Strýček, I., Gliganič, M., Čechvala, O., Gábrišová, R.: Rozhovor s Janom Sokolom o filozofii, etike a hre. In: Ostium, roč. 9, 2013, č. 3.
Český filozof Jan Sokol sa narodil 18. apríla 1936 v Prahe. Pôvodne sa vyučil a pracoval ako zlatník, neskôr bol programátorom a výskumným pracovníkom. Bol signatárom Charty 77 a v 90. rokoch poslancom Federálneho zhromaždenia, pôsobil aj v pozícii ministra školstva Českej republiky. V roku 2003 bol kandidátom na post prezidenta Českej republiky. Jan Sokol je známym prekladateľom francúzskej filozofickej literatúry a podieľal sa na aj ekumenickom preklade Biblie. Prednášal na Filozofickej a Pedagogickej fakulte UK v Prahe, dnes pôsobí na Fakulte humanitných štúdií. Prednáša na mnohých zahraničných univerzitách a venuje sa predovšetkým antropológii, etike a religionistike. Slovenskému čitateľovi sú známe jeho knihy Čas a rytmus, Malá filozofia človeka či Etika a život.
John Searle v jednom interview na otázku, čo preňho znamená filozofia, odpovedá, že je to cesta, že neskúma priamo predmet, ale vytyčuje cestu. Potom prichádzajú exaktné vedy, ktoré predmet priamo uchopujú. Čo je podľa vás a pre vás osobne filozofia?
Vždy rád začínam platónskym vymedzením, že filozofia znamená údiv, schopnosť diviť sa obyčajným veciam. Tam, kde ostatní ľudia nenachádzajú problém, tam ho filozof vidí a diví sa. Pre mňa osobne je to skutočne cesta. Sám som najskôr začal s filozofiou tak, že som v nej hľadal odpoveď na celkom praktické mravné otázky. Potom som pochopil, že filozofická metóda alebo cesta spočíva v tom, že si človek všíma veci a snaží sa ich fenomenologicky vidieť, ako sa samy dávajú, ako hovorí Husserl.
A čo dejiny filozofie?
Nie som priaznivec filozofie v zmysle dejín filozofie. Dnes sa veľa humanitných odborov redukuje na históriu odboru – to je užitočné pre prípravu budúcich filozofických profesionálov. Filozofický profesionál musí o dejinách filozofie niečo vedieť, ale pokiaľ predurčíme takto filozofiu pre študentov, ktorí sa nechystajú byť filozofmi, tak to nie je správne, pretože sa to pri tom malom rozsahu redukuje na bonmoty typu „Nevstúpiš dvakrát do jednej rieky“, „Myslím, teda som“ alebo „Boh je mŕtvy“ – a čo s tým? Filozofia sa má učiť tematicky. Rád citujem Tomáša Akvinského, že vo filozofii nejde o to, čo si ľudia kedy mysleli, ale aká je pravda vecí.
Keď hovoríte o praktickom rozmere filozofie, môže sa v dnešnom svete absolvent filozofie so svojím vzdelaním prakticky uplatniť? Na jednej strane ho napríklad filozofia môže naučiť kriticky myslieť, a túto zručnosť potom možno uplatniť v praxi. No na druhej strane spoločnosť často vyžaduje unifikovaného, automatizovaného jedinca, ktorý skôr poslúcha nariadenia než kriticky myslí.
Kritické myslenie je dôležitá vec. No prvou vecou je myslenie. Možno spoločnosť, respektíve obmedzení zamestnávatelia to nechcú, no tí prezieravejší si to väčšinou žiadajú. Funkcií, kde vám presne povedia, čo máte robiť, je dnes veľmi málo. Robotníci u nás pomaly miznú. To, čo zamestnávateľ zvyčajne potrebuje, je schopnosť myslieť – kriticky, no to neznamená negatívne. Kritika sa u nás zvykne chápať ako negatívna kritika, čo však nie je pravda. Kriticky znamená súdne. V tomto zmysle je veľmi dôležitý Francis Bacon a jeho idola fori, čiže jeho rada zbavovať sa idolov verejnosti. Keď si všetci niečo hovoria, je to pre mňa signál, či to náhodou nie je hlúposť.
V poriadku, ale aj naozaj kriticky uvažujúci študenti sa napokon majú problém uplatniť.
V prípade uplatnenia absolventov filozofie považujem za dôležité, aby sme študentom nesľubovali nesplniteľné. Preto si myslím, že nie je napríklad dobré, ak príliš veľa ľudí študuje doktorandské odbory, kde vlastne neexistuje vízia uplatnenia. No pokiaľ ide o predgraduálne štúdium, nevidím v tom nijaký problém, pretože to celé nie je iba o kritickom myslení, ale aj o schopnosti čítať a vedieť, o čom čítam. To je neuveriteľne užitočná kompetencia. Keď som pracoval ako minister, mal som najväčší problém nájsť práve takých ľudí. Keď máte každý týždeň na zasadnutí vlády dvadsaťcentimetrový stoh papiera, nemôžete ho prečítať celý a tak potrebujete jedného alebo dvoch ľudí, ktorí vám spoľahlivo povedia, čo je tam dôležité. Rovnako to platí aj pre opačnú úlohu – ak chcete niečo sformulovať, zargumentovať, potrebujete schopnosť napísať text v danom rozsahu na danú tému tak, aby to malo hlavu a pätu. Aj to sú „byprodukty“ filozofického vzdelávania.
V knihe Etika a život píšete o etike ako o praktickej filozofii. Zároveň píšete, že filozofická etika nie je potrebná v dobe stability, ale práve v období zmien. V čom vidíte význam etiky pre súčasnosť, potrebujeme dnes etiku a potrebujeme etiku ako vednú disciplínu?
Potrebujeme ju a snažím sa to vnuknúť aj iným ľuďom. A či si to myslí aj spoločnosť sama? Myslím, že áno. No problém je v tom, ako dosiahnuť to, aby to nebolo iba moralizovanie či kázanie. V roku 1991 som dostal ponuku prednášať etiku na jednej veľmi peknej kanadskej univerzite. Vtedy som sa pýtal, čo by som tam asi tak robil, veď je to veľmi jednoduché – neklamať, nekradnúť, nezávidieť. Od tej doby som pochopil, že to tak nie je, že v spoločnosti vzniká dojem, že nič také neexistuje, a to preto, lebo sa o tom verejne nehovorí z akéhosi ostychu. Hovoriť o etike nie je jednoduché, pretože vám každý namietne: „Čo nám to tu kážeš, keď ty sám robíš to alebo ono? Čo ty nám budeš hovoriť?“ Napriek tomu o tom hovoriť musíme, pretože inak vzniká dojem, že si spoločnosť vystačí s právom a predpismi. Niklas Luhmann v kryštalickej podobe. Sú to právnici, ktorí dnes najlepšie vedia, že to tak nejde.
Dnes však môže takéto úsilie vyznievať ako márna snaha.
Treba o tom hovoriť a aby sa o tom dalo hovoriť, tak sa to človek musí naučiť. Ide mi o rozlišovanie, vytvorenie pojmov, aby sme si neplietli veci dokopy, pretože všeobecná reč o mravnosti je vždy iba moralizmus. Musíme niečo vedieť a samozrejme vedieť to aj zdôvodniť. Aspoň v českej spoločnosti dnes nie je možné odvolávať sa iba na autority, okrem autorít treba hľadať presvedčivé argumenty, ktoré nahliadne aj človek, ktorý autoritám neverí.
Čo znamená moralizovanie?
Etika a to, čomu hovorím individuálna morálka, je vnútorná záležitosť. Striktne vzaté, v slobodnej spoločnosti môžete od druhých ľudí chcieť iba to, čo je v zákone. Etika a morálka sa na prvom mieste vzťahuje vždy k sebe samému. Ak to nerobí, nazývam to moralizovaním. Ak niekto povie, že všetci kradnú, tak tým automaticky hovorí, že on sám nekradne. To je moralizovanie, ktoré nie je na nič dobré, je to trápny postoj. Všetci klamú, všetci politici sú nečestní, to je moralizovanie.
V knihe Etika a život uvádzate, že filozofi sa vyhýbajú pojmu dobra. Ako vnímate tento mravne významný fenomén?
Pojem dobra je príliš všeobecný. Museli by sme si dať námahu a trošku ho rozobrať. Tak, ako to robím napríklad s pojmom slobody alebo mravnosti. V tejto knihe som sa o to pokúsil aspoň s pojmom zla. Zlo môže znamenať to, čo je mi nepríjemné – bolia ma zuby, som hladný, umriem. No z vyššieho pohľadu sa javí, že to nie je zlo. To, že ma bolia zuby, je veľmi dôležité na to, aby som išiel k zubárovi včas, nie neskoro. To, že umriem, je pre mňa nepríjemné, ale môžem pochopiť, že to tak má byť. Potom je zlo, povedzme, násilné, akési ukrutnosti, je zlo chladné, ako je vypočítavosť, sebectvo, ľahostajnosť, a potom je zlo, ktoré ma povahu klamstva – podvádzanie, zvádzanie a podobne. Takéto veci sa musia rozlíšiť. Hovoriť o zle, ak si pod ním jeden predstavuje bolenie zubov a druhý klamstvo, nedáva nijaký väčší zmysel. To isté by sa muselo spraviť aj s pojmom dobra. Nenašiel som nikdy odvahu urobiť takýto rozbor predstavy dobra, muselo by sa začať rozlišovať, čo je čo. Preto chápem, že sa o dobre nikomu nechce veľmi hovoriť. Možno je to chyba.
Ak nadviažeme na vaše úvahy o slobode, keď subjekt postuluje seba ako slobodné Ja, zároveň tým postuluje aj druhého. Tento akt slobody určuje etiku ako niečo, čo je pôvodnejšie ako morálka. Chápete to v tomto zmysle?
V istom zmysle áno. Je to Levinas, pre ktorého je etika prvou filozofiou. Podľa mňa to platí v individuálnom živote. Pre dieťa je prvým to, čo je príjemné alebo nepríjemné. Skôr, než si začne budovať nejakú znalosť vecí, už vie, čo je milé a nemilé, príjemné a protivné. Snažil som sa ukázať, že to isté platí pre každého živočícha. Živočích najskôr musí rozlišovať medzi áno a nie. V tomto zmysle sú tu voľba a hodnotenie skôr než poznanie. Vec začnem skúmať iba preto, lebo sa mi zdá byť nejaká – inak ju nechám tak a nezaujíma ma. Etika je teda prvá. Čo sa týka vašej otázky, nezdá sa mi, že by subjekt postuloval sám seba. Antropologicky je to tak, že subjekt vzniká tým, že ho postuluje matka. Dieťa sa naučí, že je Ja preto, lebo ho ako nejaké Ja vidia ostatní. Takže Ja nepochádza zo mňa, ale od druhého. Druhý je tu akoby skôr než ja.
V levinasovskej etike hovoríme o asymetrickom vzťahu medzi Ja a druhým. Tischner ako významný interpretátor Levinasa odmieta asymetrickosť a používa pojem vzájomnosti. Uvádzate, že sloboda vyžaduje polarizačné prostredie. Ako vnímate priestor medzi Ja a druhým? Má charakter asymetrie, vzájomnosti, alebo je druhý len mojím protihráčom v nejakej hre?
Tischner v tomto nie je sám, aj Ricœur odmieta asymetriu. Mám však podozrenie, že je to aj preto, lebo ju nepochopili. Asymetria sa nedá konštatovať zvonka a musíme pochopiť, že pre Levinsa (a trocha aj pre Bubera, ktorý takisto hovorí o vzájomnosti) je toto vyostrenie na mieste, pretože vo vzťahu vo dvojici vzájomnosť vyzerá tak, že si obaja jeden druhého vážime. Mne záleží na druhom a druhému záleží na mne. V tomto zmysle vzťah videný zvonka môže vyzerať ako vzájomný, a pritom pre účastníkov má byť nevzájomný, nesymetrický. Keď sa do niekoho zamilujete, tak z toho predsa nevyplýva, že sa aj tá druhá osoba zamiluje do vás. Nie je to o symetrii – máš/nemáš ma rád? Takto sa nezačína nijaký vzťah. Vzťah sa vždy začína tým, že si človek niekoho váži, má ho rád, obdivuje ho, a prípadne sa mu podarí vzbudiť niečo podobné uňho, ale to nezávisí od toho prvého. V tomto, nazdávam sa, má Levinas hlbokú pravdu a mnohí ľudia ho v tom jednoducho nechápu.
Venujete sa aj otázke cnosti. V súčasnej etike a morálke existuje tendencia skôr sa nevracať k pojmu cnosti, no spomeňme MacIntyra, Tugendhata alebo Nussbaumovú, ktorí sa v rámci Aristotelovej filozofie snažia túto tradíciu rehabilitovať. Myslíte si, že je možné vrátiť sa späť k antike a pokúsiť sa tieto štruktúry aplikovať na dnešok?
Cnosť nie je iba antická záležitosť, patrí do každej ľudskej spoločnosti. Samozrejme, pôvodne pojem cnosti znamenal niečo trochu iné než dnes, bola to najmä česť, vynikanie, preto je v antike na prvom mieste statočnosť. To, čo nie je vo vnútri, ale čo je vidieť. V kresťanskom prostredí už jasne cnosť znamená nejakú vnútornú spôsobilosť. No cnosť je nadčasový pojem, hoci ju ľudia veľmi nespomínajú – z ostychu a možno aj preto, lebo ju zneužili a zúžili. Celkom ma však teší, že sa tento pojem vracia. Nussbaumová ma nikdy veľmi nepresvedčila, ale napríklad Comte-Sponville je zaujímavý autor a podobne vnímam aj Lipovetského.
Dnes sa vydáva veľa kníh o tom, ako treba žiť, akési návody na šťastný život. Aký je podľa vás podstatný rozdiel medzi praktickou filozofiou (praktickou etikou) a týmto druhom literatúry?
Takéto návody našťastie iste nemajú s praktickou filozofiou mnoho spoločné. Praktická filozofia vychádza z toho, že sa obracia na samostatného, slobodného človeka. Tu vidíme spor – Aristotelovu námietku voči Platónovi. Keby bol človek vedený jednou ideou dobra, tak je len neživou bábkou a nemá slobodu. Preto si podľa Aristotela cieľ musí vytvoriť, nájsť. Nemôže existovať návod, ako to urobiť. Známkou blahobytnej spoločnosti je to, že si ľudia uvedomujú, že majú všetko možné, ale chýba im šťastie. Páči sa mi Alainov bonmot, že šťastie je odmenou tých, ktorí ho nehľadajú. Nemôžete chcieť byť šťastní, lebo to zle dopadne.
Vo svojich prednáškach sa dotýkate aj problému pravidiel a hry. Ako do toho vstupuje otázka náhody?
Život si môžete predstavovať napríklad ako šachovú partiu – hovorí sa tomu hra s úplnou informáciou, keď vidíte všetko. To sa stáva v živote málokedy. Preto praktickí ľudia skôr hrajú karty, kde nemáte k dispozícii úplnú informáciu, čo sa viac podobá tomu, ako žijeme. To, že náhoda má úlohu v živote, je evidentné. A teda tie hry, ktoré priznávajú náhode nejaké miesto, sú o čosi realistickejšie. Politici vždy hrali karty, pretože to je to, čo robia aj v živote: nevidia do kariet. Ja vidím do svojich, no nevidím do tých jeho. To, že dostanete do ruky lepšiu alebo horšiu kartu, to je reálny stav a teraz záleží na tom, čo s tou kartou urobíte.
Akým ste hráčom vy?
Ja som pozorovateľ (smiech). Ako chlapec som hrával šachy. Karty som hrával občas, keď to bolo spoločensky potrebné, a ako malý chlapec som mal rád aj tenis.
Čo pre vás predstavuje oddych?
Oddych vždy znamená robiť niečo iné. Keď veľa píšem, tak mi je potom veľmi milé ísť sa pozrieť do botanickej záhrady. Mám fotoaparát, strávim tam dve hodiny a výborne si odpočiniem – ticho, nijaké davy. Alebo sa idem pozrieť na nejaké pekné miesto. Niekedy je príjemné robiť niečo rukami. Keď som robil počítače, tak som vždy doma opravoval hodinky. No my vlastne nijakú prácu nemáme. Robíme to, čo nás baví. Zdá sa, že prácou je opravovať študentské práce, ale v skutočnosti je to zábava.
Igor Strýček, Marián Gliganič, Ondrej Čechvala, Radka Gábrišová
Katedra etiky a morálnej filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava