Vydavateľstvo OIKOYMENH si na sklonku minulého roka pripomenulo jedno okrúhle výročie. V marci 2008 uplynulo sto rokov odo dňa, keď na svet, neprestajne napĺňajúci jeho život údivom, prišiel významný, a neváhajme zopakovať slová vydavateľa na obálke knižky –najvýznamnejší predstaviteľ francúzskej fenomenológie Maurice Merleau-Ponty (1908 – 1961). Túto tézu nebudeme opierať o súbor faktov dokazujúcich jeho zásluhy pri rozvoji fenomenológie vo Francúzsku. Máme čosi istejšie, totiž presvedčenie, že Merleau-Pontyho charakterizuje to, čo pokojne nazvime „pravé bytie fenomenológom“.
V rukách máme aj rozmermi sympatický súbor siedmich prednášok, ktoré ako sa dozvedáme od Stéphanie Ménasé, ich dôslednej zostavovateľky, predniesol autor v roku 1948 (tri roky po Phénoménologie dela perception) vo francúzskom rozhlase v rámci pravidelného sobotného rozhlasového programu, ktorého témou bolo utváranie myslenia. Priestor tu okrem Merleau-Pontyho dostal napríklad aj personalista Emmanuel Mounier či spisovateľa literárny kritik Émile Henriot, ktorý ako prvý použil pojem „nový román“. [1]
Knižôčka nás nepriamo nabádak premýšľaniu vzťahu čítania a počúvania. Z čitateľa sa tu totiž jej rozozvučaním, jej otvorením a začítaním sa, stáva vskutku unesený poslucháč, čo v rámci fenomenologickej literatúry nie je bežný jav. Počutie textu, ktorý čítame, samozrejme nie je nič neobvyklé. Autor nám vždy niečo hovorí a ako inak, hovorí hlasom – ak nám neprekáža nazývať hlasom nečujné vnútorné chvenie, v rytme ktorého čitateľ/poslucháč odrazu nielen dýcha, žmurká, prehĺta či trávi, ale si napríklad aj naťahuje bradu, škriabe hlavu či, neodlepiac oči od textu, nahmatáva pohár vína, aby si usrkol. Čítanie je priam fyzické pociťovanie čítaného. A ak sme sa už stretli s pojmom „hudobnosť textu“, neprekvapí nás tvrdenie, že text je v čomsi hudbou či aspoň hudobným zápisom, skladbou, ktorú oživujeme čítaním. Čítajúc sa stávame hudobným nástrojom, rezonujeme, celý náš organizmus sa rozvibruje pod taktom napísaného.
Možno je toto počutie spomienkou ucha na časy, keď sa knihy čítali nahlas – pričom odmietame jednostranné vysvetlenie, odvolávajúce sa na objektívne dôvody. Iste, kníh bolo málo tak ako aj svetla, lenže: neslúžilo pôvodne písmo na zaznamenávanie vyrieknutého? Analogicky, nebolo čítanie nahlas následným vypúšťaním lapeného von z klietky textu? V tomto zmysle by bolo tiché čítanie ako prevoz väzňa za úzkostlivých bezpečnostných opatrení. Prisilné vedomie veternosti slov nútiace nás mlčky písať i mlčky čítať.
Pod spontánnosť takýchto otázok sa zaiste podpisuje priame prepojenie textu s počúvaním, teda fakt, že ide o rozhlasové prednášky, ktorých poslucháčom mohol byť hocikto, od univerzitných profesorov cez študentov, vojnových veteránov až po pekárov a pijakov absintu, jednoducho každý. Dostáva sa k nám teda text, podľa ktorého môžeme hodnotiť tú vlastnosť autora, ktorá väčšinou uniká pozornosti odborníkov – jeho ľudskosť. Knižka, ktorá má predpoklady, aby sa stala vyhľadávaným úvodom do štúdia fenomenológie či Merleau-Pontyho fenomenológie, je písaná až s poučnou a inšpirujúcou citlivosťou.
Ak by sme to vyjadrili „vulgárne“: ide o popularizáciu. Takéto tvrdenie však evokuje otázku, čo je tu popularizované? Ak by sme odpovedali, že fenomenológia, dostali by sme sa k problému jej definície a bolo by treba odpovedať na otázku, ako vlastne fenomenológii rozumieme a o to v týchto prednáškach výslovne nejde. Domnievame sa, že práve táto skutočnosť ich predznamenáva k tomu, aby sa stali ceneným úvodom. Inými slovami, to že sa tu priamo nekladie otázka, čo je fenomenológia, znamená, že nezaznejú ani otázky, čo je to intencionalita alebo epoché, nebudeme riešiť ani problém bytia fenoménu či transcendentálnej redukcie, nepôjdeme na to cez pojmy – cez nič také, čo odrádza nerozumením skôr, než sa nerozumenie môže stať podstatnou charakteristikou čítania, meniacou pohľad načítanie, písanie alebo samotný život. Ak napokon predsa len ide o popularizáciu, tak minimálne o veľmi zvláštnu, pretože čitateľ/poslucháč sa nedozvie, čo je tu popularizované. Čo fenomenológie je tu priamo nahradené jej ako. Kniha predstavuje fenomenológiu ako metódu, presnejšie povedané, je fenomenológiou, a to minimálne v tej miere, v akej ňou môže byť ako porovnávanie, kladúce pred sebe pri dosahovaní veci samej prekážku toho, s čím porovnáva.
Ako sú fenomenológiou tieto Merleau-Pontyho prednášky? Neprezrádzajúc najstráženejšie fenomenologické tajomstvá si autor akoby kládol za úlohu vzbudiť u poslucháča/čitateľa záujem. Konkrétne tým, že mu ukazuje, že môže vidieť viac, než vidí. Ukazujúc mu svet vnímania má v úmysle upútať ho celou šírkou a hĺbkou vnímania a toho, čo je možné vnímať. Zvolená je samozrejme najľahšia metóda, dialektika – vymedzenie sa voči opačnému. Treba však povedať, že nejde o vymedzenie, ktoré by malo za cieľ opačné negovať. Zacitujme napríklad trochu dlhšiu časť z prvej prednášky príznačne nazvanej Svět vnímání a svět vědy:
„Věda byla a je oblastí, v níž selze naučit prověřování, pečlivému zkoumání či kritickému postoji vůči sobě a svým předsudkům. … Avšak otázka, kterou v souvislosti s ní klade moderní myšlení, nemá nikterak zpochybnit její existenci či upírat ji některou oblast působnosti. Otázka zní, zda věda představuje či jednou bude představovat obraz světa, který by byl úplný, sám o sobě dostačující a jistým způsobem v sobě uzavřený tak, že bychom si již nemohli dál položit žádnou platnou otázku. Nejedná se o to vědu popírat či omezovat; jedná se o to, zda má ona právo popírat či odmítat jakožto iluzorní veškerá zkoumání, která neprobíhají pomocí měření, porovnávání a jejichž výsledkem nejsou zákony po vzoru klasické fyziky, spojující určité následky s určitými výchozími podmínkami. Tato otázka nejen nepředstavuje žádný útok proti vědě, ale dokonce právě věda sama nás svým nejnovějším vývojem nutí ji klást a dát na ni zápornou odpověď.“ (s.12 – 13)
Merleau-Pontyho cieľom je rehabilitovať „svět vnímaní, neboli svět, který nám odhalují naše smysly a běžný život“ (s. 9), pričom je nám podaný „velmi příznačný způsob vidění věcí, prostoru, živočichů a dokonce i samotného člověka z vnějšího pohledu tak, jak se jeví v poli našeho vnímání“ (s. 15). Veci, priestor, zvieratá (spolu s deťmi, divochmi a bláznami) a človek a okrem toho ešte umenie a konečne porovnanie klasického a moderného sveta, ktoré napokon zosadí z trónu pre mnohých časté, no nie vždy dôsledne poňaté východisko spočívajúce na protiklade vedy a fenomenológie, zodpovedajú nosným témam jednotlivých prednášok. V každej prednáške sú nám predstavené dva pohľady. Jedným je pohľad klasickej vedy, respektíve spredmetňujúci pohľad, ktorý napríklad vec citrón vidí ako „vypouklý oválný tvar se dvěma špičkami, plus žlutá barva, plus chladivý dotek, plus kyselá chuť…“ (s. 25), vidí ho ako sumu jednotlivých vlastností, ktoré nám dajú výslednú vec až po takomto názornom sčítaní. Druhým je pohľad zoskúsenosti vychádzajúceho moderného umenia a myslenia, ktoré „je obtížné… neboť mu jde o pravdu“ (s. 16), a ktoré tento konkrétny citrón nevidí prostredníctvom jeho jednotlivých kvalít, ale ako jednotu, ktorá „je dotvrzována každou z nich, každá z nich je celou věcí“ (s. 28).Aby sme si to dokázali lepšie predstaviť, Merleau-Ponty cituje Sartrovu analýzu vnímania citrónu: „Citron [jeho žluť – M. P.] se celý rozprostírá do svých kvalit a každá z jeho kvalit celá prostupuje každou jinou. Kyselost citronu je žlutá a citronová žluť je kyselá…“ (s. 28). Stručne povedané: „nelze oddělit věci od jejich způsobu jevení (s. 58)“.
Netreba ďalej pokračovať v nahlodávaní týchto prednášok, ktorým prístupná forma neuberá nič na podnetnosti. Azda môžeme ešte povedať, že úvahy v týchto prednáškach vyúsťujú ku konštitutívnej neurčitosti vnímaného sveta a zároveň aj človeka, ktorý ho poznáva. Medzery tejto neurčitosti sa ukazujú byť podstatné pre náš vzťah k svetu, k druhým ľuďom a k sebe samému, pretože nimi „dovnitř proniká poezie“ (s. 39) a s ňou pravda, vernosť ktorej robí súčasnú vedu, umenie a filosofiu tak ťažko uchopiteľné.
P o z n á m k y
[1] So značnou dávkou irónie na to spomína minulý rok zosnulý Alain Robbe-Grillet (pozri rozhovor na stránke:http://www.iliteratura.cz/clanek.asp?polozkaID=13529 alebo v nekrátenej podobe v Lidových novinách zo 17. februára 2001).
Mgr. Peter Mačaj
Katedra filozofických vied FHV UMB
Tajovského 40
974 01 Banská Bystrica
petermacaj[zavináč]gmail.com