Slavkovský, R. A.: Čas pre myšlienky o čase. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 1.
Bodil Jönssonová: Deset myšlenek o čase. Praha: Argo 2007, 116 s.
Jediné bohatstvo, ktoré máme všetci, aj keď nie v rovnakej miere, je – čas. Možno je trochu zvláštne o tom hovoriť v dobe, keď je často počuť povzdych: Nemám čas! V knihe Desať myšlienok o čase sa so svojimi skúsenosťami o hľadaní primeraného postoja k času s čitateľmi delí švédska fyzička Bodil Jönssonová. Nie je to však kniha, v ktorej by sa zameriavala na fyzikálne aspekty času. Tie nanajvýš kde-tu preblesknú. Píše skôr ako žena, prežívajúca svoj každodenný život, ako Švédka a členka západnej civilizácie presiaknutej technikou, pomocou ktorej okrem iného chceme „šetriť čas“.
Pred mnohými rokmi si uvedomila, že nie je spokojná so svojím vzťahom k času. Ako malé dievča zažila svoju babičku, ktorá síce žila skromne, ale mala vždy dosť času. Autorka svoju snahu o nový vzťah k času začala experimentom: vystúpila na dva mesiace z kolotoča povinností a „večnosť času sa pomaličky začala vracať“. Hlboko vo svojom vnútri dnes vie, že má dosť času. Kto z nás to tak prežíva?
Jej kniha nie je žiadnym novým typom časového manažmentu, je skôr ponukou k veľmi osobnému premysleniu svojho vzťahu k času. Za roky hľadania sa jej nazbieralo množstvo skúseností, postrehov a výziev. Niektoré z nich, poprepletané s tým, ako inšpirovali mňa, uvediem.
Do nášho života vstupuje stále viac technika. Vďaka nej sa do popredia dostáva meraný čas (chronos) a okrem toho rozšírenie techniky spôsobuje kúskovanie času. Na to, aby sme mali dosť času prežitého (kairos) a nedeleného, cez ktorý do života prúdi čerstvý závan zmyslu, sa technické riešenia nehodia. Zvlášť medziľudské kontakty nie je možné automatizovať a regulovať.
Prudké zmeny (od politického diania až po prepínanie programov pred televíznou obrazovkou) v nás vyvolávajú ľahostajnosť. Na to, aby sa človeka niečo dotklo, je potrebný určitý čas. Biologická evolúcia je príliš pomalá, ešte v nás nestihla vyvinúť fóbiu z rýchlosti, a to je výzva k vedomému rozhodnutiu pre cvičenie sa v pomalosti.
V prírode sa procesy, ktoré by viedli k exponenciálnemu rastu, navzájom rušia. Nemôžeme sa spoľahnúť na to, že to tak bude aj s procesmi, ktoré vyvoláva človek. Čím rýchlejšie rastie naša moc, tým väčšia by mala byť aj naša zodpovednosť. Autorka netuší, čo by mohlo zabrániť ničivým exponenciálnym rastom. Preto si dovolí žasnúť. Je to prejav jej tichého optimizmu v pozadí vykresľovania nie vždy radostných prejavov života najmä západnej spoločnosti. Ani zďaleka sa však nezaoberá len tým, ako spoločenské zmeny ovplyvňujú naše prežívanie času. Mnoho iných úvah je nadčasových.
Za čo zamieňate svoj čas? Za peniaze, medziľudské kontakty, rozvíjanie vedomostí, harmóniu s okolím…? Ste duchom prítomní tam, kde práve ste? Aj vás životné ťažkosti naučili vnímať čas inak?
Niektoré úlohy si vyžadujú prípravný čas. Ak za nami nie je vidieť výsledok, zvykneme považovať taký čas za stratený a zbytočný. Ale náročné úlohy si vyžadujú na prvý pohľad neproduktívny prípravný čas. Preto je dobré naučiť sa byť niekedy nedostupný, dovoliť si premýšľať, hoci pre mnohých by bol nasledujúci odkaz nepochopiteľný a nedostatočný: „Prepáčte, teraz s Vami nemôžem hovoriť, pretože premýšľam.“
Každý má svoj špecifický rytmus myslenia a prežívania. Je veľkým darom stretnúť ľudí, s ktorými môžeme zažiť rytmický súlad, a to nielen pri tanci. Rytmický súlad myslenia a prežívania môže byť dôležitejší než spoločné záujmy, rovnaká kultúra alebo to isté náboženstvo. Dôležitým pre prácu aj relaxáciu môže byť rytmus krajiny, rytmus druhého človeka, rytmus udalosti.
Spôsob, akým sa vzťahujeme k času, najmä k budúcnosti, môže byť kľúčom, ktorý odomyká nádej. V záverečnej časti knihy sú myšlienky, ktoré sú nevnucovaným svedectvom o možnosti žiť s nádejou.
Pre človeka nie je prirodzené vzdávať sa. Topiaci sa si nikdy v duchu nepovie: „Neviem plávať, tak mi neostáva nič iné, len sa utopiť.“ Zo všetkých síl sa snaží zachrániť.
Problémy v našich predstavách víťazia nad pozitívnymi víziami budúcnosti, lebo majú konkrétne rysy a sprevádza ich silný citový náboj. Ale keď sa spätne pozeráme na problémy, ktoré nás v minulosti trápili, nepripadajú nám až také zdrvujúce. To ponúka možnosť, ako sa pozerať na naše súčasné problémy: preniesť sa v predstave o niekoľko rokov dopredu a odtiaľ sa pozerať späť, ako sa asi mohli vyriešiť.
„Optimizmus vo svojej podstate nie je názorom na aktuálnu situáciu, ale životnou silou, silou dúfať, keď to ostatní vzdávajú, silou uniesť nezdary, silou, ktorá neprepustí budúcnosť pesimistovi, ale využije ju pre nádej.“ (Dietrich Bonhoeffer)
Začína sa vo vás ozývať túžba po živote s pocitom: „Mám dosť času“? Chceli by ste ponúknuť väčší priestor nádeji? Možno aj pre vás môže byť inšpiratívna kniha Bodil Jönssonovej, tak ako bola a je pre mňa. Veď autorka sama hovorí, že to, čo môže čitateľov rozochvieť, nie je v slovách, ale medzi riadkami.
Prečítal som zaujímavú knihu o čase, prežúval som jej myšlienky, rozhodol som sa napísať na ňu recenziu. Mohol som ten čas využiť aj inak. Množstvo povinností mi našepkávalo, aby som „šetril čas“. Ale už keď som držal v kníhkupectve v ruke knihu a nazrel do nej, rozsvietila sa vo mne nejaká kontrolka a upozornila ma, že to, čo je tu a teraz, je výnimočné, a preto treba dať príležitosť veľkodušnosti vo vzťahu k času.
Ak si strážime čas, ale zostávame citliví, dokážeme postrehnúť okamihy, keď sa chronos premieňa na kairos. Vtedy sme schopní zo srdca veľkodušne darovať zo svojho drahocenného času. Prestávajú tikať hodinky, lebo sa nás potichu dotýka večnosť.
RNDr. Mgr. Reginald Adrián Slavkovský, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava