Bludisko. Deti ho milujú. Radi hľadajú cestu von zo spletitých uličiek. Pamätám sa na nadšenie svojho 10-ročného synovca a nasadenie, s akým sa púšťa do hľadania správnej cesty vedúcej von z labyrintu. Je fascinovaný toľkými možnosťami, zvažuje, ktorá cesta by mohla viesť k cieľu a je šťastný, keď ju nájde.

Nepodobá sa aj náš život niekedy labyrintu, z ktorého nevidíme východisko? Nemáme niekedy pocit, že sme zablúdili? Aj v láske… Možno je pre nás ťažké nájsť cestu zo zamotaného kruhu. Netypicky pohľad na cestu vedúcu do bludiska a von z neho ponúka vo svojej knihe Bludné cesty lásky Hans Jellouschek. Poukazuje na to, ako došlo k zablúdeniu, a uvádza cesty vedúce k vyslobodeniu z bludiska.

Som veľmi rada, že som v kníhkupectve neodolala túžbe kúpiť si túto knihu nemeckého psychoterapeuta. Autor v nej zaujímavo píše o spôsoboch, ako je možné v láske zablúdiť. Tri kapitoly knihy ponúkajú pohľad na tri partnerské konštelácie: ona kráľovná – on neschopný „žabiak“, on kráľ – ona „ropucha“ a situácia manželského trojuholníka. Každá kapitola sa začína rozprávkou, na pozadí ktorej autor vysvetľuje konkrétne párové konštelácie a im zodpovedajúce partnerské konflikty.

Podkladom prvej kapitoly je rozprávka Žabí princ. Stretávame sa v nej s princeznou, ktorá sa zoznámi so „žabiakom“ – zvláštny pár. Postupne zisťujeme, že všetko je v skutočnosti inak, než sa na prvý pohľad zdalo – krásna princezná odhaľuje aj svoju tienistú stránku a žabiak nachádza svoje svetlé črty a stáva sa princom. Princezná, ktorá bola naučená robiť radosť rodičom a naučila sa byť dobrá, milá, veselá… nemala kontakt so svojou časťou, ktorá je smutná, nahnevaná, sklamaná… Svoju temnú stránku mala oddelenú od uvedomovania. Plnila rolu princezničky, ktorá všetkých navôkol potešuje. Bola darčekom, ktorý má tešiť iných. Chýbal jej však kontakt s vlastnými potrebami a pocitmi.

Po opustení kráľovského zámku sa ocitá v ťažkých životných situáciách sama a nevie im čeliť – prežíva ich s detskými pocitmi bezmocnosti. A plače. Zanechala rodičovský dom, ale sama je ešte vo vnútri dieťaťom, ktoré potrebuje ochranu a pomoc. Práve v takejto situácii sa stretáva so žabiakom, ktorý jej prejaví porozumenie a postará sa o ňu. Dobre sa to naučil pri svojej matke, ktorá od neho vyžadovala veľa pozornosti a vcítenia. Naučil sa napĺňať matkine potreby a zabúdať na vlastné. Núdza princeznej je preňho výborným štartom pre vzťah. Pomáhať, starať sa – v tom je on doma, to ovláda. Práve to, že ona je v ťažkej situácii, dáva jemu odvahu vstúpiť s ňou do vzťahu.

Princeznej sa jeho pomoc hodí, nevníma vlastné pocity a sľubuje mu za pomoc čokoľvek, čo len bude chcieť. On to využije a nechce málo – chce dostať za poskytnutú pomoc lásku! Tak sa to naučil pri matke. Riadi sa heslom: „Keď pomáham, som milovaný.“

Žabiak si lásku vynucuje – hovorí o povinnosti milovať ho kvôli tomu, že pomáha. Koľko vzťahov je udržiavaných len na princípe pocitov viny? Ako často počujeme: „Keď mi tak pomohol, nemôžem ho opustiť.“ Je to skutočne láska? Nejde len o úsilie „splatiť dlh“, vykonať povinnosť? O koľko úprimnejšie by bolo jasne sa vymedziť vo vzťahu k partnerovi.

Ide o vzťah, ktorý vzniká na základe neuspokojených raných túžob a potrieb: je to v podstate stretnutie detí hľadajúcich silných rodičov. Ona je bezmocným dievčatkom, ktoré potrebuje ochranu rodiča. On má pocit vlastnej hodnoty, len ak pomáha. Je to typ takzvaného bezmocného pomocníka – pomáha, lebo sám potrebuje pomoc. Obom chýba vo vnútri podporné rodičovské ja a namiesto neho sú ovládaní kritickým ja, ktoré presadzuje prísne zásady a neumožňuje alternatívy.

V sexuálnom spojení žabiaka a princeznej nejde o splynutie dvoch dospelých ľudí, ale detí hľadajúcich symbiózu s matkou. Obaja sú nezrelí a očakávajú od druhého naplnenie detských potrieb.

Zmena nastáva vo chvíli otvorenej priamej konfrontácie, keď princezná vyjadrí svoj hnev a odmietne splácať pomoc láskou. Paradoxne práve v tejto chvíli sa mení žabiak na princa a začína objavovať vlastnú krásu a silu. Už nemusí byť pomocníkom, aby ho mali radi. Už nie je žabiak, ktorý si musí kupovať lásku za pomoc. Oslobodil sa z predchádzajúcich vzorcov fungovania. Je princom, ktorý môže byť milovaný kvôli sebe samému. Z princezničky pôsobiacej radosť rodičom sa stala dospelá žena žijúca podľa vlastných predstáv – vymanila sa spod prísnych príkazov otca a vytvorila si vlastné hodnoty.

Jeden druhého tak zbavili povinnosti starať sa o ublížené dieťa v partnerovi. Sami preberajú zodpovednosť za svoje vnútorné dieťa a navzájom sú rovnocennými partnermi – až teraz si stoja tvárou v tvár skutočný princ a princezná a zakladajú vlastné kráľovstvo, v ktorom sa budú riadiť svojimi zákonmi.

Druhú kapitolu vytvoril autor na podklade ruskej rozprávky o najmúdrejšej Vasilise, ktorá bola zakliata do podoby žaby. Zaoberá sa v nej vývinom partnerského vzťahu – potrebou stálej práce na vzťahu a jeho prehlbovaní. Poukazuje na rozdiel medzi zamilovanosťou a zrelou láskou. V tejto rozprávke, a niekedy aj v živote, je svadba na začiatku, ale zrelý vzťah až na konci. Autor dáva šancu párom, ktoré sa vzali, hoci ani nevedia prečo – ide o to dať ich vzťahu hlbší rozmer, pracovať na ňom a vytvoriť zrelé manželstvo. Vzťah týchto ľudí prejde zrejme krízami, ktoré ho však môžu prehĺbiť. Rozprávka slúži ako podnet pre páry, ktoré vstúpili do manželstva príliš rýchlo len na základe zamilovanosti a pomáha im prepracovať ich vzťah na plnohodnotný zrelý zväzok dvoch dospelých ľudí. Pomáha im nájsť to, čo môže ich lásku oživiť a doviesť ju k plnosti.

Na príklade careviča Ivana poukazuje autor na mužov, ktorí sú úspešní v práci, ale doma vyzerajú ako „kopy nešťastia“. Manželky ich často vnímajú ako ďalšie dieťa, o ktoré sa treba starať. Sú to úspešní manažéri, ktorí majú vysoké postavenie v spoločnosti – ich piedestál im však pomáhajú stavať práve manželky, ktoré títo muži často považujú za „neschopné žaby“, kritizujú ich a podkopávajú ich sebadôveru. Sami sú síce hviezdami vo vonkajšom svete, sú slávni, no doma potrebujú opateru. Sú to ľudia zameraní na výkon, s nasadeným vysokým pracovným tempom a v stálom strese – všetkým, čo robia, sa snažia iným dokázať, že sú najlepší. Netrúfajú si na silné a sebavedomé ženy, keďže vo vnútri sú stále malými chlapcami. Nevedia sa dobre postarať sami o seba a tak si vyberajú ženy, ktoré pre nich budú plniť rolu matky.

Ide o takzvané patriarchálne manželstvo, kde on dominuje a ona sa prispôsobuje. Vasilisa sa naučila byť tu pre svojho otca a dobre sa oňho postarať, aby bol spokojný. Nebolo jej dovolené žiť svoj vlastný život. Aj v manželstve pokračuje v tomto naučenom modeli správania – na seba zabúda a všetku energiu venuje starostlivosti o svojho manžela. Určitý čas jej to môže prinášať uspokojenie, ale postupne jej prestáva stačiť „stavať piedestál pre svojho muža“. Už nedovolí, aby ju manželova depresia viedla do role matky. Vymedzuje sa voči jeho detskej túžbe po starostlivosti a opatere. Začína cítiť potrebu rozvíjať aj vlastný potenciál a prežívať vlastné úspechy, nielen sa „vyhrievať v lúčoch manželovej slávy“. Ide o proces, v ktorom sa žena začne venovať aj vlastnému životu a rozvíjaniu svojich schopností. Nemusí to byť pre muža príjemné, keďže tým v nej stratí „matku“. No môže to slúžiť ako výzva k tomu, aby vykročil z detskej roly a stal sa dospelým človekom, ktorý sa o seba vie postarať.

Ivan môže postupne opúšťať svoje „falošné self“ a začať objavovať svoje „pravé ja“. Zisťuje, že nepotrebuje piedestál, aby niečo znamenal, ani nemusí podávať nadľudské výkony, aby dokázal, že je dosť dobrý. Chápe už, že môže byť taký, aký je, a robiť to, čo mu zodpovedá. V rozprávke – aj v mnohých manželstvách – tak dochádza k premene: ona sa postupne mení na krásnu a múdru Vasilisu – objavuje vlastnú silu a schopnosti – a on sa učí dostatočne podporovať seba a nachádzať oporu v sebe samom. Stávajú sa ako partneri jeden pre druhého výzvou a podnetom pre osobnostný rast.

V druhej časti tejto kapitoly sa autor venuje vývinovým fázam partnerského vzťahu: fáze splynutia, odporu voči splynutiu, dištancovania, nového zbližovania a zjednotenia na zrelšej úrovni. Podáva vysvetlenie jednotlivých fáz na pozadí rytmu spájania a odlúčenia, neustáleho pohybu medzi potrebou blízkosti a autonómiou.

Na začiatku sa Ivan a Vasilisa vzali preto, lebo sa potrebovali – ich scenáre do seba zapadli. Ona sa vyhýbala vlastnej veľkosti a on uznaniu vlastnej slabosti. Sú mnohé manželstvá, ktoré vznikajú podobne. Autor sa zamýšľa nad „slobodou výberu partnera“. Poukazuje na to, že kým v minulosti rodičia navonok vyberali partnerov pre svojich synov a dcéry, dnes ich určujú vnútorne. Dospelé deti si odnášajú z pôvodných rodín vzorce, ktoré ich ovplyvňujú pri voľbe partnera. Autor uvádza, že ak by rodičia viac podporovali sebadôveru svojich detí a ich pohlavný vývin, nemusel by sa „Ivan ženiť so žabou a Vasilisa by nebola žabou“. Poukazuje aj na to, že všetci si z primárnych rodín odnášame tak dobré veci ako zlé a našou úlohou je premieňať ich počas nášho života na požehnanie.

Sympatické je, že autor neláme palicu nad pármi, ktoré rýchlo a bez uvedomenia si motívov vhupli do manželstva, ale hľadá cesty, ako môžu spoločne vytvoriť skutočný vzťah lásky. Poukazuje aj na potrebu konfrontovať sa s rodičmi a na dôležitosť vlastnej dospelosti v prístupe k nim. Ak zostáva človek dlho v pozícii syna a dcéry, stretne sa s rodičmi, ktorí ho budú vnímať ako dieťa. Pre rodičov je oslobodzujúce, keď vidia svojich synov a dcéry správať sa ako dospelých ľudí. Musíme opustiť pozíciu detí, ak chceme, aby rodičia opustili pozíciu rodičov.

Tretia kapitola je venovaná vzťahom v manželskom trojuholníku. Podkladom pre túto tému je grécko-rímsky mýtus „Semelé, Zeus a Héra“. Autor sa zamýšľa nad príčinami vzniku manželského trojuholníka – hľadá, čím prispela každá z postáv k jeho vytvoreniu. Hľadá súvislosť medzi nami a hlavnými postavami mýtického príbehu a pomáha nám objavovať Semelé, Dia a Héru v nás samých. Kapitola obsahuje výstižné a úprimné listy adresované každej z postáv zvlášť. Autor v nich otvorene a priamo poukazuje na podiel danej postavy na vzniku manželského trojuholníka. Neuspokojuje sa s jednoduchým vysvetlením, v ktorom sa vina dáva milenkám a mužom, ktorí si ich našli. Odhaľuje, čím každá z postáv pripravovala podmienky pre vznik manželského trojuholníka. Prostredníctvom jednotlivých listov vedie každú z postáv k úprimnej konfrontácii so sebou. Manželský trojuholník vníma ako situáciu vyzývajúcu všetkých zúčastnených k poctivému pohľadu na seba, zamysleniu sa nad vlastným podielom a ako podnet k odvahe urobiť potrebné kroky na ceste k osobnostnému rastu.

Semelé je takpovediac „žena-dieťa“, je to otcova milovaná dcérka, princezná svojho ocka, ktorá tancuje tanec svojho života pre otca. Kvôli nemu sa vzdáva života dospelej ženy. Potrebuje objaviť vlastný rytmus a tancovať podľa tónov vychádzajúcich z jej srdca. Musí opustiť rolu dcéry závislej od otca a stať sa dospelou ženou.

Zeus je v podstate vo svojom vnútri malým chlapcom spútaným prílišnou kontrolou matky, od ktorej sa potrebuje odpútať, aby sa mohol stať zrelým mužom. Mal prísneho a tvrdého otca, ktorého sa bál a proti ktorému vytvoril koalíciu s matkou. Chýba mu kontakt s vlastnou mužnosťou, pre ktorú nemal v rodine vzor.

Héra je silná žena, ktorá už v detstve zohrávala úlohu náhradnej matky. V jej srdci vládne otec, ktorý jej bol vzdialený a nedosiahnuteľný. Počas jej detstva bol otec ďaleko a ženy boli samé. Aj v dospelosti pokračuje v tomto modeli. Vytvorila si svet, v ktorom muži nemajú miesto, a naučila sa všetko zvládať sama. Ako žena sa cíti osamotená. Potrebuje v sebe objaviť prvky Semelé – schopnosť milovať a odovzdať sa mužovi v láske.

V závere sa autor zamýšľa nad prvým rodinným trojuholníkom, ktorý tvoria otec, matka a dieťa. Poukazuje na potrebu protiváhy otca k dyáde matka-dieťa. Otec ako tretia osoba plní úlohu relativizácie dvojstranného vzťahu. Podobne v manželskom trojuholníku môže milenka vytvárať potrebnú protiváhu a poukazovať na to, čo v manželskom vzťahu chýba. Paradoxne tým môže pomôcť vyvážiť vzťah medzi manželmi.

Autor poukazuje na úlohu všetkých postáv príbehu a na výzvy, ktoré pre každú z nich vyplývajú zo situácie manželského trojuholníka. Vedie ich k potrebe integrácie polarít a doplneniu toho, čo v ich vzťahoch chýbalo. Zeus sa potrebuje naučiť starať sa o malého chlapca v sebe a konfrontovať sa s otcom a dominantnou matkou. Héra sa potrebuje konfrontovať s octom a spriateliť sa so Semelé, ktorú v sebe potláča. Semelé zas v sebe potrebuje objaviť stránky Héry. Každý z nich potrebuje odvahu k uznaniu a integrácii polarít.

Kniha Hansa Jellouscheka je vhodná nielen pre psychológov a párových či manželských poradcov, ale pre každého, komu záleží na kvalite partnerského vzťahu a pre páry, ktoré prechádzajú vzťahovou krízou. Ak máte chuť pozrieť sa na partnerské vzťahy na pozadí rozprávok, potom bude táto kniha pre vás výbornou príležitosťou.