Kosziba, K.: Obrad, kde sme boli, hoci sme to nevedeli. In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 2.
Tento takpovediac platonický text (ak máme na mysli písanie o niečom, čo považujeme za príťažlivé, no zároveň je to odpútané písanie) je pokusom o sprítomnenie už fyzicky neexistujúcej realizácie študentiek, ktorú ony nazývajú jednoducho „rozhovorom o materiáli“. Ich inak celkom éterický repertoár – jedna (Martina Mäsiarová) sa venuje subtílne pôsobiacej kresbe a maľbe, druhá (Simona Gottierová) pracuje s konštitúciou subjektu prostredníctvom interakcie voľného šperku a tela – tentokrát odkazuje na kamene a iné materiály z pohľadu ktorý niekedy premieňa jednu na druhú.
Otvorenosť tejto práce osciluje medzi konceptom a realizáciou, plánovaním a šancou pre neukončenosť, krásou a zlyhaním. Dialogický prístup hravo odbúrava všetky vopred očakávateľné riešenia, ako aj hierarchiu, ktorá sa vytvára zvyčajne pri rozhodovaní dvoch ľudí. Dialóg je najviac objektívny z umeleckých prostriedkov, ktoré si môžeme zvoliť, pretože sa pokúša vytvoriť viac-menej usporiadaný systém z toho, čo tvorba, ktorá je duchovne sebestačná, nachádza. Dialóg dáva zmysel aj bez toho, aby sme ho kreatívne vykladali alebo dezinterpretovali. Vštepuje práci logiku, ktorá nastavuje tvár večnému kolobehu tohto prístupu. Táto zdanlivo nová kapitola v spolutvorbe autoriek dopĺňa oko-prekvapujúci vizuálny svet a skúma vizuálne, ale aj taktilné a konceptuálne väzby medzi ľuďmi a predmetmi, a to experimentmi, jazykovými hrami a paradoxmi.
Nekameň je pozícia, ktorá sa živí z minulosti. Vytvára zároveň prototyp budúcnosti formovaný v alchymistickej dielni ateliéru v podobe abstraktnej vzorkovnice participatívnych činov, s takmer nedefinovateľným zdôvodnením použitých materiálov. Materiálový mysticizmus vzývaný niečím tak jednoduchým a pevným, ako je skala, kriesi kedysi trvalo prítomné magické myslenie. Na druhej strane tu čoraz viac rastie isté „odkúzlenie“ s upresňovaním pozorovania. V kombinácii s akýmsi lyrickým vizuálnym delíriom sa zázračne vyhne apelu na emócie a prvoplánovému symbolizmu. Namiesto toho nenápadne obnovuje svet skúsenosti každodenných predmetov a materiálov. Takýto prístup, ktorého hlavným cieľom je brániť sa stereotypnému mysleniu, nachádzame aj v próze a poézii Paula Valéryho alebo v poetickej fenomenológii Francisa Pongea. Predvídavosť tu i tam zmenila smer, ale v zásade nestratila na sile. Nachádza v materiálnych javoch dôkaz tajomstva, metafyzickú objednávku smeruje k obnove sily a čistoty jazyka. Viera v neviditeľné mriežky významov je pilierom magického myslenia a schopnosti interpretovať šifrované správy. Materialistickí mystici, nevyhľadávajú sebapoznanie ani nevyzdvihujú svoj osud, ale empaticky preskúmavajú skryté významy a vtláčajú najhlbšie obzory času do nekonečna, rovnako ako taoisti neobjavujú v kameňoch páčivú krásu, ale trvalé hodnoty a samotnú ideu krásy. Čitateľnosť realizácie tak poskytuje výrazivo pre ďalší magický systém, sieť prirodzených korešpondencií, spracovaných do variácií možných ciest (obrazová podobnosť, synestetické vzťahy, slovné metafory). K trojici existujúcich platných znamení – znak, obraz, diagram – by sme mohli v prípade Nekameňa doplniť ešte šifru alebo hádanku. Aby bolo možné dekódovať takéto znamenia, vstupujú do hry rôzne magické zásady: viera v to, že náhoda funguje ako odhaľujúci organizačný nástroj, viera vo väzby medzi mikroskopickým a makrokozmickým, viera, že základné zjednocujúce sily prepožičiavajú význam prejavujúci sa vo vzhľade znakov, vzorov a javov v prírode, a v neposlednom rade viera, že tieto pramene majú odlišný vzťah k času samému, taký vzťah, ktorý vytvára, križujúc čas a priestor, zmysluplnú korešpondenciu.
doc. Mgr. art. Klaudia Kosziba, ArtD.
Ateliér mal+by VŠVU
Koceľova 23
Bratislava
kosziba@seznam.cz