11. Či v tomto živote môže človek vidieť esenciu Boha

I q. 12 a. 11 arg. 1
Pri jedenástom sa postupuje takto. Zdá sa, že niekto v tomto živote môže vidieť esenciu Boha. Totiž Jakub v knihe Genesis 32, 30 hovorí: „Videl som Boha z tváre do tváre“. No vidieť z tváre do tváre znamená vidieť esenciu, ako je zrejmé z toho, čo sa hovorí v 1 Kor 13, 12: „Teraz vidíme v zrkadle a hádanke, potom však z tváre do tváre.“ Teda v tomto živote je možné vidieť esenciu Boha.

I q. 12 a. 11 arg. 2
Okrem toho, Pán v knihe Numeri 12, 8 hovorí o Mojžišovi: „Z úst do úst s ním hovorí, a jasne, nie v hádanke a podobách, vidí Boha“. No to znamená vidieť esenciu Boha. Teda niekto v tomto živote môže vidieť esenciu Boha.

I q. 12 a. 11 arg. 3
Okrem toho, to, v čom poznávame všetko ostatné, a podľa čoho súdime o iných veciach, je pre nás známe samo zo seba. No všetky veci teraz poznávame v Bohu. Augustín totiž v 12. knihe Vyznaní hovorí: „Ak obaja chápeme, že to, čo hovoríš, je pravda, a ak obaja chápeme, že to, čo hovorím, je pravda, pýtam sa, kde to vidíme? Ani ja v tebe, ani ty vo mne, ale obaja v samotnej nemennej pravde, ktorá je nad našimi mysľami.“[1] To isté hovorí aj v knihe O pravom náboženstve, že podľa Božej pravdy súdime o všetkých veciach.[2] A v 12. Knihe diela O Trojici hovorí, že „rozumu patrí usudzovať o telesných podľa netelesných a večných dôvodov, ktoré, ak by neboli nad mysľou, neboli by nepremenlivé“.[3] Teda aj v tomto živote vidíme samotného Boha.

I q. 12 a. 11 arg. 4
Okrem toho, Augustín v 12. knihe Komentáru ku Genesis [hovorí], že intelektuálnym videním vidíme tie veci, ktoré sú v duši na základe svojej esencie.[4] No intelektuálne videnie sa týka inteligibilných vecí, no nie cez nejaké podoby, ale cez ich esencie, ako to sám hovorí na tom istom mieste. Pretože Boh je na základe svojej esencie v našej duši, vidíme ho v jeho esencii.

I q. 12 a. 11 s. c.
No proti tomu je, čo sa hovorí v knihe Exodus 33, 20: „Nijaký človek ma neuvidí a zostane nažive.“ K tomu poznamenáva glosa: „Počas nášho tunajšieho smrteľného života môžu vidieť Boha cez nejaké obrazy; no [nemôžu] ho vidieť v jeho esencii.“

I q. 12 a. 11 co.
Odpovedám, pričom treba povedať, že obyčajný človek nemôže vidieť esenciu Boha, iba ak by bol odlúčený od tohto smrteľného života. Dôvodom toho je, ako sa povedalo vyššie, že spôsob poznania nasleduje spôsob prirodzenosti poznávajúceho. Avšak naša duša, pokiaľ žijeme v tomto živote, má bytie v telesnej látke. Preto prirodzene poznáva iba to, čo má formu v látke, alebo čo možno poznať takýmto spôsobom. Je však zrejmé, že cez prirodzenosti materiálnych vecí nie je možné poznať Božiu esenciu. Totiž vyššie sa ukázalo, že poznanie Boha cez nejaké stvorené podoby nie je videním jeho esencie. Preto nie je možné, aby duša človeka, keď žije v tomto živote, mohla vidieť esenciu Boha. A znakom toho je, že naša duša čím viac odhliada od telesných vecí, tým viac sa stáva schopnou pre poznanie odlúčených inteligibilných vecí. Preto sa v snoch a vytrženiach od telesných zmyslov viac vnímajú Božie zjavenia a predvídania budúcich udalostí. Preto teda duša nemôže byť pozdvihnutá až k najvyššej z inteligibilných vecí, čo je Božia esencia, keď užíva tento smrteľný život.

I q. 12 a. 11 ad 1
K prvému teda treba povedať, že ak sa v Písme hovorí, že niekto videl Boha, tak podľa Dionýza v 4. kapitole diela O nebeskej hierarchii[5] to znamená, že boli utvorené nejaké podoby, či už zmyslové alebo obrazotvorné, ktoré podľa nejakej podobnosti reprezentovali niečo z Boha. Čo teda hovorí Jakub „videl som Boha z tváre do tváre“ neodkazuje na samotnú Božiu esenciu, ale na podobu, v ktorej bol reprezentovaný Boh. A to patrí k istej vznešenosti proroctva, že je videný hovoriaci Boh, totiž cez obrazné videnie, ako sa nižšie ukáže, keď budeme hovoriť o stupňoch proroctva.[6] Lebo to hovorí Jakub, aby označil vznešenosť poznávania inteligibilných vecí, ktoré sú nad (našim) spoločným stavom.

I q. 12 a. 11 ad 2
K druhému treba povedať, že ako Boh zázračne spôsobuje niečo nadprirodzene v telesných veciach, tak aj nadprirodzene a mimo spoločného poriadku pozdvihol mysle niektorých, ktorí žijú v tomto tele, no neužívajú zmysly tela, až k videniu svojej esencie. Ako o tom hovorí Augustín v 12. knihe O Genesis[7] a v knihe O videní Boha[8] o Mojžišovi, ktorý bol učiteľom Židov, a o Pavlovi, ktorý bol učiteľom národov. A tým sa budeme zaoberať širšie, keď budeme hovoriť o vytržení.[9]

I q. 12 a. 11 ad 3
K tretiemu treba povedať, že sa hovorí o videní všetkých vecí v Bohu, a že podľa neho súdime o všetkom, keď podľa miery účasti na jeho svetle všetko poznávame a posudzujeme. Lebo aj účasť na prirodzenom svetle rozumu je nejakou účasťou na Božom svetle. Napríklad hovoríme, že aj všetky zmyslami vnímateľné veci vidíme a usudzujeme o nich na slnku, totiž vďaka slnečnému svetlu. Preto Augustín v Samovravách hovorí: „Dôkazy vied nemožno vidieť, ak nie sú osvietené nejakým svojim slnkom, totiž Bohom.“[10] Preto ako na videnie niečoho zmyslovým spôsobom nie je nevyhnutné to, aby bola videná podstata slnka, tak na videnie niečoho inteligibilným spôsobom nie je nevyhnutné, aby bola videná esencia Boha.

I q. 12 a. 11 ad 4
K štvrtému treba povedať, že intelektuálne videnie sa týka tých vecí, ktoré sú v duši na základe svojej esencie, ako sú inteligibilné veci v intelekte. No takto je Boh v duši blažených, no nie v našej duši, kde je na základe svojej prítomnosti, esencie a moci.

12. Či môžeme v tomto živote poznať Boha prirodzeným rozumom

I q. 12 a. 12 arg. 1
Pri dvanástom sa postupuje takto. Zdá sa, že prirodzeným rozumom nemôžeme v tomto živote poznať Boha. Totiž Boëthius hovorí v Úteche filozofie, že „rozum neuchopuje jednoduchú formu.“[11] No Boh je nanajvýš jednoduchý, ako sa ukázalo vyššie. Teda k jeho poznaniu nemôže dospieť prirodzený rozum.

I q. 12 a. 12 arg. 2
Okrem toho, duša prirodzeným rozumom neuvažuje bez fantaziem (sine phantasmate), ako sa o tom hovorí v 3. knihe O duši.[12] No fantazma Boha, keďže je netelesný, v nás nemôže byť. Teda nemôžeme ho poznať prirodzeným poznaním.

I q. 12 a. 12 arg. 3
Okrem toho, poznanie na základe prirodzeného rozumu je spoločné pre dobrých i zlých, ako je pre nich spoločná prirodzenosť. No poznať Boha patrí len dobrým. Augustín totiž v diele O Trojici hovorí, že „ostrie ľudskej mysle neprenikne do tak vznešeného svetla, iba ak je očistené spravodlivosťou viery.“ Teda Boha nemožno poznať prirodzeným rozumom.

I q. 12 a. 12 s. c.
No proti tomu je, čo sa hovorí v liste Rimanom 1, 19: „Čo je známe Bohu, je v nich zjavné“, totiž čo je poznateľné o Bohu skrze prirodzený rozum.

I q. 12 a. 12 co.
Odpovedám, pričom treba povedať, že naše prirodzené poznanie má svoj počiatok v zmysle. Preto sa naše prirodzené poznanie môže rozpínať potiaľ, pokiaľ môže byť vedené zmyslovými vecami. No na základe zmyslových vecí nemôže náš rozum dospieť až tam, aby videl Božiu esenciu, pretože zmyslové stvorenia sú účinkami Boha, ktoré sa nerovnajú sile príčiny. Preto na základe zmyslového poznania nemôže byť poznaná celá sila Boha, a tak nemožno vidieť ani jeho esenciu. No pretože sú jeho účinkami, ktoré závisia od príčiny, môžeme na základe nich byť privedení k tomu, aby sme o Bohu spoznali, či je a aby sme o ňom samom spoznali tie veci, ktoré mu nevyhnutne patria podľa toho, že je príčina všetkého, ktorá prevyšuje všetky svoje účinky. Preto o ňom poznávame jeho vzťah ku stvoreniam, totiž že je príčina všetkého; aj odlišnosť stvorení od neho, totiž, že sám nie je niečím z tých vecí, ktoré zapríčinil; a že to o ňom nepopierame na základe jeho nedostatku, ale pretože všetko prevyšuje.

I q. 12 a. 12 ad 1
K prvému teda treba povedať, že rozum sa nemôže dostať k jednoduchej forme, aby o nej vedel, čo je. Môže však o nej poznať, či je.

I q. 12 a. 12 ad 2
K druhému treba povedať, že Boh je poznávaný prirodzeným rozumom skrze fantazmy, ktoré sú jeho účinkom.

I q. 12 a. 12 ad 3
K tretiemu treba povedať, že poznanie esencie Boha patrí len dobrým, pretože je na základe milosti. No poznanie o ňom na základe prirodzeného rozumu môže patriť dobrým i zlým. Preto Augustín v diele Spätné úvahy (Retractationes) hovorí: „Neschvaľujem, čo som povedal v modlitbe ‚ Bože chcel si, aby len čistí poznali pravdu‘ … možno totiž namietať, že aj mnohí nečistí poznajú mnoho pravdivého“,[13] totiž na základe prirodzeného rozumu.

13. Či na základe milosti máme vyššie poznanie Boha než to, ktoré sme dosiahli prirodzeným rozumom

I q. 12 a. 13 arg. 1
Pri trinástom sa postupuje takto. Zdá sa, že na základe milosti nemáme vyššie poznanie Boha než to, čo máme na základe prirodzeného rozumu. Totiž Dionýz v diele O mystickej teológii[14] hovorí, že ten, kto je dokonalejšie zjednotený s Bohom v tomto živote, je s ním spojený ako s úplne neznámym. To hovorí aj o Mojžišovi, ktorý predsa získal nejakú výnimočnosť v milosti poznania. No jestvuje spojenie s Bohom, v ktorom je neznáme, čo je, a to sa stáva aj skrze prirodzený rozum. Teda na základe milosti nepoznávame Boha plnšie než na základe prirodzeného rozumu.

I q. 12 a. 13 arg. 2
Okrem toho, k poznaniu Božích vecí môže dospieť skrze prirodzený rozum len prostredníctvom fantaziem. A inak to ani nie je prostredníctvom poznania z milosti. Totiž Dionýz v 1. kapitole diela O nebeskej hierarchii hovorí, že „nie je možné, aby nám Boží lúč svietil inak než ako zahalený v pestrosti závojov.“[15] Teda na základe milosti nepoznávame Boha plnšie než na základe prirodzeného rozumu.

I q. 12 a. 13 arg. 3
Okrem toho, náš rozum sa pridŕža Boha cez milosť viery. No nezdá sa, že viera je poznanie. Totiž Greogor Veľký v Homílii hovorí, že sú veci, ktoré nevidíme ani nepoznáme, ale v ne veríme.[16] Teda na základe milosti sa nám nepridáva nejaké význačnejšie poznanie Boha.

I q. 12 a. 13 s. c.
No proti tomu je, čo hovorí Apoštol v 1 Kor 2, 10: „Nám to zjavil Boh cez svojho Ducha“, totiž to, čo nijaké z kniežat tohto sveta, teda z filozofov, nepoznal, ako to vysvetľuje glosa.

I q. 12 a. 13 co.
Odpovedám, pričom treba povedať, že Boha poznávame na základe milosti dokonalejšie než prirodzeným rozumom. To je zrejmé z tohto. Totiž poznanie, ktoré máme na základe prirodzeného rozumu, vyžaduje dve veci: totiž fantazmy, ktoré sú prijaté zo zmyslových vecí a prirodzené inteligibilné svetlo, ktorého silou z nich abstrahujeme inteligibilné pojmy. A pre oboje prichádza na pomoc ľudskému poznaniu zjavenie z milosti. Lebo aj prirodzené svetlo rozumu sa posilňuje vliatím svetla z milosti. A niekedy Boh formuje v ľudskej predstavivosti fantazmy, ktoré viac vyjadrujú Božie veci než tie, ktoré prirodzene prijímame zo zmyslových vecí; tak je to zrejmé v prorockých videniach. A niekedy Boh formuje aj nejaké zmyslové veci alebo i zvuky na vyjadrenie niečoho božského; napríklad pri krste bol videný Duch Svätý v podobe holubice a počutý Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn.“

I q. 12 a. 13 ad 1
K prvému teda treba povedať, že aj keď na základe zjavenie milosti v tomto živote nepoznávame o Bohu, čo je a tak sa s ním spájame ako s neznámym, predsa ho plnšie poznávame, keď sa nám ukazujú jeho mnohé a vznešenejšie účinky a keď mu z Božieho zjavenia prisúdime nejaké veci, ku ktorým prirodzený rozum nedospieva, ako napríklad to, že je trojjediný.

I q. 12 a. 13 ad 2
K druhému treba povedať, že z fantaziem, ktoré sú buď podľa prirodzeného poriadku prijaté zo zmyslov, alebo v predstavivosti vytvorené Bohom, máme intelektuálne poznanie o to vznešenejšie, o čo silnejšie bolo v človeku inteligibilné svetlo. A tak sa cez zjavenie z fantaziem vliatím Božieho svetla získava plnšie poznanie.

I q. 12 a. 13 ad 3
K tretiemu treba povedať, že viera je nejakým poznaním, keďže je intelekt vierou usmerňovaný k niečomu poznateľnému. No toto usmernenie k jednému nepochádza z videnia veriaceho, ale z videnia toho, ktorému sa verí. A preto, že chýba videnie, nemá povahu poznania, ktoré je vo vede, lebo veda usmerňuje rozum k jednému na základe videnia a uchopovania prvých princípov.

P o z n á m k y
[1] Augustinus, Conf. 12, cap. 25 MPL 32/840; CSEL 33/336.
[2] Augustinus, De vera religione cap. 31 MPL 34/147.
[3] Augustinus, De Trinitate 12, cap. 2 MPL 42/999.
[4] Augustinus, Super Gen. ad litteram 12, cap. 24 et 25 MPL 34/474 et 479; CSEL 28/416 et 425.
[5] Dionysios, De Cæl. Hierar. 4. cap. MPG 3/179
[6] Aquinas, STh II-II, q. 174, a. 3.
[7] Augustinus, Super Gen. ad litteram, cap. 26, 27, 28 MPL 34/476; CSEL 28/418
[8] Augustinus, De videndo Deum cap. 13 MPL 33/610; CSEL 44/305.
[9] Aquinas, STh II-II, q. 175, a. 3; De Veritate q. 13.
[10] Augustinus, Soliloquia 1, cap. 8, MPL 32/877.
[11] Boëthius, Consolatio philosophiæ lib. 5, prosa 4 MPL 63/849.
[12] Aristoteles, De anima 7, 431 a 18.
[13] Augustinus, Retractationes lib. 1, cap. 4 MPL 32/589, CSEL 36/22.
[14] Dionysios, De Mystica theologia lib. 1, cap. 1 MPG 3/999.
[15] Dionysios, De Cæl. Hierar. cap. 1 MPG 3/122.
[16] Gregorius, In Hom. 26 MPL 76/1202.

Z latinského originálu Summa Theologiæ preložil Michal Chabada. Preklad vznikol ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0112/12 „Vybrané prieniky stredovekej a súčasnej filozofie“.

Vedecká redakcia prekladu: PhDr. Jozef Matula, PhD. a Mgr. Anton Vydra, PhD.

Prekladateľ pripravuje ďalšiu časť prekladu Sumy teologickej, ktorá vyjde v nasledujúcom čísle časopisu Ostium.

 Predchádzajúce časti prekladu nájdete tu.