Tavel, P.: Teórie starnutia zdôrazňujúce biologický aspekt. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 3.
Rôzne prístupy skúmajú starobu a starnutie z rôznych uhlov pohľadu. Do popredia sa často dostáva biologický, psychický alebo sociálny aspekt. Rozdiel je aj v dôrazoch. Niektoré teórie sa sústreďujú viac na starobu, snažia sa teda odpovedať hlavne na otázky, prečo sa človek dožíva vysokého veku. Niektoré teórie sa zasa sústreďujú viac na starnutie, skôr sa zaoberajú priebehom samotného starnutia, pričom hľadajú kritériá dobrého starnutia. [1] Uvádzame stručný prehľad tých teórií starnutia, ktoré zdôrazňujú biologický aspekt. Zvláštna pozornosť sa venuje teórii deficitu, ktorá má medzi teóriami významné postavenie.
1. Teória deficitu
Prvou je teória deficitu, ktorá je postavená na záveroch výskumu profesora anatómie a priekopníka v oblasti skúmania staroby L. Hayflicka, ktorý pred viac než tridsiatimi rokmi vo Filadelfii objavil, že väzivové bunky (fibroblasty) majú stabilnú, ohraničenú životnosť a ohraničenú schopnosť delenia. To viedlo k záveru, že všetky procesy ľudského života majú ohraničené trvanie, degenerujú. Tým sa vysvetľoval aj pokles výkonnosti. Staroba sa potom definovala ako permanentný úbytok telesných, duševných a duchovných síl. Jedinec je na vrchole vo veku okolo dvadsať rokov a toto maximum výkonnosti si dokáže pár rokov udržať. E. B. Thorndike v roku 1928 dokázal, že medzi dvadsiatym až tridsiatym rokom života je maximálna aj schopnosť učenia. [2]
1.2 Deficit inteligencie
Teóriu deficitu ovplyvnil výskum vplyvu veku na inteligenciu. Medzníkom bol začiatok používania Bellevue-Wechslerovej škály inteligencie a iných inteligenčných testov, ktoré umožnili porovnať inteligenciu v rôznych vekových skupinách. Potvrdilo sa, že jedinec dosahuje vrchol intelektuálnej výkonnosti v treťom decéniu života. Po tomto vrchole prichádza znižovanie výkonnosti. Vo Wechslerovej škále sú so zvyšujúcim sa vekom stabilné subtesty: informácie, porozumenie, slovník, skladanie a doplňovanie obrázkov. Nestabilné subtesty sú: čísla, počty, podobnosti, symboly, blok (kocky) a usporiadanie obrázkov. Vekom sa teda nestrácajú vedomosti, schopnosť riešiť praktické úlohy (týkajúce sa problémov každodenného života), rečové schopnosti, schopnosť koncentrácie a schopnosť rozlišovať podstatné od nepodstatného. Vekom sa, naopak, znižuje schopnosť pamätať si, postrehnúť, psychická pohotovosť a pružnosť, abstraktné a logické myslenie, psychomotorická rýchlosť a schopnosť kombinovať. Viditeľný úpadok celkového skóre testu a teda inteligencie je v polovici piateho decénia. [3]
1.3 Diskusia nad teóriou deficitu
Teóriu deficitu spochybňuje fakt, že pokles výkonu u starých ľudí nemožno generalizovať – nie je ani všeobecný ani univerzálny. Viaceré neskoršie štúdie model deficitu vyvracajú a poukazujú na to, že degenerácia a pokles výkonnosti v starobe boli často nesprávne preceňované. Dôležité je takisto povedať, že starému človeku nejde iba o snahu čo najdlhšie si zachovať kompetencie, sociálne vzťahy, materiálne hodnoty a o snahu vyhnúť sa ich úbytku – teda nejde len o to, čo najdlhšie konzervovať starý stav. Starému človeku ide aj o životný štýl, v ktorom sa využíva nový potenciál a získavajú nové schopností. [4]
Už C. C. Milles [5] namietal, že v starobe síce merateľná inteligencia klesá, ale jedinec s vysokou inteligenciou dokáže do určitej miery tento pokles kompenzovať skúsenosťami, istotou a technikami učenia. Jedinec s nízkou inteligenciou dokáže pokles kompenzovať len málokedy.
Voči záverom výskumu E. B. Thorndika sa dá namietať, že schopnosť učenia nezávisí len od veku a nedá sa merať v každom veku rovnakými metódami. Treba dodať, že dôsledky teórie deficitu by viedli aj k vytváraniu rôznych nesprávnych stereotypov o starobe. [6]
2. Teória opotrebovania a opotrebenia
K teórii deficitu sa radí aj teória opotrebovania a opotrebenia, ktorej autorom je R. Pearl a ktorej pozornosť sa sústreďuje na nárast telesných zmien v starobe. Vychádza z predpokladu, že fungovaním orgánov a vôbec každým životným dejom či udalosťou sa organizmus postupne opotrebováva. Vekom dochádza k opotrebeniu organizmu a nakoniec k smrti. Čím hýrivejšie a menej zdravo človek žije, tým väčšie je opotrebovanie a opotrebenie.
K teórii je potrebné dodať, že telo sa dokáže do určitej miery regenerovať. Pravdou však je, že schopnosť regenerácie sa vekom znižuje a starší ľudia často majú iba minimálnu schopnosť prispôsobiť sa. Starí ľudia, na rozdiel od mladých, reagujú na zvýšenú životnú záťaž a extrémnejšie podmienky citlivejšie. Existuje rozdiel v zaťažení jednotlivých orgánov organizmu a rozdiel je aj v tom, ako jednotlivci reagujú na záťaž. Porovnanie 75- až 80-ročných ľudí s 30-ročnými ukazuje, že pokles funkcií, respektíve rezerv organizmu je 40 až 80 percent. [7]
3. Teória voľných radikálov
Teória voľných radikálov vznikla na základe objavov v oblasti medicíny. Sformuloval ju D. Harman. Teória spája starnutie buniek s procesom dýchania. Pri procese dýchania vznikajú dočasne voľné radikály, čiže agresívne zlúčeniny kyslíka, ktoré môžu napádať, poškodzovať alebo znefunkčňovať štruktúry buniek, molekuly bielkovín alebo dedičnú výbavu. Nadbytok voľných radikálov spôsobuje vznik chorôb, ako je arterioskleróza, srdcový infarkt, autoimúnne procesy, rakovina a pod. Voľné radikály spôsobujú aj predčasné starnutie, pretože zapríčiňujú zánik štruktúr, ktoré sú organizmu vlastné. Je však potrebné dodať, že voľné radikály môžu mať aj pozitívny efekt a ako nevyhnutnú súčasť látkovej výmeny ich nájdeme v každej bunke. Okrem toho niektoré bunky imunitného systému produkujú voľné radikály za účelom zničiť bunky napadnuté baktériami a vírusmi. Voľné radikály môžeme takisto považovať za dôležitú súčasť obrany organizmu. [8]
4. Teória telomérov
Aj teória telomérov vznikla na základe objavov v oblasti medicíny. Na Univerzite v Hamiltone v Ontáriu bola v roku 1973 vyvinutá priekopnícka teória staroby. Zistilo sa, že náš dedičný základ je uložený v chromozómoch. Pri delení buniek sa chromozómy štiepia a teloméry, koncové časti chromozómov sa skracujú. V roku 1984 bol objavený enzým telomeráza, ktorý obnovuje opotrebené telomerové zakončenie. Rakovinové bunky, ako aj bunky vajíčka a spermií dokážu produkovať telomerázu, čím dokážu neustále obnovovať zakončenie chromozómov a vďaka tomu ostávajú stále mladé. V prípade aktivácie telomerázy by boli telové bunky prakticky nesmrteľné, čo sa potvrdilo aj v labolatórnych podmienkach v skúmavke. Telomeráza sa tak začala považovať za zdroj mladosti. [9]
Záver
Väčšina výskumov v určitom časovom období v minulosti sa zameriavala na biologické faktory starnutia. H. Kay videl v roku 1959 dôvod zmien v starobe v biologických procesoch. H. E. Jones v roku 1959 hovoril, že k poklesu inteligencie dochádza následkom poškodenia štruktúr a funkcií nervového systému. Diskutovalo sa tak o vplyve biologických a genetických faktorov, ako aj o vplyve sociálnych a ekonomických faktorov napríklad nedostatočnej hygieny, výživy, lekárskej starostlivosti alebo nedostatku podnetov. [10]
Biologické modely starnutia vznikali hlavne v období, keď ešte neexistoval dostatok psychologických výskumov v gerontológii. V súčasnej dobe sa v diskusii o starnutí preferuje mnohostranné hľadisko. Biologický výklad staroby dáva iba „mechanistický“ pohľad na človeka. [11]
L i t e r a t ú r a
ANDREAE, S. – Von HAYEK, D. – WENIGER, J.: Krankheitslehre für Altenpflegeberufe. Stuttgart: Thieme 2001.
BALTES, P. B. – MITTELSTRASS, J. – STAUDINGER, U. M. (eds.): Alter und Altern. Ein interdisziplinärer Studientext zur Gerontologie. Berlin: Walter de Gruyter 1994.
LEHR, U.: Psychologie des Alters. 11. vyd. Wiebelsheim: Quelle & Meyer Velag GmbH & Co. 2007.
MILES, C. C.: Influence of speed and age on intelligence scores of adults. In: Journal of General Psychology, roč. 10, 1934, č. 208 – 210.
NIGGG, B. – STEIDL, S.: Gerontologie, Geriatrie und Gerontopsychiatrie. Ein Lehrbuch für Pflege- und Gesundheitsberufe. Wien: Facultas Universitätsverlag 2005.
WEINERT, F. E.: Altern in psychologischer Perspektive. In: BALTES, P. B. – MITTELSTRASS, J. – STAUDINGER, U. M. (eds.): Alter und Altern. Ein interdisziplinärer Studientext zur Gerontologie. Berlin: Walter de Gruyter 1994, s. 180 – 203.
P o z n á m k y
[1] BALTES, P. B. – MITTELSTRASS, J. – STAUDINGER, U. M. (eds.): Alter und Altern. Ein interdisziplinärer Studientext zur Gerontologie. Berlin: Walter de Gruyter 1994, s. 9.
[2] NIGGG, B. – STEIDL, S.: Gerontologie, Geriatrie und Gerontopsychiatrie. Ein Lehrbuch für Pflege- und Gesundheitsberufe. Wien: Facultas Universitätsverlag 2005, s. 32.
[3] LEHR, U.: Psychologie des Alters. 11. vyd. Wiebelsheim: Quelle & Meyer Velag GmbH & Co. 2007, s. 50 – 51.
[4] NIGGG, B. – STEIDL, S.: Gerontologie, Geriatrie und Gerontopsychiatrie, c. d., s. 33.
[5] MILES, C. C.: Influence of speed and age on intelligence scores of adults. In: Journal of General Psychology, roč. 10, 1934, č. 208 – 210.
[6] NIGGG, B. – STEIDL, S.: Gerontologie, Geriatrie und Gerontopsychiatrie, c. d., s. 32.
[7] ANDREAE, S. – Von HAYEK, D. – WENIGER, J.: Krankheitslehre für Altenpflegeberufe. Stuttgart: Thieme 2001, s. 22.
[8] NIGGG, B. – STEIDL, S.: Gerontologie, Geriatrie und Gerontopsychiatrie, c. d., s. 36.
[9] NIGGG, B. – STEIDL, S.: Gerontologie, Geriatrie und Gerontopsychiatrie, c. d., s. 37.
[10] LEHR, U.: Psychologie des Alters, c. d., s. 52.
[11] WEINERT, F. E.: Altern in psychologischer Perspektive. In: BALTES, P. B. – MITTELSTRASS, J. – STAUDINGER, U. M. (eds.): Alter und Altern. Ein interdisziplinärer Studientext zur Gerontologie. Berlin: Walter de Gruyter 1994, s. 180 – 203.
Ing. Mgr. Peter Tavel, PhD.
CMTF University Palackého
Olomouc