Zdeněk Mathauser: Básnivé nápovědi Husserlovy fenomenologie. Praha: Filosofia 2006, 250 s.

Umenie je zvláštny jav. Samotný obsah tohto pojmu je problematický a na jednoduchú otázku „čo je umenie?“ sa zatiaľ asi nepodarilo podať jednotnú odpoveď. Pre mnohých súčasných filozofov je to otázka zásadná. Umenie je to, čo nás prepadá, inšpiruje, podnecuje, a preto mu chceme rozumieť. Niektorí mu chcú porozumieť preto, aby zlomili jeho kúzlo a previedli jeho prchavé obsahy na jasné analytické vety, a tak ho prinútili vydať svoje svedectvo. Iní sa snažia umeniu porozumieť bez toho, aby sa ho pokúšali zrušiť, ale aby si zjednali správny prístup k nemu, a tak sa naučili vnímať všetko, čo nám ponúka (a, samozrejme, len to, čo nám ponúka). Takýmto filozofom je aj nedávno zosnulý Zdeněk Mathauser. Nesnažil sa uchopiť tajomstvo umenia tak, že by ho transformoval a racionalizoval, nechcel ísť proti umeleckým dielam. Jeho snahou bolo uchopiť zmysel umenia z umenia samotného, nevystupovať z umeleckej skúsenosti, ale naučiť sa ho správne vnímať.

Pre tento účel sa Mathauserovi ako najlepšie východisko pre pochopenie diela zdá byť Husserlova fenomenológia. Čo Mathausera fascinuje na fenomenológii, je myšlienka možnosti nazerania zmyslu intencie bez toho, aby sme z tejto intencie vystupovali – ideme paralelne s týmto aktom, v ktorom zároveň intuitívne vidíme jej zmysel. To by mal byť zmysel filozofickej reflexie. [1] Pre Mathausera ona fenomenologická reflexia/intuícia nie je iracionálna. Jednak jej „nasadeniu“ predchádza fenomenologická redukcia ako tvrdá racionálna metóda – očistenie od všetkých nepodstatností a náhodností – a jednak jej „predmet“ nie je niečím neuchopiteľným, nepochopiteľným. Pre Mathausera je takáto reflexia či intuícia racionálna, je to racionálne nazeranie a svoju estetickú koncepciu nazýva estetikou racionálneho nazerania.

Mathauserove snahy o prepojenie fenomenológie a estetiky mapuje aj posmrtne vydaná knižka Básnivé nápovědi Husserlovy fenomenologie. Pod názvami Postavy – Historie – Metodologie je zaradených dvanásť jeho textov z rokov 1991 až 2006 (s výnimkou textu „Výplně a průzračnosti“ z roku 1969). Tematický záber je široký: od filozofických textov k Husserlovi či Gadamerovi až k textov estetickým. Vo filozofických textoch si predovšetkým zjednáva pôdu ohľadne fenomenologickej reflexie a vôbec jej možnosti, estetické texty sa zaoberajú otázkami estetického objektu, symbolu a metafory, vzťahu diela k veci, ktorá ho nesie a vzťahu diela k autorovi, recipientovi a svojmu okoliu. Tieto texty však nie sú bez styčných plôch: jedným z dôležitých Mathauserových podnetov je postrehnutie určitej myšlienkovej paralely medzi vznikom fenomenológie na začiatku 20. storočia a vtedajšou avantgardou v poézii a maliarstve. Na jednej strane uvádza napríklad Nezvala, Cvetajevovú či Majakovského, alebo ruských kubofuturistov, na druhej strane sa jedná najmä o kubistov a ruských futuristov. Pozoruhodné je nachádzanie paralel medzi Majakovského „Ja“ – prvej osobe v jeho básňach – a transcendentálnym subjektom, či medzi kubistickým maliarstvom, ktoré interpretuje ako snahu o uchopenie štruktúry samotných predmetov a nie len dojmov z nich [2] a fenomenologickým heslom „k veciam samým“.

Široké sú aj ďalšie Mathauserove filozofické inšpirácie: v oných textoch sa stretáva fenomenologická estetika s českým štrukturalizmom (Jan Mukařovský), semiotikou, Heideggerovou ontológiou umeleckého diela, Gadamerovou hermeneutikou či ruským formalizmom (Roman Jakobson). Všetci títo autori sú pre Mathausera inšpiratívni svojou snahou o apsychologizmus, snahou prekonať relativistický prístup k výkladu umeleckého diela a neuspokojiť sa s maximou „de gustibus non est disputandum“. Kým fenomenológia sa snaží zjednať si autentický prístup k umeleckému dielu akosi „zvnútra“, štrukturalisti postupujú skôr „zvonka“, od umeleckého diela v kultúrno-historickom kontexte a v rámci určitých spoločenských štruktúr a funkcií. Semiotici hľadajú v dielach referenčné vzťahy a štruktúry, ktoré definujú ich obsah, formalisti redukujú „to umelecké“ v dielach na formu tvorby a zobrazovania. Mathauser uznáva nároky týchto konceptov na správnosť, len sa ich snaží doplniť, pretože sú ešte neúplné a nevystihujú všetko, čo nám umenie ponúka.

Svoj vlastný koncept predstavuje v ústrednom texte Model umělecké situace, ktorý je akousi syntézou všetkých týchto prístupov. Nejedná sa však o syntézu umelú, ale o organický celok. Mathauserova primárna pozícia je fenomenologická, dôležitá je preňho konkrétna skúsenosť diváka s umeleckým dielom, v ktorej je už obsiahnutý jeho zmysel, požiadavkou však je, aby divák pristupoval k dielu čo najviac nezaujato. [3] Vtedy sa nám odhaľujú všetky možnosti, ktoré nám umelecké dielo ponúka – Mathauser ich nazýva možnosťami návratov. Dielo pritom nie je vytrhnuté zo spoločenského kontextu, a nie je vytrhnuté ani zo sveta prírody, nestráca ani všetky vzťahy k autorovi (ktorý môže byť aj anonymný), a pritom všetkom si zachováva aj svoju krehkú identitu ako estetický objekt. Jedným z takýchto – dnes už prijímaných – návratov je autoreferencia, keď sa symbol skrze ono symbolizované navracia k sebe samému, aby sa lepšie chápal (je to jeden z kľúčových pojmov avantgárd 20. storočia, ktoré sa skrze umelecké diela snažia pochopiť vlastnú umeleckosť). Pre Mathausera je to len jeden zo štyroch možných návratov. Skrze dielo-vec a artefakt sa dokážeme navrátiť k osobe autora (a to možno dáva zmysel aj možnosti psychodiagnostiky skrze tvorbu), cez dielo ako estetický objekt (dá sa povedať intencionálny) sa môžeme navrátiť k artefaktu ako jeho nositeľovi, a cez autora a jeho potenciu talentov sa navraciame k tzv. portrétovanej veci, veci, ktorá len tak sa vyskytujúc sa stala inšpiráciou pre umelca – čo nás prinavracia k „vecnatosti“ tejto veci, k nej samej. Tieto návraty sa nedejú súčasne, ale majú byť v dielach možné. Mathauser tak odhaľuje vzťahy, ktoré sa v umenovede často netematizovali.

Pri čítaní Mathauserových textov je úžasná jeho schopnosť porozumieť dielu, snaha ísť paralelne s ním, a tak postrehnúť jeho zmysel, a nie ísť proti nemu a podsúvať mu niečo, čím nie je, alebo čím by vraj malo byť. Za všetkými jeho analýzami – a to je dôležité – je cítiť silnú živú skúsenosť s umeleckými dielami. Jeho prenikavé získané postrehy potom ústia do interpretácií, ktoré nepôsobia ako triviálne opakovanie dávno známeho, a nepôsobia ani ako nejaké násilné konštrukcie či nadinterpretácie. (Okrem už spomenutých príkladov sa môžete tešiť aj na veľmi pozoruhodnú interpretáciu postavy Švejka.) Sympatická je tolerancia a úcta k umeniu, ale aj k autorovi a nakoniec aj k recipientovi, ktorá vyžaruje z textov, a v neposlednom rade zmysel pre humor. Jeho estetická koncepcia nie je ani tak koncepciou nejakej idey umenia, či umeleckého diela „o sebe“. Je to hľadanie správneho prístupu, hľadanie možností ako vnímať dielo, hľadanie spôsobu ako sa dielu otvoriť, pretože Mathauser veľmi dobre vie, že o umeleckých dielach sa prvotne nemá písať, ale majú sa vnímať, máme sa s nimi stretávať a nechávať ich pôsobiť.

Pre tých, ktorí sa estetikou zaoberajú, bude táto kniha výborným podnetom pre ďalšie bádanie a uvažovanie nad umením. Avšak jej silnejším zámerom možno bolo to, aby sme sa, aj vďaka Mathauserovým myšlienkam, naučili nájsť správny prístup k umeleckým dielam, aby sme neboli len konzumentmi, ale aj aktívnymi partnermi umeleckých diel, a tak sa stávali vzdelanejšími, múdrejšími a vnímavejšími.

P o z n á m k y
[1] „Předpokládejme reflektování na intenci, kdy nenahlížíme intenci z boku coby přírodní dění v psychice (jak to činí psychologie), nýbrž kdy setrváváme v zaměření intence samé, v jejím zaměření na předmět; jestliže se nám při tomto nastavení zorného úhlu podaří zároveň intuitivně (t. j. s vyloučením dedukce, jež pravidelně podléhá skepsi, a beze změny zaměření!) zachytit imanentní smysl intence, pak dochází k několikerým efektům: jsme svědky autentické struktury vědomí; struktura svým specifickým způsobem odpovídá struktuře předmětu, k němuž je intence upřena; svým postižením smyslu intence odhalujeme i esenci předmetu, t. j. zvládáme proslulé fenomenologické zření podstaty (Wesensschau)!“ (s. 24)
[2] Obdobný výklad kubizmu ponúka už Roman Ingarden v knihe O štruktúre obrazu (Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1965, s. 128 – 130).
[3] Problém je napríklad v tom, že vždy pristupujeme k dielam v určitej nálade, ktorá ovplyvňuje naše prijímanie diela, alebo keď sa dielu snažíme podsúvať nejakú ideológiu.

Michal Lipták
3. ročník filozofia, 4. ročník právo
Trnavská univerzita