Alieva, D. – Tížik, M. (eds.): Príspevok Alfreda Schütza k sociologickej teórii. Praha: SLON 2012, s. 528.

V našom prostredí sa dielu Alfreda Schütza venuje skôr okrajový záujem, ktorý sa z pochopiteľných dôvodov koncentroval viac u sociológov než u filozofov. Príčina pritom nemusí spočívať iba v tom, že Schütz rozvíja motívy Husserlovej fenomenológie v oblasti sociálnych vied. Je pravda, že z pohľadu sociálnych vedcov Husserlovo myslenie často predstavuje nepreniknuteľné a obskúrne teritórium. Schütz si bol tohto vnímania veľmi dobre vedomý a aj preto je jeho štýl výnimočným „prekladom“ fenomenologických analýz do jazyka prijateľnejšieho pre širšie publikum. Z tohto dôvodu je pravdepodobnejšie, že za okrajovým záujmom o jeho dielo, najmä v porovnaní s úspechom českého prekladu Sociální konstrukce reality Thomasa Luckmanna a Petra Bergera, stojí absencia prekladov kľúčových textov.Možno len uvítať, že Príspevok Alfreda Schütza k sociologickej teórii, ktorý zostavili sociológovia Dilbar Alieva a Miroslav Tížik, nielenže v našom prostredí vypĺňa publikačné a interpretačné vákuum poskytnutím vlastných štúdií, ale ponúka aj preklad kľúčových esejí.

Preklady, ktoré sa nachádzajú v druhej časti knihy, sú vzhľadom na šírku Schützových teoretických záujmov dostatočne reprezentatívne a môžu slúžiť ako základ pre hlbšie prenikanie do jeho diela. Nachádzame tu štúdie z oblasti metodológie sociálnej vedy (napr. Každodenná a vedecká interpretácia ľudského konania), jej praktickú aplikáciu na identifikovanie a preklenutie bariéry medzi „domácim“ a „cudzím“ (Cudzinec, Navrátilec, Don Quijote a problém reality).Tiež treba oceniť, že preklady sa neobmedzujú vyslovene na sociologické témy, čoho dôkazom je výraznejšie filozofická štúdia o Husserlovom uchopení intersubjektivity (Problém transcendentálnej intersubjektivity u Husserla), ktorá je ako interpretáciou, tak kritikou. Zostavovatelia sa však rozhodli pre „prekladateľský pluralizmus“, čo znamená, že preklady niektorých pojmov sa odlišujú. Hoci sa snažili tento problém preklenúť poskytnutím slovníka, kde sú jednotlivé odlišnosti uvedené, je otázkou, nakoľko takýto prístup napomáha vytvoreniu stabilného pojmového zázemia. Nejednotu, tentoraz v názvoch Schützových textov, nachádzame aj v štúdiách v prvej časti (napríklad On Multiple Realities je na jednom mieste preložené ako O mnohonásobných realitách, na inom však ako O rozmanitých realitách).

Aj prvá časť Príspevku, pozostávajúca zo šiestich štúdií slovenských a českých autorov (hoci Ilja Šrubař pôsobí v Nemecku)dodržiava tematickú reprezentatívnosť. Svoje miesto tu nachádzajú problémy metodológie, teórie sociálnej vedy, ako aj aplikácie „schützovských“ analýz na praktické otázky každodenného života a umenia. Nachádzame tu ako interpretácie, tak aj snahy o tvorivé využitie, prekročenie alebo rozšírenie Schützovho intelektuálneho dedičstva. Kvôli nedostatku priestoru nie je cieľom mojej recenzie ucelené zhodnotenie a kritika jednotlivých príspevkov, ale skôr selektívne podanie tematického prehľadu. Tento prístup ospravedlňuje jednak skutočnosť, že jednotlivé štúdie sú kvalitné, jednak to, že v našom prostredí Príspevok predsa len otvára Schützovo myslenie pre širšie povedomie a vytvára tak podhubie, z ktorého môže kritický diskurz vyvstať.

V príspevku Pragmatická teória prirodzeného sveta ako východisko pre porovnávanie kultúr sa Ilja Šrubař, jeden z popredných svetových znalcov Schützovho diela, zameriava na metodologické možnosti porovnávania odlišných kultúr. Preukazuje, že práve rozšírená Schützova teória životného sveta je na to vhodným prostriedkom. Jadro argumentácie stojí na skutočnosti, že pre porovnávanie je nevyhnutný základ, na ktorom má prebiehať. Tento základ vidí v spoločných konštitutívnych mechanizmoch generujúcich rozmanité životné formy. Obzvlášť kladie dôraz na tzv. pragmatickú relevanciu ako jednotný mechanizmus konštitúcie, ktorý vedie k vytváraniu rozmanitosti. Preto slúži ako tertium comparationis, ako spoločný základ pre porovnávanie rozmanitých kultúr. Podstatnú časť štúdie Šrubař venuje kritikom takéhoto prístupu. Schützovi sa vyčíta nevhodnosť východiska v podobe Husserlovej fenomenológie neschopnej vyrovnať sa s nebezpečenstvom solipsizmu, protosociologický charakter výpovedí o životnom svete či etnocentrizmus, ktorý dostáva najviac priestoru.Proti nemu stavia vedomie, že prirodzený svet nie je úplne presvetlený, ale že v sebe zahŕňa rozmanité úrovne cudzieho, o ktorého odlišnosti môžeme vedieť práve na základe porovnávania s tým, čo je vlastné. Akékoľvek porovnávanie sa môže diať na základe pojmovej „nostrifikácie“, ktorá však pochopiteľne musí byť tematizovaná a kontrolovaná. To možno docieliť tak, že metajazyk porovnávania bude vychádzať z procesov konštitúcie predvedeckej zmysluplnej skutočnosti, akou je napríklad časová dimenzia.

Zaujímavý je aj príspevok Heleny Kubátovej, ktorá sa zameriava na objasnenie dvojitej životnej situácie človeka. Vychádza pritom zo Schützovej teórie relevancie, ktorú obohacuje o Patočkove analýzy priestorovosti a Heideggerove analýzy pobytu ako predovšetkým praktického a na tomto základe interpretujúceho bytia. Tie sa však javia ako nedostatočné a preto je na mieste ich doplniť o sociologické chápanie sociálnej stratifikácie. Dvojitá životná situácia potom spočíva v tom, že človek je jednak bytosťou, ktorej štrukturálna zásoba relevancií je determinovaná nielen univerzálnymi štruktúrami (napríklad existenciálmi), ale tiež historicko-sociálne na základe pozície, ktorú zaujíma v rámci stratifikovanej spoločnosti. Kubátová postupuje cestou vzájomného dopĺňania týchto odlišných prístupov a nekonfrontuje ich, hoci kritik by voči tomu mohol namietať. Toto chápanie situácie moderného človeka, ktoré sa snaží objasniť, potvrdzuje empirickým výskumom, ktorý sa zakladá na Schützovej metodológii. Každá zo skupín vykazovala inú víziu, pričom v predstavách príslušníkov jednotlivej sociálnej triedy boli badateľné určité spoločné prvky poukazujúce na triednu determináciu ich sebainterpretácie. Avšak napriek výhodám nekonfrontačného prístupu tu predsa len ostáva rezíduum v podobe otázky limít fenomenologickej interpretácie skutočnosti, ktorá tu nie je načrtnutá. Pozícia v sociálne stratifikovanej spoločnosti sa voči fenomenologickému prístupu ukazuje ako cudzí prvok, ktorý má svoje miesto pred vedomím (jednak v zmysle interpretovaného objektu, ale aj tak, že vedomiu predchádza a vyzýva ho k „ozmyselneniu“ a interpretácii jeho situácie).

Dilbar Alievasa v článku Schützova aplikácia fenomenológie: prípad Mozart zameriava na zdanlivo sociologicky menej relevantnú tému fenomenologickej reflexie hudby, konkrétne na úvahy o charaktere tvorby W. A. Mozarta v Schützovej štúdii Mozart a filozofi. V nej sa Schütz snaží poukázať na Mozarta ako filozofa (a fenomenologického sociológa), ktorého vyjadrovacím prostriedkom je hudba a ktorý vo svojom diele preukazuje veľkú citlivosť pre socialitu. Na rozdiel od Diltheya, ktorý v hudbe Mozartových opier videl prostriedok vykresľovania charakterov, Schütz kladie dôraz na Mozartovu hudbu ako implicitné filozofovanie s citlivosťou pre vykresľovanie situácií. Vidí tak v ňom génia – situacionistu, ktorý svojím dielom predbehol dobu, a autora hudbou vyjadrujúceho také sociálne štruktúry ako „My-vzťah“ a pod. Autorka však neprijíma Schützovo stanovisko bez výhrad a to na základe jeho vlastných úvah o sociálnom charaktere hudby. Ak na jednom mieste Schütz tvrdí, že spoločné „robenie“ hudby (making music) vykazuje štruktúry sociality, prečo by potom tieto štruktúry nemohol vidieť aj v Mozartových operách?Nie je oslava Mozarta vlastne samochválou? (Mimochodom, táto námietka by znamenala určité metodologické zlyhanie na Schützovej strane, pretože namiesto odkrývania zmyslu diela tento zmysel kladie do úzadia tým, že ho prekrýva vlastnou konštrukciou.)

Tento poukaz na podobnosť medzi intersubjektivitou „robenia“ hudby a Mozartovými dielami si vyžaduje jednu kritickú poznámku, hoci nijak nezmenšuje možnosť námietky autorky. Je zrejmé, že tu hovoríme o dvoch rovinách, kde jedna intersubjektívna rovina („robenie“ hudby) dáva výraz intersubjektívnej situácii opery. Hoci obidve roviny vykazujú niektoré prvky spoločné, neznamená to, že ich môžeme zameniť. Práve v tomto bode nadobúda zmysel porovnanie Mozarta s Wagnerom, kde ten prvý podľa Schütza vyjadruje intersubjektívnu situáciu priliehavejšie a autentickejšie, hoci v oboch prípadoch ide o vyjadrenie z intersubjektívnej situácie „robenia“ hudby. No hudba pre Schütza znamenala aj možnosť obohatenia a prehodnotenia vlastných stanovísk,ako sa konštatuje na konci článku.

V poslednej štúdii Príspevku sa Miroslav Tížik venuje téme donkichotstva. Tak ako Schütz poukazuje na Mozarta ako filozofa, tak – hoci to nebol jeho cieľ – charakterizuje Cervantesa ako sociológa. Tížik pokračuje v týchto stopách a najznámejšie Cervantesovo dielo vníma ako dôležitý zdroj sociologického poznania. To na rozdiel od každodenného myslenia, kde Don Quijote reprezentuje nálepku snívajúceho bojovníka proti skutočnosti alebo rebela v zápase za spravodlivosť, poukazuje na drobnejšie kontúry sociálnych vzťahov a vzťahov medzi rozmanitými subuniverzami reality ako napr. každodennosť, fantázia, vedecký svet a pod. Tížik prehlbuje Schützovu snahu o vysvetlenie subjektívneho sebavýkladu a výkladu sveta z perspektívy Dona Quijota takpovediac zvnútra, kde jeho navonok sa javiace „šialenstvo“ má svoju vnútornú štruktúru, ktorá je v istom zmysle racionálna. Zaujímavý je aj Tížikov postreh, že mnohé interpretácie (Schütza nevynímajúc) Dona Quijota prakticky prehliadajú postavu jeho „zbrojnoša“ Sancha Panzu. Práve ich vzájomné puto totiž umožňuje presvedčivejšie sledovať kontúry My-vzťahu a jeho vplyvu na sebavýklad a výklad okolitého sveta.

Tížik potvrdzuje aktualitu Cervantesovho Dona Quijota, keď ukazuje, že v modernej dobe sa stretávame s novými „duchovnými“ hnutiami a emblematickými postavami. V nich sa kladie požiadavka na holistické uchopenie človeka a sveta v protiklade k inštitucionalizovanej, intersubjektívnej každodennej skutočnosti. A hoci sa táto požiadavka odmieta ako bláznivosť či prázdne fantazírovanie, ide o odpoveď na potrebu moderného človeka.Napriek tomu, že Don Quijote sa v istom zmysle javí ako cudzinec, je donkichotstvo „zložkou konania akéhokoľvek človeka“ a ak zabudneme na túto časť človeka, nakoniec „zabudneme, čím sme my sami.“

Keďže štúdie a preklady v Príspevku pokrývajú významnú časť Schützových záujmov, cestu k nemu si môžu nájsť nielen sociológovia, fenomenologickí filozofi či metodológovia sociálnych vied, ale tiež tí, ktorí javia záujem o praktické otázky politiky (témy angažovanosti občana, problémy imigrácie) či estetiky. Navyše príspevok dokladuje, že hoci od úmrtia Alfreda Schütza ubehlo viac než 50 rokov, ide stále o aktuálneho autora. Aj preto je skúmanie jeho diela pre nás stále nesplnenou domácou úlohou, čo je nedostatok, ktorý sa Príspevok pokúša napraviť.

Mgr. Michal Zvarík, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava