Slávka Démuthová

Toto leto sa mi neplánovane (okrem „povinnej literatúry“) do rúk dostali tri knihy – jedna na mňa pozerala už dávno z police s názvom: „toto musím mať, ale stále na to nemám čas“ a svojím čiernym chrbátnikom v letnom jase izby akosi vyčnievala; druhá zas pôvodne čakala na niekoho iného v škatuli s darčekmi, kam si počas roka schovávam veci, ktoré objavím a poviem si: „tak toto by potešilo istého XY alebo istú XX“; no a do tretice som bola obdarovaná čítaním so slovami „práve to čítam a je to dobré“.

Pascal Mercier: Noční vlak do Lisabonu. Praha: Nakladatelství Plus 2011, 442 s.

Začnem tým posledným a musím uznať, že darca mal pravdu… Spočiatku bol pomerne obsiahly román Pascala Merciera Vlak do Lisabonu až trestuhodne umiestnený na parapet k balkónu, kde mal slúžiť na skrátenie chvíľ pri uspávaní syna a svojím cestovateľským názvom kompenzovať obmedzený pohyb kočíkom pol metra vpred a vzad. Musím sa priznať, že už po prvých riadkoch som sa na túto činnosť nikdy predtým netešila tak, ako v tomto období a naširoko otvorené zvedavé nezábudky môjho drobca mi vôbec nevadili, naopak. 442-stranová kniha sa tak z parapetu razom presunula na čestné miesto na nočný stolík a po prvej kapitole so mnou putovala vlastne všade. Pre mňa najpozoruhodnejším úkazom tohto dielka bola zvláštna zmes pútavého príbehu, ktorý ťahá oči na ďalšie a ďalšie stránky spolu s hĺbkou myšlienok, po ktorých sa len tak skočiť hneď na ďalší odsek nedá. Možno to bolo tým, že moje čitateľské zážitky boli v poslednej dobe poznačené dvomi extrémami – pod ťažobou odbornej literatúry som relaxovala pri rozprávkach, a tak mi chýbal akýsi stred síce stráviteľnejšieho, no stále rozum aktivizujúceho textu. Ak teda nečítať len pre strávenie príjemných chvíľ, no zároveň mať zážitok obohatenia – potom je Vlak do Lisabonu tou správnou voľbou. Autor na pozadí akéhosi sebaúnosu naprieč Európou rozbaľuje niekoľko rovín príbehu, pričom pre všetky z nich je charakteristická najmä introspekcia. Cesta do Portugalska je tak cestou dovnútra viacerých postáv a rovnako ako príbeh v knihe sa začína tým, že sa hrdinovi do rúk dostane kniha, tak sa bude spolu s prečítanými stránkami odvíjať príbeh každého, kto túto knihu vezme do rúk a ponorí sa do nej. Zlatotepec slov rozhodne stojí za to, aby ste objavili čaro jeho textu a možno sa inšpirovali odvahou starnúceho profesora vydať sa na cestu do Lisabonu, ktorá je istou metaforou pre oveľa vzrušujúcejšiu a náročnejšiu cestu do hlbín a zákutí ľudskej duše. Ktovie, či autor vybral Lisabon pre jeho k textu kontroverzný názov (pôvodné meno Lisabonu – Allis Ubbo – znamená pokojný prístav), no faktom zostáva, že príbeh nie je o pokojných vodách, ale skôr o vnútorných búrkach v živote jednotlivých hrdinov…

Zdena Frýbová: Falešní hráči. Praha: Šulc – Švarc 2012, 313 s.

Druhá kniha je úplne z iného súdka a autorku netreba zvlášť predstavovať – Zdena Frýbová je v našich končinách zárukou zvláštnej zmesi príznačného humoru a trefných postrehov, pričom má v záľube detektívne zápletky. Na druhej strane však má s predchádzajúcim i nasledujúcim dielom predsa len nemálo spoločné. Kniha Falešní hráči je cestou jedným manželstvom a Zdene Frýbovej sa opäť podarilo zachytiť podstatu mnohorakých a aj zvláštnych ľudských vzťahov. Rovnako ako Vlak do Lisabonu, aj podstata Frýbovej knihy je postavená na introspekcii a miestami na brilantných psychologických analýzach ľudského prežívania. Je síce pravda, že práve tohto psychologizovania sa môže čitateľ prejesť, najmä v závere románu tak dej stráca na dynamike, no možno je to spôsobené tým, že detektívna zápletka je v týchto miestach už rozuzlená (veď kto už by sa zaujímal o vnútorné rozpoloženie postáv v príbehu, keď je prezradené, kto je vrah…). Tento dojem však môže byť subjektívny a napriek vážnej téme je kniha (ako to už autorka má vo zvyku) popretkávaná briskným humorom a štipľavými poznámkami na vďačnú tému vzťahov medzi pohlaviami.

Oliver Sacks: Zrak mysli. Praha: Dybbuk 2011, 216 s.

Do tretice som z dlhočizného radu kníh čakajúcich na chvíle mojej (teraz vzácnej) pozornosti vytiahla svojho obľúbenca Olivera Sacksa (pozri článok Oliverova cesta k hudbe v Ostium 1/2009). Zrak myslije popisom toho, ako sa utvára zrakový vnem; ako to, čo vidíme, ovplyvňuje schopnosti nášho zrakového receptora, mozgovej kôry, naše očakávania, skúsenosti, spomienky, ale i predstavivosť a pod. Ide o vzácne informácie, ktoré (hoci z pera neurológa a psychiatra) obohatia poznatkovú základňu každého epistemológa, ale zároveň vzbudia záujem aj u nefilozoficky/nepsychologicky orientovaného čitateľa. Podobne ako v iných publikáciách, aj v tejto knihe totiž Sacks popisuje množstvo klinických prípadov zo svojej praxe. Z kazuistík vyberá najmä také, ktoré sú ojedinelé, prípadne zaujímavé svojimi symptómami, čím sa text stáva pútavým a čítavým. Spoločné znaky s predchádzajúcimi knihami spočívajú v introspektívnej forme veľkej časti diela. Autor sprostredkúva nielen opisy vnemov jednotlivých pacientov, ale opisuje aj svoju vlastnú cestu od normálneho videnia až skoro k slepote. Jeho vedomosti neurológa v kombinácii s citlivosťou na subjektívne prežívanie psychiatra a záľuba v objavovaní záhad zraku vytvorili jedinečný priestor pre to, aby zhoršujúci sa zrak a jeho trvalé postihnutie v dôsledku tumoru boli popísané s mimoriadnou podrobnosťou. Sacks vo svojich knihách už v minulosti použil prvky autobiografie (Strýko wolfram a Na čom si stojím), takže skúsenosti s odhaľovaním svojho (a nielen cudzieho) vnútra už má. Slepnúci (a navyše postihnutý ťažkou prosopagnóziou) autor tak vedie čitateľa po ceste do sveta zraku a fundovane ho týmto svetom sprevádza.

Každá z troch kníh bola o putovaní, o odvahe, či túžbe vydať sa na cestu. Prajem všetkým, aby sa z prázdninových ciest vrátili odpočinutí, aby počas celého roka mali silu a túžbu kráčať po svojich cestách a prežívať ich aj s inými.

P. S. Ak máte radi milé čítanie ku krátkodobým činnostiam, skúste siahnuť poVýkladovom slovníku pezinčinyod uja Laja Slimáka.

Lajo Slimák: Výkladový slovník pezinčiny. Pezinok: Občianske združenie 5P 2011, 196 s.

* * *

Anton Vydra

Pierre Bourdieu: Sociologické hledání sebe sama. Preložila J. Klokočková. Brno: Doplněk 2012.

Bourdieu je nezvyčajný sociológ. Má preto aj svojich priaznivcov, aj svojich odporcov. Túto útlu knihu začína odkazom pre čitateľa: „Toto nie je životopis.“ Jeho zámerom je retrospektívny a sebareflexívny pohľad na to, ako sa jeden človek postupne stával sociológom. Spomienky teda vedú k budúcnosti, no napriek tomu si zachovávajú svoju charakteristiku spätného pohľadu. Kniha obhajuje tézu, že začlenenie prežitej skúsenosti patrí „do vedeckej analýzy ako dôležitý prvok“. Vďaka spomienkam sa dozvedáme o zákutiach francúzskeho myslenia v druhej polovici 20. storočia. A hoci bol Bourdieu pôvodne filozof, ktorý cez antropologické štúdium prešiel k profesii sociológa, neraz pranieruje „mondénnu filozofiu“, pod ktorou má na mysli v tom čase populárny existencializmus a najmä Sartra, ktorý podľa neho „zo seba robil ideálneho, príkladného intelektuála a osobitne mi prekážal jeho nevšedný prínos k mytológii slobodného intelektuála, ktorá mu vyniesla večné uznanie od všetkých intelektuálov“. Jednoducho, poučná kniha.

Daniel Kehlmann: Já a Kaminski. Preložil T. Dimter. Praha: Mladá fronta 2012.

Príjemná irónia – tak by som v skratke charakterizoval Kehlmannovu knihu. Zručne napísaný román, kritika snobskej spoločnosti (ktorá vie, čo je to ozajstné umenie), úsmevné pasáže popretkávané vážnymi maximami, napríklad touto: „Majster, nemám nič!“ Bódhidarma odpovedal: „Odhoď to!“ Kehlmann píše pútavo, neraz sa pohráva so slovami, s menami, s textom, s čitateľom. Veta, ktorá mi z textu najviac utkvela v pamäti, znie vágne: „Moment, ako to viete?“ Povedané barthesovsky, bolo to punctum textu alebo len bod zlomu, rozuzlenia, odkrytia hádanky. Čitateľ ten bod od začiatku očakáva, ale Kehlmann ním predsa len prekvapí. Jednoducho, pekná kniha!

Maroš Krajňak: Carpathia. Bratislava: Trio Publishing 2011.

Aj túto knihu som si v lete vzal do rúk. Keďže sa príbeh odohráva v mojom rodisku, „na rusnakoch“, aj som sa na ňu celkom tešil. No stalo sa, čo sa stať nemuselo: tú knihu som, priznávam to nerád, nedokázal dočítať. Po mučivom trápení som ju zatvoril. Asi to autor myslel dobre, no čosi mi v tom chýbalo, čosi, čo by som nazval autenticita. Jednoducho, patália.

* * *

Jaroslava Vydrová

Catherine Cussetová: Skvělá budoucnost. O lásce, jež vzdorovala předsudkům. Praha: Jota 2011, 304 s.

Touto knihou som začínala leto, ktoré sa už síce skončilo, ale jeho časť aj vďaka tomuto príbehu a autorkinmu písaniu pretrváva. Zlatá edícia vydavateľstva Jota ponúka náročnejšie a kvalitné čítanie, ale to, čo pre mňa spätne vystihuje túto knihu, vyjadruje slovo „normálna“. Je to normálna kniha, čo pre mňa znamená aj dobrá kniha: nie je triviálna ani prehnane intelektuálna, nie je náročná ani celkom oddychová a má peknú obálku.

Hlavnou postavou príbehu je Elena/Helena, ktorú nám autorka predstavuje z rôznych uhlov pohľadov, v rôznych časoch a životných úlohách. Jej vykreslenie je takmer dokonalé, pretože Elena/Helena je zachytená nielen v tom, ako vníma samú seba, ale je „natienená“ aj cez vzťahy, v ktorých sa nachádza, a cez situácie, ktoré ju stavajú pred rôzne voľby a konania. Tento komplikovaný a ambiciózny zámer autorky, ktorá chce zachytiť viacgeneračné vzťahy dcéry, matky, manželky, svokry, nevesty (ako aj ich mužských pólov), sa nerozpadáva ani nerozplýva, a to dokonca ani vtedy, keď sa celý príbeh začína jednou smrťou, spätne sa vracia k začiatku a všetko sleduje preskakovaním medzi rôznymi obdobiami života Eleny a Heleny. Helena Tibbová je manželkou a matkou, žije v Amerike a pracuje s počítačmi. Elena Tibberescu prežíva svoje detstvo a mladosť v Rumunsku, napriek postaveniu svojho partnera sa zaňho vydá a pracuje ako jadrová fyzička. Je to jedna žena, ktorej život sa zrkadlí práve v tejto časovej a priestorovej podvojnosti. Môžeme napríklad sledovať Elenin vzťah k jej (možno nevlastnej) matke a jej vzťah ako matky k svojmu synovi. Podobným spôsobom je akoby každé slovo v názve knihy obrátené do svojho opaku a potom zase zachytené v hlbšom porozumení – nemožno očakávať, že skvelá budúcnosť bude až taká skvelá, nie je to však ani ironické slovné spojenie. Je to „skvelá budúcnosť“ – napriek všetkému. Takisto láska a predsudky si občas vymenia svoje miesta, majú svoj pozitívny aj negatívny ráz. Tieto zrkadlenia knihy sú možno do istej miery aj schematické, ale zase dokresľujú kontext iných, menej výrazných detailov, ktoré by inak zanikali ako nepodstatné. A práve v týchto menších udalostiach sa rodia zásadné rozhodnutia.

Kniha Catherine Cussetovej je napísaná zručne, miestami pôsobí až efektne, ale napriek neľahkej téme, ktorá je neľahká najmä tým, že môže rýchlo skĺznuť do pútavého a emocionálneho entertainment, v ňom v konečnom dôsledku nekončí. Alebo inak povedané: neostáva iba pri tom.

* * *

Michal Zvarík

Meša Selimović: Derviš a smrť. Bratislava: Tatran 2010.

Výnimočný román, ktorý nás privádza do Bosny 17. storočia, mapuje tragický prerod človeka zo „zbožného“ derviša na zlomeného intrigána. Selimović v ňom zaujme mnohým. Aktuálnym príbehom, miestami poetickým, ale nevyumelkovaným jazykom, podrobným psychologickým prepracovaním postáv, dialógmi a azda najviac dlhými, premýšľavými monológmi. To všetko vytvára pozadie pre kľúčovú otázku: je možné správne žiť v nedokonalom svete? Hoci Selimovič čitateľovi žiadnu konkrétnu odpoveď nedáva a ani nechce dať, odmieta abstraktnú „cnosť“ v izolácii, v úniku od sveta.

Philip K. Dick: Muž z Vysokého zámku. Praha: Argo 2007.

Muž z Vysokého zámku je azda jediný román, ktorý získal väčší ohlas a ocenenie už za autorovho života. Podobne ako v iných poviedkach a románoch sa Dick zamýšľa nad povahou skutočnosti a autentického človeka. Muž z Vysokého zámkusa odohráva v alternatívnej historickej realite, kde 2. svetovú vojnu vyhrali krajiny Osi. A aby dvojznačností nebolo málo, v tejto alternatívnej realite koluje zakázaná kniha, ktorá píše o víťazstve spojeneckých vojsk. Dick ponúka provokatívny filozofický román o historickej skutočnosti a skutočnosti histórie.

* * *

Matúš Porubjak

Bohumil Macháček: Horká čokoláda (Tulácké eseje). Praha: Regleta. Soukromý tisk autora, 110 číslovaných výtlačkov, 69 strán, sine ISBN.

Milujem knihy bez ISBN a to z dvoch dôvodov: 1) človek ich dostane buď priamo od autora, alebo sa k nemu len tak zatúlajú, 2) nemajú na sebe vypálené ISBN, teda sa ich nedotýka degradácia textu na poradové číslo, ktorá mi nevdojak konotuje isté nie najpríjemnejšie obdobie európskych dejín 20. storočia.

„Znáte to. Neznámo vám přivane k nosu odkudsi ze svých plání jméno vonící někdy exotickými dálkami, jindy obyčejně česky, majoránkou a česnekem, vy tu vůni nasajete jako při francouzské nosovce a ona ve vás probudí neodolatelnou touhu po cestě. […] Jak se blíží hodina odjezdu (vlakem nebo autobusem – kdepak tulák a auto!), hněte nás to samé neznámo svými dlaněmi stále důrazněji a pohodlnost začíná pochybovačně našeptávat: ‚Máš to vůbec zapotřebí, harcovat se bůhví kam?!‘ A to je pečeť toho, že na tu cestu je zcela nevyhnutelné se vydat, protože nás tam čekají jemné, subtilní a děsuplné, každopádně ale nezapomenutelné zážitky.“

Podobným zážitkom je aj táto knižka. Neznámo sa v nej preplieta so známom, milé a dôverné sa jemne spájajú s desivým a neuchopiteľným, sen nevyhnutne ústi do skutočnosti a skutočnosť do sna. Je to správa z tuláckych výletov autora po „domáckych“ zákutiach českej krajiny, aj po „cudzích“ pláňach Islandu, správa o trmácaní sa do práce i o prelete krajinou snov. Kto sa rád túla, rád sa spolu s autorom vydá na túto cestu. Samozrejme len vtedy, ak si k nemu tulácka knižka nájde svoju vlastnú cestu.

Ivan Blecha: Husserl. Olomouc: Votobia 1996, 180 s. ISBN 80-7198-066-8.

Priznám sa bez mučenia, aj keď s troškou rumenca, že fenomenológii a Husserlovi som nikdy nerozumel. Počas štúdia filozofie som sa raz pokúsil prečítať si jeho Krízu európskych vied. Skončil som na 3. strane s pocitom, že som sa dokonale stratil. Nepomohli mi ani (vtedy mnou prečítané) učebnice z dejín filozofie. Dvere fenomenológie pre mňa ostali zatvorené.

Ich prvé pootvorenie sa udialo na dnes už historických Letných filozofických školách v Modre Harmónii. Konali sa v po-zamatovo-revolučných rokoch, trvali spravidla týždeň a odohrávali sa koncom leta, tesne pred začiatkom semestra. Organizovali ich nadšenci z Univerzity Komenského, financovala Nadácia Jána Husa a vo viac-menej neformálnej atmosfére na nich prednášali najlepší filozofi z vtedajšieho Československa. Na jednej z Letných škôl som sa zúčastnil niekoľkých prednášok venovaných práve Husserlovi. Ak sa nemýlim, jeho filozofiu nám na hrnčeku od kávy predstavil vtedy ešte asistent Josef Moural. A mne to zrazu začalo dávať zmysel.

Pár prednášok však „leto“ nerobí a moje viac-menej stále len intuitívne poznatky o fenomenológii zapadli prachom. Až tento rok mi kolegyňa vrelo odporučila Blechovu knižku. A dvere sa opäť o kúsok otvorili. Blechov Husserl je príkladom toho, že aj o veľmi ťažkých filozofických témach sa dá písať s ľahkosťou. V knihe sa striedajú príbehy z Husserlovho života s postupným odhaľovaním jednotlivých fáz jeho myslenia. Husserlova osobnosť je vykreslená veľmi živo. Jeho filozofia je interpretovaná tak, že jej môže porozumieť aj človek neškolený vo filozofii. Striedanie životopisných a výkladových pasáží sa navzájom podporujú – Husserlove životné peripetie ústia do výkladu jeho myslenia, ktoré je dovysvetlovávané ďalšími udalosťami jeho života. Blechov Husserl je jednoducho skvelý, a ja sa teším, že sa čoskoro pustím aj do jeho Patočku.

Aristofanes: Oblaky (Myslite na budúcnosť, investujte v Grécku!). Divadelný bulletin. Premiéra hry 9. a 10. júna 2012, SND.

Začiatkom júna som sa vybral do Činohry SND v Bratislave na predpremiéru Aristofanových Oblakov. Do divadla som vstupoval s istými obavami. Ako „antikár“ zaoberajúci sa (aj) Sókratom túto hru dobre poznám, a tak som od seba očakával relatívne veľkú mieru konzervativizmu, tak vzhľadom na úpravu textu, ako aj na samotnú prezentáciu antickej komédie. No hra ma od počiatočného nočného rozhovoru Strepsiada (Emil Horváth) so synom Feidippidom (Alexander Bárta) zaujala. A keď pomedzi ľudí v hľadisku nastupoval na scénu Sókratés (Marián Geišberg) v striebornom flitrovanom saku – uveril som mu. Áno, toto je Aristofanov Sókratés dneška – rečnícka superstar so svojou fabrikou na (politicko-ekonomické) sny.

Aristofanove Oblaky v preklade Petra Lomnického a réžii Martina Čičváka sú „upgradovanou“ verziou klasickej antickej komédie a mne pripadá, že tento „upgrade“ bol spravený s citom pre problém, ktorým sofistika bola pre bežného občana klasických Atén, a ktorý sa podobá na viaceré problémy, s ktorými sa stretávame dnes.

Ako to často býva v moderných adaptáciách antických drám, aj v tomto prípade z hry vypadol zbor. Nie však úplne. Jeho funkciu plní skupina Debris Company, ktorá svojimi akrobatickými kúskami vo vzduchu dopĺňa dej a posúva ho ďalej. Rušivo na mňa nepôsobili ani občasné tanečné choreografie zboru žiakov, ani operná pieseň bohyne Oblaku (Linda Ballová / Jana Kohútová), a ani dosť moderne poňatý súboj Starého (Marián Labuda) a Nového argumentu (Peter Brajerčík / Tomáš Vravník). Záver predstavenia zobrazuje bezvýchodiskovosť novej spoločenskej situácie. Bitie Strepisada jeho synom je podané naturalisticky a expresívne. Starý svet je novým jednoducho zviazaný a zmlátený. Hoci mi takáto prezentácia záveru nie veľmi konvenuje, uznávam ho, obávam sa totiž, že realita je často ešte expresívnejšia a tvrdšia. Môj celkový dojem z predstavenia bol veľmi dobrý, aj keď mi ho miestami trochu kazilo isté „zadŕhanie“, no to je (aspoň dúfam) daň za to, že som bol na predpremiére.

Divadelní kritici pravdepodobne o predstavení napísali niečo úplne iné než to, čo tvorilo obsah predchádzajúcich riadkov. Moje hodnotenie predstavenia je čisto v rovine dojmu, sú to slová laika, bežného diváka, toho, kto je v danej veci idiótés. Čo však do istej miery môžem relevantne zhodnotiť je bulletin. A hodnotím ho prevažne veľmi kladne. Zvlášť na mňa zapôsobili texty Pozadie Oblakov a Oblaky. Ich autor (jeho meno sa mi nepodarilo v bulletine nájsť ale predpokladám, že ide buď o dramaturga Martina Kubrana, alebo prekladateľa Petra Lomnického) podal zasvätenú štúdiu venujúcu sa historickému pozadiu hry, predovšetkým dobovému problému používania/zneužívania logu. Pri jej písaní sa opieral o najnovšie štúdie z tejto oblasti (M. Nussbaum, K. J. Dover, D. O’Regan, N. Kanavou a ďalšie). Vznikol tak vydarený odborný text, ktorý by som pokojne odporučil svojim študentom.

Užitočné a dobre vybrané sú aj úryvky z viacerých Platónových dialógov, Plútarcha, Nietzscheho či súčasných autorov Dovera, Ehrenberga a ďalších, ktoré sú prevažne venované buď Aristofanovi alebo problému sofistiky. Dojem z textu mi kazili akurát občasné preklepy či štylisticky nie veľmi podarené formulácie (text by mohol mať lepšiu jazykovú korektúru) a nejednotnosť či „divnosť“ prepisov niektorých antických slov a mien, ktorá bola asi spôsobená tým, že autor čerpal z anglickej literatúry, ktorá prepisuje gréčtinu inak, než je zvykom v slovenčine (ale aj češtine). (Napríklad na s. 18, kde pod slovesom „nomísdēn“ mal asi autor na mysli sloveso „nomizein“.)

S veľkým záujmom som si prečítal aj Poznámku k prekladu od prekladateľa hry Petra Lomnického. V nej okrem iného vysvetľuje, prečo je jeho preklad Oblakov pre divadlo veľmi voľný, ako pracuje s metrikou, prečo neprekladá narážky na filozofiu, prečo nahrádza pôvodné citáty z gréckej poézie citátmi zo slovenských klasikov či aténske dobové reálie modernými. Čo ma však na bulletine ešte viac potešilo je, že uvádza kompletný Lomnického preklad. Takže popri Okálovom filologickom preklade z roku 1947 tu máme po 65 rokoch vydaný moderný divadelný preklad Oblakov.

* * *

Reginald Adrián Slavkovský

Ayad Akhtar: Americký derviš. Bratislava: Ikar 2012, 336 s.

K tejto knihe, podobne ako predtým ku knihe Tisíc žiarivých sĺnk od Khaleda Hosseiniho, som sa dostal vďaka tomu, že obe prekladala moja spolužiačka Majka a už počas prekladania sme sa o nich rozprávali. Obaja autori dokážu pútavo rozprávať a ponúkajú zaujímavé nahliadnutie do sveta, ktorého najvýraznejšie kontúry formoval islam, no ktorý je stále viac konfrontovaný s vplyvom globalizácie.

V Americkom dervišovi je život rodiny pakistanských prisťahovalcov v Amerike opisovaný z perspektívy asi trinásťročného chlapca Hayata. Len úvod a záver nás posúvajú do neskorších období jeho štúdia na vysokej škole a obdobia po ňom. Je to zaujímavá voľba, pretože takto sa mohol autor pokúsiť o sondu do citlivej sféry krehkosti vzťahov s najbližšími ľuďmi, zrodu otvorenosti pre duchovno, ale aj o vykreslenie tlaku predsudkov a prepadania sa do ich temnoty. Toto všetko si Hayat odžíva najmä vo vzťahu k svojej „tete“, maminej najbližšej priateľke Mine. Mina, sama poznačená utrpením, ktorým prešla, ho uvádza do sveta Koránu, modlitby a islamskej mystickej tradície reprezentovanej dervišmi. Postupne sa Mina stane vzťažným bodom jeho života, no paradoxne cesta, na ktorú ho priviedla, ho kvôli predsudkom postaví proti nej. V Hayatovej vnútornej dráme môže nájsť každý čitateľ odlesk svojich vlastných zápasov a možno v jej katarznom svetle porozumie temnote vplyvov, ktoré ten zápas vyvolali.

Hoci sa kniha stretla aj s odsúdením v niektorých islamských kruhoch, vnímavý čitateľ pochopí, že autorovým cieľom rozhodne nie je kritika islamu. Postavy v knihe nie sú čierno-biele a predsudky a napätia, ktoré vykresľuje, sú akýmsi archetypom pliagy, ktorá ohrozuje a napáda každé spoločenstvo hlásiace sa k vznešeným ideálom, či už je náboženské, politické, umelecké alebo akademické. Autor nedáva nijaký lacný návod na zrelosť, a predsa keď osvetľuje prekážky a zápasy na vnútornej ceste, dosahuje účinok, ktorý má transformatívny potenciál.

Hans Christian von Baeyer: Information. The New Language of Science. Cambridge, Massachusetts, USA : Harvard University Press 2004, 258 s.

Teória informácie sa pre mňa stala výzvou aj vášňou vďaka nášmu projektu kognitívnych štúdií na univerzite. Mohli sme si objednať zahraničné knihy a z oblasti teórie informácie ma od začiatku najviac zaujala kniha amerického fyzika nemeckého pôvodu Hansa Christiana von Baeyera o informácii od vzniku teórie informácie až po rodiacu sa teóriu kvantovej informácie a kvantových počítačov. Hoci je v celej knihe cítiť, že autorom je fyzik a že fyzikálna stránka informácie je predstavená viac, knihe to neuberá na jej hodnote. Kniha sa takmer úplne vyhýba vzorcom a formálnym zápisom, a napriek tomu sa autorovi podarilo pomerne zrozumiteľne vysvetliť aj zložité aspekty informácie súvisiace s fyzikou, akými sú pravdepodobnosť, náhodnosť, entropia, šum, kvantová previazanosť a superpozícia. Pre mňa je veľmi cennou stránkou knihy to, že autor sa neustále zamýšľa nad pôvodom fenoménov, ktoré opisuje, a tiež nad ich dôsledkami, hľadá širšie a hlbšie súvislosti, takže je možné povedať, že text je zdravo filozofický, že popri svojej vedeckej precíznosti si kladie otázky, ktoré takýto prístup prekračujú.

H. Ch. von Baeyer je dobrým rozprávačom. Používa názorné príklady, príbehy z dejín vedy, dokonca občas vsunie aj milé autobiografické vsuvky. Na ukážku uvediem dva príklady jeho spôsobu písania a rozmýšľania z veľkého množstva tých, ktoré ma zaujali.

Keď vysvetľuje fenomén šumu pri prenose informácie, ukáže, že vzorec na výpočet prenosovej kapacity informačného kanálu nie je priamo úmerný pomeru signál/šum, ale logaritmu tohto pomeru. Pri tej príležitosti spomenie aj situáciu starších ľudí, ako je on sám. Keď chce pozerať televíziu, musí zvýšiť hlasitosť tak, že ostatných by to vyhnalo z izby. Ak sa napríklad niekomu zníži počuteľnosť zvuku na polovicu, nestačí, aby sa pomer signál/šum zvýšil dvojnásobne, musí sa zvýšiť exponenciálne. Teda napríklad ak bol tento pomer 5, nestačí, aby sa zvýšil na 10, musí sa zvýšiť na 25.

Iným krásnym príkladom autorovho prístupu je hľadanie filozofických dôsledkov šumu v tej istej kapitole. Keby nebolo šumu a boli by sme schopní dosiahnuť ľubovoľnú presnosť kódovania, merania a prenosu informácií, na prenos akokoľvek bohatej informácie by stačil napríklad jediný prsteň presného priemeru – do dĺžky jeho priemeru by mohli byť zakódované všetky knižnice sveta. Svet bez šumu by nás zahltil nekonečným množstvom informácií. A tak šum chráni naše duševné zdravie. Tak ako čas je Božím spôsobom ako zabezpečiť, aby sa všetko nestalo naraz, tak šum je spôsobom, akým Príroda zabezpečuje, že nezistíme všetko, čo sa deje. Takže napokon šum je paradoxne ochrancom informácie.

Eckhart Tolle: Sila prítomného okamihu. Bratislava: Eastone Books 2010, 200 s.

Zvláštnosť a význam prítomného okamihu je niečo, čo sa v mojom živote stále znovu vracia v prežívaní aj v reflexii. Vlastné skúsenosti, keď prítomnosť mimoriadne vynikla a čas ustúpil do úzadia, sa mi pred rokmi vracali a osvetľovali pri čítaní knihy amerického psychológa maďarského pôvodu M. Csikszentmihályiho o mentálnom stave, ktorý on nazýva plynutie (flow). Celkom iný aspekt prítomnosti som si hlbšie uvedomil, keď som ešte ako študent na kurze nemčiny vo Viedni ponúkol mojim spolužiakom z celého sveta viacero tém a oni si vybrali „Chápanie večnosti podľa Tomáša Akvinského“. Podľa neho večnosť rozhodne nie je nejaká vzdialená budúcnosť alebo natiahnutie času, ale skôr obopína čas. Večnosti sa môžeme dotýkať prostredníctvom prítomnosti.

Tieto a mnohé iné dojmy z minulosti sa mi postupne vynárali pri čítaní knihy E. Tolleho o sile prítomnosti. A čo bolo zvláštne, vynárali sa mi zaujímavé súvislosti a nahliadnutia, myšlienky a skúsenosti, ktoré predtým boli vo mne oddelené, začali do seba zapadať ako kamienky v mozaike.

Druhým zaujímavým vplyvom čítania knihy bolo to, že som sa znovu začal samovoľne viac upriamovať na prítomnosť aj v čase, keď som knihu nečítal. Znovu, pretože predtým som túto prax poznal. Napríklad keď sa teraz ráno zobúdzam a v mojej hlave sa rozbieha mentálny film o tom, čo bolo včera, čo ma čaká, čo treba vybaviť, vypínam ho už po prvých záberoch a vychutnávam si jednoduchú krásu rána. Komunikáciu s poisťovňou neriešim v hlave počas umývania zubov, ale vtedy, keď príde jej čas.

Kniha vznikala tak, že autor odpovedal na otázky na základe svojej vlastnej skúsenosti. Viackrát sa v odpovediach dotýka aj témy prekonávania nedorozumení a konfliktov či už osobných alebo spoločenských. Keďže je to téma, ktorá ma dlhodobo zaujíma a sám som k nej prispel niekoľkými príspevkami, bol som zvedavý, ako sa s ňou vyrovná. Po prečítaní časti knihy vás už neprekvapí, že riešenie nachádza v sústredení sa na prítomný okamih. Správna argumentácia, vzájomné ujasnenie si pojmov, snaha empaticky počúvať druhého, filozofia dialógu… – to všetko tvorí skôr technickú stránku a z pohľadu autora obchádzku na ceste k porozumeniu.

E. Tolle čiastočne používa terminológiu budhizmu a kresťanstva, čiastočne filozofickú a psychologickú, a popri tom si vytvoril vlastné pojmy ako „neprejavené“, „telo bolesti“ a ďalšie. Ja som jeho knihu čítal tak, ako si myslím, že ju aj zamýšľal: bez dôrazu na slová alebo slovami vyjadrené učenie, ale ako podnet k intenzívnejšiemu prežívaniu prítomného okamihu. K jeho knihe by čitateľ mohol pristúpiť aj inak, mohol by ju vnímať ako zapísané učenie, tak trochu ideológiu, ktorú bude porovnávať so svojou životnou filozofiou, s budhizmom alebo kresťanstvom a z tohto uhla pohľadu polemizovať. Takto naladenému čitateľovi by som radil knihu radšej ani neotvárať.

Keďže kniha býva zaraďovaná do skupín ako „duchovný rozvoj“, „ezoterika“ alebo „osobná transformácia“, zaujímalo ma tiež to, ako sa autor vyrovnal s mojím obľúbeným paradoxom sebazdokonalenia. Ten sa dá veľmi stručne vyjadriť takto: Ako môžem sám seba zdokonaliť? Keď sa rozhodnem pre akýkoľvek návod na sebazdokonalenie alebo si vyberiem akúkoľvek autoritu či učenie, som to ja, kto si vyberá. Odkiaľ však viem, že vyberám kompetentne? Vziať proces sebazdokonalenia do svojich rúk je ako pokúšať sa zdvihnúť seba samého za vlasy do vzduchu… Tu je autorova odpoveď: „Čo sa týka vnútornej transformácie, nemôžete s ňou nič urobiť. Nezmeníte sami seba a rozhodne nedokážete zmeniť svojho partnera ani nikoho iného. Aby mohla nastať zmena, jediné, čo môžete urobiť je, že vytvoríte priestor, do ktorého vstúpi dôstojnosť a láska.“