Sokrates si myslel, že najlepší prístup k paradoxom je prostredníctvom slobodného pýtania sa. Túto možnosť však nemáme, ak sa pridržiavame posvätného textu. Jeho učenie usmerňuje spôsob pýtania sa. Pravidlom sa stáva to, že dôsledkom je obmedzovanie. Táto kapitola preskúmava jednu výnimku z tohto pravidla.

Doktrinálna búrka v roku 1277
Deväť rokov pred narodením Williama z Ockhamu (cca 1285-1349) bol za pápeža zvolený logik. Peter Hispánsky 2, ktorý sa stal pápežom Jánom XXI., je autorom troch logických rozpráv. Niekoľkí bádatelia si nie sú istí, či logik Peter bol aj pápežom. Potom by ale bolo zázrakom, že Petrove Summulae Logicales sa stali najpopulárnejších logickým textom so 166 vydaniami vytlačenými počas nasledujúcich tristo rokov.

Peter Hispánsky načrtol značne vplyvný rozdiel medzi dvomi spôsobmi rozboru viet, v ktorých sa používa slovo „nekonečný“. Veta „Počet mŕtvych ľudí je nekonečný“ v umiernenej interpretácii znamená, že pre každé prirodzené číslo n existuje úsek dejín, v ktorom je počet mŕtvych ľudí väčší ako n. Pri sproblematizovanom čítaní však veta „Počet mŕtvych ľudí je nekonečný“ znamená, že existuje úsek dejín taký, že pre každé prirodzené číslo n je počet mŕtvych väčší ako n. Peter navrhuje, aby sme sa s paradoxmi nekonečna vysporiadali tak, že si vyberieme umiernené čítanie. Jeho návrh je jazykovou náhradou Aristotelovho metafyzického rozlíšenia medzi potenciálnym a aktuálnym nekonečnom. Tým, že toto rozlíšenie udržal na úrovni gramatiky, sa Peter vyhol Aristotelovmu problému vysvetľovania toho, prečo sa potenciálne nekonečno nemôže stať aktuálnym.

Peter, podobne ako filozofi jazyka v dvadsiatom storočí, radšej predstavoval problémy vo vzťahu k slovám než k veciam. Podozrievavý bol najmä voči pohanskej kozmológii. Uprednostňoval Augustína pred Aristotelom. Aby mohol pokračovať vo svojom výskume, ako pápež si nechal k pápežskému palácu vo Viterbo pripojiť súkromnú komnatu. Kým však trávil čas vo svojej novej izbe, zrútil sa naňho strop. Pápež do týždňa zraneniam podľahol.

Päť mesiacov pred pádom stropu pápež Ján XXI. poveril parížskeho biskupa Etienna Tempiera preskúmaním toho, či radikálni aristotelici na Parížskej univerzite nie sú heretikmi. Okrem tomistov tam vtedy pôsobili aj ľudia ako Siger Brabantský. Kým Tomáš Akvinský si myslel, že kresťania polemizovali s Grékmi bez toho, aby ich argumentačne porazili (aspoň) vo všetkých kľúčových otázkach, Siger si myslel, že islamskí komentátori Aristotela ukázali, že rozum uprednostňuje svet s nekonečnou minulosťou. Siger preto zastával názor, že viera niekedy musí protirečiť rozumu (a nie ho iba presahovať). Po tom, ako biskup Tempier vydal svoje nečakane podrobné zavrhnutie 219 téz „latinského averroizmu“, Siger musel z Paríža utiecť. Niesli sa chýry o tom, že ho zavraždili. Aristotelici sa obávali, že Rím sa dvojnásobne prehreší voči filozofii.

Parížsky biskup síce prekročil svoje poverenie, ale pápež Ján XXI. vo veci znevažovania Aristotela zmýšľal podobne. Zavrhnutie spomínaných téz v roku 1277, ako niečo negatívne, vytvorilo tradíciu útokov proti Aristotelovi, ktoré pokračovali aj dlho po tom, ako sa aristotelici opätovne presadili. V roku 1556 francúzsky logik Peter Ramus predstavil svoju diplomovú prácu, ktorá mala údajne názov „Nič z toho, čo Aristoteles povedal, nie je pravda“. Peter Ramus do Aristotela vŕtal ďalších 30 rokov. Keď tohto francúzskeho logika zavraždili na tretí deň po masakri bartolomejskej noci, objavila sa správa, že vrahov najal jeho akademický oponent.

Toto zavrhnutie téz z roku 1277 opätovne zdôrazňuje všemocnú povahu Boha: Boh môže uskutočniť všetko, čo je logicky možné. Aristotelove prirodzené nevyhnutnosti neohraničujú božskú sféru konania. Aristoteles tvrdí, že príroda má odpor k vákuu, ale keďže Boh dokáže vytvoriť prázdny priestor, kresťanskí fyzici boli nútení brať vákuum vážne.

Kresťanská elita ponímala čistky asi tak, ako lesná hliadka poníma kontrolované spaľovanie. Áno, tá skaza nás spočiatku desí. Ale odstránenie starého, mŕtveho dreva uvoľní cestu mladému, viac chránenému porastu. Zavrhnutie téz z roku 1277 zbavilo mnohých kresťanských mysliteľov skľučujúceho záväzku reagovať na Aristotela. Vo fyzike sa objavila vlna originálnych myšlienkových experimentov: Čo by sa stalo, keby sme do skleného valca bez vzduchu pustili perie a kameň? Dopadli by na dno v rovnakej chvíli? Môže človek vidieť do vákua, alebo k tomu potrebuje médium? Ako by vyzerali nebeské telesá, keby bola rýchlosť svetla nekonečná?

V rovnakom čase vstúpila do svojho zlatého veku logika. Ako nečakaná prémia sa zrodila vedecká revolúcia – iba aby ju tragicky predčasne ukončila čierna smrť.

Výskumníci pohybu a vnímania mohli slobodne spochybniť zdravý rozum, ktorý Aristoteles tak obratne upevnil. Vzdelanec z obdobia po roku 1277 namiesto toho, aby musel prijímať tohto intelektuálneho giganta aj s jeho „detskými“ teóriami, mal právo nevšímať si ho.

Títo oslobodení teoretici si navyše nemuseli všímať ani väčšinu teológie. Rozvážni myslitelia v časoch intelektuálneho prenasledovania nachádzajú bezpečie v špecializácii. Začínajú byť vďační za prirodzený záujem o otázky ich ťažko zrozumiteľného predmetu bádania. Tvrdia, že ich výskum je irelevantný voči náboženským a politickým sporom. A aby sa ešte viac ochránili, títo profesionalizovaní kresťania tvrdili, že ich výskum je irelevantný voči príbuzným oblastiam výskumu. Podobne zmýšľajúci bádatelia sa zoskupovali, kým nedosiahli kritické množstvo vo vnútri skupiny a podkritické množstvo vonku. Každá skupina fungovala s vedomím, že nebude prekážať tým, ktorí nezdieľajú jej špecializáciu. Dobrý plot robí dobrých susedov.

Po čistkách tiež zostávajú uprázdnené akademické miesta. Nekonfliktní špecialisti tak majú nádej, že budú rýchlo stúpať po inštitucionálnych rebríčkoch, ktoré boli ešte nedávno preplnené vedúcimi predstaviteľmi fakulty. Technicky zameraní logici boli v obzvlášť dobrej pozícii, aby mohli postupovať vyššie. Keďže logika sa zaujíma len o to, čo z čoho vyplýva, je tematicky neutrálna. Keďže nie je o žiadnej konkrétnej doktríne, je odolná voči heréze (prinajmenšom s ohľadom na konzistentné dogmy). Táto tematická neutrálnosť ju dokonca robí aplikovateľnou na akékoľvek argumenty.

Čo Ockham zničil
Zavrhnutie téz z roku 1277 poslúžilo Ockhamovým úvahám ako záhradná pergola. 3 Veril v absolútnu moc Boha. Osvojil si Augustínovu vnútornú perspektívu. Ockham zdôrazňuje, že to, na čom záleží po morálnej stránke, je úmysel v pozadí skutku, a nie samotný skutok alebo jeho dôsledky. Človek, ktorý sa pokúsi o cudzoložstvo a nepodarí sa mu to, je rovnako vinný ako človek, ktorý je pri ňom pristihnutý. Človeku, ktorý sa v samovražednom zúfalstve vrhne z útesu, je odpustené, ak v polovičke letu stihne oľutovať.

Každý činiteľ disponuje intuitívnym poznaním, že jeho vôľa je slobodná. Slobodnú vôľu však nie je možné dokázať. V skutočnosti je možné dokázať len veľmi málo. Ockham mal pocit, že úcta ku gréckej filozofii viedla aristotelovských kresťanov k preintelektualizovaniu kresťanstva. Len veľmi málo z pozitívnej teológie odolá starostlivému logickému skúmaniu. Keďže teológia nie je kráľovnou vied, mala by ustúpiť nabok a ponechať iné oblasti štúdia, aby sa rozvíjali samy.

Súčasťou múdrosti je rozpoznanie vlastných obmedzení. V prípade paradoxov to znamená ochotu pripustiť, že niektoré zjavné nezrovnalosti nie sme schopní uviesť do vzájomného súladu. Vo svojom Komentári k sentenciám napríklad William z Ockhamu vyhlásil: „Akémukoľvek [stvorenému] intelektu v tomto živote nie je umožnené vysvetliť či evidentne spoznať, ako Boh pozná všetky budúce kontingentné udalosti.“ (d. 38, q. 1) Napriek tomu popiera, že by ho toto nerozriešiteľné objavenie sa nezrovnalosti nútilo k tomu, aby poľavil vo svojej viere v Božiu prozreteľnosť alebo aby sa vyhýbal svojmu presvedčeniu o ľudskej slobode. Ockham nás nežiada len o trpezlivosť. Myslí si, že nikdy neprídeme na riešenie, lebo naň prísť nemôžeme.

Táto bezmocnosť je nepríjemná. Väčšina teológov v snahe vyhnúť sa zdaniu nerozumnosti upadla do skutočnosti nerozumnosti tým, že uctievali Boha v domčekoch z kariet. Ich systémy racionalizujú tvrdenia, ktoré musia stáť na viere. Svetlo logiky odhaľuje trhliny v základoch a ukazuje, nakoľko kresťanstvo spočíva na Božej milosti.

Intelektuálna pýcha teológov spôsobuje zaujatosť a vedie ich k tomu, že prijímajú aj defektné formulácie problémov, ktoré „riešia“. Ockham si napríklad myslel, že Tomáš Akvinský využíval len také formulácie problému prozreteľnosti, ktoré poukazovali na dôležitosť času. Skutočná výzva spočíva v tom, že absolútna moc Boha determinuje naše činy v rovnakej miere, ako determinuje akékoľvek iné udalosti.

Z hľadiska riešenia problémov nie je všemohúcnosť Boha až takou zlou správou. Ockham si myslí, že absolútna moc Boha vysvetľuje, prečo Boha nemožno viniť zo zla vo svete (keďže Boh stvoril svet vedome a dobrovoľne). Ockham akceptuje etickú teóriu Božieho určovania: Skutok vďačí za svoju priliehavosť jedine tomu, že ho Boh schvaľuje. Za svoju nesprávnosť zase vďačí skutok jedine tomu, že ho Boh neschvaľuje. Keďže Boh koná presne to, čo chce, nemôže urobiť nič, za čo by si zaslúžil výčitku. Keby Boh urobil svet horším, než je teraz, takýto neopodstatnený nedostatok by nemohol byť základom toho, aby sme mu to dávali za vinu.

Hoci teória Božieho určovania je medzi laikmi taká populárna, že má tendenciu byť skôr predpokladaná než presadzovaná, na teológov robí dojem námietka, ktorú Sokrates predstavuje v Eutyfrónovi. Je skutok zbožný preto, lebo teší bohov, alebo sa bohovia tešia preto, lebo je zbožný? Keby bohovia schvaľovali krutosť, urobilo by to krutosť dobrou? Zástanca teórie Božieho určovania na to nemôže odpovedať tak, že Boh by nikdy neschvaľoval krutosť, pretože krutosť je zlá. Podľa ich teórie totiž práve Božie schválenie robí niečo dobrým.

Namiesto toho, aby sa poponáhľal odpovedať na Eutyfrónovu dilemu, Ockham ju pokojne posunie do logického extrému.

Predpokladajme, že Boh prikáže nejakému človeku, aby ho neposlúchal. Ten človek je potom povinný neposlúchať Boha (lebo hocičo, čo Boh prikáže, je záväzné). Avšak tento človek je tiež povinný nebyť neposlušný voči Bohu. Tvrdenie „Človek neposlúcha Boha“ je konzistentné tvrdenie. Ak môže Boh slobodne chcieť akýkoľvek konzistentný stav, tak môže slobodne chcieť aj toto.

Ockhamova politika
Ockham priviedol zavrhnutie téz z roku 1277 k prvotnému úsvitu vied. Tým, že držal teológiu na uzde, podporoval dôkladný a postupný prístup k teoretickým otázkam. Malé zlepšenia sa mohli hromadiť aj bez vonkajších zásahov. Vďaka nemu sa svet akademikov stal bezpečnejší a produktívnejší.

Iróniou osudu autonómia, ktorú presadzoval pre špecialistov na rébusy, prišla za cenu obrovského rozvratu jeho vlastnej kariéry. Ockhamove vplyvné útoky na teologické špičky znepokojili Johna Lutterella, rektora Oxfordskej univerzity. Zabránil Ockhamovi v tom, aby na Oxforde získal titul magistra, dôsledkom čoho mu bolo odopreté povolenie učiť. Lutterell tiež udal Ockhama cirkevným autoritám. V situácii, keď jeho oficiálny status nebol o nič lepší než status študenta filozofie pred ukončením štúdia, bol Ockham predvolaný na pápežský dvor v Avignone, aby čelil obvineniu z toho, že je heretik. Počas štvorročného procesu generálny predstavený františkánskeho rádu (do ktorého Ockham patril) dospel k názoru, že pápež Ján XXII. sa omylom staval proti doktríne o apoštolskej chudobe. Práve túto záležitosť dramaticky spracoval Umberto Eco v kapitole „Piaty deň“ svojej knihy Meno ruže. Ecovi mnísi búrlivo debatujú o chúlostivej otázke, či Ježiš vlastnil šaty, ktoré nosil. Keby malo duchovenstvo povinnosť napodobňovať Krista a Ježiš nevlastnil ani svoju bedrovú zásterku, duchovní by ako jednotlivci nesmeli vlastniť vôbec nič. Keby mali povinnosť aj náboženské skupiny, potom by bolo zakázané aj kolektívne vlastníctvo. Ockhama požiadali, aby preskúmal históriu a doktrinálne aspekty apoštolskej chudoby.

Ockham dospel k záveru, že pápež bol heretik. V roku 1327 už však bolo evidentné, že pápež Ján XXII. bude naďalej presadzovať svoje odmietnutie apoštolskej chudoby. Ockham a jeho spoločníci utiekli z Avignonu a vyhľadali ochranu cisára Ludwiga Bavorského. 4 Okamžite ich vylúčili z cirkvi. Počas nasledujúcich dvadsiatich rokov sa Ockham venoval písaniu rozpráv o otázkach pápežskej autority a občianskej zvrchovanosti. Jeho polemiky rozhnevali pápeža natoľko, že pohrozil vypálením mesta Tournai, ak obyvatelia mesta Ockhama nechytia a nevydajú mu ho. Po smrti svojho ochrancu Ludwiga si Ockham uvedomil, že jeho protipápežská kampaň je strateným prípadom a možno sa pokúsil o zmierenie. Zomrel v roku 1347, pravdepodobne na čiernu smrť – mor.

Neriešiteľné problémy
Paradox klamára v stredoveku nazývali „neriešiteľný problém“. Rovnako ako námorníci nemajú na mysli absolútnu neviditeľnosť, keď opisujú piesočné plytčiny ako neviditeľné, ani Ockham netvrdil, že paradox klamára je absolútne nepoddajný. Myslel si len to, že je pre nás ťažko riešiteľný.

Neriešiteľné problémy v sebe zahŕňajú to, čo súčasní filozofi nazývajú „paradoxy sebareferencie“. Filozofi dvadsiateho storočia väčšinu z nich znovuobjavili nezávisle, ale niekoľko ich vydolovali priamo zo stredovekej literatúry. Napríklad Stephen Read (1979) oprášil paradox, ktorým sa zaoberal Pseudo-Scotus (tak ho nazvali preto, lebo si ho dlho mýlili s Dunsom Scotom). Podľa tradičnej definície je akýkoľvek úsudok platný vtedy a len vtedy, keď nie je možné, aby boli premisy pravdivé a záver nepravdivý. V komentári k Aristotelovým Prvým analytikám Pseudo-Scotus predstavuje zdanlivý protipríklad: „Boh existuje, a preto je tento úsudok neplatný.“ Pseudo-Scotus postuluje tvrdenie „Boh existuje“ ako nevyhnutnú pravdu. Menej zbožní čitatelia si ho môžu nahradiť akoukoľvek nevyhnutnou pravdou, povedzme, „Všetky rovnostranné trojuholníky sú rovnakouhlé.“ Ak je úsudok platný, tak potom keďže je pravdivá premisa, musí byť pravdivý aj záver. Ale potom je úsudok zároveň platný aj neplatný. A to je protirečenie. Úsudok preto nie je platný. Ale počkať! Ak je úsudok neplatný, potom je možné, že premisa je pravdivá a záver nepravdivý. Keďže premisa je nevyhnutná pravda, úsudok je neplatný len vtedy, keď je záver nepravdivý. Ale potom je úsudok platný! Znovu protirečenie!

Pseudo-Scotus navrhuje, že protipríkladu sa môžeme vyhnúť pridaním ďalšej požiadavky pre platnosť: záver nesmie popierať svoju vlastnú platnosť. Uplatňuje tu Ockhamov návrh, podľa ktorého neriešiteľným problémom zamedzíme tým, že zakážeme sebareferenciu.

Ockham si uvedomil, že zákaz všetkých sebareferencií by znamenal stratu aj takých nevinných viet ako „Táto veta je po slovensky.“ 5 Bol ochotný akceptovať takéto obete ako nutné vedľajšie straty. Keď záhradník otrávi vošky, tuší, že spolu so škodcami otrávi aj nevinný hmyz. Možno existujú špecializovanejšie jedy, ale záhradník necíti povinnosť vyhnúť sa všetkým možným vedľajším škodám. Stredovekí myslitelia sa zaujímali o odstránenie chyby, ale od riešenia neočakávali, že objasní vec do hĺbky. Chceli len vychytať muchy svojim logickým systémom.

Takýto inžiniersky prístup k paradoxu klamára je v kontraste s čisto teoretickými záujmami starých Grékov. Diogenes uvádza, že Chrysippos tejto téme venoval najmenej šesť prác. Athenaios zaznamenáva, že básnik a gramatik Filetas nad paradoxom klamára prebdel veľa nocí. A takisto stratil chuť do jedla. Filetas natoľko schudol, že priatelia mu k nohám museli pripevniť olovené zavážia. Obávali sa, že ho – vyziabnutého a trpiaceho nespavosťou – odfúknu silné vetry na Kose (prekrásnom egejskom ostrove, na ktorom Filetas žil). Jeho epitaf: „Ó, cudzinec: Filetas z Kosu som. Klamár do hrobu ma priviedol, a zlých nocí mi kopu privodil.“ Väčšina stredovekých mysliteľov nad paradoxom klamára prebdela noci asi tak, ako účtovník nad účtovnými knihami, ktoré nesedia. Účtovník neuvažuje o tom, že nezrovnalosť má hlboké následky pre základy aritmetiky.

Tvrdil som, že zavrhnutie téz z roku 1277 vycibrilo technický prístup k paradoxu klamára. Tým sa však len zosilnila už predtým existujúca tendencia myslenia neskorého stredoveku. Celý príbeh sa pred nami vynorí až potom, ako preskúmame zvláštnu ságu kresťanského paradoxu klamára.

Pôvod neriešiteľných problémov
Ockhamove názory vyplynuli zo vzdelávacieho systému (ešte stále zväčša nedotknutého), ku združeniu ktorého došlo po oživení európskej ekonomiky okolo roku 1100. Pred týmto obdobím boli školy sústredené okolo cirkevných centier. Od vzdelancov sa nevyžadovalo, aby prijímali vyššie svätenia. Väčšina z nich to však robila, sčasti z náboženskej zanietenosti a sčasti pre praktické výhody: duchovný stav ponúkal vzdelancom nezávislosť a ochranu pred brutalitou miestnych.

S úpadkom rímskeho impéria sa prestali spomínať paradoxy, ktoré sa zdali nepodstatné vo vzťahu k náboženským otázkam. Buď sa na ne zabudlo, alebo boli degradované na intelektuálne zábavky. Paradox klamára je obzvlášť nápadným príkladom (Spade 1973). Mohlo by sa očakávať, že kresťania ho budú mať neustále na očiach, lebo je zopakovaný v Biblii: „Veď ktosi z nich, ich vlastný prorok, povedal: ‚Kréťania sú veční luhári, zlá zver, bruchá lenivé.‘ Toto svedectvo je pravdivé.“ (List Títovi 1, 12-13) Kresťania však mali k paradoxu klamára rovnaký prístup ako ku komárovi, ktorý sa zachoval v relikviári; boli zvedaví, ako sa tam ten škodca usadil, ale tvor samotný ich nezaujímal. Augustín tento verš cituje len preto, aby nastolil otázku, prečo by Sväté písmo malo citovať pohanské zdroje. Mnohí kresťanskí vzdelanci mali prístup k Cicerovým poznámkam o paradoxe klamára v jeho práci Academica. Vysvetlený je aj v Aristotelovej práci O sofistických dôkazoch (25-27, 180-181a), ktorá sa na latinskom západe objavila okolo roku 1130. Neviedlo to však k žiadnym kvalifikovaným komentárom.

Je paradox klamára natoľko ťažko pochopiteľný? V dvadsiatom storočí sa stal súčasťou populárnej kultúry. V epizóde „Ja, Mudd“ seriálu Star Trek z roku 1967 dôjde ku skratu vodcu androidov Normana vtedy, keď začuje nasledujúcu konverzáciu:

Kapitán Kirk:  Všetko, čo vám Harry povie, je lož. Pamätajte na to – všetko, čo vám Harry povie, je lož.

Harry Mudd:   Klamem.

Scenáristi mohli bezpečne predpokladať, že väčšina divákov dokáže sledovať Normanove oscilácie: Ak Mudd klame, tak potom hovorí pravdu – a ak hovorí pravdu, tak potom klame.

Niekto by mohol povedať, že paradox klamára je jednoduchý len pri pohľade späť. Stredoveké obrazy stavenísk zobrazujú kolesá a ručné vozíky, ale nikdy nie fúriky. Fúrik je ich očividnou kombináciou, keď to už raz zazriete, ale tento objav vyžaduje istý vhľad.

Túto analógiu narúša fakt, že stredovekí myslitelia mali prístup k príkladom paradoxu klamára – a navyše inteligentný komentár k nim. Skutočný problém spočíval v tom, že boli len na zdanlivom vrchole. 6 Boli dostatočne dômyselní na to, aby sa vyhli nedbalým formuláciám, ale nie dosť na to, aby posilnili paradox takým spôsobom, ktorý odhaľuje pseudoriešenia.

Komentátori práce O sofistických dôkazoch prvých sto rokov jednoducho len akceptovali Aristotelovo povrchné „riešenie“. Aristoteles hovorí, že paradox klamára sa dopúšťa omylu typu secundum quid et simpliciter: teda s tvrdením, ktoré je v jednom ohľade pravdivé, zaobchádza tak, akoby bolo pravdivé absolútne, napríklad „Etiópčania sú vzhľadom na svoje zuby bieli, a teda Etiópčania sú bieli.“ Predstavte si muža, ktorý odprisahá, že poruší svoju prísahu ísť do Atén. Ak poruší svoju prísahu ísť do Atén, prisahal pravdivo? Na jednej strane urobil to, čo odprisahal, že urobí (poruší prísahu ísť do Atén). Ale na druhej strane neurobil to, čo odprisahal, že urobí (pôjde do Atén). Ak opomenieme vzťahovať „pravdu“ a „nepravdu“ k odlišným prísahám uvedeným v zátvorkách, tak potom sa veta „Krivoprísažník dodržal svoju prísahu“ zdá byť pravdivá aj nepravdivá zároveň. Aristoteles hovorí, že podobne upadneme do protirečenia, ak nepostrehneme takéto súvislosti v paradoxe klamára. Detaily ponecháva Aristoteles na čitateľa.

Stredovekí myslitelia nevyjadrili žiadnu nespokojnosť so skicovitosťou Aristotelových odpovedí. Po celé stáročia väčšina scholastikov spomína paradox klamára len ako príklad mylného argumentu. V skutočnosti mali väčší záujem o Aristotelov prípad krivoprísažníka, ktorý prisahá, že poruší svoju prísahu. Napríklad Egídius Rímsky 7 sa zaujímal o jeho morálne dôsledky. Ak prisaháte, že porušíte svoju prísahu ísť do Atén, mali by ste porušiť svoju prísahu ísť do Atén? Egídius dospieva k záveru, že by ste nemali. Hoci je zlé prisahať, že porušíte prísahu, splniť skazenú prísahu je horšie.

Ako čas plynul, komentátori inklinovali k strohejším formuláciám paradoxu klamára. V spise De fallaciis Tomáš Akvinský píše: „A podobne tu, ‚Klamár hovorí pravdu vtedy, keď hovorí, že klame. A preto hovorí pravdu.‘ To však z toho nevyplýva. Lebo hovoriť pravdu je opakom klamania, a tiež obrátene.“ Tomáš tu možno nezámerne podkopáva analógiu s krivou prísahou tým, že paradox klamára dáva do prítomného času. To vyslobodzuje paradox klamára z asociácie s pichľavou otázkou budúcich kontingentných výpovedí. Albert Veľký má sklon príklad s krivoprísažníkom formulovať v prítomnom čase, aby analógiu zachoval.

Je však smutné, že analógia s krivou prísahou umožňovala zamietanie ne-aristotelovských riešení paradoxu klamára. Napríklad tí, čo tvrdili, že výrok klamára „nehovorí nič“, boli zosmiešňovaní, pretože príklad s krivou prísahou je predsa očividne zmysluplný.Historická hádanka o paradoxe klamára má tri časti. Prvým podproblémom je vysvetliť tisícročie neporozumenia paradoxu zo strany kresťanov. Druhou úlohou je vysvetliť, ako mohli títo „hlupáci“ napredovať ďalej a rýchlo dosiahnuť nový vrchol porozumenia. Tretím štádiom historickej hádanky je vysvetliť, prečo porozumenie paradoxu klamára potom na ďalších štyristo rokov opäť pokleslo na úroveň plytkej samoľúbosti. V nasledujúcej kapitole sa zameriam na tieto tri úlohy.

P o z n á m k y
1 Tento latinský výraz používa autor aj v anglickom texte. Takýmto výrazom sa v stredoveku označovali logické neriešiteľné problémy, paradoxy podobné známemu paradoxu klamára. (Zdroj: Insolubles. Stanford Encyclopedia of Philosophy, http://plato.stanford.edu/entries/insolubles)
2 Jeho pôvodné meno je Pedro Juliao, ale uvádzajú sa aj ďalšie mená: Pedro Hispano a latinské verzie Petrus Juliani a Petrus Hispanus.
3 Pergola je ľahký vzdušný objekt s mrežovitou štruktúrou, ktorá slúži ako opora pre popínavé rastliny.
4 Panovníkov s týmto menom bolo viac (pozri http://en.wikipedia.org/wiki/Ludwig_of_Bavaria), ale iba jeden z nich bol cisárom. Podrobnosti o ňom a o spore s pápežom: http://en.wikipedia.org/wiki/Louis_IV%2C_Holy_Roman_Emperor, a tiež http://www.newadvent.org/cathen/08431a.htm
5 V anglickom texte táto pravdivá nevinná sebareferenčná veta znie: „This sentence is in English.“
6 V origináli je použitý výraz „false summit“, ktorý v turistickej hantírke znamená miesto na kopci, ktoré vyzerá ako vrchol, keď k nemu stúpate, ale keď ho dosiahnete, zistíte, že ešte treba ísť ďalej.
7 Latinsky jeho meno znie Aegidius Romanus, žil v rokoch okolo 1243 – 1316, bol arcibiskupom v Bourges a známym sa stal svojimi logickými komentármi k Aristotelovmu Organonu.

Zo 14. kapitoly knihy Sorensen, Roy: A Brief History of the Paradox. Philosophy and the Labyrinths of the Mind. Oxford University Press, New York 2003, s. 187-199 (Chapter 14: Ockham and the Insolubilia), preložili Maroš Píša a Reginald A. Slavkovský.