Horňanová, S.: Interpretácie hriechu v židovskej literatúre v intertestamentárnom období. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 1.
Horňanová S.: The Interpretation of the Sin in Judaic Literature and Intertestamentary Period
The aim of the contribution is to acquaint with the issue of origin of evil in the documents of intertestamentary period (the books of Enoch, the Book of Jubilees, Ben Sira and some texts from Qumran). Between the Testaments there was a very lively debate on the origin of sin. There was triple solving of the problem: Through interpretation of mythic account of the origin of evil of the agency of fallen angels; through interpretation of transmission of sin from Adam in paradise and finally through explanation of origin of evil in the Instruction on the Two Spirits in Qumran. In the present in Christian tradition there is the emphasis put on the hereditary transmission of sin from Adam.
1. Apokalyptická interpretácia histórie
Literatúra, ktorou sa budeme zaoberať, bola poväčšine reflexiou na náboženskú krízu v židovskom národe – osobitne na helenizáciu, ktorá vyvrcholila znesvätením chrámu za čias Antiocha IV. Epifana roku 167 pred Kristom. S násilnou helenizáciou sa spájala náboženská perzekúcia a prípady smrti martýrov. Okrem toho v židovstve prebiehal aj náboženský spor o legitímnosť oficiálneho kultu v jeruzalemskom chráme. Práve na pozadí tohto sporu treba vidieť zrod komunity v Kumráne, ktorej členovia nechceli uznať legitímnosť kňazstva a kultu v Jeruzaleme. Preto opustili Jeruzalem a pod vedením Učiteľa spravodlivosti osídlili západný breh Mŕtveho mora niekedy okolo roku 150 pred Kristom.
Židovské spisy, ktoré vznikli v období medzi Starou a Novou zmluvou, sú prevažne apokalyptickej povahy. [1] Obsahujú Božie tajomstvá, t. j. tajomstvá o Božej vôli a prozreteľnosti v dejinách, tak s národmi, ako aj s jednotlivcami. Apokalyptickí pisatelia sa usilovali vysvetliť jestvujúce zlo – utrpenie a triumf bezbožných, pričom prítomnú krízu (útlak cudzou mocnosťou a náboženskú perzekúciu) zasadili do širšej transcendentnej perspektívy. Prítomné zlo a utrpenie spravodlivých interpretovali vo svetle prichádzajúcej budúcnosti, keď Boh rozhodujúcim spôsobom zasiahne a definitívne ukončí pôsobenie temných síl. Dominantnou témou v apokalyptickej literatúre intertestamentárneho obdobia bol Boží súd a s tým spojená predstava odplaty spravodlivým a nespravodlivým. Poznať skutočný zmysel historického diania akoby sa vymykajúceho Božiemu riadeniu je možné iba vo svetle prichádzajúceho budúceho veku, respektíve budúceho sveta, ktorý je obsahom apokalyptického zjavenia. Pretože apokalyptickí pisatelia boli presvedčení, že pozemský svet je úplne v moci zlého a akékoľvek zlepšenie prítomného stavu nie je možné, hľadali pochopenie Božích plánov priamo v nebi. V apokalyptickej literatúre sa preto často stretáme s motívom výstupu do neba, do sféry okolo Božieho trónu, kde sú apokalyptickému vizionárovi zjavené Božie tajomstvá o budúcnosti, a to buď prostredníctvom vízie, audície, alebo sú zapísané na nebeských tabuliach. Cieľom apokalyptického zjavenia bolo uistenie, že Boh má priebeh dejín pod kontrolou a Boží súd sa neodvratne blíži. Zámerom apokalyptickej literatúry bolo potešovať čitateľov v časoch útlaku a perzekúcie nádejou, že Boh ako suverénny pán nad svetom a nad dejinami má všetko pod kontrolou. Triumf zla zosobnený v utláčateľoch Božieho ľudu – pozemských vládcoch a mocnostiach je iba dočasný. Na konci Boh zasiahne a každý prijme spravodlivú odplatu. Cez nepriaznivú historickú situáciu v židovstve intertestamentárneho obdobia – helenizáciu, náboženské prenasledovanie, stratu politickej samostatnosti a náboženskej slobody, národnú katastrofu v roku 70 – sa tak apokalyptickí pisatelia prebojovali k jedinečnej interpretácii dejín od konca alebo z hľadiska ich finálneho rozuzlenia – z perspektívy večnosti.
V židovskej literatúre intertestamentárneho obdobia, ktorá interpretuje históriu a prítomnosť utrpenia a zla, nachádzame tiež rozvinuté predstavy o anjeloch a démonoch. Tieto predstavy sa odlišujú od tradičných predstáv v Starej zmluve. Kým v starozmluvných spisoch satan alebo diabol nemôže konať nezávisle do Boha, [2] v mimobiblických spisoch sa stretáme s predstavou, že diabol koná nezávisle od Boha, dokonca bojuje proti Bohu, no jeho triumf je len dočasný. Čím sú spisy neskoršieho pôvodu, tým sa viac sústreďujú na transcendentný svet duchov – anjelov a démonov (napríklad anjeli a démoni majú mená, zastávajú rôzne funkcie, sú predstavení ako organizované sily atď.). Často sa spomínajú strážni anjeli ľudí alebo národov, alebo zlí duchovia, ktorí zvádzajú ľudí a vyvíjajú deštrukčnú činnosť (napríklad Satan, Satanail, Šemjaza, Azazel, Mastema, Beliar). Je zrejmé, že angeológia a démonológia v židovskej literatúre intertestamentárneho obdobia vrátane spisov z Kumránu bola rozvinutá pod vplyvom perzského dualizmu. [3]
2. Mýtus o padlých anjeloch z neba a jeho rozvinutie
Keď pisatelia odhaľovali Božie tajomné zámery, riešili aj otázku: Odkiaľ sa vzal hriech alebo zlo vo svete? [4]
Niektoré pseudoepigrafické spisy, texty z Kumránu a apokryfný spis Múdrosť Síracha [5] svedčia o tom, že otázka pôvodu hriechu alebo zla bola v Júdsku v 2. storočí pred Kristom pomerne rozšírená. Odpovede sa hľadali v novej interpretácii biblických textov o stvorení. V tejto súvislosti sa vykladali tri biblické texty v Prvej Mojžišovej knihe (1M 6, 2 – 4, 1 M 3. kapitola a 1M 8, 21; cf. 6, 5; Sir 15, 14). Prvý najstarší spôsob riešenia pôvodu zla sa vracia k starobylému mýtu [6] v Prvej Mojžišovej knihe (6, 2nn), k príbehu o Božích synoch, ktorí si brali za ženy ľudské dcéry… v tých časoch, keď synovia Boží vchádzali k ľudským dcéram a ony im rodili, boli obrovia na zemi.
2. 1. Pôvod hriechu v Henochových knihách a v Knihe jubileí
V biblickom texte sa uvádza, že Boh za čias Nóacha privedie potopu na zem ako trest za rozmach hriechu na zemi. Biblický pisateľ však nespomína nijakú vzburu v nebesiach. Naproti tomu pisateľ apokalypsy tzv. Knihy padlých anjelov (1Hen 6 – 11), ktorá je najstaršou časťou päťdielnej pseudoepigrafickej zbierky Prvá Henochova kniha (1Hen), reinterpretoval pôvodný biblický text tým spôsobom, že spojenia Božích synov a ľudských dcér sa stali príčinou hriechu na zemi: Teraz však zlí obrovia, zrodení z duchov a ľudských tiel, budú sa na zemi volať zlými duchmi a ich obydlie bude na zemi… budú utláčať, hubiť, napádať, bojovať a prinášať ľuďom skazu a budú zdrojom ich úzkosti; nebudú sa živiť nijakým jedlom, nebudú cítiť smäd a budú neviditeľní (1Hen 15, 8. 10). Boží synovia sú predstavení ako anjeli, ktorí sa vzbúrili proti samému Bohu. Zostúpili z neba na zem a zviedli ľudí tým, že im sprostredkovali nedovolené poznanie. Padlí anjeli pokračovali v ničení a zvádzaní ľudí aj po potope za čias Nóacha.
V Knihe padlých anjelov sa dajú identifikovať viaceré literárne pramene a tradície. Z nich najvýznamnejšie sú dva pramene, ktoré vznikli zoskupením látky okolo anjelských vodcov: Šemjazu a Azaela. Obidva literárne pramene hľadajú príčinu hriechu vo vzbure anjelov, no hriech anjelov špecifikujú odlišným spôsobom. V prvom prípade sa ako príčina hriechu uvádza spojenie anjelov so ženami. Podľa druhej kratšej verzie hriech anjelov tkvel v nedovolenom poznaní, ktoré anjeli sprostredkovali ľuďom. [7]
Staršia rozsiahlejšia verzia príbehu, ktorá vznikla zoskupením látky okolo anjelského vodcu Šemjazu, uvádza ako príčinu hriechu sexuálne spojenie anjelov so ženami, ktoré následne porodili obrov. Podľa tejto verzie anjeli pozorovali z neba ľudské dcéry, zatúžili po nich a zostúpili z neba (6. kapitola). Oženili sa s nimi. Napriek zákazu s nimi spávali (7, 1a), čím sa poškvrnili. Ľudské dcéry porodili obrov (cf. Gen 6, 1 – 4), ktorí zožrali všetok majetok ľudí. Keď už nemali čo jesť, obrátili sa proti ľuďom. Páchali násilie aj na zvieratách a pili ľudskú krv (7, 2 – 5). Duše tých, čo zomreli, volali do neba o pomoc (7, 6; 8, 4; 9, 10). Anjeli predniesli ich prosby v nebi (9, 1 – 5. 7 – 11). Boh ich vyslyšal a anjelov potrestal. Boží trest na anjeloch bol viacstupňový: Obri sa najprv pobili medzi sebou pred očami padlých anjelov, ktorí ich splodili (10, 9 – 10), potom mali byť padlí anjeli zviazaní a zadržiavaní pod zemským povrchom až do dňa posledného súdu (10, 11 – 12). Po súdnom dni ich mali uvrhnúť do ohnivej priepasti naveky (10, 13).
Podľa druhej, kratšej verzie, bol vodcom padlých anjelov Azael. Padlí anjeli ľudí naučili rôzne zručnosti a kúzla: Učili ich kúzlam a čarom a oboznámili ich s rezaním koreňov a s vrúbľovaním stromov (7, 1b). Azazel ich učil vyrábať zbrane. Anjeli naučili ženy, ako sa majú maľovať a ozdobovať, aby ich ešte viac zvádzali (cf. 7, 1; 8, 3; 10, 7 a i.). Ďalší anjeli zasvätili ľudí do tajomstiev astrológie. Poznanie, ktoré sprostredkovali ľuďom, spôsobilo rozmach hriechu na zemi. V príbehoch o padlých anjeloch sa dajú rozpoznať vplyvy gréckych mýtov – najmä mýtu o Prometeovi. Predpokladá sa, že neskorší redaktor Knihy padlých anjelov prepracoval mýtus o Prometeovi na príbeh o vzbure anjelov proti Bohu, ktorá nezostala bez trestu. [8]
V knihe Jubileí nachádzame zmienku o vzbúrených anjeloch, ale s tým rozdielom, že pôvod hriechu treba hľadať na zemi (nie v nebi): Boží anjeli menovaní Strážcovia zostúpili na zem, aby učili ľudské deti dodržiavať na zemi právo a spravodlivosť (4, 15). Potom si brali za ženy a ich potomkami boli obrovia, zlí duchovia. Na zemi pribúdalo nenávisti… (Jub 5, 1nn). Keď nečistí duchovia začali zvádzať Nóachových synov, Nóach prosil Boha, aby ich zatvoril na mieste zavrhnutia (Jub 10, 5). V 10. kapitole Knihy jubileí sa hovorí o vodcovi zlých duchov, respektíve kniežati démonov – Mastemovi, ktorý žiadal Boha, aby s ním mohla ostať aspoň jedna desatina démonov, aby ničili a zvádzali ľudí. Podľa toho pisateľ Knihy jubileí bol presvedčený, že hriech nepochádza od Boha, ale že sú zaň zodpovední zlí démoni, no tí pôsobia na zemi s Božím dovolením.
3. Adamov pád do hriechu v raji
Druhý spôsob vysvetlenia pôvodu zla vychádza z biblického podania Prvej Mojžišovej knihy v kapitolách 2 – 3. Ako prvý sa s týmto biblickým textom zaoberal Sírach a čiastočne aj anonymný pisateľ Kniha Jubileí. Biblický text o hriechu prvého človeka zohral významnú úlohu v židovstve a kresťanstve až neskôr – na konci 1. storočia po Kristovi. Svedčia o tom niektoré listy apoštola Pavla v Novej zmluve, ktorá je Bibliou kresťanov, alebo dve židovské apokalypsy, ktoré vznikli po zničení Jeruzalema Rimanmi v roku 70: Štvrtá Ezdrášova kniha (7, 11 – 12) a Druhá Báruchova kniha (23, 4; 48, 42 – 43; 56, 5 – 6).
3. 1. Pôvod hriechu v apokryfe Múdrosť Síracha
V apokryfe Múdrosť Síracha sa nespomína Adamov hriech, ale hriech sa pripisuje žene: V žene je počiatok hriechu a pre ňu všetci zomierame (25, 24). Sírachov výrok je netypický pre predkresťanské židovstvo, preto sa zdá, že je to skôr ad hoc správa, vytvorená v kontexte tirády proti zlej žene z biblickej Knihy prísloví než súčasť koherentného teologického systému Síracha. [9]
Sírach priamo hovorí o pôvode hriechu v 15. kapitole vo veršoch 11 – 20. Proti myšlienke robiť Boha zodpovedným za zlo človeka, o čom sa v Jeruzaleme v čase helenizmu viedla veľmi živá debata, Sírach napísal: Nehovor: Hospodin spôsobil moje odpadnutie. Lebo On nespôsobí, čo znenávidel (Sir 15, 11). Je možné, že Sírach mal na mysli práve niektorých z múdrych kruhov, ktorí prisudzovali pôvod hriechu Božím synom, ako to bolo vyjadrené v mýte o rebelujúcich anjeloch v Prvej Henochovej knihe.
V spise Múdrosť Síracha nájdeme okrem už spomínaných myšlienok o pôvode hriechu, aj také výroky, ktoré robia Boha zodpovedným za hriech. Ide najmä o pasáž o stvorení človeka z hliny (Sir 33, 10 – 15):
Všetci ľudia pochádzajú z hliny,
Adam bol zo zeme stvorený.
Podľa svojej dokonalej rady Hospodin ich rozdelil,
oddelil ich od cesty.
Niektorých požehnal a vyvýšil,
niektorých posvätil a priblížil k sebe.
Iných preklial a ponížil
a zahnal ich z ich stanovíšť.
Ako hrnčiarova hlina je v jeho ruke
a všetky jej podoby sú v súlade s jeho predstavou,
tak sú ľudia v ruke svojho Stvoriteľa,
aby im odplatil podľa svojho rozhodnutia.
Oproti zlu je dobro
a oproti smrti je život.
Tak je hriešnik proti zbožným.
Tak sa pozeraj na všetky diela Najvyššieho,
dvoje a dvoje, jedno je proti druhému.
Kniha Múdrosť Síracha sa zakladá na tzv. deuteronomistickej teológii, ktorá zdôrazňovala slobodnú voľbu človeka. Poznaním, že Pán dal ľudstvu dve rôzne cesty [10] (33, 11) a že všetky skutky Pána sú v páre, jeden proti druhému (33, 15), však Sírach položil základ pre neskorší dualistický pohľad na svet; je možné, že pod vplyvom stoicizmu. [11] Pritom však vznikol problém ako zladiť izraelskú monoteistickú vieru v Boha – Stvoriteľa a prítomnosť zla vo svete. Sírach píše: On na začiatku stvoril človeka (hebr. ‘ádam) a dal mu moc rozhodovať sa (hebr. be-jad jicró) (Sir 15, 14). To sa už dostávame k tretiemu spôsobu riešenia zla vo svete a tým je učenie o zlej náklonnosti.
4. Učenie o zlej náklonnosti
Tretí spôsob riešenia otázky pôvodu zla sa našiel v učení o zlej náklonnosti (hebr. jécer há-ra‘), [12] ktorá pochádza od Boha a je zdedená – človek sa s ňou už narodí. Jécer sa vyskytuje aj v neskorších rabínskych textoch ako terminus technicus na vyjadrenie sily, ktorá podmieňuje ľudské správanie. [13] Človek je zodpovedný za jej ovládanie: spravodliví sú ovládaní dobrou náklonnosťou… bezbožní sú ovládaní zlou náklonnosťou… priemerný človek je ovládaný oboma (Berakot 61b).
Zlá náklonnosť (lat. cor malignum) sa spája so zlom už v biblickej tradícii. Pojem jécer nájdeme prvýkrát v Prvej Mojžišovej knihe v 6. kapitole – dokonca dvakrát: Keď však Hospodin videl, že skazenosť ľudí na zemi bola veľká a že všetko zmýšľanie srdca bolo ustavične zlé, oľutoval, že učinil človeka na zemi a zabolelo ho srdce (Gen 6, 5). Keď po potope Nóach postavil oltár Hospodinovi, Boh povedal: Nebudem už pre človeka preklínať zem, lebo zmýšľanie ľudské je zlé od jeho mladosti… (Gen 8, 21).
Učenie o zlej náklonnosti obsahuje aj spis Múdrosť Síracha: On na začiatku stvoril človeka a dal mu moc rozhodovať sa (hebr. bejad jicró). Ak chceš, môžeš zachovávať prikázania a mať záľubu vo vernom konaní… Pred človekom je život a smrť a dostane sa mu to, v čom má záľubu (Sir 15, 14. 15. 17 cf. Dt 30, 15 [14]). Slovo hrnčiar (hebr. jócér) v Sir 33 a sloveso použité v biblickom texte Gen 2, 7 o tom, ako Hospodin Boh sformoval človeka, majú ten istý spoluhláskový základ: j-c-r. Zlú náklonnosť u Síracha teda nemôžeme jednoducho stotožniť s ľudskou vôľou. Sírach na jednej strane zdôrazňuje ľudskú zodpovednosť, čím stojí na deuteronomistickej tradícii v Starej zmluve (cf. Sir 15), ale na druhej strane zdôrazňuje Božiu suverénnu moc a symetrické usporiadanie stvorenia (cf. Sir 33). V apokryfickom spise tak vychádza na povrch napätie medzi ľudskou slobodnou vôľou a Božím určením, ako to vyjadruje už spomínaný text o Bohu ako hrnčiarovi, ktorý stvoril človeka z hliny.
Zlej náklonnosti venujú pozornosť aj neskoršie pseudoepigrafické spisy, v ktorých je príbeh o Adamovi interpretovaný ako pád do hriechu. Pisateľ Štvrtej Ezdrášovej knihy (spis pochádza z konca 1. stor.) napísal o účinkoch zlej náklonnosti: Zlé srdce niesol v sebe najskôr Adam, prestúpil prikázanie a bol premožený; tak sa stalo aj so všetkými, čo sa z neho narodili. Zmocnila sa ich trvalá slabosť; spolu s Tórou sa v srdci človeka zakorenila i zloba; tak sa stratilo to dobré a zostalo to, čo je zlé (4Ezd 3, 21 – 22). Ten istý pisateľ opísal jécer ako zlé semeno zasiate do Adamovho srdca, ktorého výsledkom je zlé srdce: Bylina zlého semena je zasiata od samého začiatku do Adamovho srdca, koľko bezbožnosti až dosiaľ naplodila a plodí… (4Ezd 4, 30). Je to teda zlé srdce, ktoré odvádza ľudí od Boha. O prenose hriechu z Adama na jeho potomkov – čo bolo neskôr sformulované v cirkevnom učení o dedičnom hriechu – jasne čítame v 4Ezd 7, 118nn: Adam, čo si to urobil? Tvoj hriech totiž nebol len tvojím pádom, ale aj naším, všetkých nás, čo z teba pochádzame! (7, 118n cf. R 5, 12). Pretože pisateľ Štvrtej knihy Ezdrášovej uznáva, že hriech sa prenáša z Adama, v jeho spise sa takmer vôbec nedočítame o ľudskej slobodnej vôli alebo o osobnej zodpovednosti.
V súvislosti s učením o zlej náklonnosti môžeme povedať, že podľa tohto učenia v konečnom dôsledku aj zlá náklonnosť pochádza od Boha, lebo sa nedá jednoducho stotožniť s ľudskou vôľou. Sírachova teológia sa tak stala základom pre pohľad, že hriech pochádza od Boha, hoci pre samotného pisateľa by takýto záver bol neprijateľný. [15] V učení o zlej náklonnosti v apokryfe Múdrosť Síracha sa nestretáme s rozvinutými predstavami o démonoch alebo zlých duchoch, ako tomu bolo v literatúre zo skoršieho obdobia (v Knihe padlých anjelov Prvej Henochovej knihy) alebo v spisoch z Kumránu, ktorých rozbor práve nasleduje.
4.1. Pôvod hriechu v kumránskych spisoch
V textoch z Kumránu nachádzame rozvinutie tak apokalyptickej tradície z Henochových kníh, ako aj učenia o zlej náklonnosti z múdroslovnej tradície. Z Kumránu však možno doložiť aj celkom novú syntézu obidvoch tradícií – učenie o dvoch duchoch. [16]
Damaský spis (CD 1, 15 – 16) z Kumránu sa odvoláva na mýtus o padlých anjeloch, no s tým rozdielom, že pád anjelov je predstavený ako negatívny príklad ľudského správania, ako prvá príčina hriechu ľudstva. Pisateľ Damaského dokumentu na začiatku píše synom, že im otvorí ich oči, aby videli a pochopili skutky Božie, ďalej ich napomína, aby kráčali dokonale po všetkých Jeho cestách a nenasledovali myšlienky zlej náklonnosti ani žiadostivé oči.
Pisateľ tzv. Múdroslovného spisu (4Q424) [17] sa pri riešení otázky pôvodu zla zaoberá biblickým príbehom o stvorení v prvých troch kapitolách Biblie a tiež rozvinutím konceptu zlej náklonnosti. Súčasne sa odvoláva na sprostredkovanie zjavenia z nebeských kníh, t. j. na zjavenie, ktoré má nebeskú autoritu. V Múdroslovnom spise sa biblický príbeh o Adamovi neinterpretuje ako pád do hriechu. V tom istom duchu vykladá príbeh o prvých ľuďoch v raji aj apokryf Múdrosť Síracha. Sírach nespomína zákaz jesť zo stromu poznania dobra a zla a zároveň sa zmieňuje o tom, že od začiatku Boh ľudí naplnil rozumnosťou a odvahou, ukázal im dobré a zlé (Sir 17, 7). Biblický text 1M 1 – 3 je interpretovaný ako neúspech človeka poznať dobré a zlé. Okrem toho sa interpretuje aj správa o stvorení človeka [18] na Boží obraz v 1M 1, 27 a to podľa učenia o dvoch duchoch, ktoré členovia kumránskej komunity sformulovali v spise Pravidlo spoločenstva (1QS 3, 17). V súvislosti s učením o dvoch duchoch sa spomína dvojité stvorenie človeka. [19] Jeden človek bol stvorený na obraz nebeského rozumového sveta, kým ten druhý na obraz pozemského zmyslového sveta. Múdroslovný spis z Kumránu pozná dva typy ľudstva: „duchovných ľudí“ stvorených na podobu Boha a„telesného ducha“. Dualistické presvedčenie, že ľudstvo je rozdelené od stvorenia sveta na dve proti sebe stojace skupiny, je obsiahnuté v učení o dvoch duchoch v spise Pravidlo spoločenstva (1QS 3, 13 – 4, 26). Toto je znenie kľúčového textu učenia o dvoch duchoch v kumránskom spise Pravidlo spoločenstva:
Od Boha poznania pochádza všetko, čo je a čo bude. Predtým než existovali, stanovil ich celý plán, a keď ich uviedol, stali sa bytím podľa jeho slávneho plánu a dosiahli svoju úlohu bezo zmeny. Zákony všetkých vecí sú v Jeho ruke a On zabezpečuje všetky ich potreby.
On stvoril človeka, aby vládol nad svetom a vystrojil ho dvomi duchmi, aby v nich kráčal až do času Jeho navštívenia: ducha pravdy a ducha nespravodlivosti. Tí, čo sa narodili z pravdy, vytryskli zo svetla, a tí, čo sa narodili z nespravodlivosti, vyrazili z temného zdroja. Všetky deti spravodlivosti vedie Knieža Svetla a kráčajú po cestách svetla, ale všetky deti nespravodlivosti vedie Knieža démonov a kráčajú po cestách tmy.
Pisateľ z Kumránu opisuje aj vlastnosti každého z duchov. Sú nimi: pokora, dobrota, múdrosť. Naproti tomu stojí lakomstvo, bezbožnosť, falošnosť. Boh stanovil obidvoch duchov v rovnakom pomere až do dňa konca a vložil medzi obidva tábory nekončenú nenávisť: Boh stanovil koniec nespravodlivosti a v čase svojho navštívenia ho (ducha) zničí naveky. Pridelil ľuďom duchov, aby mohli poznať dobro a zlo. Na niektorých miestach sa dočítame, že všetci ľudia majú čiastočne jedného i druhého ducha, a prijmú odplatu podľa toho, či je tá časť väčšia alebo menšia (1QS 4, 15 – 16). Boj medzi duchom pravdy a duchom lži, medzi anjelom svetla a anjelom tmy, Michalom a Belialom, prebieha nielen vo svete, ale aj v srdci človeka (1QS 4, 23). Je možné, že členovia komunity časom zrevidovali učenie o dvoch duchoch. Situovanie boja dobra a zla do srdca človeka tak môže byť výsledkom neskoršieho vývoja učenia o dvoch duchoch.
V kumránskych spisoch nenájdeme jednotný pohľad na riešenie otázky pôvodu zla. Existuje iný múdroslovný text, v ktorom sa vôbec nespomína dualistický charakter stvorenia, ani v ňom nevystupujú anjelské a démonské sily stojace proti sebe. Naproti tomu v učení o dvoch duchoch v spise Pravidlo spoločenstva nachádzame rozvinutý mýtus o padlých anjeloch v kozmických dimenziách spôsobom, s ktorým sa nestretáme ani v kumránskom Múdroslovnom spise, ani v neskorších židovských spisoch relevantného obdobia. Za učením o dvoch duchoch v Kumráne možno sledovať vplyv perzského dualizmu: V iránskom náboženstve sa stretáme s konfliktom medzi dobrým duchom Ahura Mazdom (Ormazd, príp. Ohrmuzad) s anjelskými pomocníkmi, a zlým duchom Ahrimanom (Angra Mainyu) s jeho démonickými pomocníkmi. Boj obidvoch strán je nesmrteľný zápas v celosvetovom dianí ako svetlo a tma. Medzi kumránskymi zvitkami a skoršou pseudoepigrafickou literatúrou je však rozdiel v tom, že v Kumráne vládla predstava, že obidve sily, respektíve duchovia vyrovnane bojujú až do konca (tak je tomu aj v perzskom dualizme). Kozmická dimenzia dualizmu v Kumráne vykazuje nepochybne vplyvy zoroastrizmu. [20]
Učenie o dvoch duchoch nachádzame aj v ďalších spisoch komunity v Kumráne. Pritom nemôžeme s istotou tvrdiť, že učenie o dvoch duchoch bolo centrálnym učením pre celú komunitu alebo že bolo záväzné iba pre niektorých jej členov
5. Záver
Literatúra z intertestamentárneho obdobia je dokladom živej diskusie o pôvode hriechu a zla vo svete v židovstve v helenistickom období. Záujem o riešenie tejto otázky podnecovala nepriaznivá politická situácia židovského národa a takisto negatívny postoj niektorých vnútrožidovských skupín (napríklad kumránskej komunity) voči kultu v Jeruzaleme, ktorý sa považoval za znečistený. Riešenie otázky pôvodu hriechu sa hľadalo v novej interpretácii biblických textov o stvorení. Kým v skorších starozmluvných textoch sa prezentuje názor, že Boh je za zlo zodpovedný, [21] v literatúre z neskoršieho obdobia sa zlo odvodzuje od démonských síl. Myšlienkový posun v názore na pôvod zla treba vidieť v súvislosti s rozvinutím angeológie a démonológie v židovstve pod perzským vplyvom. Už Sírach položil základy pre dualistický pohľad na svet tvrdením, že všetky skutky Pána sú v páre, jedno stojí v opozícii proti druhému. Múdrosť Síracha však treba zreteľne oddeliť od múdrosti prezentovanej v literatúre z neskoršieho obdobia, v ktorej zlo nadobúda kozmické rozmery a jeho pôvod sa prisudzuje duchovným nadprirodzeným protibožským silám. Dualizmus v pseudoepigrafickej literatúre však môže byť len zoslabený alebo relatívny, lebo izraelské náboženstvo je prísne monoteistické. V učení kumránskej komunity o dvoch duchoch nachádzame presvedčenie, že boj síl dobra a zla vo svete je vyrovnaný – táto vyváženosť je však s veľkou pravdepodobnosťou prevzatá z perzských predstáv.
Diskusia v otázke pôvodu hriechu sa rozvinula v židovstve aj neskôr – na konci 1. storočia po Kristovi – a to aj v kresťanských kruhoch. Dôraz sa položil na učenie o prenose hriechu z Adama na ostatných ľudí – učenie o dedičnom hriechu, ktoré hlása aj súčasné kresťanstvo.
L i t e r a t ú r a [22]
COLLINS, J. J.: The Apocalyptic Imagination. An Introduction of the Jewish Matrix of Christianity. Crossroad: New York 1984.
COLLINS, J. J.:Wisdom, Apocalypticism and the Dead Sea Scrolls. In: DIESEL, A. A. –
CHARLESWORTH, J. H. (ed.): The Old Testament Pseudoepigrapha. Vol. 1. Apocalyptic Literature and Testaments. Garden City, Doubleday: New York 1985.
LEHMANN, R. G. – OTTO, E . – WAGNER, A. (eds.): Jedes Ding hat seine Zeit… Studien zur israelitischen und altorientalischen Weisheit. Diethelm Michel zum 65 Geburtstag, BZAW 241. Berlin 1996, s. 19 – 32.
COLLINS, J. J.: Jewish Wisdom in the Hellenistic Age. Westminster John Knox Press: Louisville, Kentucky 1997.
COLLINS, J. J.: APOCALYPTICISM in the Dead Sea Scrolls. Routledge: New York 1997.
DAVIES, P. R.: Eschatology at Qumran. In: Journal of Biblical Literature, 1985, 104, s. 39 – 55.
GAMMIE, J. G.: Spatial and Ethical Dualism in Jewish Wisdom and Apocalyptic Literature. In: Journal of Biblical Literature, 1974, 93, s. 356 – 385.
GÁBRIŠ, K.: Apokryfy: Mimokanonické (deuterokanonické) spisy Starej zmluvy podľa Septuaginty.Vesna: Bratislava pre Tranoscius Liptovský Mikuláš 1990.
GROSS, W. – KUSCHEL, K. J.: Bůh a zlo. Prel. Jiří Hoblík. Vyšehrad: Praha 2005.
HANSOM, P. D.: The Dawn of Apocalyptic. Fortress Press: Philadepia 1975.
HANSOM, P. D.: Rebellion in Heaven, Azazel, and Euhemeristic Heroes in 1 Enoch 6 – 11. In: Journal of Biblical Literature, 1977, 96, s. 195 – 233.
HENGEL, M.: Judaism and Hellenism. Vol. 2. Fortress Press: Minneapolis 1974.
HORŇANOVÁ, S.: Židovská apokalyptika: Úvod do pseudoepigrafických, kumránskych a merkavotických textov. Univerzita Komenského: Bratislava 2007.
MARTÍNEZ, F. G. (ed.): The Dead Sea Scrolls Translated. The Qumran Texts in English. The authoritative new translation of the Dead Sea Scrolls complete in one volume. E. Brill: Leiden, New York, Cologne 1994.
NANDRÁSKY, K.: Teológia Starej zmluvy. Univerzita Komenského: Bratislava 1994.
RAD, G. von.: Old Testament Theology. Vol. II. The Theology of Israels’s Prophetic Traditions. Harper & Row, Publishers: San Francisco 1965.
ROWLAND, CH.: The Open Heaven. A Study of Apocalyptic in Judaism and Early Christianity. Crossroad: New York 1982.
RUSSEL, D. S.: The Method and Message of Jewish Apocalyptic. The Westminster Press: Philadelphia 1964.
SCHUBERT, K.: Židovské náboženství v proměnách věků: Zdroje. Teologie. Filosofie. Mystika. Prel. Jindřich Slabý. Vyšehrad: Praha 1999.
SACCHI, P.: L’Apocalittica Giudaica e la sua Storia. Paideia: Brescia 1990.
SOUŠEK, Z.: Knihy tajemství a moudrosti I.: Mimobiblické židovské spisy: Pseudoepigrafy. Vyšehrad: Praha 1998.
SOUŠEK, Z.: Knihy tajemství a moudrosti II.: Mimobiblické židovské spisy: Pseudoepigrafy. Vyšehrad: Praha 1998.
P o z n á m k y
[1] Pojem apokalyptický sa odvodzuje od slova apokalypsa (z gr. APOKALYPSIS, t. j. zjavenie odhalenie). Primárny význam slova apokalypsa je zjavenie, odhalenie. Od 2. storočia po Kristovi sa pojem používal na označenie literárnej formy. Nie je správne, keď sa posolstvo apokalyptiky redukuje iba na fantastické opisy katastrofického zániku sveta a na vypočítanie dátumu konca sveta. Apokalyptický fenomén autorka podrobne analyzovala v monografii Židovská apokalyptika: Úvod do pseudoepigrafických, kumránskych a merkavotických textov. Univerzita Komenského: Bratislava, 2007.
[2] Napríklad v Jóbovej knihe sa dočítame, že satan musel Boha požiadať o dovolenie, aby mohol rozšíriť svoju moc pri zasiahnutí Jóba. V 2S 24, 1 bol Boží hnev zasa personifikovaný a stotožnený so satanom atď.
[3] V perzskom náboženstve vystupuje zlý duch Ahriman a jeho démoni; alebo fravashis zo zoroastrizmu sú opísaní ako výnimoční strážni anjeli ľudí (Jašta 13, 1).
[4] Riešenie otázky pôvodu zla v intertestamentárnom období bolo také naliehavé, že P. Sacchi považuje špekulácie o pôvode zla za esenciálny motív, ktorý konštituuje židovskú apokalypsu v zmysle literárnej formy. SACCHI, P.: L’Apocalittica Giudaica e la sua Storia. Paideia: Brescia 1990.
[5] Pôvodný hebrejský text spisu sa datuje do roku okolo 180 pred Kristom. GÁBRIŠ, K.: Apokryfy: Mimokanonické (deuterokanonické) spisy Starej zmluvy podľa Septuaginty.Vesna: Bratislava pre Tranoscius Liptovský Mikuláš 1990, s. 350.
[6] HANSOM, P. D.: Rebellion in Heaven, Azazel, and Euhemeristic Heroes in 1 Enoch 6 – 11. In: Journal of Biblical Literature, 1977, 96, s. 195 – 233.
[7] Collins sa domnieva, že „oba prúdy tradície… nepostavili len tak vedľa seba, ale pozorne ich poprepájali“. Neskorší redaktor pritom reinterpretoval pôvodne mienený sexuálny hriech anjelov v Šemjazovej verzii na nedovolené poznanie, ktoré anjeli sprostredkovali na zemi. Zostup anjelov na zem by tak bol „metaforickým vyjadrením pre nedovolené poznanie“, jeho protipólom by bolo dovolené zjavenie, ktoré sprostredkúva Henoch a o ktorom hovorí ďalšia časť knihy. COLLINS, J. J.: The Apocalyptic Imagination. An Introduction of the Jewish Matrix of Christianity. Crossroad: New York 1984. s. 40 – 41.
[8] Nickelsburg podrobne analyzuje paralely medzi príbehom o padlých anjeloch v 1Hen a gréckymi mýtami. Autor dáva do súvislosti Šemjazovu verziu o obroch, ktorí vznikli z telesného spojenia anjelov a žien, s gréckou titanomachiou a gigantomachiou. V príbehu o Azaelovi vidí spoločné črty s mýtom o Prometeovi, ktorý priniesol ľuďom oheň na zem a naučil ich rôzne zručnosti, napríklad ako stavať domy, čítať, písať, vykladať sny, kuť železo atď. COLLINS, J. J.: The Apocalyptic Imagination. An Introduction of the Jewish Matrix of Christianity. Crossroad: New York 1984, s. 383 – 405.
[9] COLLINS, J. J.: APOCALYPTICISM in the Dead Sea Scrolls. Routledge: New York 1997, s. 32 – 33.
[10] Podľa dokonalej rady Boh oddelil cesty ľudí: niektorých požehnal a vyvýšil, iných preklial a ponížil.
[11] COLLINS, J. J.: APOCALYPTICISM in the Dead Sea Scrolls, c. d., s. 31.
[12] Odvodené z hebr. j-c-r , t. j. formovať (Gen 2, 7).
[13] COLLINS, J. J.: APOCALYPTICISM in the Dead Sea Scrolls, c. d., s. 33.
[14] Dnes som ti predložil život a dobro, smrť a zlo (Dt 30, 15).
[15] COLLINS, J. J.: APOCALYPTICISM in the Dead Sea Scrolls, c. d., s. 35.
[16] COLLINS, J. J.:Wisdom, Apocalypticism and the Dead Sea Scrolls. In: DIESEL, A. A. – CHARLESWORTH, J. H. (ed.): The Old Testament Pseudoepigrapha. Vol. 1. Apocalyptic Literature and Testaments. Garden City, Doubleday: New York 1985. LEHMANN, R. G. – OTTO, E . – WAGNER, A. (eds.): Jedes Ding hat seine Zeit… Studien zur israelitischen und altorientalischen Weisheit. Diethelm Michel zum 65 Geburtstag, BZAW 241. Berlin 1996, s. 19 – 32. Collins porovnával texty o pôvode zla v Sir, 1Hen a v kumránskych zvitkoch.
[17] A Sapiental Work. Spis sa našiel vo viacerých manuskriptoch (1Q26, 4Q415 – 18, 423). COLLINS, J. J.: APOCALYPTICISM in the Dead Sea Scrolls, c. d., s. 36.
[18] Hebr. enóš v zmysle ľudský rod.
[19] Už Filón Alexandrijský chápal správu o stvorení v Prvej Mojžišovej knihe ako správu o dvojakom stvorení človeka. Niektorí sa domnievajú, že to je dôvod, prečo sú v Prvej Mojžišovej knihe dve správy o stvorení človeka.
[20] Perzský vplyv môžeme vidieť aj v starozmluvnom prorockom spise Deuteroizaiáš (45, 7): Ja formujem svetlo a tvorím tmu, pôsobím blaho a tvorím biedu. Ja som Hospodin, ktorý to všetko robí. Podľa prorockého výroku o stvoriteľovi zodpovednosť za zlo spočíva na Bohu. Biblických predchodcov tohto presvedčenia nachádzame v 2 S 19, 9; Am 3, 6 cf. Sir 33, 14 – 15.
[21] Fakt, že z biblického pohľadu je legitímne hovoriť o Božej zodpovednosti za zlo, dokazujú Gross a Kuschel a to na základe troch starozmluvných textov (Iz 6, 1 – 11; 45, 7; Ž 88). GROSS, W. – KUSCHEL, K. J.: Bůh a zlo. Prel. Jiří Hoblík. Vyšehrad: Praha 2005, s. 15 – 56; s. 192 – 195. Štúdiu uzatvárajú tézami: Boh nie je slabý. Boh nesie zodpovednosť za zlo. Boh nehreší. Boh sa na ľuďoch nedopúšťa zločinov atď., s. 195.
[22] Citácie z biblických aj nebiblických spisov sú písané kurzívou.
Odb. as. ThDr. Sidonia Horňanová, PhD.
Katedra Starej zmluvy EBF UK
Bartókova 8
811 02 Bratislava
shor[zavináč]fevthuniba.sk