Niet pochýb o tom, že medzi abstraktným a konkrétnym existuje priepasť. Už Aristoteles hovoril o konkrétnom ako o tode ti – tomto tu: o niečom, o čom nemožno nič bližšie vypovedať, na čo možno iba ukázať. Každá abstrakcia je odhliadnutím od konkrétneho, je jeho „verejnou obžalobou“, že je tým, čím ho nazývame. [1] Zároveň o konkrétnom nemôže byť veda, vedu zaujíma len všeobecné a abstraktné. Súčasnosť je v tomto zmysle „vedecká“ až-až.

Nechávame sa ťahať za nos a naivne veríme abstrakcii. Je to predsa jediný spôsob, ako niečo uchopiť, katalogizovať do pojmov (prípadne zaradiť do „hierarchie“), prostredníctvom ktorých možno posúvať zmysel iným a zdieľať ho s nimi. Abstrakcia „uspáva“, pomenúva veci, dáva im zmysel, pretavuje nepoznané a strach z nepoznaného do prijateľnej roviny a „poznanej“ sféry, čím strach z neznámeho a pre človeka neraz paradoxne sa javiaceho konkrétna odbúrava. Abstrakcia je výrazom moci človeka nad „predmetmi“. „Predmety“ sú disponibilnými súcnami. Možno s nimi narábať, možno ich tvarovať. Miera tvarovania a narábania, ergo miera našej slobody a disponibility nad „predmetmi“, je priamo úmerná nášmu poznaniu vecí; nakoľko poznáme zákony prírody, natoľko vieme stanovením určitých podmienok vyvolať želaný efekt. Efektu predchádza ideálny stav vecí, ktorý je v našej mysli prítomný ako plán, ako ideálna predstava efektu, ktorý má byť vyvolaný. Predmet je čím ďalej, tým viac súčasťou „nášho“ sveta – sveta, ktorým disponujeme, ktorý meníme podľa našich potrieb. „Náš“ svet je bezpečný a zrozumiteľný, všetko má v ňom svoje miesto podľa našich predstáv. Svet sa imanentizuje, „zvnútorňuje“: [2] to, čo existovalo mimo ako zdroj úzkosti, k čomu sa človek neraz vzpieral ako transcendentnému či sakrálnemu, je teraz v ľudskej moci, je súčasťou slobody človeka.

Človeku je vlastná tendencia pretvárať nepoznané na poznané. Ide o rozšírenie moci – odbúranie strachu z neznámeho, vytvorenie sveta na svoj obraz. Zároveň akoby mu bola vlastná tendencia totalizovať: časť, ktorú pozná – priestor jeho disponibility – vnucovať všetkému, čo sa vymyká. Tenduje k odstráneniu odvekého napätia medzi ním a svetom (svet je znepokojujúci) – nie prostredníctvom poznania vecí „takých, aké sú“, človek radšej pre svoj vnútorný pokoj – pre pokoj totalizovaného sveta, ktorý je jeho súčasťou, – zanechá pravdu a hľadanie pravdy, zvolí si sebaklam z dôvodu, že sa mu tak žije ľahšie. Konkrétne vystupuje ako „nevysloviteľné“ (na ktoré možno len poukázať) – a vzpierajúce sa škatuľkujúcej abstrakcii. Od toho sa odhliada, nevysloviteľnosť je znepokojujúca a kto by si predsa želal nepokoj.

Z človeka sa prostredníctvom abstrakcie stal „predmet“, čiže sa nechcene stal súčasťou totalitného sveta niekoho iného – pohybuje sa v priestore jeho disponibility, stáva sa objektom jeho moci. Tomu predchádza uchopovanie do pojmov, jeho „spoznanie“. Na vytvorenie abstrakcie potrebujeme viac „vecí“ – prinajmenšom dve, ktoré majú aspoň jeden prvok spoločný. Druhý nie je neuchopiteľný a unikajúci, nie je niečím, čo by mohlo byť iné – jeho podstata je prísne určená v rámci „našej“ totality. Existujú ľudia: „živočíchy rozumné“. Okrem toho, že sú „rozumné“ a sú „živočíchy“, prejavujú sa aj inými spoločnými prvkami: majú dve horné a dve dolné končatiny, na koncoch končatín po päť prstov atď. Existujú iné „živočíchy“, ktoré majú s „živočíchom rozumným“ spoločné prvky, napríklad počtom a konštitúciou končatín. Jeden prvok im však chýba: nie sú „rozumní“. Blázni a mentálne postihnutí z abstrakcie – ex definitione – nie sú ľudia. To je jedno z nebezpečenstiev abstrahovania: pravidlo vylúčenia nezhodného.

Človek ako „predmet“ je zbavený humanity – humanita je totiž vyjadrená nielen ako „to a to“, ako určité „akcidentálne“ vlastnosti na veciach, ale je vždy niečím viac než všetky „to a to“ – humanita je Iné a nepostihnuteľné. Moderná abstrakcia si nárokuje ísť ďalej a prísne definovať „substanciu“ človeka. Humanita sa prestala brať do úvahy. Človek ako Druhý, ako nie-Ja, prestal existovať, stal sa súčasťou totality, objektom pomenovania a následne určenia v „našom“ svete. Omyl nespočíva v samotnej abstrakcii. Abstrakcia môže byť pravdivá alebo nepravdivá podľa toho, nakoľko zodpovedá konkrétnej realite. Omyl nastáva, keď sme presvedčení, že abstrakcia zodpovedá konkrétnu, dokonale ho „kopíruje“ – ak abstrakciu berieme príliš vážne, pričom sama si toľko vážnosti nezaslúži, ak abstrakcia namiesto deskripcie a explanácie reality je realite vnútená. „Tým horšie pre fakty“, ako by povedal Hegel. Abstraktné, ktoré je na rozdiel od reality výtvorom človeka, nepozná výnimky.

„Abstrakcia je naozaj jednou z hlavných zbraní modernej mysle. Ak ju aplikujeme na človeka, znamená to vymazávať tvár: črty, ktoré ostanú, slúžia ako známky členstva, znaky toho, že patrí k nejakej kategórii a osud prisúdený vlastníkovi tváre nie je nič viac, ale ani nič menej ako zaobchádzanie vyhradené prekategóriu, ktorej je vlastník tváre len príkladom. Celkový efekt abstrakcie spôsobuje, že pravidlá, rutinne dodržiavané v osobnej interakcii, medzi ktorými sú najprominentnejšie etické pravidlá, nezasahujú do zaobchádzania s kategóriou, vrátane zaobchádzania s každou jednotkou, zaradenou do tejto kategórie, len preto, že bola tak klasifikovaná.“ [3]

Dopad abstrakcie na medziľudské vzťahy tam, kde sa časť spoločnosti snaží o uplatnenie „nároku“ „byť organizáciou“ a ničím iným, je katastrofálny. Bolo by mylné, ak by sme abstrakciu človeka chápali iba prísne racionálne, ako niečo správajúce sa podľa zákonov prísne danej logiky. Pojem toho takpovediac „znesie veľa“, dokáže v sebe obsiahnuť i to, čo by bolo za iných okolností chápané ako nezmieriteľne protikladné a navzájom neprijateľné. Takúto „iracionálnu“ abstrakciu si je možné predstaviť – matematicky povedané – ako množinu všetkých prvkov, ktoré sú neželané, odmietané a potenciálne „nebezpečné“. Do triedy určitého pojmu je možné ne-logicky zaradiť „A“ aj „non A“. „Najokázalejším a najpregnantnejším aspektom pojmu „Žida“ skonštruovaného praktikami kresťanskej cirkvi je jeho inherentná nelogickosť. V jednom pojme sa stretli prvky, ktoré sa k sebe nielen nehodili, ale boli aj nezmieriteľné.“ [4] „Žid mohol byť stelesnením všetkého, čo ľudia neznášali, čím pohŕdali a čoho sa báli. Bol nositeľom boľševizmu, no napriek tomu predstavoval liberálny duch prehnitej západnej demokracie. Ekonomicky bol kapitalista i socialista. Obviňovali ho z ľahostajného pacifizmu, ale akousi zvláštnou náhodou bol večným podpaľačom vojny.“ [5] Zneužitie abstrakcie sa netýka len nacistického Nemecka, bolo dostatočne a ochotne využívané v ZSSR a v jeho satelitných „spojencoch“. Kategóriou, ktorá bola medzi sovietmi obzvlášť obľúbená, bol „revizionista“. Naším dejinám zas nie je neznámy pojem „buržoázny nacionalista“. „Pojem ‚buržoázneho nacionalizmu‘ bol pružný, vmestilo sa doň všetko – od skutočného nacionalizmu a šovinizmu porazených tried, skupín a strán, od ľudáctva aj agrarizmu, anitsemitizmu, protimaďarského šovinizmu až po akékoľvek prejavy vlastnej koncepcie v rámci socializmu a komunistickej strany …“ [6]

Abstrakcia je dôsledný nástroj pri vzdialení človeka od zvyšku spoločnosti. Cieľ je jednoznačný: odstrániť neželaný „objekt“ z dosahu pôsobenia svedomia. Pre Heideggera predstavovalo svedomie [7]fundamentálny konštitutívny aspekt bytia pobytu, ktorý ho povoláva k jemu vlastnej previnilosti; svedomie povoláva k starosti o vlastnú existenciu. Heidegger vylúčil exterioritu. Pritom svedomie sa môže prejaviť na vonkajší podnet: na blízkosť druhého človeka a jeho utrpenie. [8] Dôsledne túto vlastnosť ľudskosti vystihuje skúsenosť I. Kertésza:

„V skorú jar roku 1945, zakrútený do deky, posedávam na prenosnom záchode vyloženom pred nemocničným barakom… Moja sánka drví americkú žuvačku, môj pohľad znudene kĺže po týfusových barakoch oproti a okolo vzdialenejšieho, ešte otvoreného masového hrobu, v ktorom ako polená ležia mŕtvoly posypané haseným vápnom. Zrazu zazriem neuveriteľný výjav: Po úbočí sa blížia dámy a páni. Vietor rozfukuje sukne, zjavujú sa sviatočné ženské klobúky, tmavé pánske obleky. V pozadí spoločnosti kráča zopár amerických uniforiem. Prichádzajú k masovému hrobu, zmĺknu, pomaly ho obstúpia. Jeden po druhom miznú pánske klobúky z hláv. Sem-tam si niektorá dáma pritlačí k očiam vreckovku. Chvíľa mĺkvej nehybnosti. Potom strnulé tableau ožíva. Tváre sa obracajú k americkým dôstojníkom, ramená sa dvíhajú. Hlavy odmietavo kolíšu, potriasajú. Nemusia mi povedať, že podľa nariadenia amerického velenia priviedli do tábora prominentných weimarských občanov, aby videli, čo sa tu v ich mene napáchalo: aj bez toho rozumiem tejto nemohre. Nevedeli nič. Nikto nič nevedel.“ [9]

Nikto nič nevedel, to je dôsledok oddelenia neželanej kategórie od jej „kóšer“ zvyšku. Napriek tomu mnohým prominentným občanom neprekážalo zastávať názor, že „Židia sú svine“, alebo sa s ním stretávať na každom kroku. Brány totality boli prelomené v momente, keď sa stretli s ľudským utrpením bezprostredne. Vtedy vznikol priestor pre volanie svedomia v jeho neznesiteľnej nehostinnosti a krutom mlčaní.

Abstrakcia má v živote svoj význam, je potrebné stanoviť jej hranice pôsobenia, vytýčiť sféry, za ktorými sa stane neprístojnou. Každodenne zažívame plody abstrakcie, svojím spôsobom je abstrahovanie nevyhnutné, umožňuje nám vôbec niečo o niečom vypovedať. Prostredníctvom abstrakcie pretvárame svet na bezpečný domov, na miesto, kde sa vytvára pôvodná nehostinnosť okolitého sveta, ktorý sa ľudskej činnosti vzpiera. Abstrakcia sa však musí zastaviť pred tým, čo už postihnúť nemôže, kde prichádza k svojím netušeným hraniciam a predsa musí uznať, že existuje iné, nepostihnuteľné a nevypovedateľné, ktoré vystupuje „nebezpečne“. „To, co je absolutně jiné, se vlastnění nejen vzpírá, ale zpochybňuje je, a právě tím je může posvětit.“ [10]

L i t e r a t ú r a
BAUMAN, Z.: Modernosť a holokaust. Bratislava: Kalligram 2002.
HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Praha: OIKOYMENH 1996.
JASPERS, K.: Otázka viny. Příspěvek k německé otázce. Praha: Academia 2006.
KERTÉSZ, I.: Vyhnaný jazyk. Bratislava: Kalligram 2003.
LÉVINAS, E.: Totalita a nekonečno. Esej o exterioritě. Praha: OIKOYMENH 1997.
LIPTÁK, Ľ.: Slovensko v 20. storočí. Bratislava: Kalligram 2000.

P o z n á m k y
[1] „Toto vždy již předchůdné oslovování bytí v rozpravě (logos) o jsoucnu je katégoreisthai. To znamená především: veřejně obžalovat, veřejně někoho označit, vmést někomu něco přede všemi do tváře. V ontologickém užití pak tento termín znamená: vmést jsoucnu jaksi do tváře, co ono vždy už jako to které jsoucno je…“ HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Praha: OIKOYMENH 1996, s.62.
[2] Nemám pritom na mysli imanentizáciu v prísne Voegelinovom zmysle, aj keď je možné nájsť v tom spoločné prvky.
[3] BAUMAN, Z.: Modernosť a holokaust. Bratislava: Kalligram 2002, s.305. Z. Bauman rozvíja myšlienku tváre E. Lévinasa. K problematike tváre v Lévinasovom diele pozri III. časť v LÉVINAS, E.: Totalita a nekonečno. (Esej o exteriorite). Praha: OIKOYMENH 1997 a rozhovor s P. Nemom pod názvom Etika a nekonečno, In: LÉVINAS, E.: Etika a nekonečno. Praha: OIKOYMENH 1994, s.157-191.
[4] BAUMAN, Z.: Modernosť a holokaust. Bratislava: Kalligram 2002, s.70.
[5] WEINRIECH, M.: Hitler´s Professor: The Part of Scholarship in Germany´s Crimes Against the Jewish People. New York: Yiddish Scientific Institute 1946, s.28, cit. podľa BAUMAN, Z.: Modernosť a holokaust, s.73.
[6] LIPTÁK, Ľ.: Slovensko v 20. storočí. Bratislava: Kalligram 2000, s.306.
[7] K problematike svedomia u M. Heideggera pozri §54 – §60 v HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Praha: OIKOYMENH 1996.
[8] Pri tejto problematike nemožno obísť úvahy K. Jaspersa o „morálnej vine“ a „metafyzickej vine“. Svedomie, ako upozorňuje Jaspers, je inštanciou, ktorá hodnotí morálne konanie človeka. Výčitky svedomia a ľútosť, ktorú človek prejavuje ako odpoveď, vychádza a končí v samotnom človeku, morálna vina je exteriórne neprístupná. Preto napríklad ľútosť nad kriminálnym činom vyjadrená pred súdom si vyžaduje dôveru súdu, pričom tak otvára dvere pragmatickému konaniu toho, kto v skutočnosti neľutuje, chce si však pred súdom „polepšiť“. Naproti tomu metafyzická vina je dôsledok nedostatku absolútnej solidarity s druhým človekom a jeho utrpením. Tento druh viny pocítili mnohí, ktorí prežili koncentračné tábory. Pre týchto ľudí je radosť z toho, že prežili, pocitom absolútne neznámym. Naopak musia čeliť otázke, prečo práve oni museli prežiť. K pojmom „morálnej viny“ a „metafyzickej viny“ pozri JASPERS, K.:Otázka viny. Příspěvek k německé otázce. Praha: Academia 2006.
[9] KERTÉSZ, I.: Vyhnaný jazyk. Bratislava: Kalligram 2003. s.73.
[10] LÉVINAS, E.: Totalita a nekonečno. Esej o exterioritě. Praha: OIKOYMENH 1997, s. 23.

Michal Zvarík
študent filozofie a politológie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava