Kralovič, J.: The Philosophy of Perception in Maurice Merleau-Ponty’s Work

The aim of the study is the analysis of the visual aspects of Merleau-Ponty’s work. Text present Merleau-Ponty’s theory of the body, perception and seeing. The study is analytical and theoretical text, the structure is composed of three main parts. Introduction to philosophy by Merleau-Ponty, summarization of relation between body and perception and third part is concerned on problem of visible.

 

Úvod do problematiky
Reflexia tvorby francúzskeho filozofa Mauricea Merleau-Pontyho predstavuje komplikovaný problém nielen v zmysle plného uchopenia jej šírky, ale predovšetkým z dôvodu objasnenia metodologickej stratégie, metaforickej reči vypĺňajúcej jeho filozofický diskurz[1] a interpretácie (často zdôrazňovaného i zaznávaného) zámerného ambiguitného prístupu k skúmaným tézam.[2] Inšpiratívne východiská, ktoré nachádza v myslení významných postáv dejín filozofie (predovšetkým je zrejmé časté nadväzovanie na filozofiu a terminológiu G. W. F. Hegla, E. Husserla, M. Heideggera, ale i H. Bergson či J.-P. Sartra) prehlbuje vlastným vkladom presahujúcim hranice odboru smerom k psychológii, fyziológii, biologickej antropológii, politológii či vizuálnym štúdiám. Určitá absencia autonómnosti, neucelenosť, heterogénnosť metódy[3] je zároveň možnosťou voľby skúmaného aspektu v jeho oscilácii medzi pólmi Merleau-Pontyho myslenia. Voľba problematiky videnia a viditeľnosti ponúka príležitosť k hlbšiemu nahliadnutiu do jeho filozofie, rovnako ako „pohľad“, ktorý preniká k okrajom vedeckých a teoretických disciplín skúmajúcim fenomén vizuality.

Videnie je jav, ktorý prekračuje svoje vlastné východiská, snaží sa preniknúť hlbšie pod povrch vecí. Touto jeho schopnosťou, gnozeologicky podmienenou túžbou, je determinované takisto rozhodnutie uchopiť danú tému a priblížiť filozofické východiská aj v perspektívach nášho „materského“ odboru, cez ktorého (možno často neuvedomenú) prizmu budeme na problematiku nazerať. Posun od vnemu k pohľadu, od pohľadu k videniu bude nevyhnutné objasniť a obsahovo ukotviť. Priblíženie Merleau-Pontyho výskumu a jeho vplyvu na teóriu vizuality je žiadaným záverom príspevku.

Východiská
Pokiaľ máme ozrejmiť filozofiu pohľadu v Merleau-Pontyho diele, musíme aspoň čiastočne vymedziť súradnice vzhľadom k myšlienkovému poľu, na ktorom pôsobí. To je určované predovšetkým aspektom tradičnej fenomenológie a jej skúmaním danosti veci, jej imanentným záujmom o eidetické javy, o podstaty ukryté za individualizovaným formami predmetov. Merleau-Ponty si aj pol storočia po prvých Husserlových prácach kladie otázku: Čo je fenomenológia? A vzápätí poskytuje odpoveď: „Fenomenológia je skúmanie podstát, a všetky problémy podľa nej spočívajú v tom, ako určiť podstaty, napríklad podstatu vnímania alebo podstatu vedomia. Fenomenológia je však takisto filozofia, ktorá znovu zasadzuje podstaty do existencie a ktorá sa domnieva, že nemožno porozumieť človeku a svet inak než na základe ich ‚fakticity‘.“[4]

Aj preňho predstavuje fenomenológia návrat k veciam samým, návrat k svetu, ktorý predchádza akémukoľvek vedeckému poznaniu. Samotnú metódu eidetickej redukcie považuje za úsilie o to, aby sa svet prejavil „taký, aký je“ ešte pred akýmkoľvek návratom k nám samým. „Je to snaha o to, aby sa reflexia stotožnila s nereflexívnym životom vedomia. Zameriavam sa na svet a vnímam ho.“[5] Vnem sa stáva kľúčovým nástrojom Merleau-Pontyho uchopovania sveta. Už nie je dôležité, či vnímame skutočný svet, ale skutočný svet je tým, čo vnímame.

Tieto úvahy smerujú nielen k naznačeniu silného vplyvu a záujmu o psychológiu (ktorá bol všeobecne vo fenomenologickom myslení výrazným inšpiračným prvkom, v autorovom prípade išlo predovšetkým o Gestaltpsychologie) ako vedu skúmajúcu percepčnú skúsenosť, ktorá je pre Merleau-Pontyho základom každej filozofie (všetkých, aj exaktných vedeckých súdov[6]).

Merleau-Ponty sa opiera o zmyslové analýzy, jeho záujmom je posun od individualizovanej formy vnemu – „evidencie“ k vnímaniu podstaty – „imanencii“ pri plnom uvedomení si vnemu ako aktu, ktorý nepripúšťa oddelenie seba od predmetu. Každý vnem (gesto, dotyk, pohľad) v sebe implikuje poukaz k predmetu ako k určitej danosti, možnosti. Vedomie sa tak napĺňa aktívnou schopnosťou transcendencie,[7] čo dokazuje, ako upozorňuje Ivan Blecha, i samotný vrchol zmyslového vnímania: videnie presahuje hranice smerom k odkazom vecí,[8] k ich priestorovému usporiadaniu a nášmu situačnému a perspektívnemu lokalizovaniu ako horizontu bytia, ako bytia-k-svetu.

Pre Merleau-Pontyho bola fenomenológia možnosťou napojiť sa na prúd moderného myslenia, a to nielen v zmysle participácie, ale výraznej možnosti ovplyvňovať jeho „tok“. Reprezentovala úlohu ako odhaľovať tajomstvá sveta a tajomstvá rozumu, a ako píše: „vyznačuje sa rovnakým stupňom pozornosti a údivu, rovnakým nárokom na vedomie, rovnakou vôľou postihnúť v stave zrodu zmysel sveta alebo dejín“,[9] ako tomu bolo v prípade významných myšlienok minulých vekov. Jeho dielo zanechalo nezmazateľnú stopu a bolo podnetom pre ďalšie autorské osobnosti a filozofické prúdy.[10]

Telo a vnímanie
Základným termínom vo vzťahu k Merleau-Pontyho filozofii jeho uvažovania o bytí, reflexii a prejavoch je ontologicky „obťažkaný“ pojem tela ako „univerzálnej látky sveta“, ako „miery vecí“, ktorá podmieňuje naše vnímanie, ktorá je výrazom nášho postavenia vo svete. Pokiaľ sa chceme venovať tematike videnia a viditeľnosti, nemožno problematiku tela obísť. „Telo nás svojou ontogenézou spája priamo s vecami, pretože spája do jedného obidve svoje kontúry, obidve svoje okraje: zmyslovú masu, ktorou je, a masu zmyslového, s ktorou sa oddeľovaním rodí a pre ktorú je ako vidiace otvorené.“[11] To dokazuje, že telo je vidiace aj viditeľné, a že medzi danými aspektmi funguje recipročný vzťah, „spletenie“.[12]

„Architektúra“ tela zostavená z jednotlivých jeho funkcií tak vytvára dynamickú syntézu možných skúseností – telesnú schému.[13] Telesná štruktúra je jedným ohnivkom reťaze sveta, je dôvodom mojej angažovanosti či presnejšie situovanosti vo svete, ktorá nie je statická, ale neustále sa mení, nie je „hladká“, ale pôsobí ako textúra zvlnená a prepadávajúca sa do seba. Naše telo neustále osciluje a práve tento pohyb je nevyhnutnosťou prekročenia horizontu situačných možností.[14] S telom však okrem jeho „existenciálnej“ funkcie vrastania do sveta (ktorý „obýva“) a určenia nášho zorného poľa súvisí i jeho funkcia viditeľnosti, ktorá odkazuje k preexistencii pohľadu. To determinuje čosi, na čo upozorňuje pri čítaní Merleau-Pontyho Jacques Lacan, keď píše: „vidím len z jedného bodu, ale v svojej existencii som pozorovaný zovšadiaľ […] Chcem tým povedať, a Merleau-Ponty nám to zdôrazňuje, že sme bytosti, ktoré sú pozorované na divadelnej scéne sveta. To, čo z nás vytvára vedomie, nás zároveň ustanovuje ako speculum mundi„.[15] A práve táto vzájomnosť sa stáva základnou východiskovou pozíciou k Merleau-Pontyho skúmaniu viditeľného a viditeľna (ako vzťahu vidiaceho a videného), „pohľadu druhého“, ktorý „nepridáva môjmu svetu nový rozmer a iba mi potvrdzuje tú inklúziu v bytí, o ktorej som už zvnútra vedel“.[16]

Rovnaká vzájomnosť funguje aj vo vzťahu tela a veci. Naše telo je totiž vec medzi vecami, vidí a dotýka sa ich iba vďaka tomu, že pochádza z „rovnakého rodu“ ako oni, „že samo je viditeľné a hmatateľné a že svoje bytie používa ako nástroj účasti na ich bytí, že každé z oboch bytí je archetypom toho druhého, že telo prináleží k poriadku vecí a telesnosť je univerzálnou látkou sveta“.[17] Telo predstavuje akýsi „živel bytia“, prestupuje ním, premieňa ho svojimi účinkami. „Telo je vehiculum bytia-voči-svetu a mať telo znamená… pridružiť sa k určitému prostrediu, identifikovať sa s určitým zámerom a v tom sa neustále angažovať.“[18] Daná schopnosť dodáva telu jeho transcendentalitu (v analogickom význame k Husserlovej imanencii) a v tom prípade je aj „obyčajné“ vnímanie artikuláciou vecí, je spoluvytváraním sveta v súvzťažnosti k môjmu pôsobeniu v ňom (ako v spacio-temporálnom).[19]

V nedokončenom diele Viditeľné a neviditeľné, ktoré predstavuje zasvätenú, predchádzajúcimi výskumami vnímania podloženú štúdiu k ontológii viditeľnosti, predkladá Merleau-Ponty svoj chiazmatický model[20] vzťahu vnímania a sveta, viditeľnosti vecí. Do daných procesov vstupuje telo ako ustanovujúci faktor, ako „komunikačné“ médium bez ktorého by prenos nebol možný.[21] Samotné videnie, akt medzi vidiacim a viditeľným, zahŕňa v sebe hrúbku tela (vidiaceho i viditeľného) hoci videnie uchopuje iba povrchy vecí. „Povrchová vrstva viditeľného je iba pre moje videnie a pre moje telo. Avšak hĺbka pod týmto povrchom obsahuje moje telo a obsahuje teda aj moje videnie. Moje telo ako viditeľná vec je obsiahnuté v tejto veľkej prehliadke. Avšak moje vidiace telo nesie toto viditeľné telo a spolu s ním aj všetko, čo je vidieť. Jedno je vložené do druhého a oboje sa navzájom splieta.“[22]

Merleau-Ponty upozorňuje, že pri samotnom akte videnia som ja ako vidiaci „zachytávaný“ v tom, čo vidím, čiastočne sa v ňom zrkadlím, „vidím seba samého“. To sa prejavuje napríklad v maľbe, v prípade že sa maliar necháva „osloviť“ vecami, cíti sa byť sám pozorovaný a nie iba ako pozorovateľ. Tento „narcizmus“ je vlastný každému videniu a jeho zmyslom je „nie vidieť vo vonkajšku obrys tela, ktoré obývam, ako ho vidia iní, ale byť ním videný, existovať v ňom, emigrovať doň, byť zvedený, spútaný, odcudzený fantómom, takže vidiace a videné je vzájomne zameniteľné a nemožno povedať, kto vidí a čo je videné“.[23] Podobne autor uvádza od Husserla prevzatý príklad navzájom sa dotýkajúcich rúk (prvá sa dotýka druhej a zároveň druhá prvej), každá sa dotýka a „je dotýkaná“. Analógia hmatateľného a viditeľného je u Merleau-Pontyho častá. Použitie pojmov „objímajúceho pohľadu“, „ohmatávania viditeľného“ prezentuje „kruhový“, tranzitívny vzťah medzi vnemami, pri ktorých dotýkajúci sa zasahuje do viditeľného a opačne.

Vzhľadom k danej terminológii sa prezentuje chápanie telesnosti ako „zavíjanie sa viditeľného do vidiaceho tela, hmatateľného do dotýkajúceho sa tela, ktoré sa dosvedčuje osobitne vtedy, keď telo vidí samo seba práve v tom okamihu, kedy vidí veci a dotýka sa ich, takže súčasne ako hmatateľné zostupuje medzi veci a ako dotýkajúce sa ich všetky ovláda, pričom tento vzťah vynáša zo seba rozštiepením či puklinou v svojej vlastnej mase“.[24] Telo tak nie je nejakým „atómom bytia“, trvalým a stálym v mieste a čase, nie je ani znakom odkazujúcim k čomusi skrytému. Je dynamickou štruktúrou, ktorá svoj význam obsahuje, je ním naplnená.[25] Blíži sa k „archetypu“, cez ktorý odhaľujeme celistvé bytie, ktorý nás vracia k predobjektívnej jednote veci.[26] Merleau-Ponty hovorí o medzere, otvore (hiáte), ktorý je medzi vidiacim a videným. Práve túto medzeru vypĺňa celistvé bytie môjho tela, v nej sa odohráva styk so svetom. Nie je tak možné vnímať ho ako materiálny objekt nadaný istými schopnosťami, je „ohniskom živých významov“ a ako také sa svojou povahou blíži k „umeleckému dielu“, ktoré prekračuje svoju viditeľnosť smerom k vidiacemu (interpretovi), svojou hmotnosťou približuje „telesnosť sveta“, svojim povrchom prezentuje záhyby viditeľného bytia.[27]

Pohľad – blúdenie viditeľným
Po stručnom náčrte vzťahu tela a vnímania/videnia sa sústreďme na ozrejmenie samotného videnia ako procesu (pohľadu) ako aj jeho odkazu k utváraniu myslenia. Jan Patočka roku 1935 píše: „Zrak je prasila ducha a videnie praobraz postavenia človeka vo svete.“[28] Rovnako Merleau-Ponty odkazuje k primárnosti percepčnej zmyslovej skúsenosti, nielen v zmysle Lockovej teórie,[29] ale predovšetkým vo význame „otvorenia sa“ videniu, nemožnosti oddeliť videnie od myslenia. „Neexistuje nijaké videnie bez myslenia, nestačí však iba myslieť, aby sme videli: videnie je podmienené myslenie.“[30] Filozofia býva stotožňovaná s vnemovou vierou, ktorá tým, že pochybuje (ako každá viera), kladie si aj otázky. Naše telo, zmysly, náš pohľad nás ukotvuje vo svete, dáva nám „mierku Bytia“, rozmery, ku ktorým môžeme Bytie vzťahovať. Samotný proces vnímania (uchopenia) tak poskytuje možnosti, či skôr, je podmienkou k intencionálnemu poznávaniu, ku ktorému filozofické myslenie smeruje.

Akt videnia, nie je pre Merleau-Pontyho jednosmerným percepčným pohľadom aktívneho činiteľa na pasívnu vec. Vždy je reverzibilným procesom vidiaceho a videného (pozerajúceho a pozeraného). „Videnie nie je určitou modalitou myslenia alebo prítomnosti v sebe samom, ale je to prostriedok, ktorý je mi daný, aby som s jeho pomocou bol zvnútra svedkom štiepenia Bytia, a až po ktorého ukončení sa uzatváram do seba.“[31] Iba svoj vlastný vnem „vidím zvnútra“, pohľad druhého nepridáva nič k mojej schopnosti ontogenézy.[32] Tento pohľad nie je súčasťou tohto tkaniva („tkaniva“ Ja), ale vníma ho, obklopuje ho, a práve v tomto obklopení sa rozširuje priestor môjho videnia (môj pohľad preskakuje do iných pohľadov, čím sa priestor zväčšuje). Možno tak povedať, že videnie je vždy intersubjektívne.

Pohľad druhého tak vo mne sprítomňuje, čo „tu“ pre mňa nikdy nebude prítomné, bude zodpovedný za moje bytie videným. A zároveň on môže byt „druhým“ iba preto, lebo ja vidím, že ma pozoruje. „Treba a stačí, aby telo druhého človeka, ktoré vidím, jeho reč, ktorú počujem, a ktoré sú mi dané ako bezprostredne prítomné v mojom poli, mi svojim spôsobom sprítomňovali to, čo pre mňa nikdy nebude prítomné…, aby [druhý človek] bol mojim zrkadlom tak, ako som ja jeho zrkadlom, ktoré spôsobuje, že nemáme vedľa seba dva obrazy nejakého človeka a seba samého, ale máme jediný obraz, v ktorom sme obaja implikovaní, že moje vedomie seba samého aj môj mýtus druhého nie sú protikladné, ale sa k sebe majú ako rub a líc.“[33] Naše telá pochádzajú z rovnakej látky, naše videnia z rovnakej syntaxe, spoliehame sa na rovnaký svet, pochádzame z rovnakého Bytia. Pohľad druhého, ktorý sa spolupodieľa na viditeľnosti, je však sám osebe neviditeľným, nezmerateľným fenoménom, je samotnou fenomenologickou redukciou videnia. Pohľad druhého je tým, čo Merleau-Ponty označuje za neviditeľné.

Tu sa dostávame k dôležitej úvahe v rámci Merleau-Pontyho myslenia a ozrejmenia pojmov. „Neviditeľné je takisto priepastnou prázdnotou, ktorú videnie prekračuje, keď prechádza od tela k telu. Ako neviditeľný zdroj viditeľného sa principiálne nemôže stať viditeľným a ako neviditeľné, ktoré je zakaždým špecifické, sa pripája k povrchu viditeľného ako rub k lícu. Nielenže pohľad je teda neviditeľný (neviditeľný pre iný pohľad i pre seba samého). neviditeľné je zároveň celé bytie, z ktorého tento pohľad vyvstáva.“[34] Ak by sme chceli ozrejmiť tieto pojmy vlastným vkladom, mohli by sme použiť príklad reliéfu, ktorého konkávne (skryté, tesané) časti sú neviditeľným zdrojom vystupujúceho „obrazu“ – viditeľného. Iba na základe ich prítomnosti vidím celkový tvar. Videnie prekonáva rozdiel, ktorý medzi oboma vládne a poskytuje komplexný obraz, približuje nás k podstate, k bytiu veci. Možno tak konštatovať, že „príznačnou črtou viditeľného je, že má vrstvu neviditeľného v prísnom slova zmysle, ktorú sprítomňuje ako určitú neprítomnosť“.[35]

Svet je teda utváraný viditeľnom, je spletený z pohľadov, ktoré napriek svojej neviditeľnosti odkazujú k viditeľnému ako zázračnému postupovaniu Bytia smerom k vedomiu. Svet je „koncentráciou viditeľného“ a jeho príchodom k sebe, a jeho podstata je vizuálna. Nemožnosť separovať od seba pojmy tela a vnímania, vnímania a videnia, usvedčuje z chiazmatického prístupu sledovaného autora v kontexte jeho filozofie. Presuny pojmov, ich permanentná konvergencia, pretínanie, ale i rozštiepenie sú zámerom, ambiguitnou metódou, ktorá znepokojujúco intervenuje v procese jeho čítania.

L i t e r a t ú r a
BERNET, R.: Fenomén a neviditelné (Pohled). In: Fenomén jako filosofický problém (Sborník prací k filosofii Jana Patočky a Eugena Finka). Praha: OIKOYMENH 2000, s. 27 – 40.
BLECHA, I.: Fenomenologie a existencialismus. Olomouc: Univerzita Palackého 1994.
JONESOVÁ, A.: Telo. In: NELSSON, S. R., SHIFF, R. (eds.): Kritické pojmy z dejín umenia. Bratislava: Nadácia – centrum súčasného umenia, Slovart 2004, s. 295 – 310.
KOUBA, P.: Tělesnost a myšlení na pomezí individuálního bytí. In: Filosofický časopis, roč. 56, 2008, č. 5, s. 651 – 668.
MERLEAU-PONTY, M.: Oko a duch a jiné eseje. Praha: Obelisk 1971.
MERLEAU-PONTY, M.: Předmluva k fenomenologii vnímání. In: Filosofický časopis, roč. 14, 1966, č. 5, s. 590 – 602.
MERLEAU-PONTY, M.: Viditelné a neviditelné. Praha: OIKOYMENH 2004.
PATOČKA, J.: Co je videní? In: Umění a čas I. Praha: OIKOYMENH, Filosofia 2004, s. 11 – 13.
PECHAR, J.: Perceptivní víra: Merleau-Ponty, Renaud Barbaras. In: Problémy fenomenologie. Praha: Filosofia 2007, s. 243 – 306.
SIVÁK, J.: Husserl a Merleau-Ponty. Porovnanie dvoch fenomenologických techník. Bratislava: Veda 1996.
SIVÁK, J.: Pojem zmyslu u Merleau-Pontyho. In: Filosofický časopis, roč. 28, 1990, č. 6, s. 772 – 787.
VENZAGO, L.: Presenting the Unpresentable: The Metaphor in Merleau-Ponty’s Last Writings. In: The Southern Journal of Philosophy, 2005, č. 43, s. 463 – 474.

---

P o z n á m k y
[1] K tematike metafory v neskorom diele Merleau-Pontyho pozri VENZAGO, L.: Presenting the Unpresentable: The Metaphor in Merleau-Ponty’s Last Writings. In: The Southern Journal of Philosophy, 2005, č. 43, s. 463 – 474.
[2] Jozef Sivák k objasneniu filozofie ambiguity píše: „… ambiguita, o ktorú Merleau-Pontymu ide, je ambiguitou nevyhnutnou a takou, ktorá by nemala narušiť koherentnosť filozofického diskurzu. Takou je pre neho ambiguita, ktorá spočíva v neodlučiteľnosti zmyslu od znaku, ktorá zabraňuje zavŕšenosti výrazu, zmyslu a rozumu. Zmyslel susedí s ne-zmyslom a rozum s ne-rozumom, avšak sprostredkovane a asymetricky.“ SIVÁK, J.: Pojem zmyslu u Merleau-Pontyho. In: Filosofický časopis, roč. 28, 1990, č. 6, s. 783.
[3] Porov. SIVÁK, J.: Husserl a Merleau-Ponty. Porovnanie dvoch fenomenologických techník. Bratislava: Veda 1996, s. 14 – 15.
[4] MERLEAU-PONTY, M.: Předmluva k fenomenologii vnímání. In: Filosofický časopis, roč. 14, 1966, č. 5, s. 590.
[5] Tamže, s. 597.
[6] „Celé vedenie o svete, a takisto aj vedenie získané pomocou vedy, získavam na základe svojho videnia sveta, prípadne zo skúsenosti o svete, bez ktorej by vedecké symboly nič o ničom nevypovedali.“ Tamže, s. 592.
[7] V zmysle Sartrovej myšlienky, že vedieť znamená vedieť, že viem.
[8] „Videnie je konanie, ktoré neustále prekračuje svoje vlastné východiská a potvrdzuje tak naše vyklonenie v ústrety tomu, čo je vnímané a čo si vyžaduje pohyb nášho videnia. Sme umiestnení v akomsi trčaní – v ek-stáze, sme priklonení k veciam a tým aj k všetkým odkazom, z ktorých môžu vystupovať, alebo v ktorých sa môžu skrývať.“ BLECHA, I.: Fenomenologie a existencialismus. Olomouc: Univerzita Palackého 1994, s. 51.
[9] MERLEAU-PONTY, M.: Předmluva k fenomenologii vnímání, c. d., s. 601.
[10] Vplyv mal aj na Sartrov poexistencialistický vývoj, na myslenie Alphonsa de Waelhense. Na jeho politické názory nadviazal Claude Lefort a čiastočne na Merleau-Pontyho dielo odkazuje Cornelius Castoriadis a Jean François Lyotard.
[11] MERLEAU-PONTY, M.: Viditelné a neviditelné. Praha: OIKOYMENH 2004, s. 138 – 139.
[12] Porov. SIVÁK, J.: Husserl a Merleau-Ponty, c. d., s. 109.
[13] Porov. KOUBA, P.: Tělesnost a myšlení na pomezí individuálního bytí. In: Filosofický časopis, roč. 56, 2008, č. 5, s. 656.
[14] Petr Kouba uvádza Merleau-Pontyho výrok, že telo „nie je objektom pre nejaké ‚ja myslím‘; je zoskupením prežívaných významov, ktoré smeruje k svojmu ekvilibriu“ MERLEAU-PONTY, M.: Phénoménologie de la Perception. Paris: Gallimard 1945, s. 90, cit. podľa KOUBA, P.: Tělesnost a myšlení na pomezí individuálního bytí, c. d., s. 656. No Merleau-Ponty zároveň upozorňuje, že „opustenie telesného ekvilibria a prechod telesným disekvilibriom je nevyhnutným predpokladom pre to, aby sme mohli akýmkoľvek spôsobom prekračovať horizont danej situácie a vydávať sa v ústrety novým možnostiam“. Tamže, s. 657. Táto možnosť úniku (échappement) je základným výrazom slobodnej ľudskej existencie. Tamže, s. 651 – 666.
[15] Cit. podľa MERLEAU-PONTY, M.: Viditelné a neviditelné, c. d., s. 543.
[16] Tamže, s. 77.
[17] Tamže, s. 140.
[18] Cit. podľa BLECHA, I.: Fenomenologie a existencialismus, c. d., s. 52.
[19] Merleau-Ponty píše: „Vec a svet existujú iba ako čosi, čo je prežívané mnou alebo podobnými subjektmi, lebo sú zreťazením našich perspektív, a predsa všetky perspektívy transcendujú, lebo toto zreťazenie je časové a neúplné.“ Cit. podľa BLECHA, I.: Fenomenologie a existencialismus, c. d., s. 52.
[20] V Merleau-Pontyho diele sa často stretávame s využitím chiazmy ako „figúry“ protikladov bez ich vzájomnej syntézy, koincidencie. Vzťahuje sa k jeho ambiguitnému prístupu.
[21] „Pretože hrúbka tela medzi vidiacim a vecou ustanovuje viditeľnosť jedného a telesnosť druhého, nie je to prekážka medzi vidiacim a vecou, ale je to médium ich komunikácie.“ MERLEAU-PONTY, M.: Viditelné a neviditelné, c. d., s. 138.
[22] Tamže, s. 128.
[23] Tamže, s. 142
[24] Tamže, s. 148.
[25] Merleau-Ponty o telesnosti hovorí: „O telesnosti musíme uvažovať nie na základe substancií, tela a ducha, lebo potom by bola jednotou protikladov, ale, ako sme už povedali, ako živel, ako konkrétny emblém všeobecného spôsobu bytia.“ Tamže, s. 150.
[26] „Predobjektívna jednota veci je práve korelatívom predobjektívnej jednoty tela.“ PECHAR, J.: Perceptivní víra: Merleau-Ponty, Renaud Barbaras. In: Problémy fenomenologie. Praha: Filosofia 2007, s. 276. Josef Sivák upozorňuje, že je to práve percepčná viera, ktorá sprítomňuje predobjektívne bytie ako svet „divej skúsenosti“ (expérience sauvage).
[27] K poukazu tela ako umeleckého diela sa odvoláva Amelia Jonesová: „Telo môžeme chcieť čítať rovnakým spôsobom, akým interpretujeme umelecké dielo, redukujúc svoju úzkosť z jeho komplexnosti a otvorenosti tým, že určujeme pevný a konečný význam, ukotvený subjektivitou umelca ako zdrojom jeho pôvodu. Ibaže v oboch prípadoch nám význam uniká, možno sa stráca v ilúzií umeleckého diela ako umelcovho tela. Medzi ‚obrazom‘ a ‚reálnym telom‘ nejestvuje žiadna priepasť, ktorú by sme mohli zaplniť naším vytúženým významom. Telo a umelecké dielo… odhaľujú nemožnosť poznania logického pochopenia seba samého ako albertovsko-karteziánskeho pevného bodu úplného poznania veci/tela, ktoré pozorujem.“ JONESOVÁ, A.: Telo. In: NELSSON, S. R., SHIFF, R. (eds.): Kritické pojmy z dejín umenia. Bratislava: Nadácia – centrum súčasného umenia, Slovart 2004, s. 305 – 306.
[28] PATOČKA, J.: Co je videní? In: Umění a čas I. Praha: OIKOYMENH, Filosofia 2004, s. 11.
[29] Myseľ ako tabula rasa, ktorá sa postupne na základe zmyslovej skúsenosti vybavuje obsahom, ktorého abstrakciou vzniká náplň všeobecných ideí. Porov. LOCKE, J.: Esej o lidském rozumu. Praha: Svoboda 1984.
[30] MERLEAU-PONTY, M.: Oko a duch a jiné eseje. Praha: Obelisk 1971, s. 20.
[31] Tamže, s. 30.
[32] „Vnímanie sveta druhými ľuďmi nemôže súťažiť s mojim vlastným, môj prípad sa v ničom nepodobá prípadu druhých, svoj vnem vidím zvnútra a z tohto vnútra je mu vlastná nepozorovateľná ontogenéza. […] Pohľad druhých na veci je bytím, ktoré sa dožaduje toho, čo mu prináleží a núti ma pripustiť, že môj vzťah k svetu prechádza druhými.“ MERLEAU-PONTY, M.: Viditelné a neviditelné, c. d., s. 65 – 66.
[33] Tamže, s. 88.
[34] BERNET, R.: Fenomén a neviditelné (Pohled). In: Fenomén jako filosofický problém (Sborník prací k filosofii Jana Patočky a Eugena Finka). Praha: OIKOYMENH 2000, s. 33.
[35] MERLEAU-PONTY, M.: Oko a duch a jiné eseje, c. d., s. 31.

Mgr. Ján Kralovič
Trnavská univerzita, Filozofická fakulta,
Katedra dejín a teórie umenia, doktorandské štúdium
krallovic[zavináč]gmail.com