5. Čisa nejaké mená vypovedajú o Bohu a stvoreniach jednoznačne (univoce) alebo mnohoznačne (æquivoce)

           

I q. 13 a. 5 arg. 1

Pri piatom sa postupuje takto: Zdása, že tie (mená), ktoré sa vypovedajú o Bohu a stvoreniach, sa o nichvypovedajú jednoznačne. Totiž všetko mnohoznačné sa privádza na jednoznačné,ako mnohé na jedno. Lebo ak sa meno „pes“ vypovedá mnohoznačne o štekajúcom amorskom,[1]je nevyhnutné, aby sa o nejakých vypovedalo jednoznačne, totiž o štekajúcich,lebo inak by sa postupovalo donekonečna. Jestvujú však jednoznační činitelia,ktorí sa zhodujú so svojimi účinkami v mene i definícii, napríklad človek plodíčloveka. Jestvujú však aj mnohoznační činitelia, napríklad keď slnko zahrieva,hoci samo je teplé iba mnohoznačne. Zdá sa teda, že prvý činiteľ, na ktorého saprivádzajú všetci ostatní, je jednoznačný. A tak tie (mená), ktoré savypovedajú o Bohu i stvoreniach, sa vypovedajú jednoznačne.

             

I q. 13 a. 5 arg. 2

Okrem toho, medzi mnohoznačnýmivecami nejestvuje podobnosť. No pretože je stvorenie v nejakej podobnosti sBohom, ako to stojí v knihe Genezis1, 26 „Urobme človeka na náš obraz a podobu“, zdá sa, že niečo jednoznačné savypovedá o Bohu a stvoreniach.

 

I q. 13 a. 5 arg. 3

Okrem toho, miera je rovnorodá smeraným, ako sa hovorí v 10. knihe Metafyziky.[2]No Boh je prvou mierou všetkých súcien, ako sa tu hovorí. Teda Boh je rovnorodýso stvoreniami. A tak sa niečo môže jednoznačne vypovedať o Bohu a stvoreniach.

             

I q. 13 a. 5 s. c. 1

No proti tomu stojí, že ak sa niečovypovedá o niečom podľa toho istého mena a nie podľa toho istého pojmovéhovymedzenia, vypovedá sa o nich mnohoznačne. No nijaké meno nepatrí Bohu v tomzmysle, v akom sa vypovedá o stvorení, lebo múdrosť v stvorení je kvalita, nievšak v Bohu. Rozličnosť rodu však mení pojmové vymedzenie, pretože (rod) ječasťou definície. A ten istý dôvod platí o iných menách. Teda čokoľvek savypovedá o Bohu a stvoreniach, vypovedá sa mnohoznačne.

             

I q. 13 a. 5 s. c. 2

Okrem toho, Boh je vzdialenejší odstvorení než stvorenia od seba navzájom. No na základe vzdialenosti niektorýchstvorení dochádza k tomu, že nie je možné o nich vypovedať nič jednoznačné, akoje to v prípade tých, ktorí sa nezhodujú v nijakom rode. Teda tým skôr sa oBohu a stvoreniach nemôže niečo vypovedať jednoznačne, ale všetko sa vypovedámnohoznačne.

             

I q. 13 a. 5 co.

Odpovedám, pričom treba povedať, žeje nemožné, aby sa niečo vypovedalo o Bohu a stvoreniach jednoznačne. Je topreto, lebo každý účinok nie je primeraný sile účinnej príčiny. Totiž neprijímapodobu činiteľa v tom istom zmysle, ale obmedzene, a to tak, že v účinkoch jerozlíšene a zmnožene, no v príčine je jednoducho a v tom istom spôsobe.Napríklad ako slnko podľa jednej sily spôsobuje mnohé a rozmanité formy vnižších veciach. Tým istým spôsobom, ako sa vyššie povedalo, všetky dokonalostivecí, ktoré sú v nich rozlíšene a zmnožene, vopred existujú v Bohu v jednote (unite). Tak teda, keď sa nejaké meno,ktoré vyjadruje nejakú dokonalosť, vypovedá o stvorení, označuje tútodokonalosť ako odlišnú od iných dokonalostí a to podľa zmyslu definície.Napríklad, keď sa meno „múdry“ vypovedá o človeku, označujeme ním nejakúdokonalosť, ktorá je odlišná od esencie človeka, od jeho moci, bytia a odvšetkého podobného. No keď ho vyslovíme o Bohu, nemáme v úmysle označiť niečoodlišné od esencie, moci či jeho bytia. A tak keď meno „múdry“ vypovedáme očloveku, určitým spôsobom sa tým vymedzuje a vystihuje označovaná vec. No ak savypovedá o Bohu, ponecháva označenú vec nevystihnutú a presahujúcu označovaniemena. A preto je zrejmé, že meno „múdry“ sa nevypovedá o Bohu a človeku v tomistom zmysle. A to isté platí aj o ostatných (menách). Preto sa nijaké menonevypovedá o Bohu a stvoreniach jednoznačne.

 

No nevypovedá sa ani čistomnohoznačne, ako hovorili niektorí. Pretože keby to tak bolo, na základestvorení by nebolo možné o Bohu nič poznať a ani dokázať, pretože by vždynastával klam mnohoznačnosti. To však odporuje filozofom, ktorí dokazujú o Bohumnohé veci, tak aj Apoštolovi, ktorý v ListeRimanom 1, 20 hovorí: „Neviditeľné Božie veci možno vidieť a sú poznanéskrze to, čo je stvorené.“ Treba teda povedať, že podobné mená sa vypovedajú oBohu a stvoreniach analogicky (secundumanalogiam), a to z hľadiska vzťahu (secundumproportionem).

 

A to[3]môže byť u mien dvojaké: buď že mnohé veci majú vzťah k jednému (ad unum), ako sa „zdravý“ vypovedá olieku a moči, keďže oba sú v poriadku a vzťahu k zdraviu živočícha; toto jeznakom a tamto príčinou. Alebo má jedno vzťah k druhému, ako sa „zdravý“vypovedá o lieku a živočíchovi, keďže liek je príčinou zdravia, ktoré je vživočíchovi. A týmto spôsobom sa niektoré (mená) vypovedajú o Bohu astvoreniach analogicky, a nie čisto mnohoznačne ani jednoznačne. Boha totižnemôžeme pomenúvať inak než zo stvorení, ako sa povedalo vyššie. A tak, nech sačokoľvek vypovedá o Bohu a stvoreniach, vypovedá sa na základe poriadkustvorenia k Bohu ako k princípu a príčine, v ktorej vopred existujúnajvznešenejším spôsobom všetky dokonalosti vecí. A tento spoločný spôsobvypovedania (communitatis) jeuprostred medzi čistou mnohoznačnosťou a úplnou jednoznačnosťou. Totiž u týchmien, ktoré sa vypovedajú analogicky, nie je jedno pojmové vymedzenie, ako jeto u jednoznačných; no nie sú ani úplne rozdielne, ako je to u mnohoznačných.No meno, ktoré sa takto mnohorako vypovedá, označuje rozdielne vzťahy k niečomujednému. Napríklad meno „zdravý“ vypovedané o moči, označuje znak zdraviaživočícha, avšak vypovedaný o lieku označuje príčinu tohto zdravia.             

 

I q. 13 a. 5 ad 1

K prvému treba povedať, že aj keď savo výpovediach nevyhnutne privádza všetko mnohoznačné na jednoznačné, predsa voblasti činnosti, jednoznačnému činiteľovi nevyhnutne predchádza nejednoznačnýčiniteľ. Totiž nejednoznačný činiteľ je všeobecnou príčinou celého druhu, akoslnko je príčinou vzniku všetkých ľudí. Jednoznačný činiteľ nie je všeobecnoupríčinou celého druhu (lebo inak by bol príčinou seba samého, keďže jeobsiahnutý v druhu), ale je čiastkovou príčinou vzhľadom na to indivíduum,ktorého ustanovuje v účasti na druhu. Teda všeobecná príčina nie jejednoznačným činiteľom. Avšak všeobecná príčina predchádza čiastkovú. Tentovšeobecný činiteľ, aj keď nie je jednoznačný, predsa nie je úplne mnohoznačný,pretože inak by nevytváral nič sebe podobné. No možno ho nazvať analogickýmčiniteľom, ako sa vo výpovediach všetko jednoznačné privádza na jedno prvé,ktoré nie je jednoznačné, ale analogické, a na to, čím je súcno.

             

I q. 13 a. 5 ad 2

K druhému treba povedať, že podobnosťstvorenia s Bohom je nedokonalá, pretože ani neznázorňuje podobnosť v rode, akosa povedalo vyššie.

             

I q. 13 a. 5 ad 3

K tretiemu treba povedať, že Boh nieje miera primeraná meranému. Preto nie je nevyhnutné, aby Boh a stvorenia boliobsiahnutí v jednom rode.

             

I q. 13 a. 5 ad 4

Tie (argumenty), ktorými sa zastávaopačný názor, vedú k záveru, že tieto mená sa o Bohu a stvoreniach vypovedajúnejednoznačne, no nie však, že sa vypovedajú mnohoznačne.

 

 

6. Čisa mená za predpokladu, že sa vypovedajú analogicky, vypovedajú prvotne o Bohualebo o stvoreniach

 

I q. 13 a. 6 arg. 1

Pri šiestom sa postupuje takto: Zdása, že mená sa prvotne (per prius)vypovedajú skôr o stvoreniach než o Bohu. Lebo ako niečo poznávame, tak topomenúvame, pretože mená sú podľa Filozofa znakmi pojmov.[4]No prvotne poznávame stvorenie než Boha. Teda mená, ktoré dávame, prvotnepatria skôr stvoreniam než Bohu.

             

I q. 13 a. 6 arg. 2

Okrem toho, podľa Dionýza v diele O Božích menách sa píše, že „Bohapomenúvame zo stvorení“.[5]No mená prenesené zo stvorení na Boha sa prvotne vypovedajú skôr o stvoreniachnež o Bohu, napríklad ako lev či kameň a im podobné. Teda všetky mená, ktoré savypovedajú o Bohu a stvoreniach, sa prvotne vypovedajú skôr o stvoreniach než oBohu.

             

I q. 13 a. 6 arg. 3

Okrem toho, všetky mená, ktoré saspoločne vypovedajú o Bohu a stvoreniach, vypovedajú sa o Bohu ako o príčinevšetkého, ako hovorí Dionýz.[6]No čo sa o niečom vypovedá ako o príčine, vypovedá sa o ňom druhotne (per posterius), lebo prvotne sa zdravýmnazýva skôr živočích než liek, ktorý je príčinou zdravia. A takéto mená saprvotne vypovedajú skôr o stvoreniach než o Bohu.

             

I q. 13 a. 6 s. c.

No proti tomu stojí, čo sa hovorí v Liste Efezanom 3, 14 – 15: „Zohýnamkolená pred Otcom Pána nášho Ježiša Krista, z ktorého sa pomenúva všetkootcovstvo na nebi i na zemi.“ A ten istý dôvod, zdá sa, že platí o inýchmenách, ktoré sa vypovedajú o Bohu a stvoreniach. Teda takéto mená sa prvotnevypovedajú skôr o Bohu než o stvoreniach.

             

I q. 13 a. 6 co.

Odpovedám, pričom treba povedať, ževo všetkých menách, ktoré sa o mnohých veciach vypovedajú analogicky, jenevyhnutné, aby sa všetky vypovedali vzhľadom na jedno a preto sa toto jednomusí uvádzať v definícii všetkého. A pretože pojem, ktorý je označovaný menom,je definícia, ako sa hovorí v 4. knihe Metafyziky,[7]je nevyhnutné, aby sa toto meno prvotne vypovedalo o tom, čo sa uvádza vdefinícii všetkého ostatného, a druhotne o ostatnom podľa poriadku, v akom sútomuto prvému bližšie alebo ďalej; napríklad ako pojem „zdravý“, ktorý savypovedá o živočíchovi, spadá do definície „zdravého“, ako sa vypovedá o lieku,ktorý je zdravý, keďže zapríčiňuje zdravie v živočíchovi; a do definície„zdravého“, ako sa vypovedá o moči, keďže je znakom zdravia živočícha.

 

Tak teda všetky mená, ktorá sa o Bohuvypovedajú metaforicky, sa prvotne vypovedajú skôr o stvoreniach než o Bohu,pretože ak by sa vypovedali o Bohu, neoznačovali by nič iné než podoby s týmitostvoreniami. Príkladom je (výraz) „smiať sa“ vyslovený o lúke: neznamená ničiné než to, že lúka, keď kvitne, je podobná človeku, keď sa smeje, a to podľapodobnosti úmery (proportio). Napríkladaj slovo „lev“, keď je vyslovené o Bohu, neoznačuje nič iné než to, že sa Bohvzťahuje k svojim mocným činom tak, ako sa vzťahuje lev k svojim. A tak jezrejmé, že keď sa tieto mená vypovedajú o Bohu, ich spôsob označovania nemožnodefinovať inak, iba ak pomocou toho, čo sa vypovedá o stvoreniach.

 

No u iných mien, ktoré sa o Bohunevypovedajú metaforicky, by bol ten istý význam, ak by sa o Bohu vypovedal lenkauzálne, ako sa niektorí domnievali. Teda keby sa povedalo, že Boh je dobrý,neznamenalo by to nič iné než to, že Boh je príčinou dobroty stvorenia a tak bymeno „dobrý“ obsahovalo vo svojom pojme dobrotu stvorenia. A tak by sa „dobrý“vypovedalo prvotne skôr o stvorení než o Bohu.

 

No vyššie sa ukázalo, že takéto menása o Bohu nevypovedajú len kauzálne, ale aj esenciálne (essentialiter). Ak sa povie, že Boh je dobrý alebo múdry,neoznačuje sa tým len to, že je príčinou múdrosti alebo dobroty, ale aj to, žev ňom vopred existujú vznešenejším spôsobom. A preto na základe toho trebapovedať, že z hľadiska samotnej menom označovanej veci sa prvotne vypovedajú skôro Bohu než o stvorení, pretože od Boha tieto dokonalosti vychádzajú dostvorení. No z hľadiska dávania mena prvotne (per prius) pomenúvame stvorenia, ktoré prvotne poznávame. Preto ajspôsob označovania majú taký, aký patrí stvoreniam, ako sa povedalo vyššie.     

 

I q. 13 a. 6 ad 1

K prvému treba povedať, že tátonámietka platí vzhľadom na dávanie mien.

             

I q. 13 a. 6 ad 2

K druhému treba povedať, že neplatíto isté pri menách, ktoré sa o Bohu vypovedajú metaforicky, a pri iných menách,ako sa už povedalo.

             

I q. 13 a. 6 ad 3

Pri treťom treba povedať, že táto námietkaby platila, keby sa tieto mená vypovedali len o Bohu kauzálne a nie esenciálne,ako sa „zdravý“ vypovedá o lieku.       

 

 

7. Či sanejaké mená, ktoré sa vypovedajú o Bohu, vypovedajú časovým spôsobom

           

I q. 13 a. 7 arg. 1

Pri siedmom sa postupuje takto: Zdása, že mená, ktoré uvádzajú vzťah k stvoreniam, sa nevypovedajú o Bohu časovýmspôsobom. Totiž všetky takéto mená označujú Božiu podstatu, ako sa všeobecnehovorí. Aj Ambróz[8] hovorí,že meno „Pán“ je menom moci, ktorá je Božou podstatou, a meno „Stvoriteľ“označuje Božiu činnosť, ktorá je jeho esenciou. No Božia podstata nie ječasová, ale večná. Teda takéto mená sa nevypovedajú časovým spôsobom, ale naspôsob večnosti.

             

I q. 13 a. 7 arg. 2

Okrem toho, to, čomu niečo patrí nazáklade času, môže byť označené ako vytvorené, lebo čo je biele na základečasu, sa stalo bielym. No Bohu nepatrí byť stvorený. Teda o Bohu sa nevypovedánič časovým spôsobom.

             

I q. 13 a. 7 arg. 3

Okrem toho, ak sa nejaké menávypovedajú o Bohu časovým spôsobom na základe toho, že obsahujú vzťah kustvoreniam, zdá sa, že ten istý dôvod majú všetky mená, ktoré obsahujú vzťah kstvoreniam. No nejaké mená, ktoré obsahujú vzťah k stvoreniam, sa o Bohuvypovedajú od večnosti; totiž od večnosti poznal a miloval stvorenie, ako stojív Jer 31, 3: „V neustálej láske somťa miloval“. Teda aj iné mená, ktoré obsahujú vzťah k stvoreniam ako „Pán“ a„Stvoriteľ“ sa o Bohu vypovedajú od večnosti.

             

I q. 13 a. 7 arg. 4

Okrem toho, takéto mená označujúvzťah. Teda onen vzťah musí byť niečím v Bohu alebo len v stvorení. No nie jemožné, aby bol niečím len v stvorení, pretože Boh by mal meno „Pán“ na základeopačného vzťahu, ktorý je v stvoreniach. No nič nemá meno od svojho opaku.Ostáva teda, že vzťah je tiež niečím v Bohu. No v Bohu nemôže byť nič časovýmspôsobom, pretože sám je nad časom. Zdá sa teda, že takéto mená sa nevypovedajúo Bohu časovým spôsobom.

             

I q. 13 a. 7 arg. 5

Okrem toho, nejaká vec sa nazývavzťažnou podľa vzťahu, napríklad pán podľa panovania a biele podľa bieloby. Akteda vzťah panovania nie je v Bohu reálne, ale len pojmovo, vyplýva z toho, žeBoh nie je Pánom reálne, čo je zjavne mylné.

 

I q. 13 a. 7 arg. 6

Okrem toho, u vzťažných vecí, ktorénie sú zároveň na základe prirodzenosti, môže byť jedno bez toho, aby inéexistovalo, ako napríklad poznateľné existuje, aj keď neexistuje veda, ako sa otom hovorí v diele Kategórie.[9]No vzťažné mená, ktoré sa vypovedajú o Bohu a stvoreniach, nie sú zároveň nazáklade prirodzenosti. Teda niečo sa môže vypovedať o Bohu vzťažným spôsobom kstvoreniam, aj keď stvorenie neexistuje. A tak tieto mená ako „Pán“ a„Stvoriteľ“ sa vypovedajú o Bohu od večnosti, a nie časovým spôsobom.

             

I q. 13 a. 7 s. c.

No proti tomu stojí, čo hovoríAugustín v 5. knihe diela O Trojici,že toto vzťažné pomenovanie „Pán“ patrí Bohu časovým spôsobom.[10]

             

I q. 13 a. 7 co.

Odpovedám, pričom treba povedať, ženiektoré mená, ktoré obsahujú vzťah k stvoreniu, sa o Bohu vypovedajú od času,a nie od večnosti.

 

Kvôli evidencii tohto musíme vedieť,že niektorí tvrdili, že vzťah nie je vecou prirodzenosti, ale len rozumu. No žetoto je nesprávne, je zrejmé na základe toho, že samotné veci majú prirodzenýporiadok a vzťah medzi sebou.

 

No i tak treba vedieť, že aj keďvzťah vyžaduje oba krajné body (extrema),môže sa správať trojako k tomu, čo je vecou prirodzenosti a rozumu. Niekedy jetotiž z oboch strán vecou rozumu, niekedy však poriadok či vzťah môže medzinimi byť len podľa uchopovania rozumu, ako keď povieme, že to isté je totožné stým istým. Lebo keď rozum uchopuje jednu vec dvakrát a berie ju ako dve, čímuchopuje akýsi vzťah jej samotnej k sebe samému. A podobne je to v prípadevšetkých vzťahov, ktoré sú medzi súcnom a ne-súcnom, a tvorí ich rozum keďuchopuje ne-súcno ako jeden z krajných bodov. A to isté je v prípade všetkýchvzťahov, ktoré nasledujú úkon rozumu, napríklad ako rod, druh a podobné. Noniektoré vzťahy sú pravými, keď oba krajné body sú vecou prirodzenosti, tedakeď vzťah medzi dvoma je niečím, čo im obom patrí skutočne. Príkladom sú všetkyvzťahy, ktoré nasledujú kvantitu ako „veľké“ a „malé“, „dvojaké“ a „polovičné“a podobné, lebo kvantita je v oboch krajných bodoch. A podobne je to vovzťahoch, ktoré nasledujú činnosť a trpnosť, napríklad „pohybujúce“ a„pohyblivé“, „otec“ a „syn“ a podobné. Niekedy je však vzťah v jednom krajnombode vecou prirodzenosti a v druhom je len vecou rozumu. A k tomu dochádzavtedy, keď dva krajné body nepatria jednému poriadku. Napríklad ako zmysel aveda odkazujú na zmyslové a poznateľné, ktoré, keď sú nejakými vecamiexistujúcimi reálne, sú mimo zmyslového a inteligibilného poriadku; a preto vovede a zmysle je reálny vzťah podľa toho, keď je usporiadaný na poznanie alebovnímanie vecí. No veci samotné, chápané samy v sebe, sú mimo tohto poriadku.Preto sa v nich nenachádza nijaký reálny vzťah k vede a zmyslu, ale lenpomyselný vzťah, nakoľko ich rozum uchopuje ako krajné body vzťahov vedy azmyslu. Preto Filozof v 5. knihe Metafyziky[11]hovorí, že sa nenazývajú vzťažnými podľa toho, že sa vzťahujú na iné veci, aleže iné veci sa vzťahujú na ne samé. A podobne sa „napravo“ nevypovedá o stĺpe,iba ak je napravo od živočícha; teda tento vzťah nie je reálne v stĺpe, ale vživočíchovi.

 

Keďže je teda Boh mimo celéhoporiadku stvorenia a všetky stvorenia sú nasmerované k nemu, a nie naopak, jezjavné, že stvorenia sa reálne vzťahujú k Bohu. No v Bohu nejestvuje nejakýjeho reálny vzťah k stvoreniam, ale len pomyselný, keďže sa stvorenia k nemuvzťahujú. A tak nič neprekáža tomu, aby mená, ktoré obsahujú vzťah k stvoreniu,boli vypovedané o Bohu z času, no nie na základe nejakej jeho zmeny, ale nazáklade zmeny stvorenia; napríklad ako sa stĺp ocitá po pravici živočícha, hocinenastala zmena v ňom samom, ale v pohybujúcom sa živočíchovi.

             

I q. 13 a. 7 ad 1

K prvému treba povedať, že niektorévzťažné mená boli dané na označenie samotných vzťahov, napríklad „pán“,„sluha“, „otec“ a „syn“ a podobne a tieto sú vzťažné podľa bytia. Niektoré všakboli dané na označenie vecí, ktoré sledujú nejaké vzťahy, napríklad „pohybujúcia pohybovaný“, „predstavený a poddaný“ a iné podobné, ktoré sú vzťažné podľavypovedania. Teda aj pri Božích menách treba zohľadniť tento rozdiel. Leboniektoré označujú samotný vzťah k stvoreniu, napríklad „pán“. A takétoneoznačujú Božiu podstatu priamo, ale nepriamo, keďže ju predpokladá, ako „pán“predpokladá moc, ktorá je Božou podstatou. Niektoré mená však označujú Božiuesenciu priamo a následne obsahujú vzťah, napríklad „spasiteľ“, „stvoriteľ“ apodobné, totiž označujú činnosť Boha, ktorá je jeho esenciou. No predsa obemená sa o Bohu vypovedajú z času, keďže obsahujú vzťah buď principiálne alebonásledne, no nie nakoľko priamo alebo nepriamo označujú esenciu.

             

I q. 13 a. 7 ad 2

K druhému treba povedať, že vzťahy,ktoré sa o Bohu vypovedajú z času, sú v Bohu len pomyselne, pretože „stávať sa“či „byť vytvorený“ sa nevypovedajú o Bohu, iba ak pomyselne bez toho, abysa v ňom ako existujúcom odohrala nejaká zmena, ako napríklad vo výroku Žalmu 89, 1: „Pane, stal si sa našimútočiskom.“

             

I q. 13 a. 7 ad 3

K tretiemu treba povedať, že činnosťrozumu a vôle je v činiteľovi, a preto mená, ktoré označujú vzťahy nasledujúcepo úkone rozumu alebo vôle, sa o Bohu vypovedajú od večnosti. No tie mená,ktoré nasledujú úkony v súlade s našim spôsobom chápania a ktoré smerujú kvonkajším účinkom, sa vypovedajú o Bohu z času, napríklad ako „spasiteľ“,„stvoriteľ“ a podobné.

             

I q. 13 a. 7 ad 4

K štvrtému treba povedať, že vzťahyoznačené týmito menami, ktoré sa o Bohu vypovedajú z času, sa v Bohu nachádzajúlen pomyselne; no opačné vzťahy sú v stvoreniach skutočne. Nehodí sa ani, abybol Boh pomenúvaný vzťahmi, ktoré reálne existujú vo veciach, ak náš rozumspolupoznáva v Bohu opačné vzťahy. A ako sa o Bohu hovorí, že je vzťažne kstvoreniu, pretože stvorenie sa vzťahuje k nemu, ako hovorí Filozof v 5. knihe Metafyziky,[12]že poznateľné sa nazýva vzťažným preto, lebo veda sa vzťahuje k nemu.

             

I q. 13 a. 7 ad 5

K piatemu treba povedať, že Boh satým spôsobom vzťahuje k stvoreniu, ako sa stvorenie vzťahuje k nemu. A keďževzťah poddanosti (relatio subiectionis)je v stvorení reálne, vyplýva z toho, že Boh nie je len pomyselne, ale ajreálne Pán. Nazýva sa teda Pánom tým istým spôsobom, akým je mu podrobenéstvorenie.

             

I q. 13 a. 7 ad 6

K šiestemu treba povedať, že musímevedieť, či členy vzťahu sú zároveň prirodzenosťou, alebo nie sú. Netreba skúmaťporiadok vecí, o ktorých sa členy vzťahu vypovedajú, ale označovania samotnýchčlenov vzťahu. Ak totiž jeden člen v sebe obsahuje druhý a naopak, tak súzároveň prirodzenosťou, napríklad ako dvojnásobné a polovičné, otec a syn či impodobné. Ak však jeden člen vo svojom pojme obsahuje druhý, no nie naopak, taknie sú zároveň prirodzenosťou. A týmto spôsobom sa k sebe majú veda apoznateľné. Lebo poznateľné sa vypovedá podľa možnosti, veda však podľa habitualebo podľa uskutočnenia. Preto poznateľné podľa poriadku označovania existujepred vedou. No ak sa vezme poznateľné podľa uskutočnenia, potom je s vedouzároveň podľa uskutočnenia, lebo poznané nie je nič iné než veda o ňom. Aj keďje teda Boh skôr než stvorenie, predsa v označení pána je obsiahnuté, že másluhu a naopak, tak sú tieto dva členy vzťahu – pán a sluha – zároveňprirodzenosťou. Preto by Boh nebol Pánom, ak by predtým nemal stvorenie, ktorému je podriadené.

 

 

8. Či jemeno „Boh“ menom prirodzenosti, alebo činnosti

           

I q. 13 a. 8 arg. 1

Pri ôsmom sa postupuje takto: Zdá sa,že meno „Boh“ nie je menom prirodzenosti. Totiž Damascénsky v 1. knihe hovorí:(meno) Boh je odvodené od „theein“ (θέειν),čo znamená „starať sa“ a všetko opatrovať, alebo od „æthein“ (αἴδειν),čo je „horieť“ (náš Boh je oheň, ktorý stravuje všetko zlo), alebo od „theasthai“ (θεᾶσθαι), čo znamenáskúmať všetko.[13] Novšetky tieto mená patria k činnosti. Teda meno „Boh“ označuje činnosť, a nieprirodzenosť.

             

I q. 13 a. 8 arg. 2

Okrem toho, niečo pomenúvame tak, akoto poznávame. No Božia prirodzenosť je pre nás neznáma. Teda meno „Boh“neoznačuje Božiu prirodzenosť.

             

I q. 13 a. 8 s. c.

No proti tomu stojí, čo hovorí Ambrózv 1. knihe diela O viere, že „Boh“ jemenom prirodzenosti.[14]

             

I q. 13 a. 8 co.

Odpovedám, pričom treba povedať, ženie vždy je to isté, z čoho sa berie meno na označovanie, a to, čo sa menomoznačuje. Napríklad ako podstatu veci poznávame z jej vlastností alebočinností, tak podstatu veci pomenúvame niekedy podľa nejakej jej činnosti alebovlastnosti; napríklad ako podstatu kameňa pomenúvame podľa jeho úkonu, pretožezraňuje nohu (lapis lædit pedem). Apredsa toto meno nie je dávané na označenie tohto úkonu, ale podstaty kameňa.Ak však jestvujú nejaké veci, ktoré sú nám známe osebe, napríklad teplo, chlad,bieloba a podobné, tak sa nepomenúvajú na základe iných. Preto je v týchto(prípadoch) tým istým to, čo meno označuje, a to, z čoho meno na označovaniepochádza.

 

Pretože Boh nám nie je známy vosvojej prirodzenosti, ale sa stáva pre nás známym zo svojich činností aleboúčinkov, na základe toho ho môžeme pomenovať, ako sa vyššie povedalo. Teda meno„Boh“ je menom činnosti vzhľadom na to, z čoho sa meno dáva na označovanie.Toto meno sa totiž dáva na základe jeho všeobecnej prozreteľnosti, pretoževšetci, ktorí hovorili o Bohu, mali v úmysle pomenovať Bohom to, čo mávšeobecnú prozreteľnosť o všetkom. Preto Dionýz hovorí, že „božskosť všetkovidí dokonalou prozreteľnosťou a dobrotou.“[15]Meno „Boh“ je vzaté z tejto činnosti a dané na označenie Božej prirodzenosti.

             

I q. 13 a. 8 ad 1

K prvému treba povedať, že všetko, čoDamascénsky uvádza, patrí k prozreteľnosti, z ktorej sa berie meno „Boh“ naoznačovanie.

             

I q. 13 a. 8 ad 2

K druhému treba povedať, že akomôžeme prirodzenosť nejakej veci poznať z jej vlastností a účinkov, tak jumôžeme aj pomenovať. Pretože podstatu kameňa osebe môžeme poznať z jejvlastnosti, vediac čo je kameň, toto meno „kameň“ označuje samotnú prirodzenosťkameňa ako je osebe, lebo totiž označuje definíciu kameňa, na základe ktorejvieme, čo je kameň. Pretože pojem, ktorý sa označuje menom, je definícia, ako otom hovorí Filozof v 4. knihe Metafyziky.[16]No z účinkov Boha nemôžeme poznať Božiu prirodzenosť tak, ako je v sebe, abysme vedeli, čím je, ale len cestou vznešenosti (per modum eminentiæ), príčinnosti (causalitatis) a popierania (negationis),ako sa povedalo vyššie. A tak meno „Boh“ neoznačuje Božiu prirodzenosť. Totižtoto meno bolo dané na označenie niečoho, čo existuje nad všetkým, čo jepočiatkom všetkého a vzdialené od všetkého. Lebo toto sa mieni označiť, keď savyslovuje meno „Boh“.

 

P o z n á m k y