Z Corpus Christi do Terlingua country

Texaské lúky sú ešte krajšie, ako sme si mysleli. Wild flowers of Texas je presne to, čo si my ofukujeme a rozmaznávame v našich záhradkách, sadíme to ako vzácne kvetiny, každý rok krvopotne predpestujeme letničky, aby nám v júli zakvitla texaská lúka.

Pri ceste je ranč a spoza jedného plota na mňa pozerajú jelene. Nie sú tak tajomne krásne ako ten bielochvostý jelenček, ktorého sme prekvapili na lúke pod Emory Peakom. Vidím ich ako mäso, sladučký šťavnatý steak na rozpálenej soľnej platni. Nikdy som nechcela jesť jelenčeka, vlastne ani antilopu, ale na útlocit nie je čas a miesto, steak sa už pečie a treba pripravovať zeleninu…

Varili sme veľa. Antilopie steaky a rybu groupera ulovenú Kataríniným manželom harpúnou. Tam ďalej za lagúnou je otvorené more a v ňom kraľujú žraloky a delfíny a texaskí muži sa potápajú s vášňou pravekého lovca. Ulovili sme si drumfish, rybu, ktorá po nociach bubnuje pri dne, a morského pstruha a skoro sme zjedli všetku návnadu kreviet, len tak, za surova, utrhneš hlavičku a končatiny a pochrúmeš, pancier môžeš vypľúvať…

Drumfish tiež ocenia čerstvé krevety a vo veľkých kŕdľoch obchádzajú našu loď. Len tie malé a hlúpejšie sa ulakomia na návnadu. Čas strávený na rybách sa nám nepočíta do života…

Za vedľajším plotom ranča vidno kravy. Cesta ubieha a stromy postupne obrastajú broméliami. Na dlhej nekonečnej ceste na západ sme dokola počúvali tú istú pesničku. Cesta ubiehala pomaly. Kondory sa zbierajú nad púšťou.

Keď sme prišli do Terlingua country, tak sme pochopili, že sme v zemi kaktusov a kaktusových mužíkov vypekajúcich tortilly na rozpálenom oleji pre starých bradatých hipsterov toho pravého zmyslu pomenovania hipster. Okej, tak skôr beatnikov, s kovbojským klobúkom a od benzínu ušmudlanými gaťami, s dierami, ktoré miluje fasion a v skutočnosti vznikajú brodením sa opunciovou húštinou. Volá sa to maciza, porast mexickej polopúšte, v ktorej si muži nechávajú bočné fúzy prevísať cez bielu bradu. Miesto, kde kovbojský klobúk a čižmy nie sú len spomienkou na Karla Maya, aj keď kone si už iba užívajú slobodu a dlhé americké roads sa kľukatia horami Big Bendu, akoby nemali nikdy skončiť.

Fort Davis, sme v zemi Apačov a Komančov. Pevnosť Fort Davis, kde sídlila jedna z najsilnejších pohraničných posádok. Indiánski náčelníci sa so svojimi ľuďmi pridávali na tú stranu, kde sa im to práve najviac hodilo. Boli to samozrejme skvelí bojovníci, „každú jeseň prekročili Komančovia hranicu od Mexika a vyplienili pohraničné dediny. Preto voláme október komančí moon…,” hovorí štrkáčí muž. V októbri som sa narodila a za chvíľu je full moon, spln. Tarantuly a štrkáče v noci vylezú a budú mať rejdy na skalách Fort Davis.

Pevnosť nie je žiadna pevnosť, len pár pekných domov s viktoriánskym nábytkom na lúke pod skalami. Lovcovi štrkáčov ukazujem moje kresby modliviek. V tej chvíli sa do mňa zamiluje a odísť z jeho kráľovstva živých a mŕtvych tarantúl, jedovatých hadov a pravekých jašterov sa stáva zložitým… Dievčatá desí, že mnohé tarantuly sú mŕtve. „Asi im nedáva jesť,“ povie Felicity. Štrkáčí muž chytí krabičku s mŕtvou tarantulou a vraví: „boli sme spolu od 80. rokov, teraz by mala 30, umrela minulý rok…“ „Staršia ako ja,“ poteší sa Felicity nad dlhým a šťastným životom tarantuly v plastovej krabičke.

Baví ma počúvať život lovca štrkáčov, ktorý v mladosti terorizoval celý Londýn na motorke, až kým sa neusadil tu na hranici Texasu, v zemi nikoho, kde sa postupne zabúda na zašlú slávu pohraničných bojov s Mexičanmi nad pikantnými tacos, chutnými frijoles a ľahkým mexickým pivom Dos Exuis.

„Tarantuly neuvidíte, sedia vo svojej diere, len raz ročne samčekovia vylezú a putujú za samičkou. Voláme to tarantulia migrácia. Keď ju nájdu, niekedy ju stihnú pomilovať predtým, ako ich zožerie…“ holt, v hmyzom svete sú proteíny jednoducho dôležité.

„Ako moje modlivky,“ odpoviem. Posledný záblesk v oku tarantulieho vedca a odchádzame z Fort Davis. Po ceste hovoríme s Katarínou o potrebe dostatku proteínov v našej strave. Uvažujem, či začať jesť našich mužov… bolo by to však asi príliš veľké sústo.

Nedeľa 27. 3. 2016, v autobuse do San Antonio a Dallasu, smer DF

V hlave kravy

Ricos tacos de cabeza de res[1]

Jesť hlavu kravy. Črevá plnené krvou uvarené v prasacej masti. Veľké kusy kože s chlpmi sa krájajú mačetou. V každom kraji, ktorým prechádzame, ponúkajú pri ceste iné delikatesy. Ovocie zapote, ktoré je zvnútra čierne ako tekutá čokoláda. Na šnúre navešané ružence. Oplátky a akési mexické vianočky. Decká sa hrajú na kapote kamióna, zatiaľ čo matka predáva kurčatá plnené menšími kurčatami.

Topes, betónové hrby slúžiace ako retardéry, sú všade, v dedinách, v mestách, každých 50 metrov. Autobus úplne spomalí, domáci nakukujú dnu. Posádka nášho “camiónu“ si ich nevšíma, lebo s napätím sleduje americký film, v ktorom partička chudobných Mexičanov uniesla bohatú rodinu gringov. Stará pani vo vyšívanej košieľke vedľa mňa veľmi drží palce Nicole Kidman, aby tých zlých Mexičanov porazila.

Zastali sme. „Autobus nesmie zastať mimo určenej stanice a policajnej kontroly.“ Šofér išiel ocikať agáve, z ktorých sa bude destilovať lahodné pulque… Prosím si jednu kravskú hlavu, por favor…

Veľký zhluk topes na jednom mieste. Sú to tie kovové polgule, šofér ich dynamicky preletí.

Blížime sa k Mexico City. Vo Veracruze sa všetko volá Jarocho. Stále neviem, čo to presne znamená, ale viem, že každý stánok cestou je Jarocho, dokonca aj betonárka je Jarocho. Neskôr sa dozviem, že to vlastne znamená z Veracruzu. Pritom sme už celkom ďaleko vo vyschnutom vnútrozemí Altiplana.

Napodiv je celkom pekne a všade sú zakvitnuté záhrady. Je čas jarandas, stromov s fialovými kvetmi, ktoré začínajú opadávať a pokrývajú fialovým kobercom ulice kolónie Roma. Za chvíľu sme v DF. Alebo aj nie.

Cesta autobusom, pri ktorej si želáš, aby sa už skončila, trvá asi dvakrát toľko. Nie je to strach, ale človek je rád, keď môže rýchlo vypadnúť z miesta, na ktorom to nevyzerá bezpečne. A táto naša cestujúca krabička je akousi peňaženkou militantných skupín, potulujúcich sa v lesoch. Stačí, ak spomalíme na topes a tentokrát nás nezastavia policajti… Upokojuje ma hádam to, že už hodnú chvíľu les nevidno.

Ďalšia policajná kontrola uprostred ničoho. Stoja pred barakom s namierenými samopalmi a ďalší sú zabarikádovaní vrecami piesku. Neviem, či by im to veľmi pomohlo.

„Najviac ľudí za posledné roky zomrelo v ozbrojených zrážkach medzi policajnými hliadkami a narkomafiou.“ Čítam si štatistiky, ktorým sa však v Mexiku aj tak nedá veriť.

Pravdupovediac, tie ich zbrane mi pocit bezpečnosti nedodávajú. „Lebo sú to blbci. A nevedia ich používať,“ hovorí Gerardo, unavený rokmi neistoty. Policajtov tu má málokto rád. Tých z Coatepecu museli ísť zavrieť vojaci, lebo boli zodpovední za väčšinu únosov v tomto kraji. „Skončili vo väzení?“ pýtam sa trochu naivne. „Nie. Ale prišli o prácu…“ Coatepec, pueblo mágico.[2]

Teta, u ktorej si kupujem parádne kožené sandále, mi rozpráva: „Mám 84 a stále som tu, v obchode. Už ho chcem zavrieť, ale je tu priveľa tovaru… A vy, prečo ste v Mexiku?“ „Som umelec,“ odpovedám, „pracujem tu. Bola som tu pred 14 rokmi v škole… Ale Mexiko sa zmenilo.“ „Je to veľmi nebezpečné. A hlavne necestujte sama…“ Usmeje sa pani a vydá mi zo 100 pesos, topánky stáli 90 a nesúhlasí, keď jej chcem nechať 100.

„Ale Coatepec je bezpečný, nie?“ pýtam sa malej ženičky. „No veru nie, takto v stredu poobede traja prišli a zobrali dve vrecia topánok.“ „Cez deň?“ „O druhej. Nebolo to prvýkrát. Som tu sama. Mala by som zavrieť, ale vidíte tú kopu topánok… Mne nič neurobili, asi preto, lebo som hrozne kričala. To preto, lebo som vlastne Talianka. Zo Sicílie.“ vysvetľuje a máva rukami nad obrovskou kopou topánok.

„Tak ciao. A nech sa už nevrátia,“ hovorím. Sadne si na stoličku do dverí, ktoré sú vlastne akousi garážovou bránou jej mini skladu-obchodu a máva mi na cestu.

Vchádzame do Mexico City. Na stanici ma vyzdvihnú Carla a Suzi, dve drobné lesbičky, ktoré sa majú stať mojimi novými priateľkami. A na staničnom trhu si ešte stihnem všimnúť varenú kravskú hlavu a nekonečný smrad šíriaci sa okolo stánkov na privítanie pocestných.

Nedeľa 17. 4. 2016, v autobuse do Mexico City DF

Kresťania nejedia masalu

V dedinke Nonghriat postavili mosty, ktoré samy rastú. Stačí previesť korene obrovského figovníka na druhú stranu… Najprv tomu veľmi nerozumiem, veď každá rieka sa dá pohodlne prebrodiť. Deti sa hrajú na brehu s opadanými obrími plodmi jackfruitu.

Kúpeme sa v jednej z riek. Z mosta na nás nedôverčivo hľadia po hlavu oblečené indické ženy a zvedaví mladíci. Neodvážime sa vyzliecť úplne, v gaťkách a mokrom tričku to ešte viac pôsobí ako akási erotická show.

Jediael nás nepokojne pozoruje, ako sa premieňame na hravé tulenie mláďatá a chlapci skáču do vody po bruchu. Pozorne sleduje oblohu na náhornej planine nad nami… čierne mraky sa postupne zhŕňajú do veľkej tmavej škvrny.

Keď v Sohre prší, voda človeka takmer zmyje z cesty. Prívalová vlna sa ďalej rúti údolím potoka a na hrane skaly sa mení na jeden z mnohých vodopádov, ktorých sú tu desiatky. Niektoré dažde sú také, akoby sa svet mal za chvíľu skončiť. Hurikán buráca celú noc.

Ako v deň, keď sme s Gabi sedeli u Číňanov a vedľa nás trafil blesk. Vybrali sme sa na obed. U nás doma bola ďalšia z mnohých vojenských návštev. Gabi objednala parata placky a ja som zatúžila po čínskej slizovitej polievke. Po týždňoch ryže je akékoľvek iné jedlo útechou.

Asi som sa nikdy tak nebála búrky, ako keď sme s Gabrielou vyšli z reštaurácie a zrazu sa to spustilo. Blesky len tak šľahali okolo. Neviem, či tu majú hromozvody, ale boli sme dve figúry uprostred trávnato-kamennej planiny… Chcela som rýchlo vypnúť telefón a tablet, ale namiesto toho som radšej pri každom kroku zrýchlila a snažila sa čo najskôr dostať domov pod našu plechovú strechu, ktorú vojaci opravili pred naším príchodom, kvôli nejakej návšteve. Boli to manévre a zmoknuté farebné zástavy smutne viseli na celej planine.

Prší v podstate stále, ale najmä vo chvíľach, keď vyjdeme z domu, aby sme išli jesť do jedinej reštaurácie, a potom znova, keď z nej vyjdeme. V deň, keď sme jedli glutaman sodný so zeleninou, čínske slíže s omáčkou, pri ktorej sme sa snažili identifikovať, či je odlišná aj chuť, alebo len farba sa zmenila, Alakesh povedal pamätnú vetu:

„If you taste your food once, you know one spoon, and you say it tastes very good, than enjoy your meal very much! You come next day and you ask same food, same food you know, it will not taste the same… and probably it will not be good never again.“ Jedli sme v tej istej reštaurácii, kde nám minule chutilo, avšak jedlo nemalo žiadnu chuť a plávalo v priesvitnom rôsole glutamanu… Uprostred Khasi hills, kde prší naozaj stále a kde hmla prichádza prudko ako blesky.

Dnes sme presne na hranici skál, kde sa rieky postupne premieňajú na more. Obrovské korene stromov nás nesú na húpacom moste. Keď sa k nemu chceme dostať, musíme prekonať niekoľko lanových mostov s kovovými lanami popretŕhanými v strede, pod nohami prudká rieka a za chrbtom miestni chlapci, ktorí sa bavia jeho húpaním. Niektorí z nás majú strach, ale za chvíľu sa už húpeme a užívame výhľad na rieku z lanovej perspektívy. V mojej predstave bol lanový most vždy niečo magické, čo existuje len v nedostupných končinách. Tu sú mosty zo stromov a vďaka mostom sú stromy matuzalemovia stále tu. Vďaka Khasi ľuďom sú tu sväté lesy, z ktorých sa nič nesmie odnášať, aby sme nenahnevali bohov.

Tu v pralese sa v noci prechádzame a hľadáme svetielkujúce drievka a lovíme obrovské spievajúce kobylky. Cítime sa ako malé deti v krajine zázrakov a v nočnom teple sa rozhodujeme ísť sa kúpať do vodopádu. Je to dokonalá sprcha a našu nahotu vidia tak akurát svätojánske mušky. Sme tu sami.

Prales sa stal miestom, v ktorom môžeme bývať a noc zakryla zvuky a farby a zrazu sú stromy mostom k svetom, ktorým starí Khasi stále veria, žujúc betelové listy a rozprávajúc príbehy.

4. 6. 2016, Nonghriat, Meghalaya

 Pomýlili sme sa!

Európa nie je tam v Parížoch, Londýnoch, Amsterdamoch…

Európa je od jednej strany Karpatského masívu na druhý, Európa je v údoliach pod Fagarašom, Apuseni a Fatrami. Čo viac potrebujeme? Sú tu potoky a pramene, stohy slamy na spánok, sú tu kravy, ovce a kone, a psy – aby nás sprevádzali na dlhej ceste. Sú tu zvieratá, ktoré od nepamäti žijú blízko človeka a nie ony, my sme ich opustili…

Pomýlili sme sa. Čo je cudzie tomuto svetu v strede kontinentu, je francúzska nadutosť, anglická urečnenosť či holandská uzavretosť… Tu je svet pohostinný a otvorený a každý deň ma udivuje svojou jednoduchosťou. Hanbím sa. Už dávno sme zabudli, čo je to pohostinnosť. Už dávno sme zabudli otvoriť dvere, pustiť dnu prichádzajúceho, prestrieť stôl, vytiahnuť koláče a šípkový džem.

Už dávno sme zabudli… Studený vzduch z jaskyne otvára dvere do nového sveta, ozvena výstrelu poľovníka. Najväčšia hybernačná kolónia netopierov v strednej Európe. Jaskyňa Huda lui Papară. Zabudli sme, kto sme, a prídeme na to až hlboko v rumunskej krajine, kde je všetko jednoduché a ešte také, ako sme túžili zachovať. Náš svet sa zmenil a srdce Karpát už dávno nie je na Slovensku, srdce Karpát a srdce sveta je tu, uprostred Munții Trascăului. Môžeme tu stále snívať a túžiť a dýchať úplne hlboko, bez strachu, v nádeji, každý deň znova a znova…

Nedeľa 9. 8. 2015, v Munții Trascăului, Rumunsko

Nakoniec ten mladík bol švajčiarskym Maďarom od Balatonu, išiel do Sibiu dobrovoľníčiť pre kresťanskú charitu. Spýtala som sa ho, či s Cigánmi. Urobil veľké oči: „možno aj…“

„Rakúsko-Uhorsko, Habsburgovci“ – napadne človeku v jednom z najstredoeurópskejších miest v trojuholníku Viedeň – Klausenburg – Vilnius. Ruže pri soche „nášho/ich“ Mateja Korvína pripomínajú námestia v stredoeurópskych mestách od Bystrice cez Nitru až po Budapešť. Ružové výsadby, ako boli kedysi všade v Bratislave a akými sa honosila v mojom detstve Nitra. Z Bratislavy ruže vymizli, posledné rozárium na Račku dal starosta oživiť, ale stále vôňa ruží nezakryje smog Šancovej. Možno pri malých bazénikoch v Botanickej záhrade UK je táto atmosféra Rakúsko-Uhorska, aj keď veľké jazero so zámkom z môjho detstva padli za obeť mostu, ktorý sme prekrútili na Lafranconi, aby sme nepriznali grófovi Lanfranconimu zničenie jeho bazéna s korytnačkami. Aj Katka si pamätá obrovské korytnačky, ktoré tam plávali a možno aj krokodíla, ale to už asi bol sen jej detstva, ktoré malo veľké oči.

O Botanickej záhrade v Bratislave turisti nemajú potuchy, tu je 19. storočie spodobené v pieskovcových sochách medzi zbierkami ruží a palmovými skleníkmi hlavnou atrakciou mesta… Grădina Botanică „Alexandru Borza“.

Na parkoch strednej Európy je najkrajšie to, že sa zdanlivo o ne nikto nestará. Nie sú tu francúzske dokonalé kvetinové výzdoby ani nemecké zelené trávniky, všetko je ponechané bez dotyku, pokiaľ rastie, lístie leží na zemi a na lavičke rastie mach a hríby. Všetko je ponechané tak, ako na konci 19. storočia, v časoch našej slávy, tak, aby zanikajúcu atmosféru minulého storočia zadržalo tak dlho, kým nezabudneme na posledného korunného princa Habsburgovcov zastreleného v Sarajeve.

Tam sa skončila naša stredná Európa, odvtedy si myslíme že Transylvánia je oddelená maďarskou pusztou tak, ako Vilnius planinami nekonečného Poľska a že za Budapešťou už nie je žiadna Európa… ale čosi, čo občas nazveme Balkán, inokedy východ a myslíme pritom na ujov v tesilákoch a ženičky so šatkami, ktorí ma sprevádzali 17-hodinovou jazdou vlakom.

Na stanici v Simerii si mladá Cigánka učesala krásne dlhé vlasy a zaviazala si ich pod bradou ako šatku. Medzi koľajami boli v plote urobené diery na preliezanie a vlakvedúci mi poradil túto skratku cez koľajište, nech ho teda nasledujem, vlak ide o chvíľku a bufet je rovno oproti. Nadbytočný nadchod bol promenádou prvých túlavých psov a fajčiarňou miestnych mladých, za zvuku chrčavého staničného rozhlasu v pravidelných intervaloch hlásiaceho čísla vlakov, čísla vozňov, siahodlhé zoznamy miest, kde vlak bude zastavovať…

Človek cestuje na to, aby zistil, že je tu doma. Že v tomto meste sme predsa boli so starým otcom na zmrzline, ktorá sa nevolala jadranská, ale transylvánska a jedli sme koložvársku kapustu a chleba plnený syrom ako borek zapíjali hroznovou šťavou. Kúpili sme si najväčší melón u babky na trhu a pomaly sme šli na hrádzu pri rieke Nitra, kde plávali kačičky a rástli topole ako z tej ruskej pesničky… Eugen Zelinka mi ukázal strom, ktorý má na kmeni tŕne a druhý ker, ktorý rodí nejedlé olivy. Pozreli sme sa na jeho fontánu sediacich žiab a potom sme so sesternicou Danicou skákali hlavičky do bazéna, až kým sme nemali červené oči.

Namiesto do centra som prišla na kúpalisko. Mnohé kúpaliská v strednej Európe jednoducho imitujú to budapeštianske na Margit-sziget a obľubujú ich hlavne neplavci uhorskej tradície ležania v plytkom bazéniku a máčania si nôh. Na správnom kúpalisku rastú borovice a vonia lacný opaľovací krém pomiešaný s klobásami. Možno zajtra pôjdem na kupko, ale najprv vyleziem na rozhľadňu, z ktorej určite vidno vŕšky Budy a Balatonské jazero, ktoré ten chlapec s bratrancami obišiel na bicykli celé a potom sa kúpali v kalnej vode: „Moje najkrajšie prázdniny vôbec!“ A ja mu verím. Dva týždne na Balatone sú po nudnom živote v Bazileji ako návratom do ozajstného detstva. Toto je Európa, Európska únia rozlezená až po Klužské kúpalisko ukazuje svoje zástavy a symboly, ale sochy v parku sa len smejú a šepkajú si: „Tu je zem Mateja Korvína, Márie Terézie, červených melónov a cukrovej vaty.“ Našu koložvársku kapustu nám Brusel nikdy nezoberie!

 Utorok 4. 8. 2015, Botanická záhrada Klausenburg (rum. Cluj, maď. Kolozsvár), Sedmohradsko (Transylvánia), Rumunsko

P o z n á m k y
[1] Bohaté/chutné tortillové rolky plnené kravskou hlavou.
[2] Pueblo mágico, magické mestečko, je titul, ktorý dostávajú niektoré mexické mestá ako turistické odporúčanie. Napríklad aj Coatepec, malé mesto v horách blízko Xalapy.