Vydra, A.: „Zvolil som si fenomenológiu“ – zasnenosť bez spánku. In: Ostium, roč. 6, 2010, č. 3.
Gaston Bachelard: Poetika snění. Preložil Josef Hrdlička. Praha: Malvern 2010.
Tie dve udalosti sa pre mňa stali milým prekvapením. Najskôr prišiel prekladateľ Josef Hrdlička s Bachelardovou Poetikou prostoru (Malvern 2009) a vzápätí je tu znovu s prekladom ďalšej knihy francúzskeho filozofa, s Poetikou snění. Prečo si tieto preklady vážim? K prvej z nich sa vyjadrím len stručne, k druhej rozsiahlejšie.
Čo sa týka českého vydania Poetiky prostoru, treba ho uznať za lepší a presnejší preklad, než je slovenský, ktorý vyšiel roku 1990 (Slovenský spisovateľ). Už len kľúčové slová textu „résonance“ a „retentissement“ sú nielenže dôslednejšie preložené, ale prekladateľ sa nedopúšťa tých omylov, ktoré musíme konštatovať na štrnástej strane slovenského prekladu. Zatiaľ čo v slovenskom preklade nájdeme ako „ekvivalenty“ dvojicu ozvena a ohlas (aj to uvádzanú dosť chaoticky), tu sa stretávame s presnejším riešením: rezonance a zvučení. Pre pochopenie Poetiky priestoru (ale rovnako aj Poetiky snenia) je nesmierne dôležité vyjasniť si význam tejto bachelardovskej dublety. Slovo résonance sa tu týka vskutku ozveny – toho, čo sa šíri do diaľav ako veľká rieka či ako vlnenie. Résonance je ako mohutné plynutie, ako tok. Na druhej strane je tu slovo retentissement, ktoré vertikálne pretína horizontálne plynutie rezonancií. Francúzske sloveso retentir znamená odrazu zaznieť, zazvučať, zaburácať. Ak som résonances označil obrazom plynutia toku rieky (a netreba veľa znalostí z filozofie, aby sme za tým ľahko vytušili Bergsonovu blízkosť), potom retentissements sú skôr náhle gejzíry, vystrekujúce pramene vôd, ktoré sa v okamihu rútia silou gravitácie späť na zem. Retentissements sú kvantá zvuku, ktoré na nás doliehajú. Presne o to ide aj Bachelardovi, keď hovorí o dvojakom prístupe k čítaniu literárnych diel: buď sa ku mne báseň postupne valí ako veľká voda, pričom so sebou strháva všetko, čo jej stojí v ceste, alebo predo mnou vytryskne v diskontinuite okamihu. Buď sa ma báseň zmocňuje a zaplavuje ma svojou mocou, alebo vo mne prebúdza údiv nad prírodnou scenériou, keď voda vyráža spod zeme, z hĺbky na povrch, ba čo viac, do výšok. Tieto dve skúsenosti sú úplne rozdielne: literárne dielo vo mne vzbudzuje alebo rešpekt pred básnikom veľkého ducha, alebo pocity šťastia, že mi básnik zrazu hovorí akoby z duše (prvé sa týka mnohých ľudí, druhé len niekoľkých, ktorých zasahuje vždy osamote). A ešte inak: buď báseň čítam postupne od začiatku až po jej koniec (v súlade s plynutím času), alebo o skutočné čítanie ide vtedy, keď ma verš náhle z tejto plynulosti vytrhne do iného, „zastaveného času“, ktorý vo mne prebúdza snenia. A tým sme sa dostali k druhej knihe.
Poetika snenia sa začína dlhším úvodom, čo pre Bachelardov štýl písania nie je výnimočné. Vzápätí nasleduje dvojica kapitol, pôvodne zamýšľaná ako samostatná kniha s názvom Snenie o snení. Snenie, o ktorom je tu reč, nemá nič spoločné s nočným snom, pri ktorom je naša vôľa snívať deaktivovaná, pri ktorom sme úplne pasívni a netvoriví. Snenie je stavom medzi bdením a spánkom a aby sme boli verní aj francúzskemu feminínu, ktoré tu zohráva dôležitú rolu, ide skôr o zasnenosť, zadumanosť, ktorá sa líši od pracujúceho racionálneho štúdia vedeckých problémov. Snenie je skôr oddychom, návratom k okamihom šťastného a uspokojeného života. Dvojica, ktorou Bachelard tento protiklad opisuje, je derivátom Jungovho rozlišovania medzi pojmami animus a anima. Bachelard doslova sliedi po slovách a hľadá v nich najmenšie odtienky medzi maskulínami a feminínami. To, samozrejme, spôsobuje pri preklade do iného jazyka značné problémy, keďže ani v češtine, ani v slovenčine nie sú všetky francúzske feminína ženského rodu. Josef Hrdlička preto zakaždým kladie do zátvoriek nielen slovo vo francúzštine, ale pridáva aj označenie rodu. Napriek tomuto úsiliu predsa len na jednom mieste preklad zakolísal, lebo na strane 40 ide o chiazmus, ktorý mal správne vyzerať takto:
Děvče, chraň se bludníků!
Prosťáčku, chraň se bludiček!
Mužský animus súvisí s bdelou aktivitou rozumu, ducha (Esprit), zatiaľ čo anima je vyjadrením mäkších spôsobov, akými sa dotýkame vecí – je to ešte bdelá, no už oddychujúca činnosť duše (Âme). Ale nech na chvíľu prehovorí samotný autor: „Nejsem týmž člověkem, čtu-li knihu idejí, u níž musí být animus bdělý, vždy připravený ke kritice a pohotové odpovědi – anebo básnickou knihu, kdy obrazy mají být přijímány v jistém transcendentálním vítání darů. […] Animus čte málo, anima čte hodně“ (s. 64). Prečo číta animus menej? Lebo čítaním sa mu dáva len porozumenie veci v hraniciach možnej skúsenosti, ak to vyjadríme kantovským pojmom. Anima číta viac, lebo tieto hranice rozširuje na fenomény, ktoré by animus v nás považoval za pochybné, dokonca za zvrátené. Poetické čítanie nám dáva viac než odborné štúdium, hoci je toto „viac“ menej isté, menej trvalé.
A potom je tu kapitola, v ktorej nám Bachelard hovorí o sneniach, ktoré súvisia s detstvom, s našimi detskými obrazmi. Striktne pritom od seba odlišuje spomienky a snenia. Spomienky na detstvo ho nijako nezaujímajú, chce skôr nanovo prežiť detské snenia, nanovo byť dieťaťom, ktoré je udivené tým, čo pred sebou vidí. Bežné spomienky súvisia s merateľným časom, snenia sú skôr vertikalitou času: „V dětství jsou chvíle, kdy každé dítě je obdivuhodnou bytostí, bytostí, jež uskutočňuje údiv z bytí. Tak v sobě objevujeme nehybné dětství, dětství bez dění, osvobozené od pravidelného chodu kalendáře“ (s. 110).
Štvrtou časťou knihy opúšťame krajiny detstva a prichádzame k tematike dospelosti, k novému rozlišovaniu, tentoraz medzi descartovským cogito, ktoré bdelo premýšľa a pochybuje, a snívajúcim cogito, ktoré sníva a nepochybuje. Toto zasnené cogito (akési slabšie menej-cogito) ustupuje pred aktivitou poznávajúceho subjektu, dokonca akoby takmer prestávalo byť subjektom. Zatiaľ čo bdelé cogito opisuje obraz denného svetla, v snívajúcom cogito sa zvečerieva a v tomto prichádzaní tmy a noci sa všetko navôkol rozplýva do stále nejasnejších a neurčitých kontúr, pri ktorých však ja zasnenej bytosti ostáva aj naďalej sebou, nerozpadá sa. Bachelard o tom hovorí dosť jasne: „Mezi nočním snem a sněním je pro nás zásadní rozdíl, a to rozdíl spadající pod fenomenologii: zatímco snivec nočního snu je stínem, který ztratil své já, snivec snění, má-li alespoň trochu filozofické sklony, může ve středu svého snícího já formulovat cogito. Jinými slovy, snění je snovou aktivitou, v níž přetrvává svit vědomí. Snivec snění je svému snění přítomen. I když snění vyvoláva dojem úniku ze skutečnosti, z času a místa, snivec snění ví, že se vzdaluje on – on, z masa a kostí, se stáva ‚duchem‘, přízrakem minulosti nebo cesty“ (s. 141). Keď Bachelard používa ako príklad stmievania vedomia pasáže z románov Henriho Bosca, dobre vieme, prečo to robí. Bosco je veľkým snívačom (rêveur) noci a tmy a samozrejme aj živlov, ktorým sa venuje posledná kapitola knihy.
Kozmické snenia, snenia o vode, zemi, vzduchu a ohni, zaradené na koniec textu, tak trochu vysvetľujú Bachelardov latentný zámer. Po rozlíšení mužského a ženského prvku v našom vedomí sme sa najprv dotkli detských snov, potom sme prešli k dospelým snom, ktoré sa odohrávajú v dialektike práce a oddychu, poznávajúceho a zasneného cogito. Teraz sa pohybujeme v oblasti, ktorá prináleží starnutiu (aj tomu Bachelardovmu, v ktorom sa stále častejšie venoval poetickým knihám o živloch). Aj tu hovorí Bachelard o skúsenosti iného času, než je bergsonovské durée. „Člověk nikdy neviděl svět správně, pokud nesnil o tom, co vidí. Ve snění samoty, která zvyšuje samotu snivce, se spojují dvě hloubky, odrážejí se v ozvěnách, které jdou z hloubky bytí světa do hloubi bytosti snivce. Čas je pozastaven. Čas již nemá včera a nemá zítra. Čas je pohlcen ve dvojí hloubce snivce a světa“ (s. 162). Meditácie o bytí sveta, o jeho pokojnom vodnatom či hlbokom materiálnom bytí alebo o jeho ľahkom veternom a ohnivo spaľujúcom bytí zamestnávajú Bachelardovu zasnenosť čoraz častejšie – a vedú k nedokončenej Poetike ohňa s jej Fénixom, Prométeom a Empedoklom. Bachelard za týmito sneniami vidí fenomenológiu, o ktorej vraví, že si ju zvolil za metódu, ktorou chce spoznávať veci také, aké sú, a nie ako ich poznáme prostredníctvom iných. Samozrejme, o jeho pochopení fenomenológie možno diskutovať a aj sa o ňom diskutuje.
Knihu napokon uzatvára Hrdličkov doslov, ktorý možno považovať za erudovaný úvod do štúdia filozofie Gastona Bachelarda, v ktorom jednak prechádza niektorými jeho dielami, jednak sa zaoberá dôležitými témami, ktoré tvoria myšlienkový korpus Bachelardovej filozofie. Český preklad oboch Poetík je dobrou správou, že filozofia francúzskeho „vedca s dušou básnika“, ako ho nazýva Milan Zigo, nie je len epizódou dejín filozofie, ale inšpiráciou, ktorá občasne, prerývane, diskontinuitne „zazvučí“ aj v ušiach niektorého súčasného čitateľa. Jednoducho, stojí zato začuť cveng tohto diela.
Mgr. Anton Vydra, PhD.
Katedra filozofie FF UCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
tonovydra@gmail.com