Podstata či eidos je najzákladnejším pojmom vo filozofii Edmunda Husserla. Skúmanie podstát má byť predmetom filozofie, ak sa má stať vedou. Porozumenie tomuto pojmu je nevyhnutné a fundamentálne pre porozumenie Husserlovej filozofii. Podstata je však aj problematický pojem, ktorý sa nesie celou jeho filozofiou a ktorý sa nevyčerpáva nejakou definíciou. Bolo by preto nesprávne snažiť sa o jeho heslovitú definíciu. Dúfam, že v závere svojho textu budem o čosi bližšie k nahliadnutiu toho, čo pre Husserla znamenali podstaty. Najskôr by som chcel čiastočne charakterizovať podstatu a pozrieť sa na to, aký mala význam pre Husserla, a potom poukázať na nezrovnalosti, ktoré mi pri čítaní jeho Ideí k čistej fenomenológii a fenomenologickej filozofii vyvstali.

Dejinný kontext 
Husserl vstupuje na scénu v čase rozmachu psychológie, z ktorého pramenil tzv. psychologický skepticizmus – snaha o redukciu všetkého poznania na psychické stavy. „Psychologizmus, proti ktorému Husserl bojuje, stotožňuje subjekt poznania so subjektom psychologickým.“ [1] Prakticky každý všeobecný súd je tu len produktom našej psychiky, ktorá akosi spontánne skladá skúsenosti dohromady. Takéto súdy, a patria k nim aj logické súdy, nikdy nemôžu mať absolútnu pravdivosť. Dá sa povedať, že majú pravdivosť dovtedy, pokiaľ sa neobjaví iná skúsenosť.

Psychologický skepticizmus sa opiera o empirizmus, a ten sa podľa Husserla sám vyvracia. „Priama skúsenosť dáva predsa len singulárne jednotliviny a nie všeobecnosti, takže táto skúsenosť nestačí.“ [2]Tézy empirizmu sa zo skúsenosti nemôžu vysvetliť, pretože vyžadujú všeobecný názor a ten skúsenosť neposkytne. V tomto ide empirizmus ako skepticizmus sám proti sebe.

Z psychologizmu obviňuje Husserl aj Kanta. [3] Kant sa zhoduje s psychologizmom v tom, že predmet poznania nie je objektívny ale konštruovaný subjektom. To je krajný subjektivizmus. Inými slovami: nazeranému, vnímanému predmetu sa priznáva imanencia subjektu. Husserl považuje názor, podľa ktorého „medzi transcendenciou a imanenciou nie je podstatný rozdiel“, [4] za protizmyselný. Husserlovou snahou je navrátiť predmetom vnemov transcendenciu, ktorá im prináleží, ale ktorá im bola neprávom odobratá a zredukovaná na imanenciu. Vedomie veci je totiž vnímaním tejto konkrétnej veci, a nie len našej predstavy o nej. Postulovanie „veci osebe“ je redundantným a neodôvodneným, vec sa nám dáva sama o sebe, ako je. Z toho vyplýva, že aj možnosti akéhokoľvek predikovania o veciach či myslenia vecí vôbec nám musia byť dané už v názore vecí samých. To nám umožňuje nazerania podstát a práve v tom spočíva veľký význam pojmu podstaty pre Husserla. Len to umožňuje filozofiu ako vedu.

Čo je podstata? 
Najprv treba urobiť určitú dištinkciu medzi podstatou a faktom. Fakt je to, čo je dané v akomkoľvek individuálnom názore. Fakt je niečo, čo je tak a tak, ale môže byť aj inak, v závislosti od každej ďalšej individuálnej skúsenosti. Je jasné, že tento fakt môže byť vždy „inak“ len v určitých hraniciach. Existuje nevyhnutnosť, ktorú fakt nemôže prekročiť. Napríklad „belosť“ môže byť belosťou steny, belosťou čokolády, no vždy musí byť priestorové „niečo“, čo je biele, belosť nemôže byť len sama osebe. Táto nevyhnutnosť je podstatou. Vzťah faktu a podstaty je vzťahom náhodnosti a nevyhnutnosti. Husserl ponúka aj dvojicu výrazov „existencia“ v zmysle individuálne jestvujúceho pre fakt, a „esencia“ pre podstatu. Podstata je určité „čo“ indivídua, ktoré zostane, ak odhliadneme od všetkých náhodností. Je predmetom, nie psychickým výtvorom. [5] Zároveň nám však podstata nemôže byť daná bez faktu a naopak, fakt a podstata sú neoddeliteľné.

Takéto vysvetlenie ešte nie je úplné. Husserl píše: „Podstata (eidos) je predmetom nového druhu. Ako je v individuálnom či zakúšajúcom názore daný individuálny predmet, tak je v názore podstaty daná čistá podstata.“ [6] Aj v prirodzenom postoji, v postoji, ktorý neproblematizuje svet, [7] nazeráme nevyhnutne podstaty – to však ešte nie je čisté nazeranie podstát. „Podstaty si môžeme intuitívne uvedomovať a istým spôsobom ich aj uchopovať bez toho, aby sa pritom stali ‚predmetmi, o ktoré ide.‘“ [8] Aby sme spravili podstatu „predmetom, o ktorý ide“, musíme vykonať ideáciu alebo eidetickú redukciu, čiže zbaviť podstatu jej viazanosti na fakty. Poznanie podstaty je totiž nezávislé na poznaní faktov ako skutočne jestvujúcich.

Ako rozumieť tomu, že podstata je analogická k individuálnemu názoru a individuálnemu predmetu a je predmetom, ktorý dosahujeme názorom? Jan Patočka upozorňuje: „Nebrať pojem názoru ako bezprostredný názor, intuitivisticky. Eidetický názor chce byť metodickou procedúrou, ktorá každý krok svojho postupu chce vykázať, legitimovať.“ [9] Zároveň je pojem intuície u Husserla dôležitý. Lyotard dodáva, že „podstata sa pociťuje ako prežitá intuícia“. [10] Tieto dve ponímania sa nevylučujú, ale poukazujú na dva aspekty eidetického názoru. Po prvé, podstata nám musí byť daná v názore veci, musí byť spoluprítomná v individuálnom názore. Intuitívne túto podstatu uchopujeme, čo je nevyhnutné na to, aby vôbec mohla byť predmetom myslenia, aby zrenie podstaty malo svoju látku. Po druhé, samotný názor podstaty je neúplný bez eidetickej redukcie, čo je metodický postup, ktorý upriami našu pozornosť čisto na podstatu ako takú. Zúžiť názor podstaty na intuíciu je nesprávne, znamená to opomenúť ono „nového druhu“ a skutočne tak spraviť názor podstaty ekvivalentný empirickému názoru. Takejto chyby sa podľa Patočku dopustil Scheler. [11] Eidetická veda, čiže veda o podstatách, sa v takomto ponímaní nebude veľmi líšiť od platonizmu a nazeranie podstaty sa bude blížiť k Platónovmu anamnésis.

Je zrejmé, že aj napriek etymologickej príbuznosti slov eidos a idea, tu o platonizmus nejde. V prvom rade názor podstaty prebieha iným spôsobom než u Platóna a Husserl zároveň zdôrazňuje ontologickú neoddeliteľnosť faktu a podstaty. Naproti tomu u Platóna mali idey samotné reálne bytie vo svete ideí, kde existujú aj bez účasti na konkrétnych veciach (aj keď tie bez ideí byť nemôžu). Ak by sme opäť položili otázku o univerzáliách, pôjde v Husserlovom prípade o realizmus. „Tie isté slová a tie isté vety sú jednoznačne priradené k určitým intuitívne uchopiteľným podstatám.“ [12]

Podstata je to všeobecné vo veci, čo nám vec dáva okrem svojej faktickosti, čo už vždy intuitívne uchopujeme a poznávame pomocou eidetickej redukcie. Podstaty môžu byť materiálne alebo formálne, ktoré sú vlastne iba „prázdnou“ formou podstaty. Podstaty sa hierarchicky zoraďujú od najvyšších rodov („vec vôbec“, „vedomie vôbec“, „veta vôbec“ atď.), ktoré už nad sebou nemajú žiadne rody, cez ich bližšie špecifikácie, nižšie rody a druhy, až k eidetickým singularitám, čo sú podstaty, ktoré už pod sebou nemajú žiadne špecifické podstaty.

Podstaty sa nám môžu dávať adekvátne alebo neadekvátne. Neadekvátnosť je vlastná podstatám povahyveci (v zmysle priestorovej veci). Tieto podstaty sa nám môžu dať vždy len z jednej strany. Je to preto, že žiadnu vec nemôžeme nikdy z jej priestorovej podstaty vidieť zo „všetkých strán“, a tak bude jej nazeranie nevyhnutne nedokonalé. Takéto vysvetlenie neadekvátnosti je problematické, pretože akoby sa tu miešala podstata s faktom. Zmysel tohto odlíšenia smeruje k odlíšeniu podstaty vec od podstaty vedomie, kde videnie veci je vždy relatívne a nedokonalé, no pocit vo vedomí je vždy absolútny a dokonalý. Inak povedané – vidieť môžem nesprávne, a prakticky vidím nedokonale vždy už tým, že vidím vec z nejakej strany, no pocit nie je daný z nejakej strany, ale je tu, taký, aký je, absolútny. Nemôžem cítiť „nesprávne“ (samotné toto slovné spojenie znie absurdne), to, čo cítim, predsa cítim vždy. 
 
Problémy Husserlovej koncepcie 
Vrátim sa na chvíľu k dejinám. Husserlov koncept podstát dobre obstál ako reakcia na psychologický skepticizmus a subjektivizmus. Nové problémy však vyvstávajú v kontexte analytickej filozofie. Husserl v Ideách nevenoval problému reči veľkú pozornosť: „Práve preto, že problém reči nie je súčasťou prvej filozofie, pristupuje k nemu Husserl voľnejšie než k problému vnímania a poznania. Posúva tento problém do samého ohniska, a to málo, čo o ňom hovorí, je zároveň originálne i záhadné.“ [13] Ukazuje sa to v konfrontácii s Ludwigom Wittgensteinom, ktorý sa venoval problému významu a jazyka a vo Filozofických skúmaniach úplne pretrhol „ontologické puto“ medzi výrazom s jeho významom a svetom. [14] Hoci sa tým nepopiera a ani nepotvrdzuje koncept podstát, spochybňuje sa možnosť hovorenia o podstatách. Husserlova filozofia ako veda musí byť komunikovateľná a práve tento aspekt sa stáva problematickým. Teoreticky síce môžeme nazrieť tú či onú podstatu, no jej nazeranie nebude zdeliteľné – výrazy ktoré použijeme na komunikovanie tohto názoru budú pochopené len v kontexte významov, ktoré nie sú spojené s týmto názorom, v kontexte jazykovej hry, ktorá už bude pramálo spojená „s vecou samou“, s názorom podstaty. Roger Scruton preto kdesi napíše, že Wittgensteinova filozofia berie pôdu pod nohami aj fenomenológii.

Konflikt, ktorý tu vzniká, sa dá označiť aj ako návrat ku konfliktu nominalizmu a realizmu. Husserl viaže významy na predmety, [15] zatiaľ čo analytici ich priraďujú k jazykovému úzu. Primárne zakotvenie významu vo veci je prijateľné, avšak vo „fenomenologickej praxi“ sa mi Husserlova pozícia nezdá byť udržateľná. Toto zakotvenie významu v predmete totiž predpokladá, že predmet je prístupný všetkým rovnako. Kým pri predmetoch empirického názoru nemusí vznikať taký problém, v otázke podstát je to nanajvýš otázne.

Nachádzam tu aj určitý psychologizmus – názor podstaty je pôvodne vlastný len konkrétnemu fenomenológovi a „pretlmočiť“ niekomu toto poznanie je vždy nedokonalé. Neukazuje sa tu ani tak problém s nazeraním podstaty, ale skôr s nedorozumením, a toto nebude možné vyriešiť, keďže podstata nie je niečo, na čo by sa dalo poukázať. Husserl síce píše, že „žiaden názor podstaty nie je možný bez slobodnej možnosti obrátiť svoj pohľad na ‚zodpovedajúce‘ indivíduum a vytvoriť vedomie príkladu“, [16] ale to problém skôr zdôrazňuje, než vysvetľuje. Príklad sa stáva len indivíduom, podstata je opäť naviazaná na fakt, a nie je čistou podstatou. [17] Fenomenológia nestráca na význame, zachováva si svoj zmysel ako metodológia, avšak problematickou sa stáva jej založenie ako prísnej vedy so svojou oblasťou skúmania a predmetom skúmania. Fenomenológiu chápem ako metódu, pričom jej primárnou, neustálou, nikdy nekončiacou náplňou by malo byť ontologické vyjasňovanie predmetov vied a kritika vied.

Problémy s podstatou sa nevyskytujú len v konfrontácii s inými filozofickými koncepciami, ale aj vo vnútri Husserlovej filozofie. Spomínal som už problém s neadekvátnymi podstatami. Napriek tomu, že bola myslená správna vec, dosahovala sa, podľa môjho názoru, neobratne, pričom sa pojem faktu miešal s pojmom podstaty.

Ako problematická sa javí aj definícia eidetickej singularity v § 12: „Eidetické singularity sú podstaty, ktoré majú síce nevyhnutne nad sebou ‚všeobecnejšie‘ podstaty ako svoje rody, pod sebou však už nemajú žiadne zvláštne prípady, vo vzťahu ku ktorým by samy boli druhmi.“ [18] Pri takejto definícii je nejasný vzťah faktu a podstaty. Pravdupovediac, pre fakt už nezostáva miesto. Na tento problém poukazuje aj Jan Patočka. [19]

Skôr než sa budem bližšie venovať tomuto problému, objasním ďalšie pojmy. Najprv je to rozdelenie naformálne a materiálne podstaty. Formálnou podstatou je prázdna forma podstaty ako takej. Táto podstata sa nazýva „predmet vôbec“, keďže predmet je chápaný ako „‚predmet‘ v nevyhnutne širokom zmysle formálnej logiky“, [20] ako nejaké prázdne „niečo“. Materiálna podstata je potom podstata vo vlastnom zmysle, podstata s obsahom. Formálnym kategóriám náležiacim formálnej podstate sa venuje formálna ontológia, ktorá obsahuje aj logiku. Materiálnym podstatám sa venuje ontológia v pôvodnom zmysle ako náuka o bytí.

Treba ešte vyjasniť, čo sú posledné substráty. [21] Tento pojem prináleží oblasti „predmet vôbec“. Husserl odvodzuje tento termín z náuky o formách významu, analogicky k posledným termínom, čo sú termíny, „ktoré v sebe už neobsahujú syntaktické formovanie“. [22] Analogicky sú posledné substráty látky, ktoré môžu priberať rôzne syntaktické formy, ale samy osebe sú číre, beztvaré. Sú to základné kamene akejkoľvek predmetnosti. Tieto posledné substráty sa delia na materiálne, so svojimi materiálnymi syntaktickými predmetnosťami a prázdne, so syntaktickými predmetnosťami ako obmenami prázdneho „niečo“. Sem patrí logika.

Ak budeme sledovať materiálne posledné substráty, uvidíme skladbu veci. K týmto substrátom patria dve substrátové kategórie: materiálna posledná podstata a „toto tu“ (v gréčtine tode ti). Tode ti je „čistá, syntakticky bezforemná individuálna jednotlivina“. [23] Tode ti je však neoddeliteľné od poslednej materiálnej podstaty a naopak. Materiálna posledná podstata môže byť buď abstraktum, ak je nesamostatná (nemôže byť len sama osebe, napríklad nejaká kvalita, vlastnosť), alebo konkrétum, ak je samostatná. Tode tis materiálnou podstatou konkréta je indivíduum. Konkrétum, a rovnako aj abstraktum sú eidetické singularity.

Ukazuje sa tu, že jediné čo môže zachrániť fakt, je ono tode ti. To musíme chápať ako neoddeliteľné od poslednej materiálnej podstaty v rovnakom zmysle, ako je neoddeliteľný fakt a podstata. Je jasné, že Husserl sa nemôže faktov vzdať na úkor podstát. [24] Takéto usporiadanie by vylučovalo náhodnosť, čo by bolo absurdné. Zo strohej definície tode ti vyplýva, že je to len akási individuálnosť sama, vždy jedinečná. Myslím, že nebude scestná analógia s Aristotelovou prvou látkou. Tode ti zaručuje faktickosť. Ale tým problémy nemiznú. Konkrétum je zaradené do hry z dôvodu nevyhnutnosti absolútne samostatnej podstaty [25] (rody a druhy sú principiálne nesamostatné), avšak potom musí byť rovnako dobre individuálne ako tode ti. Tým sa ono opäť stáva nadbytočné. Je to začarovaný kruh. Ako fakty sa nám kladútode ti s charakterom konkréta, čo sú eidetické singularity. Teda individuálna vec je zároveň faktom a podstatou a pritom obidvoma úplne. Keďže k faktu patrí náhodnosť a k podstate nevyhnutnosť, tvrdí sa tým, že vec je zároveň rovnakým spôsobom nevyhnutná aj náhodná, čo je logický protizmysel.

Zmysel tejto koncepcie podľa môjho názoru spočíva v tom, že podľa Husserlovej predstavy je aj indivíduum uchopené vo svojej podstate ako konkrétum. Aj napriek neúspešnosti predchádzajúcej snahy o vyjasnenie, pokúsim sa nájsť odpoveď v praxi.

Empirické vedy sú vedy o faktoch. To neznamená, že im ide o každé konkrétne indivíduum. Bolo by naivné tvrdiť, že botanike ide práve o túto jedinečnú konkrétnu rastlinu. Botanika nepracuje eideticky, ale empiricky. Predmetom jej záujmu nie je podstata rastliny. Botanika sa sústreďuje na klasifikáciu rastlín do rodov a druhov, ďalej sú predmetmi jej záujmu pozorovateľné vlastnosti rastlín. Ale práve preto, že tieto rody a druhy nie sú vyhľadávané eideticky, ale spájajú sa tu poznatky získané pozorovaním určitého počtu jednotlivých rastlín, nemôžu byť absolútnym poznaním, ale poznaním principiálne relatívnym – poznaním, ktoré sa môže, ak sa ukážu nové poznatky, aj zmeniť. Náhodnými sú individuálne vlastnosti indivídua ako eidetické singularity abstrakta, ktoré nemusia pristúpiť vždy, ale môžu. Otázkou teraz je, čo bude konkrétum po obsahovej stránke? Ak nemá ostať úplne bez obsahu, [26] musí to byť aspoň istá schopnosť prijať určité vlastnosti, a iné neprijať. Je pritom zrejmé, že táto schopnosť sa bude líšiť od konkréta ku konkrétu a mala by byť limitovaná subsumpciou pod najbližšie druhy. Tu sa ukazuje, prečo veda o faktoch nemôže uchopovať konkrétne indivíduum – totiž to, o čom sa môže vôbec predikovať, sú až najbližšie druhy, čiže konkréta v jazyku vôbec nie sú predikovateľné, a nie je možné určiť ich vlastnosti inak než sekundárne subsumpciou pod určitý druh. To by však podľa mňa nemohla vyriešiť ani fenomenológia, keďže uchopenie indivídua v jazyku je z charakteru jazyka principiálne nemožné.

Husserl ďalej píše: „subsumpciu niečoho individuálneho, vôbec nejakého ,toto tu‘ pod podstatu (subsumpcia, ktorá má rôzny charakter podľa toho, či ide o najnižšiu diferenciu alebo rod) nemožno zamieňať so subordináciou podstaty pod jej vyšší rod alebo species.“ [27] Problém sa nevyjasňuje. Konkrétum je k najbližšiemu druhu v inom vzťahu než druhy a rody medzi sebou. Prečo je to tak, ostáva nejasné a nezdôvodnené. Otázka porozumenia [28] aj na tomto mieste získava svoje opodstatnenie takpovediac „v praxi“.

Záver 
V § 24 Husserl formuluje „princíp všetkých princípov“: „každý originárne dávajúci názor je zdrojom oprávnenia pre poznanie a… všetko, čo sa nám v ‚intuíci‘ originárne dáva (takpovediac vo svojej telesnej skutočnosti), treba brať jednoducho tak, ako sa to dáva, ale rovnako iba v medziach, v ktorých sa to dáva.“[29] Zhrniem, čo som o podstate zatiaľ napísal.

Podstata je predmet nového druhu. Podstata sa nám dáva v názore podstaty – najprv intuitívnym nazretím ako súčasť prirodzeného poznania (názoru faktov), potom na ňu môžeme upriamiť pozornosť „škrtnutím“ faktického, eidetickou redukciou. K názoru nemôžme nič pridávať, ale brať ho len v medziach, v ktorých sa nám dáva. Máme pristupovať bez predsudkov a predbežných hypotéz a konštrukcií.

Význam podstaty je v Husserlovej filozofii fundamentálny, názor podstaty zdôvodňuje poznatky každej eidetickej vedy (ktorou je aj fenomenológia), rovnako, ako poznatky empirickej vedy sú zdôvodnené individuálnou skúsenosťou. Preto musí Husserl urobiť podstatu predmetom prístupným v názore. To je dôležité. Husserl so svojou fenomenológiou bojuje proti psychologizmu a snaží sa reštaurovať realizmus v univerzáliách a idealizmus v ontológii (samozrejme nielen preberať z minulosti), chce to vykázať a postaviť na prísne vedeckom základe. Je to obdivuhodný a nie márny pokus.

Znovuzavedenie podstát má veľký význam v založení vied, z Husserlovho pohľadu najmä psychológie. Nevyhnutné nezrovnalosti sú zachránené tým, že fenomenológia predpokladá neustále kontinuálne sebavyjasňovanie, [30] akúsi „fenomenológiu fenomenológie“. Význam a dôsledok podstaty u Husserla výstižne zhrnie Jan Patočka vo vete: „Filozofovať znamená vidieť.“ [31]

L i t e r a t ú r a
HEIDEGGER, M.: Bytí a čas. Praha: OIKOYMENH, 2002. 
HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii. Praha: OIKOYMENH, 2004. 
LYOTARD, J. F.: Fenomenológia. Bratislava: SOFA, 1999. 
MERLEAU-PONTY, M.: O fenomenologii řeči. In: Oko a duch a jiné eseje. Praha: Obelisk, 1971. 
PATOČKA, J.: Úvod do fenomenologické filosofie. Praha: OIKOYMENH, 2003.

P o z n á m k y
[1] LYOTARD, J. F.: Fenomenológia. Bratislava: SOFA, 1999, s. 13.
[2] HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii. Praha: OIKOYMENH, 2004, s. 50.
[3] Tamže, s. 126.
[4] Tamže, s. 89.
[5] „Vari nie sú, pýtame sa, čísla tým, čím sú, či už ich ‚vytvárame‘, alebo nevytvárame?“ HUSSERL, E.:Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 54. Napríklad čísla sa učíme pomocou konkrétnych písaných čísel.
[6] Tamže, s. 25.
[7] „‚Tento‘ svet je ako skutočnosť stále tu, je nanajvýš v tom či onom ‚iný‘, než som mienil, to či ono treba z neho takpovediac vyškrtnúť pod názvami ‚zdanie‘, ‚halucinácia‘ a pod., z neho, ktorý je – v zmysle generálnej tézy – neustále jestvujúcim svetom.“Tamže, s. 65
[8] Tamže, s. 28
[9] PATOČKA, J.: Úvod do fenomenologické filosofie. Praha: OIKOYMENH, 2003, s. 13.
[10] LYOTARD, J. F.: Fenomenológia, s. 17.
[11] PATOČKA, J.: Úvod do fenomenologické filosofie, s. 12-15.
[12] HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 132.
[13] MERLEAU-PONTY, M.: O fenomenologii řeči. In: Oko a duch a jiné eseje. Praha: Obelisk, 1971, s. 95.
[14] Takéto „ontologické puto“ sa vyskytovalo vo Wittgensteinovej ranej práci Tractatus logico-philosophicus ako „obrazová teória“, podľa ktorej veta je obrazom istého stavu vecí. Túto teóriu voFilozofických skúmaniach ruší a prichádza s tézou, že význam výrazu spočíva len v konkrétnom použití výrazu v reči.
[15] Pozri pozn. 11.
[16] HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 26.
[17] Eidetickou vedou je aj matematika. Aj na nej Wittgenstein ukazuje, že dorozumenie je problematické. Učenie matematiky prebieha na konkrétnych príkladoch, nie učením axiómov. Ak aj človek vypočíta nejaký príklad, nemusí to znamenať, že pochopil spôsob, akým sa má tento typ prípadov počítať. My máme k dispozícii len vonkajšie prejavy, čiže vidíme, že človek nejaký príklad vypočítal/nevypočítal, ale či pochopil aj podstatu (dá sa povedať, že presne v husserlovskom zmysle), môžeme len odhadovať.
[18] HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 38-39.
[19] „Každá vec je prípadom univerzálií. Tento človek tu je prípadom univerzálií „človek“, a to je eidetická singularita, najnižší druh, pod ktorým už nie je žiaden ďalší, nižší, ale len jeho realizácia. Ak budem o tomto tu uvažovať len ako o prípade univerzálií, budem toto tu iba zaraďovať do stupnice univerzálií, ktorá smeruje od tohoto tu až k najvyššiemu rodu. Ale toto tu nie je len prípadom univerzálií, ale zároveň faktom, a ako fakt je syntézou univerzálií a tohto faktu. Je to prípad, kedy univerzálie sú zároveň niečím iným než univerzáliami. Takýchto situácii je v rámci tohto konceptu mnoho.“PATOČKA, J.: Úvod do fenomenologické filosofie. s. 22.
[20] HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 25.
[21] Tamže, s. 37-38.
[22] Tamže, s. 38.
[23] HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 41.
[24] Už len preto, že by u neho nastalo protirečenie: „čisté podstatné pravdy neobsahujú ani najmenšie tvrdenie o faktoch“, tamže, s. 27; a „každé eidetické ozvláštnenie a eidetická individuácia istého eideticky všeobecného stavu sa ako taká nazýva podstatnou nevyhnutnosťou“, tamže, s. 29.
[25] Okrem prvej látky u Aristotela potom jestvuje len forma, ktorá nemá charakter jedinečnosti, ale môže byť spoločná pre mnoho indivíduí, pričom ich individualizuje prvá látka. Kvôli tomuto rozdielu už nie je možné ďalej viesť analógiu.
[26] A to je nemysliteľné, keďže konkrétum je materiálna, nie formálna podstata. Pozri HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 42-43.
[27] Tamže, s. 27.
[28] Pozri pozn. 16.
[29] HUSSERL, E.: Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii, s. 56.
[30] PATOČKA, J.: Úvod do fenomenologické filosofie. s. 23.
[31] Tamže, s. 12.

Michal Lipták 
Študent práva a filozofie 
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava