Posledná spoločná práca (1991) dvoch pozoruhodných mysliteľov predkladá zavŕšenie a svojím spôsobom nečakané „zosystematizovanie“ celkových úsilí, ktoré ich – oboch spoločne i každého jednotlivo – sprevádzali počas celých rokov filozofického bádania. [1] Môžeme si byť istí jedným: táto kniha predstavuje podnetný prínos pre chápanie filozofie ako aktivity myslenia, istého spôsobu myšlienkového nazerania na svet a ľudskú spoločnosť, kladenia otázok a hľadania odpovedí. Predovšetkým však ohlasuje „návrat“ pohybu do filozofického myslenia: uchopovaním jedinečných udalostí a okamihov.

Rovnako si môžeme byť istí údivom, ktorý nás pri jej čítaní bude sprevádzať, a akýmsi nepochopiteľným vzrušením z toho, že sa tu odohráva niečo, na čo nielen že nie sme pripravení, ale čo iba veľmi ťažko dokážeme myslieť. A sú to práve tieto nenápadné pocity nevoľnosti, ktoré sa napokon, s odstupom času, ukážu ako prelomové okamihy v celkovom ponímaní myslenia a vedú k prelomovým filozofickým revolúciám.

1. Náčrt
Deleuze s Guattarim sa pokúšajú jedinečným spôsobom narušiťa spochybniť v žité názory v celej oblasti myslenia, ktorú rozdeľujú na filozofiu, vedu a umenie. Moderna a modernizmus sú pre nich neprijateľnou cestou: „Všetko myslenie sa v modernizme zastavilo“ (s. 137), ako sa uvádza v Rokovaniach. [2] Kríza myslenia nie je podľa ich názoru spôsobená stratou alebo urážaním večných hodnôt. Nastáva hlavne preto, že došlo k zastaveniu pohybu. Pokusy o zvedečtenie filozofie na jednej strane a o zbájnenie filozofie ako istej formy umeleckého štýlu na strane druhej považujú za nepochopenie a degradovanie myslenia a jeho schopností vo forme, ktorá sa nazýva filozofiou. „Odkedy žijeme v biednych časoch, filozofia sa utieka k reflexii ‚o‘“ (Rokovania,s. 137 – 138). Skutočná povaha filozofie – tvorivosť, sa tak podľa nich vytratila. „Filozof je tvorivý, a nie reflexívny“ (Rokovania, s. 138).

 

Modernistickú jednotnosť a totalitu myslenia musíme prekonať rozmanitosťou modov existencie, pre ktoré rozhodujúcim kritériom budú afirmácia života a akt tvorenia. „Neexistujú iné než imanentné kritériá a určitá možnosť života sa hodnotí sama podľa pohybov, ktoré rysuje a podľa intenzít, ktoré v rovine imanencie vytvára; zavrhnuté je to, čo nerysuje a netvorí“ (s. 67). Hodnotenie spôsobu myslenia na základe transcendentných hodnôt už nie je udržateľné. V práci Co je filozofie? sa autori pokúsia vymedziť jedinečné diferencie medzi istými spôsobmi myslenia – teda medzi filozofiou, vedou a umením, a zároveň zachovať a upevniť jedinečnosť a zvrchovanosť týchto troch foriem. „Ani jedna z týchto disciplín nie je nadradená. Každá z nich je tvorivá. Opravdivým cieľom vedy je vytvárať funkcie, opravdivým cieľom umenia je vytvárať zmyslové agregáty a cieľom filozofie je vytvárať pojmy“ (Rokovania, s. 139 –140).

 

2. Chaos a roviny pretínajúce chaos
V myslení potrebujeme istý poriadok alebo rád, ktorý nám slúži ako oporný bod proti chaosu. Chaos je stav nekonečnej rýchlosti udalostí, s ktorou sa rozmanité určenia objavujú a strácajú: „… nie je to pohyb od jedného k druhému, ale naopak nemožnosť vzťahu medzi dvoma určeniami; akonáhle sa objaví jedno, druhé už zmizlo, ak sa jedno javí ako miznúce, druhé zaniká vo svojom vyžiarení“ (s. 41). Každá možná súdržnosť sa v chaose chaotizuje a rozkladá v nekonečne.

 

Problémom filozofie je dosiahnuť konzistenciu bez straty nekonečna, do ktorého je myslenie ponorené. Dosiahnuť súdržnosť bez straty nekonečna sa podarí vymedzením roviny imanencie, ktorá pretína chaos a funguje ako sito. Rovinu imanencie môžeme vo filozofii predpokladať (napríklad Kantova transcendentálna jednota apercepcie), alebo ju zaviesť (Spinozova substancia): „… práve jej variabilné krivky zachovávajú nekonečné pohyby, ktoré sa v neustálej obmene vracajú k sebe a zároveň uvoľňujú iné, ktoré sa uchovávajú“ (s. 41). Rovina imanencie je ohraničenou plošinou pretínajúcou chaos, na ktorej sa odohráva nekonečný akt tvorenia a spájania pojmov. „Rovina imanencie ako rez chaosom vyžaduje tvorenie pojmov“ (s. 41).

 

V rovine imanencie sa odohrávajú všetky procesy v podobe nejakej určiteľnej multiplicity: zjednocovanie, subjektivácia, racionalizácia, centralizácia nemajú žiadne výsady, skôr pôsobia kontraproduktívne a bránia rastu multiplicity, vytváraniu nového. „Multiplicity osídľujú pole imanencie – tak trochu ako kmene osídľujú púšť, ktorá pritom ostáva púšťou“ (Rokovania,s. 164). Imanencia je konštruktivizmus. A každá určiteľná multiplicita je ako oblasť roviny imanencie.

 

Problém vedy je celkom iný. Veda sa snaží:„… vtlačiť do chaosu referenčné body, ale potom sa musí vzdať nekonečných pohybov a rýchlostí a (musí sa v prvom rade) starať o obmedzenie rýchlosti: vo vede je primárne svetlo čiže relatívny horizont“ (s. 41).

 

Prvý rozdiel medzi filozofiou a vedou nachádzame v tom, čo predpokladá pojem (filozofia) a čo funkcia (veda): „… na jednej strane je rovina imanencie, či konzistencie, na strane druhej je rovina referencie“ (s. 110). Referencia je zároveň jedna i mnohé, ale iným spôsobom ako rovina imanencie. Stanovuje si pevné referenčné body, od ktorých závisí a odvíja sa celý nasledujúci proces myslenia, zatiaľ čo rovina imanencie pripomína skôr sieť neurónových prepojení bez konkrétnych centrálnych bodov.

 

„Druhý rozdiel sa pojmu a funkcie týka priamo: nepodmienenému pojmu je vlastná neodlučiteľnosť variácií, zatiaľ čo funkcii prislúcha nezávislosť premenných vo vzťahoch, ktoré je možné podmieňovať“ (s. 110).

 

V prípade filozofického myslenia teda máme množinu neodlučiteľných variácií v podriadení „kontingentného rozumu“, ktorý konštruuje pojmy z variácií; vedecké myslenie pozostáva z množiny nezávislých premenných, ktoré spadajú pod „nevyhnutný rozum“ konštituujúci funkciu z premenných.

Umenie myslí rovnako ako filozofia. Nemyslí však prostredníctvom pojmov, ale pomocou afektov a perceptov. Percepty sú zväzky pocitov a vzťahov, afekty sú stávaním prekračujúcim to, čo ním prechádza – stávaním sa iným. Práve stávanie unáša filozofiu aj umenie a v intenzite, ktorá ich spoluurčuje, môžu obe entity do seba navzájom prechádzať. „Mysliteľ teda môže zásadným spôsobom modifikovať to, čo znamená myslieť, môže vystavať nový obraz myslenia, založiť novú rovinu imanencie, avšak namiesto toho, aby tvoril nové pojmy, ktoré ju zaujímajú,obýva ju inými inštanciami, inými entitami – básnickými, románovými, či dokonca obrazovými a hudobnými“ (s. 60 – 61). Ideálny príklad: Nietzsche.

 

3. Pojem, pojmová osoba (filozofia)
„Filozofia vykazuje tri momenty, z ktorých každý odpovedá dvom ostávajúcim, aj keď musí byť skúmaný sám osebe; týmito momentmi sú predfilozofická rovina, ktorú musí filozofia stanoviť (imanencia), pre-filozofická osoba, či osoby, ktoré musí objavovať a oživovať (inzistencia), filozofické pojmy, ktoré musí vytvárať (konzistencia)“ (s. 69). Momenty filozofickej trojice teda sú:stanoviť, vynaliezať, tvoriť.

Úlohou filozofa je tvoriť pojmy. Tvoriť, nie reflektovať. Už starí filozofi, od ktorých pojmy preberáme, robili to, čomu sa podľa Deleuza s Guattarim súčasným filozofom bráni: tvorili pojmy, neuspokojovali sa s „… očisťovaním a oškriabavaním kostí ako kritik, či historik dnešnej doby“ (s. 75). Aj samotné dejiny filozofie sú nezaujímavé, ak sa nepokúšajú prebudiť driemajúce pojmy starých filozofov, rozohrať ich na novom javisku, hoci za cenu toho, že ich obrátia proti sebe samým. Filozof má vytvárať pojmy, pretože to za neho nikto iný neurobí. Tie potom začínajú vypĺňať rovinu imanencie.

 

Namiesto projekcií vo figúrach sa filozofické myslenie uskutočňuje prostredníctvom pojmov. Pojem stráca všetky referencie a uchováva si iba konjugácie a konexie tvoriace jeho konzistenciu. „Jediným pravidlom pojmu je vnútorné a vonkajšie susedstvo“ (s. 80 – 81). Vnútorné susedstvo (konzistenciu) zabezpečuje spojenie jeho zložiek v oblasti nerozlíšiteľnosti. Vonkajšie susedstvo (vonkajšiu konzistenciu) zaisťujú mosty vedúce od pojmu k pojmu, akonáhle sú zložky jedného pojmu nasýtené. „Práve to znamená tvorenie pojmov: prepájať neodlučiteľné vnútorné zložky, pokiaľ sa neuzavrú a nedosiahnu stav nasýtenia, takže žiadnu už nemožno pridať alebo ubrať bez toho, aby sa nezmenil pojem; prepájať jeden pojem s druhým tak, že by iné spojenia zmenili ich povahu“ (s. 81).

 

Mnohoznačnosť pojmu závisí výhradne od susedstva s inými pojmami. Pojem nemá zmysel, ak nie je pre pojenýs inými pojmami alebo nie je spätý s problémom, ktorý rieši, či ku ktorého riešeniu prispieva. Skutočné problémy však nikdy nemajú povahu výrokov. „Logika vždy poráža samú seba, a to bezvýznamnosťou problémov, ktorými sa živí“ (s. 121).

 

Deleuze s Guattarim postulujú otázky filozofie: Čo klásť do pojmu a spolu s čím pojem klásť? Aký pojem je treba položiť vedľa tohto pojmu a aké zložky klásť do každého z nich? (s.81). Pojem nemá paradigmatický, ale syntagmatický ráz, je konektívny, teda nie projektívny. Rovnako tak nie je hierarchický, ale rozvetvujúci sa. Napokon nie je referenčný, ale konzistentný.

 

Filozof potrebuje cit pre neurčitý pojem. Iba tak môže byť schopný slobodne tvoriť pojmy. „Pojmy sa zoskupujú podľa toho, ako spolu rezonujú a prepájajú sa pohyblivými mostami, pričom pokrývajú rovnakú rovinu imanencie, ktorá ich vzájomne koordinuje“ (s. 69).

Pojmové osoby vystupujú ako dôležití nositelia pojmov, nositelia samotného myslenia. Pojmovou osobou je skutočný pôvodca výpovede. „Ja nie som ja sám, ale schopnosť myslenia vidieť seba samého a rozvíjať sa v rovine, ktorá mnou v rôznych miestach prechádza“ (s. 58). [3]

 

Pluralizmus vo filozofickom myslení je nevyhnutný. Niet pravidla ani formy diskusie, ktorá by dopredu určila, či je nejaká rovina imanencie dobrá, či je tá alebo oná pojmová osoba vhodná, či je dobrý ten alebo onen pojem. Myslenie prechádza od pojmu k pojmu a prepojenia medzi nimi sú nevyspytateľné. Pritom každá súčasť filozofického myslenia – rovina imanencie, pojmová osoba, pojem – rozhoduje o tom, či tie zostávajúce sú vydarené, hoci každá z nich musí byť konštruovaná sama osebe. Jedno sa tvorí, druhé sa vynalieza, tretie stanovuje.

 

„Niekedy si myslíme, že sme našli riešenie, ale nové zakrivenie roviny, ktoré sme najprv nevideli, znovu rozhodí celok a kladie nové problémy, veľa nových problémov, ktoré jeden po druhom vyrážajú na povrch a sú podnetom na hľadanie ďalších pojmov, ktoré bude potrebné tvoriť (nevieme ani, či je to skôr nová rovina, ktorá sa začína oddeľovať od roviny predchádzajúcej). Inokedy sa naopak nový pojem vráža ako klin medzi dva pojmy, ktoré sme považovali za susedné, a snaží sa v ploche imanencie vymedziť problém, ktorý sa vynára ako jej predĺženie“(s. 74). Trvalá kríza je stav, v ktorom filozofia žije. Rovnako tak je to stav neustáleho stávania, tvorby a zmeny.

 

4. Diferencia: filozofia, veda, umenie
Veda a filozofia postupujú dvoma protikladnými cestami. Konzistenciou filozofických pojmov sú udalosti, referenciou vedeckých funkcií sú stavy vecí, či zmesi. „(F)ilozofia sa prostredníctvom pojmov neustále snaží extrahovať zo stavu vecí konzistentnú udalosť, akoby smiech bez mačky, zatiaľ čo veda prostredníctvom funkcií neustále aktualizuje udalosť v stave vecí, vo veci, či telese ako možných referentoch“ (s. 111).

 

Pojmy a funkcie sa vo svojej povahe líšia, sú to dva rozdielne typy mnohostí či variantov. Líšia sa aj spôsobom vypovedania: v prípade funkcií vyznačujú vlastné mená, juxtapozíciu referencie, v prípade pojmov prevrstvovanie stránok.

 

Deleuze s Guattarim uvádzajú tri hlavné typy protikladov filozofického a vedeckého myslenia: „Po prvé je to protiklad referenčného systému a roviny imanencie; ďalej rozdielne závislých premenných a neodlučiteľných variácií a konečne protiklad čiastočných pozorovateľov a pojmových osôb“ (s. 117). Tri veľké formy myslenia, teda umenie, veda a filozofia sú definované tým, že čelia chaosu, rozvrhujú svoju špecifickú rovinu, ktorou ho pretínajú.

 

„Filozofia však dokáže zachrániť nekonečno tým, že mu dáva konzistenciu: rysuje rovinu imanencie, ktorá pôsobením pojmových osôb otvára konzistentné udalosti, či pojmy pre nekonečno. Veda sa naopak nekonečna vzdáva, aby získala referenciu: rozvrhuje rovinu aspoň neurčitých súradníc, ktorá pôsobením čiastočných pozorovateľov vždy definuje stavy vecí, funkcie, či referenčné výroky. Umenie chce tvoriť konečnosť, ktorá vracia nekonečno: vytyčuje rovinu kompozície, ktorá pôsobením estetických figúr nesie monumenty či zložené pociťovania“ ([1], 172).

 

P o z n á m k y
[1] Deleuze s Guattarim spolupracovali nielen pri projekte Kapitalizmu a schizofrénie, ktorý uzaviera dve práce: Anti-Oidipus a Tisíc plošín, ale aj na kratšej práci Kafka: Za menšinovú literatúru, ktorá je istým „nadviazaním“ na projekt Kapitalizmus a schizofrénia.
[2] Deleuze, G.: Rokovania.Z francúzskeho originálu Pour parlers preložil M. Marcelli. Bratislava: Archa 1998. Ostatné citáty odkazujú na recenzovanú knihu.
[3] K pojmu „pojmovej osoby“,respektíve dvojníka – s prihliadnutím k jeho chápaniu u Foucaulta – pozri podrobnejšie Deleuze: Foucault. Praha: Herrmann a synové 2003, s. 138 – 139.&

Adam Balušík
študent filozofie na FiF UK v Bratislave
adambalusik@gmail.com