1. Skepticizmus
V správnom usudzovaní má miesto skepticizmus, no mal by byť používaný selektívne. Musíme rozlišovať medzi skepticizmom ako trvalým postojom, ktorému sa treba vyhnúť za každú cenu, a skepticizmom ako vhodnou, dokonca potrebnou odpoveďou na konkrétnu situáciu. V skutočnene istých situáciách by sme mali odpovedať s pochybnosťou. Selektívny skepticizmus je len vecou zdržania sa súdu, pokiaľ nebudeme mať poruke dostatočné informácien a to, aby sme posudzovali zodpovedne. Napríklad by sme sa mali zdráhať prijať záver úsudku, ktorého premisy sú z nejakého dôvodu otázne. Tento druh zdravého skepticizmu je ochranou správneho usudzovania.
Avšak skepticizmus ako trvalý postoj, ako filozofické stanovisko, je zhubný. Rozvracia proces usudzovania ešte predtým, ako by vôbec začal, a transformuje ho do procesu chybného usudzovania. Sú dva prejavy skeptického postoja, jeden z nich je extrémnejší než ten druhý, ale oba sú rovnako škodlivé. Extrémny skeptik stroho prehlasuje, že neexistuje nijaká pravda. Toto je zjavne rozporuplná pozícia, pretože ak neexistuje pravda, tak neexistuje ani štandard, podľa ktorého by toto vyhlásenie mohlo byť posúdené, takže skeptikovo tvrdenie je zmysluprázdne. Umiernený skeptik je ochotný pripustiť, že pravda môže existovať, ale trvá na tom, že ak aj existuje, tak ľudská myseľ nie je schopná dosiahnuťju. Spočiatku sa táto pozícia môže zdať menej odmietavá vo vzťahu k pravde, než je pozícia extrémneho skeptika, ale nie je to tak. Pravda, ktorá je len teoretická a ku ktorej nemáme prístup, vzhľadom na všetky praktické zámery vlastne ani neexistuje.
Logika je v zásade o pravde. Ak je pravda iba mihajúca sa víla, za ktorou sa síce môžeme hnať, ale nikdy ju nechytíme, potom logika nie je hodná toho, aby sme sa ňou zaťažovali, pretože v takom prípade by ľudské usudzovanie neznamenalo o nič viac než cvičenie sa v márnosti.
2.Vyhýbavý agnosticizmus
Agnostik je ten, kto tvrdí, že mu o nejakej konkrétnej záležitosti chýba dosť vedomostí na to, aby si o nej urobil definitívny úsudok. Termín sa zvyčajne používa v súvislosti s náboženskou vierou. Zatiaľ čo ateista rozhodne vyhlasuje, že Boh neexistuje, agnostik hovorí, že nevie, či Boh je alebo nie je. Postoj agnostika však môžeme zaujať vo vzťahu k akémukoľvek predmetu, nielen k náboženstvu. Medzi skeptikom a agnostikom je výrazný rozdiel. Agnostik, na rozdiel od skeptika, nepopiera ani existenciu pravdy, ani jej dosiahnuteľnosť. On jednoducho vyhlasuje nevedomosť vo vzťahu k pravde v určitej veci. Tak ako má skepticizmus miesto v zdravom usudzovaní, rovnako má v ňom miesto aj úprimný agnosticizmus. Sme úprimne agnostikmi, keď si jednoducho priznáme nevedomosť, ktorá je skutočne naša, a to tu a teraz. Ak sú naše poznatky o danej veci tak obmedzené, že nám neumožňujú zaujať k nej presvedčivé stanovisko, mali by sme sa vyhnúť tomu, aby sme sa k nej záväzne vyslovili. Urobiť niečo iné by bolo intelektuálne nezodpovedné. Vyhýbavý agnosticizmus je postoj, ktorý sa pokúša predostierať prekonateľnú nevedomosť tak, ako keby bola neprekonateľná. Jedna vec je povedať „neviem“ po dlhom a usilovnom skúmaní predmetu. Čosi celkom odlišné je povedať „neviem“, keď ste si ani nedali tú námahu, aby ste sa pozreli na problém. Osoba, ktorá sa poddá vyhýbavému agnosticizmu, využíva nevedomosť skô rako ospravedlnenie než ako dôvod. Takáto nevedomosť je výsledkom ľahostajnosti alebo lenivosti.
3.Cynizmus a naivný optimizmus
Cynik je ten, kto robí empaticky negatívne odhady bez adekvátnych dôkazov. Naivný optimista je zas ten, kto robí empaticky pozitívne odhady bez adekvátnych dôkazov. Obaja reprezentujú nelogické pozície. Obaja, cynik aj naivný optimista, konajú na základe predsudkov (toto slovo[1] pochádza z latinského praejudicare, „súdiť vopred“), pretože si formujú názor na danú vec skôr, než sa s ňou naplno stretli a seriózne sa ňou zaoberali, ani nehovoriac o jej inteligentnom porozumení. Cynik, ktorý sa pripravuje na debatu, predpokladá, že a) to, o čom sa bude debatovať, je smiešne, b) jeho oponent je hlupák a c) debata aj tak neprinesie nič dobré. Cynizmus, odhliadnuc od jeho vnútornej nelogickosti, je problematický v tom, že nás oslepuje vo vzťahu k možnostiam a veľmi často pretvára naše negatívne odhady a očakávania na sebanaplňujúce proroctvá.
Naivný optimista po tom, čo strávi hodinu s mladou ženou, s ktorou sa prvýkrát stretol, je presvedčený, že má a) krásu Heleny trójskej, b) inteligenciu Madam Curie a c) umelecký vkus Emily Dickinsonovej. Naivný optimizmus okrem toho, že nám podáva skreslený pohľad na prítomnosť, nás pripravuje na budúce sklamanie, pretože veci sú len zriedkavo takými, ako si ich naivný optimista predstavuje. Ani cynik ani naivný optimista nevenujú pozornosť svetu okolo seba správnym spôsobom. Namiesto toho, aby videli veci také, aké sú, vidia ich tak, ako sú náchylní ich vidieť.
4.Obmedzenosť
Rektorova manželka stratila perlovú náušnicu nevyčísliteľnej hodnoty niekde na ploche futbalového ihriska. Chystáte sa ju hľadať. No predtým ste sa čisto náhodne rozhodli, že sa pri hľadaní obmedzíte na pás široký desať yardov[2] v strede ihriska. Keďže ste týmto spôsobom zúžili rozsah svojho hľadania, budete ignorovať 90 percent plochy, v ktorej by ste náušnicu mohli nájsť. Vaše šance na to, že ju niekedy nájdete, sa zodpovedajúcim spôsobom znižujú.
Hovoríme, že celým zmyslom logiky, správneho usudzovania, je nájsť pravdu. Pretože presné lokalizovanie niečoho nie je známe, pokiaľ to nebolo nájdené, musíme mať predtým mysle otvorené rozličným možnostiam. Ľudia by sa nemali považovať za obmedzených jednoducho preto, že obmedzujú rozsah svojho hľadania, lebo to je praktická nevyhnutnosť, vďaka ktorej sa môžeme vyhnúť zbytočnému vynakladaniu námahy. Obmedzená, úzkoprsá osoba odmieta zvažovať určité alternatívy iba preto, lebo nevyhovujú jej predpojatým domnienkam o tom, čo je a čo nie je hodné toho, aby sme sa tým zaoberali. Inými slovami, procesu obmedzovania chýba racionálny základ. Obmedzenosť je vo svojich dôsledkoch zjavne oslabujúca, ale existuje aj určitý druh otvorenosti mysle, ktorý na tom môže byť dokonca ešte horšie. G. K. Chesterton uštipačne poznamenal, že otvorená myseľ, podobne ako otvorené ústa, sa napokon na niečom zavrie. Zdravá otvorenosť mysle neznamená byť nekriticky otvorený všetkému. Byť opatrný v situácii, ktorá vyžaduje angažovanosť, nie je nijaká cnosť. Byť tolerantný ku všetkému znamená nič si neceniť. Z čisto praktického hľadiska hľadanie pravdy vyžaduje rozvážne ohraničiť oblasť, ktorú budeme skúmať, aby sme čas a energiu nevynakladali zbytočne.
5.Emócie a argumentácia
Existuje základná pravda ľudskej psychológie, ktorú sa netreba učiť z učebnice: Čím intenzívnejší je náš emocionálny stav, tým ťažšie je myslieť jasne a správať sa striedmo. Človek v záchvate prudkého hnevu je zriedkakedy vzorom racionality. Musíme vynaložiť vedomé úsilie na to, aby sme udržali emócie mimo argumentácie. Nikdy sa nám to celkom nepodarí a vlastne by ani nebolo dobré, keby sme to dokázali, ale potrebujeme si neustále uvedomovať, že ak emócie v nejakej situácii získajú prevahu, utrpí tým jasnosť myslenia.
Sme od prírody emocionálne bytosti a predstava, že by sme sa úplne zbavili emócií – hoci aj dočasne, kým sme zaujatí argumentáciou –, by bola nerealistická. Hoci niektorí starovekí filozofi sa na emócie a rozum pozerali tak, akoby patrili do oddelených oblastí, medzi ktorými je vyhlásený vojnový stav, v skutočnosti patria do tej istej oblasti a prinajmenšom v ideálnom prípade by mali spolu vychádzať harmonicky. Ani myšlienke toho najjemnejšieho typu nikdy nechýba niečo z emócií, pretože každá myšlienka je duchovným dieťaťom prirodzene emocionálneho tvora, akým je človek.
Takže napokon ide o to, aby sme dávali dôraz na rozum a nie aby sme sa pokúšali úplne vylúčiť emócie. To, čo by malo pohnúť ľuďmi pri správnej argumentácii, je jej intelektuálna podstata, myšlienky a ich vzájomné prepojenie – a nie akékoľvek emočné nádychy, ktoré argumentácia môže so sebou niesť. Záver by sme mali prijať nie preto, že z neho máme dobrý pocit, ale preto, lebo vidíme, že je pravdivý a tým hodný našej akceptácie. Existuje jedno jednoduché empirické pravidlo, ktoré tu treba dodržiavať: Nikdy neapelujte priamo na emócie ľudí. Venujte svoje úsilie na to, aby ste ich doviedli k bodu, keď sami uvidia, o čo ide. Jediná vec, ktorá naozaj stojí za to, aby sme z nej mali dobrý pocit, je pravda.
6.Dôvod na usudzovanie
Usudzovanie môže byť použité pre nesmierne množstvo cieľov, dobrých aj zlých. Niektorí z najslávnejších smutne známych zločincov v dejinách boli obdarení jemne vyladeným logickým zmýšľaním, logickým v tom zmysle, že vo svojom usudzovaní dôsledne vychádzali z predpokladov, s ktorými začali.
Problém bol v tom, že predpoklady, z ktorých vychádzali, boli nesprávne. Obhajujeme tu pohľad na logiku, ktorý ju považuje za niečo viac než len dôsledné usudzovanie. Byť dôsledný v myslení, ak je toto myslenie pokrivené (t. j. nie je v súlade s objektívnym poriadkom vecí), neznamená byť logický v pravom zmysle tohto slova, pretože logika vo svojej podstate má do činenia s pravdou. Použiť usudzovanie pre akýkoľvek iný cieľ, než je dosiahnutie pravdy, znamená jeho zneužitie. Ideál, ktorý vyplýva z tohto tvrdenia, je veľmi vysoký a náš výkaz o tom, ako podľa neho žijeme, vôbec nie je obdivuhodný. Ale ideály sú o tom, čo by malo byť.
Niekedy je príliš jednoduché byť pri usudzovaní tak ovládaný vlastnými emóciami, že argumentácia sa stáva predovšetkým prostriedkom ventilovania svojho hnevu, sebaobhajovania, pomsty alebo jednoducho bodovania kvôli sebazvýznamneniu. Pravda je takto odsunutá na vedľajšiu koľaj. V ideálnej debate nie je primárnym cieľom debatérov zvíťaziť jeden nad druhým, ale skôr spoločným úsilím vysliediť pravdu tak, ako je obsiahnutá v diskutovaných záležitostiach. A pokiaľ ide o víťazstvo za každú cenu? „Za každú cenu“ je taká cena, ktorú si nikto nemôže dovoliť.
7.Argumentácia nie je hádanie sa
Argumentovanie je racionálna výpoveď. Nemožnoho zamieňať s hádaním sa. Cieľom argumentovania je dostať sa k pravde. Cieľom hádania sa je dostať druhého človeka. Je mnoho tých, ktorí sa s vami síce budú radi hádať, ale nie sú ochotní alebo schopní argumentovať. Nestrácajte čas a energiu pokusmi o argumentáciu s ľuďmi, ktorí nechcú, alebo nedokážu argumentovať.
8. Limity úprimnosti
Úprimnosť je nevyhnutná podmienka správneho usudzovania, ale nie postačujúca. Ak nepovažujete pozíciu, ktorú verejne zastávate a ktorú chcete obhájiť v argumentácii, za pravdivú, zneužívate rozum. Kto by chcel rozumne diskutovať s niekým, kto v skutočnosti neverí tomu, čo hovorí? A čo viac rozčúli po dlhom a energickom argumentovaní na obranu niečoho, o čom ste vášnivo presvedčení, než zistenie, že váš oponent, ktorý zastáva opačnú pozíciu, argumentoval len kvôli argumentácii? Iba sentimentalista verí, že úprimnosť sama stačí. V skutočnosti sa bezvýhradná úprimnosť môže dokonale skombinovať s nepopierateľným omylom. Môžem byť bezvýhradne úprimný a pritom sa nenapraviteľne mýliť. Moja úprimnosť nemôže nepravdu premeniť na pravdu. Samozrejme, je nevyhnutné byť úprimný. Ale rovnako nevyhnutné je byť pravdivý.
9.Zdravý rozum
Logika, hoci znamená viac než zdravý rozum, sa potvrdzuje práve ním. Takže potom úspech v logickom myslení a vo vyhýbaní sa nelogickému mysleniu pramení v rešpektovaní zdravého rozumu. Zdravý rozum je tým dobre známym každodenným typom usudzovania, ktoré je podložené bdelou vnímavosťou toho, čo je samozrejmé, a rešpektom voči tomu. Je charakteristický spoľahlivou schopnosťou rozlišovať medzi mačkou a klokanom. Zdravý rozum považuje jazyk predovšetkým za prostriedok vyjavovania vecí a nie ich skrývania, a je podozrievavý voči slovám, ktoré viac oslňujú než označujú. Zdravý rozum sa tesne drží základov a dodáva prvým princípom myslenia vážnosť, ktorú si zaslúžia. Je to práve tento „spoločný“ zdravý rozum,[3] ktorý je súčasťou toho, na čom majú podiel všetky tie zvieratá, ktoré Aristoteles zadefinoval ako racionálne.
Preložené z knihy: MCINERNY, D. Q.: Being Logical. A Guide to Good Thinking. New York: Random House 2004, ISBN 1-4000-6171-7, s. 89 – 99. (Part Four: The Sources of Illogical Thinking). Text je skrátený.
Preložili:
RNDr. Mgr. Reginald Adrián Slavkovský, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
Andrea Bacmaňáková
študentka 2. ročníka odboru Politológia
Katedra politológie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava