Róbert Karul: O bytí bez subjektu: Sproblematizovanie Levinasovho ponímania čistého bytia. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2012.

O Levinasovi, filozofii asymetrickej etiky zodpovednosti za druhého, ako aj o jeho pojme „il y a“ sa u nás vypísalo už veľa atramentu, že sa tým niekedy skôr znehodnotil, než aby písaním nadobudol novú hodnotu. Písalo sa, no neskúmalo. Pôvodné texty sa čítali zriedkavo. Hovorilo sa, prednášalo sa – a celé to postupne naháňalo čoraz väčšiu hrôzu z toho, že tam, kde vie o Levinasovi hovoriť každý, nevie o ňom v skutočnosti nikto nič.

Do tejto desivej situácie vstúpilo v poslednom čase niekoľko hlasov, ktoré o Levinasovi zjavne vedia viac. Jedným z nich je kniha Róberta Karula o tom, čo znamená u Emmanuela Levinasa výraz il y a. Kniha je systematickým spracovaním problému il y a, ktoré autor (z dôvodov, ktoré v knihe uvádza) prekladá slovom jest. V postupných krokoch si všíma Levinasovo používanie pojmu v rôznych obdobiach jeho filozofickej tvorby. Neostáva však len na interpretačnej rovine, ale v polemickom uvažovaní sa usiluje rozvinúť svoje vlastné porozumenie výrazu jest. Ako uvádza v závere knihy, jeho príspevok k problematike výrazu jest sa vyznačuje najmä tým, že ho nestotožňuje s hrôzou, ako sa to zvykne robiť v bežných interpretáciách Levinasovho diela.

Aby ukázal rozličné roviny Levinasovho prístupu k jest, Karul prechádza nielen viacerými jeho dielami, ale rozvíja aj opisy rôznych skúseností, ktoré nás privádzajú, respektíve neprivádzajú, navádzajú, či skôr odvádzajú od skúseností s levinasovským jest. To všetko reflektuje v diskurzívnej výmene s inými filozofmi alebo interpretátormi. Azda najvypuklejšie pôsobí permanentne prítomné (niekedy výslovnejšie, inokedy na pozadí) porovnávanie Levinasovho jest s Plótinovým Jednom.

Predstavme v krátkych náčrtoch kompozíciu práce. Úvodná štúdia spĺňa úlohu prvotného ladenia. Základný termín je hneď od začiatku predložený tak, že nepatrí iba Levinasovi: „To, čo sa skrýva za výrazom jest, teda nepatrí jednému autorovi, ale je prejavom toho, že sa niekoľkí myslitelia pokúšali odlišnými spôsobmi zachytiť intuíciu smerujúcu k jedinému zážitku (hoci už tým nebol jediný). Týmto zážitkom by malo byť – no to už prehovoríme jazykom, ku ktorému sa prikláňa jeden z týchto autorov, Levinas, teda pojmovým jazykom – čisté bytie alebo bytie ako také či bytie bez súcna“ (s. 7 – 8). Čo znamená mať skúsenosť s jest, čiže s il y a? Zjednodušene povedané, znamená to zakúšať okamihy, v ktorých sa bytie javí mimo spredmetnenia, mimo súcna. Ak je podľa Heideggera bytie vždy už bytím súcna, tak Levinas zaujíma proti Heideggerovi celkom opačný postoj. Preňho existujú aj skúsenosti – metafyzické? –, v ktorých sa nám bytie dáva poznať bez ohľadu na súcno. Pripomína nám to, hoci možno nenáležite, priam schopenhauerovský svet ako vôľu, ako ten aspekt bytia, ktorý sa tak radikálne líši od predstavy, čiže od štiepenia na poznávajúci subjekt a poznávaný objekt. Karul sa v Úvode usiluje charakteristiku tohto podivného zážitku ešte viac sproblematizovať poukazmi na interpretácie iných autorov a na vlastné Levinasove pokusy vyjadriť tento zážitok vždy trochu inak.

Prvá kapitola knihy nesie názov „Priblíženie“. No vzápätí sa poponáhľajme dodať, že je tu hneď prítomné aj „odstúpenie“. Kapitola sa totiž začína paradoxom: „Nie je možné písať o jest. Nie je možné začať ani tak, že odmietneme písať o jest. Jest je stotožnené s neuchopiteľným ako takým a potiaľ by sme mohli vskutku pochybovať o rozumnej reči, ktorá by sa viazal na jest. Avšak nie je možné ani to, aby sme o jest mlčali, pretože nás istým spôsobom oslovuje a azda na nás aj nalieha. O jest by sme mali hovoriť“ (s. 33). Lenže: písať o, hovoriť o – akoby jest (il y a) bolo niečím, súcnom, hypostázou? Je tu možná táto intencionalita, toto zacielenie na predmet, ktorým by bolo to, čo každej predmetnosti uniká? Neostáva tu iné, ako rozostriť intencionalitu, nechať akoby pohľad preskakovať pomedzi obrazy, pričom sa nikdy nebude môcť fixovať na konkrétny cieľ. Táto paradoxná „rozostrená intencionalita“ umožňuje filozofovi použiť aj iný než len čisto konceptuálny jazyk; taký, ktorý skôr naznačuje, než označuje.

Mohlo by sa zdať, že ústredné postavenie v texte nadobúda tretia kapitola s názvom „Ako je to s levinasovským jest?“, keďže v práci vypĺňa centrálnu pozíciu a je aj jej najrozsiahlejšou časťou. V skutočnosti však plní funkciu interpretačného výkonu autora, ktorý je prípravou na záverečný part autorovho kritického premýšľania problematiky levinasovského kľúčového pojmu. Interpretačný charakter druhej kapitoly zdôrazňuje jej členenie, ktoré zodpovedá takpovediac trom typom Levinasových diel o il y a alebo trom obdobiam, ako to nazýva Karul (s. 50). Prvý typ týchto diel je charakteristický tým, že tu Levinas vykladá il y a ako čisté bytie, ktoré je hrôzou, čímsi zlovestným, ktoré na nás dolieha v podobe nečinnosti, nespavosti či únavy. Medzi tieto diela Karul radí texty O úniku, Od existencie k existujúcemu a Čas a iné. V druhom type, kam radí len Totalitu a nekonečno, uchopuje Levinas il y a ako žitie, ktoré je pôžitkom: „Ak je jest prapôžitok alebo lepšie povedané rudimentárny pôžitok, Levinas ho už nebude vysvetľovať ako hrôzu z bytia, ale ako strach o bytie. Strach o bytie nájde potom svoju pravú podobu v strachu zo smrti“ (s. 83). Il y a tu nadobúda podoby domova, intimity, ženskosti – je to akési nespredmetnené a nespredmetniteľné milieu života, príjemnosť, ktorá nás obklopuje. A nakoniec je tu typ Levinasových diel, v ktorom sa il y a ukazuje ako Iné-v-Tom-istom a kam patria nasledujúce práce: Inak než byť, O Bohu, ktorý prichádza na myseľ a Boh, Smrť a Čas. V tomto prípade nadobúda il y a podobu toho, čo presakuje do predmetnosti asi ako Schopenhauerova vôľa, ktorá sa objektivizuje vo svete ako predstave. Levinas využíva mnoho opisov toho, ako explikovať túto skúsenosť s absolútne Iným, ktoré sa občas takpovediac „zračí“ v tvári druhého. V knihe čítame: „Zúboženosť, ktorá sa sprítomňuje v tvári, ktorá je stopou v tvári, je stopou toho, čo nebolo nikdy prítomné a napriek tomu zanechalo stopu, je stopou nekonečna – Boha, ktoré je prílišné pre sprítomnenie práve svojou nekonečnosťou“ (s. 128).

Ak sme na začiatku predošlého odseku spochybnili centralizovanú kompozíciu práce, tak preto, lebo text je stavaný skôr ako postupný výstup k záverečnej reflexii, ktorou je tretia kapitola nazvaná „Iné jest“. Tu sa už autor pokúša sám za seba vysloviť zmysel čistého bytia bez subjektu. Opierajúc sa čiastočne ešte aj o Levinasa, priberá si na pomoc aj dvoch ďalších autorov: Gastona Bachelarda a Michela Henryho. U Bachelarda nachádza najlepší príklad podobného zážitku v jeho tematizovaní takzvaného (cogito)³ z Dialektiky trvania. Bachelard ním opisuje skúsenosť vrstvenia prežívania času, ktorý možno opísať vo forme výpovede „Myslím, že myslím, že myslím“. Tretia znásobená úroveň, ak ju berieme prinajmenšom ako experiment s vlastnou subjektivitou, nám otvára prístup k prežívaniu „neintencionálneho myslenia“, myslenia bez akejkoľvek (alebo aspoň radikálne oslabenej) zameranosti na akýkoľvek predmet (cogitatum). Michel Henry zas ponúka inú cestu, ktorá vedie cez zakúšanie seba samého prostredníctvom citovosti či extrémnej senzibility na život, ktorý prežívame na vlastnom tele ešte pred jeho spredmetnením. Podobnú skúsenosť uvádza Karul v závere práce, keď hovorí o nevyhnutnom zvyšku hypostázy, súcnosti, ktorej sa pri zážitkoch s okamihmi, v ktorých sa dotýkame problému il y a, nedá vyhnúť. Tým zvyškom „ostáva len telo ponorené do pravého jest“ (s. 159).

Kniha Róberta Karula je textom, ktorý je svedectvom u nás málo vídaného rozhľadu v korpuse Levinasových diel, ako aj v relevantných levinasovských štúdiách. Dalo by sa to povedať aj tak, že kniha nie je v prísnom zmysle ani tak výkladom Levinasovho používania výrazu jest, ako skôr autonómnym uvažovaním jej autora, a je takisto domýšľaním toho, čo Levinas nepovedal alebo nemohol povedať.

Mgr. Anton Vydra, PhD.
Centrum fenomenologických štúdií
Katedra filozofie
Filozofická fakulta TU v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
tonovydra@gmail.com