobil ako lektor. V súčasnostižije v Carbondale v štáte Illinois, kde ako riadny profesor prednáša na Southern Illinois University. Venuje sa vývoju fenomenológie u nemeckých a francúzskych autorov, najmä u Husserla, Merleau-Pontyho, Schelera, Heideggera, Levinasa, Derridu, Mariona, Waldenfelsa a Leforta. Je prekladateľom Husserlových Analýz k pasívnej a aktívnej syntéze,[1] autorom viacerých kníh (Home and Beyond: Generative Phenomenology after Husserl, 1995; Phenomenology in Japan, 1998; Phenomenology and Mysticism: The Verticality of Religious Experience, 2007) a celého radu menších fenomenologických štúdií. Pri odborných výskumoch a podujatiach spolupracuje s fenomenológmi ako B. Waldenfels, K. Held, N. Deprazová, F. Dasturová a vedie akademické polemiky a priateľské rozpravy s mnohými ďalšími vplyvnými mysliteľmi.[2] Je zakladateľom a riaditeľom Phenomenology Research Centre v Carbondale, šéfredaktorom Continental Philosophy Review a spolu-riaditeľom SPEP (Society for Phenomenology and Existential Philosophy).

Generatívna fenomenológia
Významným plodom Steinbockových skúmaní takzvaného „neskorého“ či „nepublikovaného“ Husserla je formulácia generatívnej fenomenológie, ktorú systematicky predstavuje vo svojej prvej knihe Home and Beyond. Filozof Claude Evans sa o knihe vyjadril, že je najdôležitejším originálnym husserlovským príspevkom po mnohých rokoch. Steinbock tu nepriamo dokazuje stálu aktuálnosť a životnosť Husserlovej fenomenológie, ktorú uchopuje v jej vývoji, sprehľadňuje jej témy a metódy a originálne dovádza celoživotné dielo Edmunda Husserla „do dôsledkov“. Steinbockovým cieľom, ako sa vyjadruje, je predstaviť nefundačnú transcendentálnu fenomenologickú filozofiu sociálneho sveta, pevne zakotvenú v pôvodnej Husserlovej fenomenológii.[3]

Generatívna fenomenológia sa zásadne líši od všeobecne známej „statickej“ i karteziánskej podoby Husserlovej fenomenológie a od jeho genetických analýz. Statická fenomenológia skúma konštitúciu zmyslu, ktorý vyvstáva pri pomyselnom „priereze“ či priečnom reze skúsenosťou.[4] Ponúka známe deskripcie intencionality, konkrétnych intencií a spôsobov ich naplnenia, všíma si aj rozličné intencionálne modifikácie ako sklamanie, pochybovanie, možnosť; skrátka, štruktúry a modality „prítomného“ vo vedomí. Genetická fenomenológia predstavuje posun od „nečasového“ prierezu skúsenosťou k jej časovej či „časiacej“ sa podobe. Predmetom záujmu genetickej fenomenológie je „proces stávania sa“ (process of becomming) inherentný takzvanej „monadickej fakticite“ či individuálnej subjektivite.[5] V genetickej perspektíve ide o kontinuitu individuálneho monadického života, o „jednotu života“, ktorá si nesie svoje sedimentované vlastníctvo z minulosti, rovnako ako projekcie a očakávania, ktorými sa vzťahuje k budúcnosti.

Pojmom generativity [Generativität], ktorý sa objavuje v Husserlovej nepublikovanej pozostalosti z 30. rokov 20.storočia, sa otvárajú pre fenomenológiu nové možnosti. „Generativita“ vyjadruje proces stávania sa, ktorý presahuje individuálny monadický život – dotýka sa procesu „generácie“ v širšom intersubjektívnom, historickom, geologickom, sociálnom a normatívnom kontexte. Generatívne témy zahŕňajú problematiku dejín, utvárania tradície, identity a diferencie, venujú sa konštitúcii normatívne významných svetov a vedú k porozumeniu asymetrického nefundačného vzťahu pri vzájomnom spolu-konštituovaní domáceho a cudzieho sveta.[6] Na rozdiel od statickej a genetickej fenomenológie preto už nebude možné hovoriť o „jednostrannom vzťahu zakladania (fundácie).“[7] Ten je charakteristický pre model „absolútneho vedomia“ statickej fenomenológie, rovnako ako pre model seba-časujúcej sa monadickej subjektivity objasňovanej v genetických analýzach. Rozpoznanie nefundačného vzťahu pri generovaní domácich a cudzích svetov je príčinou, prečo sa na Husserlove generatívne analýzy sústreďuje pozornosť aj v súčasných diskusiách na poli sociálnych teórií. Home and Beyond je preto viac než len sonda do Husserlovej fenomenológie – je dôsledným skúmaním „sociálnych, historických i materiálnych dimenzií identity a diferencie prostredníctvom ‚generatívnych‘ fenoménov, ktoré sú normatívne, intersubjektívne, geologické a historické.“[8] V príslušnej časti generatívnu štruktúru domáceho a cudzieho svetabližšie objasním.

Témy a metódy – podmienené vyvstávanie fenoménov
Pri skúmaní podoby a možností generatívnej fenomenológie sa Steinbockovi ukazujú dôležité súvislosti. Všíma si, že medzi špecifickými metódami a špecifickými témami existuje vo fenomenológii dôležitá korelácia.[9] Témy, ku ktorým fenomenológ pristupuje použitím konkrétnej metódy, odkrývajú špecifické aspekty, ktoré tejto metóde zodpovedajú. Alebo inak, odhalenie jedinečného aspektu skúmaného fenoménu si vyžaduje použitie náležitého fenomenologického prístupu. Jednoducho, veci dávajú samé seba spôsobom, ktorý závisí od nášho pristupovania k nim – špecifický spôsob danosti si vyžaduje špecifický spôsob fenomenologickej pozornosti. Pri dávaní sa „vecí samých“ teda spôsob nášho disponovaniavonkoncom nie je zanedbateľný.

Konkrétne môže fenomenológ zaujať tri rozličné fenomenologické postupy, môže postupovať troma odlišnými metodologickými cestami: statickou, genetickou a generatívnou. Zdôraznime, že posun od statickej cez genetickú až ku generatívnej metóde neznamená, že výsledky statickej metódy sú prekonané genetickými a tie zasa generatívnymi analýzami. Každá metóda prináša fenomenológovi iný typ výsledku, zjavuje iný aspekt veci príslušný danému rozmeru skúsenosti. Každá má svoje výhody i svoje obmedzenia. Vedomie, napríklad, možno fenomenologicky uchopiť „staticky“ ako štruktúru intencionality, možno ho však poňať aj „geneticky“ ako proces seba-časenia.[10] Výraznejšiu ilustráciu problematiky Steinbock predkladá vo svojom článku Limit-phenomena and the liminality of experience, kde tie isté fenomény podrobuje trojakému skúmaniu – podľa použitia trojakej metodológie. S pomocou tohto postupu môže napríklad demonštrovať, že hraničnýcharakter niektorých fenoménov (narodenie, smrť, animalita a podobne) závisí od uplatneného prístupu k nim. Fenomény ako narodenie a smrť sa z genetickej perspektívy ukazujú ako hraničné fenomény, zatiaľ čo v perspektíve generatívnej fenomenológie svoju hraničnosť strácajú. Presnejšie, v statických analýzach nemôžu fenomény narodenia a smrti vôbec vyvstať, sú doslova „pod-hraničné“, keďže statická fenomenológia má dosah len na nemenné zákonitosti a štrukturálne vzťahy „znehybnenej“ skúsenosti. Až v parametroch genetickej fenomenológie – teda individuálneho života – ide o hraničné fenomény v pravom zmysle slova. Narodenie aj smrť sú konštituované ako neuchopiteľné hranice monadického života, sú dané v ich nemožnosti byť danými(„given as not being able to be given“).[11] Avšak z hľadiska generatívnej fenomenológie už možno konštituovať samotný zmysel narodenia a smrti, pretože generatívna fenomenológia presahuje obmedzené možnosti mojej bezprostrednej skúsenosti. Narodenie a smrť sú tak súčasťou väčšieho celku generovania zmyslu, v rámci ktorého majú významnú konštitutívnu funkciu.

Steinbock schematicky predstavuje tri rozličné metódy a im zodpovedajúce témy takto: k najkonkrétnejšej dimenzii fenomenológie patria jej generatívne analýzy, ktoré sa týkajú intersubjektívneho a historického pohybu. Jednotlivec je živou pôsobiacou súčasťou jedinečného kultúrno-geo-historického kontextu, je vpletený do intersubjektívnych konštitutívnych vzťahov. V tomto zmysle je genetická fenomenológia už abstrakciou od dejinnosti a generativity, a to prechodom od generativity k seba-časeniu monadickej fakticity (teda ku stále viac-menej izolovanému subjektívnemu časovému vedomiu). Napokon, pomocou ďalšieho ponúkajúceho sa kroku abstrakcie – odhliadnutím od časového rozmeru vôbec – sa ocitneme na (pôvodne východiskovej) pôde statickej fenomenológie.[12] Prvotná Husserlova predstava prechodu od „jednoduchšieho“ k „zložitejšiemu“ (čiže od statickej podoby fenomenológie ku genetickej a generatívnej) sa v tomto zmysle zásadne koriguje. Prechod od statických analýz ku generatívnym analýzam je skôr posunom od abstraktného kcelkom konkrétnemu. Generativita tak roztvára dokonca možnosť fenomenologického uchopenia jedinečného individuálneho bytia sebou („povolania“), či možnosť premýšľania o Generatívnej štruktúre ako o inter-Personálnej. [13]

Domov, jeho hranice a problém intersubjektivity
Edmund Husserl sa na sklonku svojej tvorby nanovo vážne zaoberal otázkou intersubjektivity a spôsobom jej adekvátneho fenomenologického uchopenia. Je dobre známym faktom, že možnosť a zaistenie objektivity a intersubjektivity bola od počiatku kameňom úrazu celého fenomenologického projektu. Zaiste preto nie je náhoda, že v poslednej dekáde svojho života prichádza k takzvanému „obratu k dejinám“, ku generativite, k otázke tradície a kultúrnych svetov. Intersubjektivitupredstavuje v kontexte ko-relatívnych generatívnych pojmov „domáci svet“ (Heimwelt) a „cudzí svet“ (Fremdwelt). Konštitúcia domáceho a cudzieho sveta prebieha v generatívnom pnutí ich vzájomného pôsobenia a vymedzovania sa. Steinbock vykladá základnú dvojicu domáci svet/cudzí svet ako neredukovateľnú intersubjektívnu štruktúru,[14] ktorá nanovo vyvstala a ako platnú ju možno uchopiť práve a jedine generatívnymi možnosťami fenomenológie. Táto štruktúra sa u Husserla javí ako apriórna. Možno ju nachádzať na mnohých úrovniach skúsenosti intersubjektivity, v mnohých jej podobách – na úrovní jednotlivých osôb, rodín, miest, území či celých svetov.

Pri výkladoch fundamentálnej štruktúry domáci svet/cudzí svet Steinbock rozlišuje dva spôsoby skúsenosti hraníc, dva pohyby, ktoré sú inherentné štruktúre domáci svet/cudzí svet: spolu-konštitúciu cudzieho prostredníctvom privlastnenia si domáceho a spolu-konštitúciu domáceho prostredníctvom transgresívneho stretnutia sa s cudzím.[15] Privlastnenie(appropriation) je intersubjektívnou a dejinnou formou konštitúcie zmyslu, pri ktorej sa preberá vopred daný zmysel vlastný domácemu svetu, s jeho jedinečnou tradíciou a generatívnou hustotou, a to konkrétne spôsobom prevzatia a reprodukcie. Takéto osvojenie si daného zmyslu sa týka celého spektra charakteristických aspektov domova (dĺžka či podoba pracovného dňa, preferencia životných hodnôt a cieľov, stolovacie zvyklosti, zvyky, normy, náboženské či sekulárne sviatky, rituály, tradované príbehy a tak ďalej). To, že o jednostrannom fundačnom pohybe nemôže byť pri generatívnej štruktúre intersubjektivity ani reč, je zvýraznené Husserlovým záujmom o iný, privlastneniu komplementárny pohyb – o hraničnú skúsenosť transgresie, pri ktorej je domáci svet spolu-konštituovaný prostredníctvom cudzieho sveta. Na cudzie narážame imanentným transgresívnym pohybom, prekročením sa „zvnútra“ – zotrvávajúc vnútri hraníc vlastného.[16]

Cudzí svet nie je redukovateľný na domáci svet, nemožno tu hovoriť o jednostrannej fundačnej závislosti od domáceho. Cudzie nemôže byť „deviáciou“ domáceho tak, ako u Husserla abnormálne nie je odchýlkou od normálneho. Z hľadiska generatívnej fenomenológie teda domov nie je jednostranne absolútny, ani nezávislý či „pôvodný“. To platí aj opačne. Rovnako domáce nie je redukovateľné na cudzie – v pozadí tejto redukcie by sa totiž skrýval predpoklad, že domáce a cudzie sú vzájomne zameniteľné. To by znamenalo ignorovať jedinečnú generatívnu hustotu a integritu domáceho a cudzieho. Oboje, domáci aj cudzí svet sú v jednote dynamickej a axiologicky asymetrickej štruktúry domáce/cudzie dokonale heterogénne, jedinečné, nezameniteľné, vzájomne od seba závislé a vzájomne ko-generatívne.[17] Hovoríme o „jednote ko-participácie v štruktúre prostredníctvom diferencie“.[18] Cudzota cudzieho sveta sa domácemu svetu sprístupňuje spôsobom neprístupnosti, dáva sa v spôsobe pôvodnej nezrozumiteľnosti (inaccessibility, incomprehensibility).[19] Eticky je skúsenosť transgresívneho stretnutia skúsenosťou „nárokov hraníc“ (limit-claims).[20]Násilie možno následne definovať ako zraňovanie, porušovanie či popieranie týchto nárokov, a to v akejkoľvek podobe. Násilie je úsilím o nelegitímne sprístupnenie podstatne neprístupného. Práve vzhľadom na fenomén násilia vystupuje do popredia dôležitosť nachádzania adekvátneho postoja voči domácemu a cudziemu v rámci neredukovateľnej štruktúry domáce/cudzie.

V článku Homelessness and the homeless movement: a clue to the problem of intersubjectivity Steinbock dokazuje živosť predstavenej teórie intersubjektivity na konkrétnom príklade. Rozoberá aktuálny problém bezdomovstva, ktorý sa v spoločnosti bežne chápe deficientným spôsobom. Ľudia bez domova trpia takpovediac „nedostatkom“ domova. Bezdomovstvo je potom ochudobneným derivátom domova, je odchýlkou od normálneho fungovania v rámci nášho domáceho sveta. Bezdomovstvo ako abnormalita má byť liečená a vyliečená, napríklad poskytnutím provizórnych podmienok „domova“. Steinbock však píše, že tento fenomén si nemožno zamieňať s „chudobou.“ Bezdomovstvo poníma skôr ako cudzotu ohlasujúcu sa vo vnútri domáceho.[21] Domov nemožno niekomu jednoducho „dať“, poskytnúť, predpísať. Generuje sa postupne, „súladne a intersubjektívne a ako taký sa zakúša z perspektívy zúčastnených, teda tých, ktorí doň patria“.[22]

Steinbock upozorňuje, že to, čo je mimo domova, uchopujeme v kategóriách domova; to, čo k domovu nepatrí, zaopatruje vlastnými predstavami a domácimi nárokmi. Ponúkame vlastné kritériá ne-vlastnému. Pohyby bezdomovstva majú byť kontrolovateľné, predvídateľné, zaistiteľné a najmä nemajú narúšať pokojný domácky život domáceho sveta. Steinbock nemá ambície ponúknuť „recept“ na skutočne závažný problém. A už vôbec nemá v úmysle povrchne kritizovať organizovanú pomoc bezdomovcom, ktorú zabezpečuje štát či ktorákoľvek neutrálna organizácia. Veľmi triezvo však poukazuje na fakt, že bezdomovstvo ako symptóm doby odkazuje na hlbšie a závažnejšie vykoreňujúce pohyby[23] a že klasická reakcia domova na fenomén bezdomovstva je zásadne reduktívna a neutrálne apersonálna (bezdomovstvo ako „problém“). Spoločnosť má tendenciu prirýchlo „udomácňovať“ bezdomovcov, a tak možno až nedbalo prekrývať ohlasujúci sa hlas cudzoty, ktorý sa dvíha uprostred domova samotného. Steinbock v tomto článku predstavuje bezdomovstvo ako spôsob, ktorým sa dá formulovať a objasniť štruktúra sociálnych vzťahov dnešnej doby.

Odhalenie a zjavenie
Steinbock domýšľa aj možnosti a pôdu generatívnej fenomenológie a ide ďaleko za samotného Husserla. Načrtnutý obraz generativity v sebe prirodzene nesie personálny rozmer ľudskej skúsenosti, ktorý sa kladie do úzkej súvislosti s osobnou zodpovednosťou za vývoj celej generatívnej štruktúry. Aby mohol Steinbock pokročiť pri svojom systematickom fenomenologickom postupovaní ešte ďalej, musel prekročiť aj obmedzenia vlastné Husserlovej fenomenológii. Generatívny pohľad implicitne odkazuje na význam konkrétne historicky situovanej personality a interpersonality pôsobiacich vo vnútrištruktúry. Rozlišuje dva základné typy danosti – odhalenie (disclosure) a zjavenie (revelation). Skúsenosť porozumená ako odhalenie je tradičným predmetom záujmu Husserlovej fenomenológie. Tento typ danosti je stále viac-menej poplatný konštituujúcej subjektivite, spája sa prirodzene so štruktúrami skúsenosti, akými sú intencionalita, jednota apercepcie, korelácia, a s aktívnymi egoickými syntézami, ale aj pasívnymi syntézami a afektivitou.[24]

Jednoducho, to, čo sa dáva pri odhalení, prináleží takzvanej „ekonómii“ odhaľovania a zahaľovania, a to v súčinnosti oboch konštitutívnych pólov – subjektívneho i objektívneho.[25] Ide o pôvodný a svojbytný spôsob danosti, ktorý legitímne patrí k nášmu každodennému žitiu vo svete. Problém podľa Steinbocka nastáva, ak je vo fenomenológii vyhlásený za jediný možný. Tým, že sa obmedzujeme na tento dominujúci spôsob danosti, ukracujeme sa o morálny a náboženský rozmer skúsenosti. Ten je podľa neho uchopiteľný druhým možným typom danosti, zjavením. Zjaveniu rozumie ako „vliatej“ danosti, ktorá poukazuje na samotné zjavujúce dávanie. V perspektíve tohto typu danosti sa „cudzinec“ mení na „osobu“. Pri nasledujúcich vetách možno nepochybne postrehnúť latentný vplyv Levinasa, Schelera či dokonca Kierkegaarda: „Jedine osoba je daná spôsobom zjavenia. Osoba zjavuje sama/samého seba ako osobu v najhlbšom zmysle v emocionálnom živote v láske. Osoba sa ako zjavená dáva ako absolútno, pričom samotný spôsob prístupu je absolútny; v tomto zmysle je zjavenie absolútnym vzťahom k absolútnemu.“[26] Špecifickým smerom rozpracúva nové možnosti, ktoré sa na poli fenomenológie otvorili spolu s prijatím možnosti zjavujúcej sa danosti vo svojej knihe Phenomenology of Mysticism. Venuje sa tu skúsenosti vertikality a idolatrie, ktorým prináleží celkom špecifický druh danosti – epifánia.[27] Iným spôsobom sa personálna dimenzia prejavuje v skúsenosti emocionálneho života človeka, ktorému rovnako prislúcha významné miesto v autorovej tvorbe.

Fenomenologické výskumy emócií
Posledné roky sa Steinbockov fenomenologický výskum zameriava na rozlíšenie, pozorovanie a opis štruktúry ľudských emócií. Fenomenológia morálnych emócií sa viaže s dlhoročným výskumom v rámci činnosti Fenomenologického výskumného centra, kde Steinbock na pravidelných seminároch prednáša a diskutuje o problematike fenomenologického uchopenia morálnych emócií (napríklad nádeje, zúfalstva, dôvery, zrady, pokánia, viny, hanby či pýchy).

Emócie sú dnes živou témou tak na pôde psychológie ako aj kognitívnych a sociologických výskumov. Vo filozofii ich význam svojho času vyzdvihli – za významnej metodologickej pomoci fenomenológie – najmä existencialisticky orientovaní myslitelia. Aj mnohé súčasné filozofické pokusy na nich nezriedka významne nadväzujú. Steinbock uplatňuje osobitý filozofický prístup, ktorý je pevne zakorenený v pôvodnej Husserlovej fenomenológii. Zdôrazňuje, že emócie v sebe nesú možnosť odhaliť oveľa viac než len určité psychologické stavy, sú viac než iba kognitívne významnými epistemickými funkciami (hoci uznáva dôležitosť „objavu“ kognitívneho významu emócií po ich dlhovekom obviňovaní z „iracionality“). Emócie odhaľujú nielen všeobecnú dimenziu toho, čo znamená byť človekom, ale zásadne vypovedajú o personálnej a interpersonálnej dimenzii ľudskej skúsenosti. O jednotlivých emóciách nehovorí vzhľadom na individuálne či spoločenské podoby a mechanizmy správania, nejde mu len o ich miesto a význam v kontexte spoločenských vzťahov. Pristupuje k nim z hľadiska ich implicitných morálnych implikácií, ktoré sa nevyhnutne družia k problematike personality a interpersonality.

Emócie pod drobnohľadom fenomenológie poukazujú na svoj bytostne zjavujúci charakter (self-revelatory). Steinbock rozlišuje tri základné kategórie emócií: emócie seba-danosti, emócie možnosti a emócie Inakosti.[28] Pri emóciách seba-danosti (emotions of self-givenness) menuje tri základné, ktoré zastávajú v tejto skupine privilegované miesto – pýchu, hanbu a vinu – a podáva ich precízne fenomenologické analýzy. Odlišuje ich od iných príbuzných fenoménov (zahanbenie, poníženie, sebaláska a podobne). Ako emócie seba-danosti ich charakterizuje jednak preto, lebo poukazujú na rozličné spôsoby, akými sme daní sami sebe v našej skúsenosti – „how I am given to Myself“, a takisto preto, lebo práve prostredníctvom týchto emocionálnych skúseností sa samotná seba-danosť ukáže v jasnom svetle, rovnako ako pôvodná nemožnosť zakladať samých seba – „I am not self-grounding“. Druhá skupina morálnych emócií sú emócie možnosti (emotions of possibility). Táto sa viaže na schopnosť niektorých emócií určovať, modifikovať a transformovať náš vzťah k bytiu. Vyznačujú sa priamou väzbou na časovosť a intersubjektivitu, vyjadrujú možnosť zmeny vo vzťahu k minulosti alebo prítomnosti a pôsobia oslobodzujúco vzhľadom na fixnú danosť zmyslu. Základné emócie možnosti sú pokánie a nádej. A napokon, dôvera a pokora patria k morálnym emóciám inakosti (emotions of Otherness), emóciám zjavujúcim môj vzťah k druhému.

Veľké klasické a problematické témy – subjektivita a intersubjektivita, domov a cudzota, dejinnosť, generativita, zjavujúca povaha emócií a interpersonalita – predkladá americký filozof novým originálnym spôsobom, s nenútenou naliehavosťou a závažnosťou, ktoré so sebou nesú, pričom ostáva pevne zakorenený v pôvodnej „domácej“ tradícii Husserlovej fenomenológie. Z tohto stručného náčrtu možno azda vytušiť, že ako fenomenológ je Steinbock nielen vynikajúcim sprievodcom spletitým svetom Husserlovej fenomenológie, ale aj mnoho-rozmerovým bohatým svetom ľudskej skúsenosti, ktorý sprehľadňuje, artikuluje a v rámci ktorého fenomenologicky vytyčuje oporné body, značky a vodidlá. Fenomenológia sa v jeho textoch naozaj prejavuje ako umenie dívať sa, umenie uvidieť – seba, iného i náš spoločný svet a svety.

L i t e r a t ú r a
HUSSERL, E.: Analyses Concerning Passive and Active Synthesis: Lectures on Transcendental Logic. Preložil A. J. Steinbock. Dordrecht: Kluwer 2011.
STEINBOCK, A. J.: Affection and attention: On the phenomenology of becoming aware. In: Continental Philosophy Review, roč. 37, 2004, č. 1, s. 21 – 43.
STEINBOCK, A. J.: Generativity and the Scope of Generative Phenomenology. In: WELTON, D. (ed.): The New Husserl. A Critical Reader. Bloomington, IN: Indiana University Press 2003, s. 291 – 292.
STEINBOCK, A. J.: Home and Beyond: Generative Phenomenology after Husserl. Evaston, Ill: Northwestern University Press 1995.
STEINBOCK, A. J.: Homelessness and the homeless movement: A clue to the problem of interusbjectivity. In: Human Studies, roč. 17, 1994, s. 203 – 223.
STEINBOCK, A. J.: Limit-Phenomena and the Liminality of Experience. Alter: Revue de Phénoménologie, roč. 6, 1998, s. 275 – 296.
STEINBOCK, A. J.: Phenomenology and Mysticism. The Verticality of Religious Experience. Bloomington: Indiana University Press 2007.
STEINBOCK, A. J.: Phenomenology of Despair. In: International Journal of Philosophical Studies, roč. 3, 2007, č. 15, s. 435 – 451.
STEINBOCK, A. J.: The problem of forgetfulness in Michel Henry. In: Continental Philosophy Review, roč. 32, 1999, s. 271 – 302.
STEINBOCK, A. J.: Tri fenomenologické eseje. Preložili J. Trajtelová a A. Vydra. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2012.

P o z n á m k y
[1] HUSSERL, E.: Analyses Concerning Passive and Active Synthesis: Lectures on Transcendental Logic. Preložil A. J. Steinbock. Dordrecht: Kluwer 2011.
[2] Pozri jeho texty Chudobný fenomén: Marion a problém dávania a Redukcia Jedného na Druhého. Kant, Levinas a problém náboženskej skúsenosti. In: STEINBOCK, A. J.: Tri fenomenologické eseje. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2012. Takisto STEINBOCK, A. J.: The problem of forgetfulness in Michel Henry. In: Continental Philosophy Review, roč. 32, 1999, s. 271 – 302.
[3] STEINBOCK, A. J.: Home and Beyond: Generative Phenomenology after Husserl. Evaston, Ill: Northwestern University Press 1995, s. 3.
[4] STEINBOCK, A. J.: Limit-Phenomena and the Liminality of Experience. Alter: Revue de Phénoménologie, roč. 6, 1998, s. 279.
[5] STEINBOCK, A. J.: Generativity and the Scope of Generative Phenomenology. In: WELTON, D. (ed.): The New Husserl. A Critical Reader. Bloomington, IN: Indiana University Press 2003, s. 291 – 292.
[6] Porov. STEINBOCK, A. J.: Home and Beyond, c. d., s. 9 – 11, s. 179.
[7] Tamže, s. 11.
[8] Tamže, s. 3.
[9] STEINBOCK, A. J.: Limit-Phenomena and the Liminality of Experience, c. d., s. 276; Home and Beyond, c. d., s. 263.
[10] STEINBOCK, A. J.: Generativity and the Scope of Generative Phenomenology, c. d., s. 304.
[11] Tamže, s. 307.
[12] STEINBOCK, A. J.: Home and Beyond , c. d., s. 267.
[13] Porov. STEINBOCK, A. J.: Od fenomenologickej nesmrteľnosti k natalite. In: Tri fenomenologické eseje. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2012.
[14] Porov. STEINBOCK, A. J.: Home and Beyond, c. d., s. 236. Takisto STEINBOCK, A. J.: Homelessness and the homeless movement: A clue to the problem of interusbjectivity. In: Human Studies, roč. 17, 1994, s. 203 – 223.
[15] STEINBOCK, A. J.: Home and Beyond, c. d., s. 179; Homelessness and the homeless movement, c. d., s. 210.
[16] STEINBOCK, A. J.: Home and Beyond, c. d., s. 249.
[17] STEINBOCK, A. J.: Homelessness and the homeless movement, c. d., s. 215; Home and Beyond, c. d., s. 247 – 254.
[18] STEINBOCK, A. J.: Homelessness and the homeless movement, c. d., s. 219.
[19] STEINBOCK, A. J.: Home and Beyond, c. d., s. 244 – 245; Homelessness and the homeless movement, c. d., s. 213.
[20] STEINBOCK, A. J.: Home and Beyond, c. d., s. 250.
[21] STEINBOCK, A. J.: Homelessness and the homeless movement, c. d., s. 219.
[22] Tamže, s. 219.
[23] STEINBOCK, A. J.: Home and Beyond, c. d., s. 205.
[24] Tamže, s. 318. Takisto STEINBOCK, A. J.: Redukcia Jedného na Druhého. Kant, Levinas a problém náboženskej skúsenosti, c. d. Pozri aj STEINBOCK, A. J.: Affection and attention: On the phenomenology of becoming aware. In: Continental Philosophy Review, roč. 37, 2004, č. 1, s. 26.
[25] STEINBOCK, A. J.: Generativity and the Scope of Generative Phenomenology, c. d., s. 318.
[26] Tamže, s. 319.
[27] STEINBOCK, A. J.: Phenomenology and Mysticism. The Verticality of Religious Experience. Bloomington: Indiana University Press 2007.
[28] Za láskavé dovolenie použitia rukopisu ďakujem autorovi. Pozri aj STEINBOCK, A. J.: Phenomenology of Despair. In: International Journal of Philosophical Studies, roč. 3, 2007, č. 15, s. 435 – 451.

Mgr. Jana Trajtelová, PhD.
Centrum fenomenologických štúdií
Katedra filozofie
Filozofická fakulta TU v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
trajtelova[zavináč]gmail.com