„Jednej noci sa mu začalo snívať po latinsky.“ Týmito slovami sa začína jeden z príbehov islandského autora Jóna Kalmana Stefánssona. Prežívanie snenia v neznámom a „neužitočnom“ jazyku privedie hlavného hrdinu k radikálnej zmene života. Z úspešného riaditeľa a šťastného manžela sa zrazu stane miestny podivín – „Hvezdár“ –, ktorý sa začne potulovať po dedine s očami upretými na nebo a čítať zvláštne knihy Galilea Galileiho, Mikuláša Kopernika či Johannesa Keplera. „Na čo asi tak myslí,… čo sa odohráva v srdci človeka, ktorý obetoval všetko, obrátil sa chrbtom blahobytu, rodine, každodennému životu,“ pýtali sa zmätení ľudia z jeho najbližšieho okolia.

Asi pred rokom ma na žilinskom námestí zastavil jeden neznámy starší muž a opýtal sa ma, či náhodou nemám rád fyziku, pretože on by rád vyučoval niekoho, koho tento odbor naozaj fascinuje. Zdvorilo som mu odpovedal, že fyzika práve nepatrí medzi moje preferované odvetvia záujmu, a tak sme sa už nikdy nevideli. Neskôr som začal nad touto zvláštnou udalosťou viac rozmýšľať. Na základe akých čŕt ten neznámy človek vydedukoval, že vyzerám ako záujemca o vzdelanie z oblasti fyziky? Kvôli mojim vlasom, tvári, oblečeniu? Vyzerám azda inak ako ostatní ľudia, ktorých nikdy priamo neoslovil? Pravdepodobne áno, aj keď neviem prečo. Po tejto udalosti sa mi na(ne)šťastie nezačali snívať sny o fyzikálnych javoch.

Presnú príčinu, presný impulz toho, čo nás doviedlo k našim dnešným povolaniam či záujmom často nevieme jednoznačne odhaliť. Aké by to bolo jednoduché, keby sa nám všetkým začali pred pár rokmi snívať filozofické sny…