Morálnafilozofia Henriho Bergsona sa sformovala na pozadí teórie poznania,v ktorej sa rozlišovali dve samostatné a protichodné mentálneschopnosti – inteligencia a intuícia. Inteligencia, čiže intelekt, ktorúBergson porovnával s funkciami rozumu, sa pokladala za nástroj vedeckého poznaniaa v skutočnosti celého praktického poznania. Intuícia, ktorú definoval akodruh mentálnej sympatie, ktorou sa umiestňujeme dovnútra veci, poznanie spojeníma rovnako súladom s vecou, sa považovala za nástroj filozofickéhopoznania. Okrem toho sa Bergsonovo morálne učenie vyložene vyvinulov rámci jeho teórie tvorivého vývoja, hoci Les deux sources de la morale et de la religion (Dva zdroje morálky a náboženstva)vyšli roku 1932, dvadsaťpäť rokov po L’evolutioncréatrice (Tvorivom vývoji).Bergson tvrdil, že sa v oboch dielach pridŕža dôslednej empirickej metódy.Zastával názor, že je to iba skúsenosť, ktorá môže poskytnúť pocit istoty,lenže prijatá predstava skúsenosti je príliš úzka. Skúsenosť oprávnene obsahujenielen to, čo je zmyslovo vnímané, ale aj všetko, čo sa dozvedáme pomocouintrospekcie, všetky vágne vnuknutia vedomia, všetko, čo sa odhaľujev našej intuícii trvania. Inými slovami je to nielen to, čo poznávamezmyslami alebo intelektom, ktorý vytvára skúsenosť, ale všetko, čo poznávame právetak prostredníctvom intuície.

Pristúpiťku skúsenosti, následne zhromaždiť fakty a nikdy nenechať zájsť vašeteoretizovanie mimo daností: Bergson bol presvedčený, že toto je metóda vlastnáfilozofii. V Essai sur les données immédiatesde la conscience (Eseji o bezprostrednýchdanostiach vedomia) a v Matièreet mémoire (Hmote a pamäti)uvažoval o určitých psychologických danostiach. L’evolution créatrice bol interpretáciou biologických daností. Čonám teraz prezradí skúsenosť v širokom a v pravom zmysleo morálke? Prezradí nám, že v morálnom živote človeka súv činnosti dve rozdielne sily: (1) tlak alebo donútenie vynakladanéspoločnosťou na svojich členov a (2) výzva alebo priťahovanie uplatňovanéurčitými privilegovanými jednotlivcami na zvyšok ľudstva. Úvaha o týchtofaktoch odhaľuje, že jestvujú dve rozdielne a neredukovateľné morálky – uzavretá a otvorená.

Bergsonnepopieral, že existujú iné morálne fakty – pocit morálnej viny – aby smespomenuli aspoň jeden. Jeho metóda však požadovala, aby sa pristupovalo kukaždému problému samostatne a skúmal sa dôkladne, ako je to zvykom aj v pozitívnychvedách, a aby sa koncipovali iba také závery, za ktoré sa plne zaručiloskúmanie. Nevenoval sa určitým morálnym otázkam, pretože neobjavil spôsob podrobovaniaich empirickému štúdiu.[1]Rozsah jeho morálnej filozofie je potom obmedzený. Úloha, ktorú si stanovil,bola jednoducho začať s nepopierateľnými faktmi sociálneho tlakua výzvy morálnych hrdinov a mystikov a objaviť charakter morálkytým, že ju sledoval v priebehu biologického vývoja k jej zdroju. Nepokúsilsa stanoviť nijaké zvláštne pravidlá morálneho správania. Domnieval sa, že to,čo bude vývoj vytvárať počas svojho postupujúceho pohybu, je celkovonepredvídateľné, a preto nemôžu jestvovať nijaké pevné a stálemorálne pravidlá. Hoci forma morálkysa nemení, jej obsah musí byť vždy náhodný.

Venujúcsa prvému nepopierateľnému faktu, ktorý sa týka morálneho života človeka –faktu o sociálnom tlaku – poukazuje Bergson na to, že introspekciaodhaľuje naše najranejšie spomienky tak, že sú o „zakázanom ovocí“ a o tlakuvynakladanom na nás rodičmi a učiteľmi, no majú pôvod v nejakejnejasnej a rešpekt vzbudzujúcej sile za nimi. Touto silou je spoločnosť.[2]Ak obrátime našu pozornosť na ľudské dejiny, zistíme, že spoločnosť nepretržitýmprocesom vzdelávania od samotného počiatku vštepovala každému zo svojich členovsystém zvykov zodpovedajúcich základným potrebám spoločenstva. V primitívnychspoločnostiach jednotlivec automaticky prijíma zvyky spoločnosti, lebo má skonidentifikovať sa takmer úplne s kolektívom. Čím viac sa spoločnosť stáva rozmanitejšouprostredníctvom deľby práce, tým skôr prevezmú rôzne skupiny úlohu vychovávaniasvojich členov tak, že vštepujú do každého tie zvyky, ktoré ho privedú doharmónie so skupinou a zabezpečia blaho celého spoločenstva.[3]

Keď vložíme do súvislosti výsledky našejintrospekcie s uvedenými danosťami z dejín ľudstva, ukáže sazrejmejším, že tlak, ktorý sme cítili ako deti a stále cítime na našej vôli,spôsobuje nahromadenie zvykov, ktoré do nás vštepovala spoločnosť. Keď chceme,dokážeme tejto donucujúcej sile uniknúť, no nie nadlho, lebo aj keď je prirodzenýpríkaz narušený, zakrátko sa musí znovu napraviť – musí sa ako kmitajúcekyvadlo vždy vrátiť k vertikále. Náš pocit byť donútený a zároveň byťschopný uniknúť donucujúcej sile je tým, čo sa nazýva záväzok (obligation).[4]

PodľaBergsona každý zvyk v nás vytvára zmysel pre záväzok, no tlak sociálnychzvykov je omnoho väčší než tlak z ktoréhokoľvek iného zvyku, na ktorý samusíme pozerať ako na ďalší príkaz.[5]Dôvodom toho je, že každý sociálny zvyk podporuje svojou váhou celý zvyšok. Uvedomujemesi ich vzájomný vzťah a pozeráme na ne, ako sa všetky udržiavajú pokope,aby vytvorili jedno zoskupenie, ich súhrn priznáva každému samostatnému zvykuautoritu celku.[6]Zoskupenie alebo súhrn všetkých našich sociálnych zvykov je „celok záväzku“ (le tout de l’obligation) a Bergson hodefinuje ako extrait concentré,quintessence des milles habitudes spéciales que nous avons contractés d’obéiraux mille exigences particulières de la vie sociale (koncentrovaný extrakt, kvintesenciu nespočetných zvláštnych zvykov,ktoré sme sa zaviazali uposlúchnuť pri nespočetných konkrétnych požiadavkáchsociálneho života).[7]Každý samostatný záväzok vlečie za sebou nahromadenú váhu všetkých ostatnýcha tlak, ktorý cítime na našej vôli, pochádza z celku. Toto je morálny záväzok.[8]

Scieľom podporiť túto koncepciu záväzku sa Bergson obracia na svoju teóriubiologického vývoja. Keď sledujeme všetko živé k jeho pôvodu, vidíme, žev oboch kulminujúcich bodoch vývoja – blanokrídlovce a človek – sa život vyvíjalsmerom k sociálnosti. Človek vyšiel z rúk prírody ako sociálnyživočích a pretože príroda vždy musela zaobstarať pre druh vhodnéprostriedky, aby prežil, stanovila, že spoločnosť by mala do človeka vštepovať systémsociálnych zvykov, určených k tomu, aby zaručili sociálnu súdržnosť a blahospoločenstva. Záväzok preto vo svojej elementárnej forme zodpovedá potrebesociálneho prežitia.[9]Človek vznikol pre spoločnosť tak, ako vznikol mravec pre mravenisko,a záväzok je neredukovateľným a vždy prítomným prvkom v jeho prirodzenosti,silou riadiacou všetkých jednotlivcov smerom k sociálnej solidarite. V tomtoje tu teda rozhodujúce Bergsonovo uznanie, že záväzok sa nachádzav štruktúre ľudského druhu, ktorý prirovnáva k sile gravitácie – une force de direction constante, qui est àl’âme ce que la pesanteur est au corps (silastáleho smeru, ktorá sa má k duši tak, ako sa má váha k telu) – a ktorázaisťuje súdržnosť skupiny podriadením všetkých jednotlivých vôlí rovnakému cieľu.[10]

Akje človek bytosť s inteligenciou a slobodou konania, ako máme zlúčiťjeho inteligenciu a slobodu s touto smer nemeniacou silou, ktorá honúti, aby slúžil záujmom skupiny? Vráťme sa znovu k danostiam vývoja. Obidveformy vedomia – inštinkt a inteligencia – boli prítomné v élan vital a prenikali sa navzájom.Časom sa rozdelili a uberali sa odlišnými cestami, aby vytvorili dvehlavné línie vývoja, na koncoch ktorých nachádzame hmyz a človeka –inštinkt napokon dosiahol svoj úplný stav v hmyze a inteligencia v človeku.Pri vytváraní oboch týchto druhov príroda zamýšľala, aby žili v spoločnostia opatrila nevyhnutnú štruktúru na to, aby to učinila možným. Obdarenýinteligenciou sa vynoril ľudský druh z rúk prírody schopný omnoho väčšej rozmanitostikonania než hmyz. Lenže každá spoločnosť, či ľudská alebo živočíšna, jeorganizácia a ako taká predpokladá súbor zákonov, aby si zaistila svojevlastné prežitie. Pretože sa hmyz viaže na svoju špecializovanú úlohu svojou fyzikálnouštruktúrou, jeho činnosti sú stereotypné. Všetky pravidlá zavádza prírodaa sú nevyhnutné a hmyz sa nimi riadi bez odporu. Sociálna súdržnosťje automaticky zaručená.

Pretožesloboda predpokladá väčšiu premenlivosť a slobodu konania, prežitieľudskej spoločnosti by sa nijako nemohlo dosiahnuť systémom predurčenýchpravidiel. A keďže by sa príroda nemohla spoliehať výlučne na ľudskúvoľbu, ktorá sa prejavuje celkovo príliš často smerom k individualizmu,vyžadoval sa odlišný mechanizmus, ktorý by zaistil súdržnosť v ľudskýchspoločnostiach. Príroda preto v tomto prípade zaviedla náhodnosť konkrétnych pravidiel zároveňs nevyhnutnosťou, ktorá je tu pravidlom.Človek vznikol ako slobodný, aby sa vyhol niektorému zo svojich záväzkov vočiskupine, no bol donútený, pokiaľ ide o samotné sociálne prežitie.[11]Každý konkrétny záväzok bol preto utvorený tak, aby bol náhodný, no záväzok všeobecnevznikol ako nevyhnutný. Jednotlivé pravidlá ustanovujú mnohé spoločnostia vštepujú sa svojim členom prostredníctvom vzdelávania, lenženevyhnutnosť, ktorá je v tomto prípade sociálnou súdržnosťou, ustanovilapríroda a zapustila sa v samotnej štruktúre človeka.[12]

 

Morálny záväzoka uzavretá spoločnosť

Bergsontvrdil, že človek sa vzťahuje k spoločnosti rovnako, ako sa včela vzťahujek úľu a mravec k mravenisku. Spoločnosť hmyzu emergovala z vývojovéhoprocesu ako stereotypná forma úplne ovládnutá inštinktom. Ľudská spoločnosťvyšla poznamenaná záväzkom a určitou mierou slobody. Táto morálna štruktúrasa však vybudovala prostredníctvom pevného základu inštinktívnej činnosti skrytejhlboko vnútri vedomia jednotlivca ako záruka proti rozkladnému sklonuinteligencie. Organizácia tak spoločnosti ľudí ako aj hmyzu bola určená k tomu,aby vytvorila v jednotlivcoch sociálny konformizmus s cieľom zaručiť prežitieskupiny. Civilizovaný človek sa líši od primitívneho človeka rozsiahlousústavou poznania a veľkým množstvom zvykov, ktoré si osvojoval z návykov,jazyka a inštitúcií svojej spoločnosti, a ktoré sa doň vštepovali neustálymprocesom vzdelávania. Napriek tomu pod hrubou vrstvou nadobudnutého zostávajú jehovrodené a základné sociálne tendencie rovnaké ako tie v ľudskom druhu, ktorýpráve vyšiel z rúk prírody. Typ spoločnosti, aký príroda zamýšľala, bol malou,jednoduchou spoločnosťou a pre túto spoločnosť platilo, že morálnaštruktúra človeka vznikla podľa jej vzoru.[13]

Bergsonopisuje túto malú pôvodnú spoločnosť ako sebestačnú a sebou zaujatúorganizáciu, súdržnú a vysoko disciplinovanú, točiacu sa v kruhu ustálenýcha opakujúcich sa činností. Je uzavretá do seba a často stagnuje. Z hľadiskavývoja predstavuje zastavenie élan vitalv pohybe vpred. Všetky jej činnosti sa prispôsobujú sebaobrane. Jej členovia saudržujú pohromade strachom z útoku a sú vždy pripravení bojovať.[14]

Hocisú dnešné spoločnosti omnoho väčšie než primitívne, aj tak v nich Bergsonvidí najpodstatnejšiu charakteristiku „uzavretej spoločnosti“ – zahrnutie určitéhopočtu jednotlivcov a kategorické vylúčenie všetkých ostatných. Uzavretáspoločnosť sa nezaujíma o ľudstvo ako celok. Spontánny a prirodzenývzťah jednej uzavretej spoločnosti k inej je vzťahom faktickéhonepriateľstva. Boj je súčasťou prírodného plánu a je neodvratný.V skutočnosti sa v človeku nachádza takýto silný vojnový inštinkt, ktorýje prvotným inštinktom, na čo prídeme, keď pátrame pod povrchom pri hľadaníprirodzenosti.[15]

Morálnypostoj obyvateľa tejto spoločnosti je postojom poslušnosti a sebaobetovaniav záujme skupiny. Pozná pravidlá svojej spoločnosti a dodržiava ichz väčšej časti bez námietok. Je poslušný a poddajný voči svojmunáčelníkovi. Prechádza svojim životom v kruhu rutinných činností a jeodmenený pocitom blaha a bezpečnosti. Miluje svoju rodinua spoluobyvateľov, ale odmieta ostatných. Medzi ním a všetkýmicudzincami existuje závoj nevedomosti a nedôvery. Jeho duša, podobne akospoločnosť, v ktorej žije, je uzavretá.[16]

Akúúlohu zohráva v uzavretej spoločnosti záväzok? Vychádzajúc z tlakuuplatňovaného touto spoločnosťou na vôľu jednotlivca, je záväzok jej forme naturelle (prirodzenou formou).[17]Morálka súčasných spoločností môže byť zložitejšia než morálka primitívnychspoločností a možno bola ovplyvňovaná prvkami, ktoré nepochádzali priamoz prírody, lenže aj teraz zostáva jej základná štruktúra rovnaká. Je tomorálka záväzku, zakorenená v sociálnom tlaku, čo postupne odvodzuje svojuprikazovaciu silu z biologickej nevyhnutnosti. Je konzervatívnaa nemenná, jej hlavným cieľom je prežitie skupiny.[18]Je to uzavretá a statická morálka. Spolu so statickým náboženstvom, ktoréje jej doplnením, tvorí samotný život uzavretej spoločnosti.[19]

Z Bergsonovhoopisu uzavretej spoločnosti a jej morálky je zrejmé, že sociálny inštinktv koreni záväzku sa nezameriava na ľudstvo ako celok a že následkomtoho by uzavretá morálka, čiže morálka záväzku, nikdy nikoho nemohla priviesť ktomu, aby miloval celé ľudstvo. Výrazná črta tohto typu morálky je jejvýlučnosť. Jej raison d’être jeochrana jednej skupiny pred inou. Bergsonovými slovami, je to „sociálna“a nie „ľudská“ morálka.[20]Morálka, ktorá má za svoj objekt lásku k celému ľudstvu, by preto mala byť vosvojej podstate odlišná od uzavretej morálky, od morálky záväzku, a mala byvychádzať z iného zdroja. Podľa Bergsona ľudský jedinec, určený prírodouna život v uzavretej spoločnosti, nemôže postupnými stupňami prechádzať odlásky k rodine k láske ku kmeňu a ku krajine a napokonk láske k celému ľudstvu.[21]Ľudská, čiže otvorená morálka, cudzia prírodnému zámeru, by si vyžadovalarozchod s prírodou a zároveň presiahnutie úrovne morálneho záväzku a takistoz vývojového hľadiska novú vytrysknutú energiu z élan vital – náhly a neočakávaný skok vpred.

 

Morálny pokroka otvorená spoločnosť

Dverozdielne sily, o ktorých Bergson zistil, že sú činné v morálnom životečloveka, boli sociálny tlak, z ktorého vychádza uzavretá a statickámorálka, ktorú sme práve opísali, a osobná výzva alebo priťahovanie výnimočnýchjednotlivcov, ktorí odhaľujú zvyšku ľudstva nové a vyššie morálne ciele. Nazáklade tejto osobnej výzvy alebo priťahovania povstáva vyššia morálka, ktorúBergson porovnáva s uzavretou morálkou, s morálkou záväzku, a ktorúopisuje ako otvorenú, dynamickú, absolútnu a ľudskú.[22]

Keďžeuzavretá morálka, morálka záväzku, prislúcha sociálnej súdržnosti, jednotlivec,ktorý ju uplatňuje, potrebuje iba plniť svoje záväzky voči skupine; je to všetko,čo od neho príroda vyžaduje. Otvorenú morálku alebo morálku túžby na druhejstrane charakterizuje pokrok, tvorivosť a láska k celému ľudstvu. Zatiaľčo je uzavretá morálka pre človeka prirodzenou, otvorená morálka sa musí nadobúdať.Jej cieľom nie je prežitie jednej spoločnosti na úkor inej, ale zjednotenievšetkých ľudských bytostí v spoločnom bratstve. Je to tá morálka, akú uplatňujeme,keď otvárame naše srdcia ľuďom mimo našej skupiny. Zatiaľ čo je uzavretámorálka neosobná a redukovateľná na súbor pravidiel, otvorená morálka jeobsiahnutá vo výnimočnom jednotlivcovi, morálnom vodcovi, ktorý svojím osobnýmpríkladom zapaľuje v iných jednotlivcoch vzplanutie ako aj túžbu poslobode širšej sféry života. Zatiaľ čo je záväzok tlakom či hnacou silou, úplnáa dokonalá morálka má charakter výzvy.[23]

Aksociálny tlak odvodzuje svoju silu zo zvyku a inštinktu, čo potom predstavujemotivujúcu silu v pozadí túžby? Emócia alebo cítenie (sensibilité), hovorí Bergson, pretože okrem inštinktu a zvykuje to iba cítenie, ktoré priamo pôsobí na vôľu.[24]Rovnako ako každé veľké dielo výtvarného umenia, literatúry a vedy mápôvod v emócii, tak je emócia aj zdrojom každého morálneho pokroku. Bergsonsleduje jedinečnú a prenikavú emóciu, z ktorej vychádzajú novéa vyššie morálne predpoklady, k jej rozhodujúcemu zdroju v mystickejskúsenosti. Táto emócia predpokladá mimoriadne úsilie intuície; je to emóciaduše, ktorá sa vymaňuje z kruhu, ktorý ju uzatvára aj vnútri seba, aj vnútri svojejkonkrétnej spoločnosti, je to duša bojujúca proti putám prírody a nečinnostihmoty, aby zaujala svoje miesto na vyššej úrovni života.

Bergsondefinoval mystiku ako spojenie a čiastočný súlad s tvorivým úsilímživota, totiž s božským princípom. Je to spoluúčasť na božskej podstate.[25]Z tejto definície je zrejmé, že mystika prislúcha skôr k sféreintuície než inteligencie. Takisto je zrejmé, že mystika je svojou povahounadprirodzená. Napriek tomu nás Bergson uisťuje, že ju chce používať čistofilozoficky. Mystická skúsenosť, nakrátko intuitívna, je aj tak pravouskúsenosťou, faktom. Ako si potom môžeme nevšímať jej existenciu? Filozofi byju mali uznať ako oprávnený a dokonca nevyhnutný postup vo filozofickom skúmanía táto potreba nezahŕňa v sebe prijatie nijakej náboženskej dogmy. Bergsondúfal, že v Les deux sources de la moraleet de la religion sa mu podarilo ukázať, že keď filozof uzná mystiku, vymanenúzo všetkých dogiem a pojatú vo svojom čistom stave ako fakt, umožnímu to, aby sa zaoberal empirickýmspôsobom problémami, ktoré musia okrem iného zostať neriešiteľné.[26]

Jedinec,ktorý uspeje v pretrhnutí puta prírody a dosiahne spojenie s tvorivýmélan, totiž mystik, okamžite pochopí,že podstatou tohto élan je láska.[27]Tým, že otvára svoju dušu jeho láske, sa povznáša emóciou schopnoutransformovať ľudský život kvôli láske, ktorú cíti, nie je zameraný iba načlenov svojej vlastnej spoločnosti, ale objíma celé ľudstvo. Je to preto emóciaoslobodenia, spoluúčasť na pohybe élanvital vpred. Ako každá emócia je aj táto nákazlivá a schopná šíriť sa z dušena dušu.[28]Výnimočná osoba, ktorá je povznesená tvorivou emóciou, sa stáva nadšencom,vyžarujúcim okolo seba oduševnenie, zverujúcim ostatným časť zo svojejhorlivosti a sťahujúcim ich do svojho prebudenia. Motivujúca silav činnosti teraz už nie je unecoercition, plus ou moins attenuée (viac-menejoslabené donucovanie), ale skôr unplus ou moins irrésistible attrait (viac-menejneodolateľná príťažlivosť).[29]Lenže ako sa tieto dve sily vzťahujú k sebe navzájom? Vytvára výzvav jednotlivcoch zmysel pre záväzok spôsobom, akým ho utvára sociálny tlak?Bergson vo svojej diskusii o otvorenej morálke používa v jednomzmysle výraz un autre genre d’obligation,qui viennent se superposer à la pression sociale (iný druh záväzku, s ktorým prichádzajú, sa vrství na sociálnom tlaku)a v inom zmysle ako obligation,si l’on veut (záväzok, ak chcete),no počas celej diskusie je evidentne jasné, že pojem záväzok, keď sa vzťahuje k dynamickej morálke, čiže k morálketúžby, sa používa iba vo voľnom zmysle.[30]

Dverozdielne a neredukovateľné morálky, charakterizované v tomto poradí sociálnymtlakom a výzvou, sa líšia, ako tvrdí Bergson, nielen v stupni, ale ajdruhovo. Záväzok vychádza zo sociálneho tlaku a je prirodzenou formou uzavretejspoločnosti. Svojím pôvodom a hlavným zložením je pod-racionálnya zakorenený v prírode.[31]Túžbu na druhej strane zapríčiňuje výzva veľkej duše, ktorú obdivujemea chceme nasledovať. Jej zdrojom je tvorivá emócia, emócia lásky, ktorá objímacelé ľudstvo a nemá nič spoločné so sociálnou súdržnosťou. Táto emócia sanapokon odvodzuje z mystickej skúsenosti, z okamžitého spojenias tvorivým princípom vesmíru. Je nad-racionálna.[32]

Abysme zhodnotili mimoriadny význam morálneho hrdinu a mystika v Bergsonovejfilozofii, musíme sa opäť vrátiť k jeho učeniu o vývoji. V určitomokamihu vývojového procesu životná sila, pokúšajúc sa uchvátiť z hmoty to,čo mohla, vytvorila človeka, inteligentnú a sociálnu bytosťs morálnym charakterom, ktorá bolo určená pre uzavretú spoločnosť. Akokaždý úkon, ktorý vytvára druh, predstavovalo aj toto vytvoreniezastavenie élan vital v ťahuvpred. Okrem toho príroda predurčila, že sa budú človek a uzavretá spoločnosť navzájomrecipročne ovplyvňovať a že ich vzájomné činnosti budú tvoriť neprerušenýcyklus. Zovretý v kruhovom pohybe by sa ľudský druh moholvydať sociálnym mechanizmom a nikdy nepokročiť ďalej. Zatiaľ čopríroda neposkytla nijakú cestu von z kruhu pre druh ako celok, predsa lensa možnosť úniku ponechala otvorená pre tých jednotlivcov, ktorí by bolischopní úsilia vôle dostatočne silnej na to, aby rozbila obmedzujúce putáa obnovila pohyb vpred.

Prelomenímprostredníctvom rutiny zvyku, ktorý zamýšľala príroda, morálny hrdina alebomystik transcenduje úroveň hmoty a priamo sa znova spája s élan vital. Vykonáva to, čo životná silanebola schopná urobiť pre ľudstvo ako celok. Je pravým dobyvateľom, lebo savkladal do otvorenej oblasti duše. Svojím príkladom má silu zlomiť prirodzenýľudský odpor k zmene a priviesť ľudstvo k otvorenejšejspoločnosti. Žiaľ, hrdinstvo je vzácne, pretože predpokladá mimoriadne úsiliea výkon prenikavej intuície. Keby sa tvorivé úsilie, ktoré morálny hrdinavynakladá, aby sa znovu spojil s élanvital, mohlo zovšeobecniť, životná sila by sa nezastavila pri ľudskomdruhu, ako ho poznáme, a pri uzavretej spoločnosti, ale by jedným razom vytvoriladuchovnejšiu rasu a otvorenú spoločnosť. Žiaľ, takisto nie všetcijednotlivci dokážu odpovedať na výzvu hrdinu. Napriek tomu, ak jeho volanievyburcuje hoci len niekoľkých a zvyšok ľudstva sa domnieva, že by mohlo naňu odpovedať inokedy, jestvuje nádej, že napokon by mohol byť kruh prelomenýpre celé ľudstvo.[33]

Z Bergsonovhoopisu sa určite zdá, že morálny hrdina alebo mystik je viac než človek.Vzhľadom na to, že je otvorenou dušou, žije na úrovni, ktorá je vyššia nežúroveň záväzku. On a tí, ktorí ho nasledujú, odpovedajú na volanie zhoraa nie na sociálny tlak. Z hľadiska morálky jestvuje ako novýa vyššie postavený druh, ktorý pozostáva z jedného jedinéhojednotlivca. Ukazuje stupeň duchovnosti, s ktorým sa mohlo ľudstvo spojiť, kebyduchovný élan pri svojom pohybe vprednašiel na našej planéte menej vzdorujúcu hmotu.[34]

Zhrnimestručne to, čo sme povedali o otvorenej morálke: Bergson považoval tútomorálku za synonymnú s láskou k celému ľudstvu. Umiestnil jej rozhodujúcizdroj do mystickej skúsenosti a definoval mystiku ako súlad dušes tvorivým úsilím života (s élanvital) a spoluúčasť na božskej podstate.[35]Samotné tvorivé úsilie spájal s láskou.[36]Na tomto mieste je dôležité poznamenať, že élanvital z L‘evolution créatricesa takto v Les deux sources de la moraleet de la religion mení na élan d’amour(rozmach lásky).[37]Po dosiahnutí spojenia s élan d’amourprostredníctvom zosilnenia intuície otvára mystik svoju dušu jeho vplyvua je preniknutý láskou. Nie je to už iba láska človeka k Bohu, aleláska Boha k všetkým ľuďom.[38]Odteraz bude mystik ovládaný želaním šíriť túto lásku, aby sa mohli prelomiťprekážky uzavretej spoločnosti, a aby sa mohla ľudská rasa vniesť doduchovného prúdu mimo obmedzenia prírody.

Z Bergsonovejkoncepcie otvorenej morálky a dynamického náboženstva, ktoré je jej doplnením,je zrejmé, že bol hlboko pohnutý odkazom Evanjelia a svojím chápanímkresťanských mystikov. Jeho interpretáciu mystiky však podmieňovali nároky jehovlastnej filozofie. Za najcharakteristickejšiu črtu mystickej skúsenosti považovalskôr konanie než kontempláciu a stotožnil ho s pohybom élan vital vpred. Definoval Boha akotvorivú energiu a prisudzoval Mu neprestajný život, konaniea slobodu. Používajúc obľúbený obraz, predstavoval si Boha ako une continuité de jaillissement (kontinuitu prýštenia) – druh centra,z ktorého vystreľujú svety comme lesfusées d’un immense bouquet (akosalvy z obrovskej bukety).[39]Takisto definoval Boha ako lásku a ako dynamickú silu zúčastnenú naneprestajnom utváraní Seba a nových a nepredvídateľných vecí – Dieu, ainsi défini n’a rien de tout fait(takto definovaný Boh nemá nič spoločnéso všetkým výtvorom).[40]Bytie spájal s trvaním, ktoré označuje ustavičnú a neočakávanú zmenu.Prírodu, spoločnosť i morálny záväzok pripojil k už vytvorenému,statickému, uzavretému a rutinnému. Tie zahŕňajú v sebe zastavenie vovývojovom pohybe vpred. Élan vital,emóciu, túžbu i morálny pokrok spojil s práve sa utvárajúcim, dynamickým,otvoreným a tvorivým. Predstavujú pokrok v pohybe vývoja. Každú pravúrealitu stotožnil s pohybom alebo zmenou.

Bergsonchápal mystickú skúsenosť ako pravú morálnu danosť, a hoci prijímal existenciuBoha, ktorého mu mystici odhaľujú, nikdy sa neusiloval poskytnúť jediný faktmystickej skúsenosti, alebo dať jej obsahu viac než filozofický význam. Vôbec sanepokúsil presahovať svoju evolučnú teóriu. Preto nielen morálny záväzoka uzavretá spoločnosť, ale aj otvorená morálka, mystika, tvorivosťa dokonca Boh sám dostali svoje miesto vo vývojovom rámci. A zatiaľčo rozširoval význam pojmu biológia, nikdynezbadal nevyhnutnosť presahovania biologického stupňa. Pozoruhodne sa toukazuje v záverečných riadkoch jeho diskusie o morálnom záväzku, kdev jednej vete zhŕňa podstatu svojej morálnej filozofie – Donnons donc au mot biologic le sens trèscompréhensif qu’il devrait avoir, qu’il prendre peut-être un jour, et disonspour conclure que toute morale, pression ou aspiration, est d’essencebiologique (Pripisujeme teda slovubiologický veľmi rozsiahly význam, ktorý by malo mať a ktorý možno jedného dňazíska, a na záver povedzme, že celá morálka, tlak alebo túžba, sú svojoupodstatou biologické).[41]Želal si Bergson, aby sa vstrebal duchovný poriadok do biologického alebobiologický poriadok do duchovného? V tomto prípade existuje závažnámnohoznačnosť a Bergson ju nikde nerieši.

 

Pokrok v morálke

Akosme videli, Bergson opisuje uzavretú spoločnosť ako statickú, kruhovú,disciplinovanú, zovretú v automatizme a organizovanú v mene pudusebazáchovy. Predstavuje zastavenie vo vývojovom procese. Otvorená spoločnosťje dynamická, postupujúca, tvorivá a charakterizuje ju slobodaa univerzálna dobročinnosť. Predstavuje pohyb vpred.

Jezrejmé, že človek, ktorý pokročil až za stav primitívnej uzavretej spoločnosti,a hoci je stále ďaleko od ideálu otvorenej spoločnosti, z hľadiskamorálky postupuje v tomto smere. Ako k tomuto morálnemu pokrokudochádza? Bergson odpovedá na túto otázku pozoruhodnou analýzou o vzájomnesa ovplyvňujúcom vzťahu medzi dvoma morálkami. Na tomto mieste sa odkrývajúprenikavé dôsledky jeho teórie poznania a možno nikde inde sa mimoriadnaoriginalita a dôvtip jeho morálneho učenia a vnútorná súdržnosť jehocelej filozofie neodhaľuje lepšie.

Statickámorálka, morálka záväzku, ktorá má pôvod v prírodea v inštinkte, je niečím menej než inteligencia. Dynamická morálka, morálkatúžby, ktorá má pôvod v intuícii a v emócii, je viac než inteligencia.[42]Napriek tomu obe morálky nie sú od seba navzájom izolované, lebo medzi nimi ležíintelekt, ktorý je prirodzenou úrovňou pôsobenia človeka a styčným bodom týchtomorálok. Keď nedokážeme rozlišovať rôznorodé sily pôsobiace na nás zhora a zdola,je to preto, lebo ide o racionálnu povahu toho, že sociálny tlak a túžbu spontánneprevádzame do pojmov. Pod-racionálne a nad-racionálne sily, ktoré pracujúv odlišných častiach Ja, sa premietajú do sprostredkovateľskej úrovne inteligencie.Tu sa medzi sebou miešajú a navzájom sa prenikajú tak, že vytvoria une transposition des ordres et des appelsen termes de raison pure (preneseniepríkazov a výziev v pojmoch čistého rozumu).[43]

To,čo spôsobuje, že je také náročné pochopiť, že morálka nemá ani svoj pôvod, anisvoj základ v rozume, spočíva v tom, že kvôli organizujúcej práciintelektu sa dnešná morálka zdá takou racionálnou. Morálny život v civilizovanejspoločnosti predstavuje súbor pravidiel, ktorý sa má dodržiavať, a ideál,o ktorý sa má usilovať. Žiť morálne jednoducho znamená poslúchať pravidláa usilovať sa dosiahnuť ideál. A keďže sa v priebehu storočídohadovania o morálnom živote človeka postupne odstraňovali logické nezrovnalostia zbytočné nariadenia, rovnako v súčasnosti bude konať racionálnym spôsobom jednotlivec,ktorému nenapadne uvažovať o svojom správaní, ale ktorý sa pridŕža pravidielzo zvyku. V súdobých spoločnostiach je morálny život racionálnym životom.[44]

Keďpodľa Bergsona analyzujeme to, čo vniká do formulácie morálnych pravidiel, zistíme,že v prvom rade je v nich obsiahnutý systém príkazov, z ktorých sa každý zhoduje so sociálnou požiadavkou,a po druhé ide o súbor výziev,ktoré ťahajú jednotlivca smerom k ideálu. Príkazy sa týkajú tých spôsobovsprávania, ktoré sa vyžadujú prostredníctvom tlaku kolektívnej vôle najednotlivca. Výzvy sa týkajú toho typu správania, ktoré sa inšpiruje spomínanýmivysoko vyvinutými osobami, géniami vôle, ktorí vedú ľudstvo k vyššiemuurčeniu. Záväzok vzťahujúci sa k príkazom je aj svojím pôvodom, aj svojímzákladným zložením pod-intelektuálny, zatiaľ čo sila výzvy povstáva z tvorivejemócie, a preto je nad-intelektuálna.[45]A predsa tieto dva odlišné prvky nie sú jednoducho rozlíšiteľné, lebo intelekt ichpremiešal a uvrhol ich spoločne do súboru rovnakou mierou zaväzujúcichzákonov. Osoba podlieha zákonom, ktoré celkom prirodzene pripisujú svoj zdroja záväzný charakter intelektu, lenže v skutočnosti tu intelekt ibavykonával funkciu regulátora či koordinátora.[46]

Tým,že intelekt pôsobí v mene dvoch morálok ako regulátor a priemetňa, umožňujemorálke, aby sa vyvíjala postupne. Túžba nedisponuje nijakým spôsobomprenášania a zvečňovania sa okrem pojmov a jazyka. Záväzok nedisponujenijakým spôsobom rozširovania sa za úzke obmedzenia sociálnej súdržnostis výnimkou pripúšťania nového druhu skutočnosti, ktorá sa má vložiť dosvojej formy. V rámci organizujúcej práce inteligencie túžba tend à se consolider en prenant la forme del’obligation stricte (má sklonustáliť sa do uchopujúcej formy presného záväzku) a záväzok tend àgrossir et à s’élargir en englobat l’aspiration (má sklon zväčšovať sa a rozširovať sa do zahrňujúcej túžby).Túžba nadobúda konkrétnu podobu tým, že sa uvrhla do formúl, a záväzokrobí službu tomu, čo bolo kedysi výzvou.[47]

Dvommorálkam je potom sprostredkovateľom inteligencie umožnené robiť vzájomnévýmeny. Postupne sa uzavretá morálka rozširuje a otvorená morálka získavakonkrétnejšiu podobu. Je to iba ďalší spôsob vyjadrenia, že každá morálka sazakladá na intelektuálnej úrovni.[48]A pretože je záväzok hlavným rámcom morálky, tak skutočnosť prislúchajúcak sociálnemu tlaku ako aj skutočnosť patriaca k túžbe sú uvrhnuté dotejto formy. V priebehu dlhej doby vývoja a ďalekosiahlej premenyčloveka nadobúda každý morálny prvok bez ohľadu na svoj zdroj výraz záväzku.[49]

Bergsonuvádza predstavu spravodlivosti ako konkrétny príklad ilustrujúci regulatívnua organizujúcu úlohu rozumu vo vývoji morálky.[50]Keď skúmame vývin tejto predstavy, vidíme, že sa najprv vykryštalizovalav súvislosti s výmenou a výmenným obchodom, a že sa ibapostupne rozširovala, aby obsahovala iné typy výmeny medzi osobami. Počascelého priebehu svojho vývinu evokovala v mysli také predstavy akorovnosť, proporčnosť i reciprocitu. V základe odpovedá na sociálnupotrebu a vplyvom tlaku spoločnosti na jednotlivca sa utvorila ako záväzná.

Avšaktakisto tým uvádzame slovo „spravodlivosť“ na niečo celkom odlišné od tejtosociálnej spravodlivosti, na niečo, čo povstáva nad ňou ako transcendentnéa zdôrazňuje, že jednotlivec má nedotknuteľné práva a vôbec honemožno pomeriavať s akoukoľvek hodnotou. Keď sledujeme tento druhý typ spravodlivostik jej zdroju, objavujeme, že nemala pôvod v obchodnej výmene, alevychádzala z tvorivej emócie a obohacovala sa v priebehu storočínáslednosťou nových výtvorov. Je to otvorenáspravodlivosť. Boli to proroci Izraela, ktorí prví udelili spravodlivostijej násilne imperatívnu povahu, lenže bolo to kresťanstvo, ktoré umožnilo skokz uzavretej k otvorenej spravodlivosti. S príchodom kresťanstvaprišlo nariadenie, aby sa spravodlivosť už viac neuplatňovala v rámci hranícjednej skupiny. Prevalila brány mesta, aby objala celé ľudstvo.

Akdnešná idea spravodlivosti obsahuje predstavy univerzálneho bratstva, rovnostipráv i posvätnosti osoby, z ktorých všetky mali pôvod v tvorivejemócii, je to kvôli organizujúcej a konsolidujúcej práci intelektu.Napriek tomu dve spravodlivosti zostávajú zásadne odlišné, jedna je uzavretouspravodlivosťou a druhá otvorenou.[51]Prečo si to nedokážeme všimnúť? Pretože ich premietnutia do úrovne inteligencieboli tak obratne zmiešané, že ich nemôžeme ľahko rozlišovať. Ako prvý krokv zlučujúcom procese sa pôvodná spravodlivosť a nový výtvor obe zaradilipod rovnakú ideu a dostali rovnaké meno.[52]Intelekt potom prikročil k tomu, aby postupne vkladal nariadenia novejspravodlivosti do rámca pôvodnej, mierou, ktorú by verejná odozva pripustila.Týmto spôsobom dve výrazne odlišné matièreszačali nadobúdať spoločnú formu. Uzavretá spravodlivosť sa pozvoľna otvárala,aby pripustila predstavu milosrdenstva; dobročinnosť postupne prijala hľadiskospravodlivosti; a záväzok prislúchajúci k uzavretej spravodlivosti sapráve tak stále viac spájal s nariadeniami otvorenej spravodlivosti.[53]

Čonám ukázala analýza predstavy spravodlivosti, by podobne podľa Bergsona odhaliloštúdium takých príbuzných pojmov ako sloboda a rovnosť. Morálka nie je svojoupodstatou racionálna, stáva sa takou iba spätnevzhľadom k regulujúcej a organizujúcej práci rozumu. Aká je potompresne úloha, ktorú Bergson pripisuje rozumu vo vývoji ľudskej morálky? Rozumnie je, tvrdí, ani zdrojom, ani základom morálky. Je to sociálny tlak, ktorýspôsobuje pocit záväzku, a tvorivá emócia, ktorá vzbudzuje morálny pokrok.Obe sú mimo-racionálne sily aktívne ovplyvňujúce vôľu predtým, než do veci zasahujerozum. Morálka má svoj zdroj v týchto silách, a preto je v podstateskôr biologická než racionálna. Napriek tomu intelekt má dôležitý podiel naúčasti v morálnom pokroku. Poskytuje racionálne hľadisko pocitom sociálnehotlaku a túžby tým, že ich upravuje do pojmov a reči, a takumožňuje vyslovovanie morálnych problémov i porovnávanie a hodnotenierôznych spôsobov správania. Okrem toho vkladá skutočnosť do formy záväzku(„morálny záväzok osebe“) formulovaním konkrétnych záväzkov vlastných každejspoločnosti. Poskytuje nové formulácie, ktoré rozširujú rozsah záväzku, hneďako členovia spoločnosti pociťujú vplyv tvorivej emócie a konajú podľanej. Slúži ako formulovateľ a koordinátor morálnych pravidiela maxím, ktorý zaisťuje logickú zhodu medzi nimi. A napokonvypracováva morálne teórie.

PodľaBergsona je potom funkciou intelektu organizovať a racionalizovať morálku,ktorá už existuje a platí. Motiváciamorálneho konania neprebieha na stupni rozumu, ale skôr na pod-intelektuálnycha nad-intelektuálnych stupňoch sociálneho inštinktu a tvorivejemócie. Intelekt nevytvára morálku; objavuje a racionalizuje jua pritom nielen zhromažďuje, ale aj poskytuje formálne vyjadreniek morálnemu pokroku.

Každéz Bergsonových diel bolo napísané ako vyjadrenie nespokojnosti a nesúhlasu.V Les Deux Sources de la Morale et de la Religionsa postavil proti sociológom, ktorí sa usilovali o to, aby sa celá morálkazredukovala na sociálne fakty, a proti racionalistom, ktorí sa snažiliobmedziť celú morálku na rozum. Prvoradým cieľom Les Deux Souces bolo upozorniť na vyššiu morálku, ktorú Bergsonpokladal za úplnú, absolútnu a skutočne ľudskú morálku, a na mystickúskúsenosť, ktorá je rozhodujúcim zdrojom tejto morálky. Iba prostredníctvompríkladu morálnych hrdinov a mystikov sa morálny pokrok stáva možným.

Bergsonbol pripravený vrátiť sociológom to, čo im patrí, lebo pripustil sociálnezloženie morálky a podal vynikajúci výklad uzavretej, čiže sociálnejmorálky. Práve tak si želal vrátiť rozumu to, čo mu patrí, a pokúsil satak urobiť vo svojej podrobnej diskusii o jeho regulujúceja koordinujúcej úlohe v morálke. Lenže predovšetkým si želalupozorniť na nad-racionálny prvok v morálke. Želal si ukázať obmedzeniatradičnej morálky, ktorú považoval za morálku záväzku orientovanú výhradne na prežitiejednej spoločnosti pred druhou, tým, že ju porovnával s morálkou túžby,ktorá vyzýva ľudí k univerzálnemu bratstvu a k zjednotenius božským tvorivým princípom. Jazykom tvorivého vývoja nás chcel upozorniť,že tvorivý élan, ktorý vrhol človekado skutočnosti, sa ho teraz v prvom rade usiluje vytiahnuť nad skutočnosťk vyššiemu určeniu a že jeho budúci vývoj musí byť v jehovlastných rukách.

Prenikavýodstup vo vzťahu k racionalistickej koncepcii morálky založenej na čistomrozume doviedol Bergsona k odvráteniu sa od intelektua k hľadaniu zdroja morálky niekde inde. Následkom toho neumiestnilpôvod morálky v rozume a odtiaľto prikročil k objasneniu spôsobu,ktorým ju sociálny tlak a tvorivá emócia ovplyvňujú zdola a zhora.Jeho pohľad na charakter intelektu zamedzil možnosti budovania morálnejfilozofie týmto spôsobom. Lepšie povedané, zakorenil morálku v sociálnomtlaku a v tvorivej emócii a pokúsil sa potom objasniť nepodstatný,hoci významný spôsob, ktorým intelekt funguje v morálnom živote.

V jehopokuse ukázať zásadnú odlišnosť medzi uzavretými a otvorenými morálnymipostojmi, v ktorom Bergson oddelil dve morálky viac ako morálne danosti,z ktorých vychádzal, by sa zdalo, že sa odôvodňujú. Venoval dôkladnúpozornosť svojmu výkladu sociálnej morálky a v prvej kapitole Les Deux Souces nám zanechal dokumentplný prenikavých nahliadnutí. Prekonal sa v podnetnom opise, ktorý venovalotvorenej morálke a otvorenej duši. Lenže základné línie sú tak ostrokoncipované medzi sociálnou morálkou, ktorá pomocou sociálneho záväzkupripútava človeka k jeho sociálnej skupine, rovnako ako je mravec zviazanýs mraveniskom, a morálkou túžby, ktorá je celá ochotnou odpoveďoua tvorivou emóciou, že mnohí kritici boli vedení k tomu, aby sapýtali, či o ľudskosti, ktorá osciluje medzi týmito dvoma morálkami, možnopovedať, že má vôbec nejakú náležite ľudskú prirodzenosť.[54]

Trebaprispustiť, že v Bergsonovej morálnej filozofii jestvujú určitéobmedzenia, ktorým by sme udelili väčšiu alebo menšiu váhu na základe nášho vlastnéhofilozofického stanoviska. Napriek tomu je jeho náuka tak prenikavá ako ajoriginálna. Jeho najdôležitejší prínos pre morálnu filozofiu však nepredstavujejeho učenie o morálnom záväzku, ktorú podmieňovala chybná koncepcia o povaheintelektu, a z toho dôvodu bola príliš úzko poňatá, ale skôr jehokoncepcia otvorenej morálky, v ktorej ukazuje možnosť ľudského transcendovaniaúrovne uzavretej spoločnosti a jej tradičnej morálky, ako aj dosahovanievyššieho, dokonca božského určenia pre seba prostredníctvom úsilia intuíciea vôle. Bergson tvrdí, že ľudský vývoj nie je iba vykonávanie predurčenéhoplánu. Človek vytvára svoje vlastné určenie tým, ako sa vyvíja. V slávneja často citovanej pasáži na konci Les deux sources Bergson výstižne zdôrazňuje podiel človeka vo vývojia jeho zodpovednosť za svoje smerovanie.

Ľudiasi dostatočne neuvedomujú, že ich budúcnosť je v ich vlastných rukách. Ichúlohou je v prvom rade určiť, či chcú ďalej žiť, alebo nie. Na nich jepotom zodpovednosť za rozhodnutie, či chcú iba žiť, alebo zamýšľajú jednoduchovydať zvláštne úsilie, ktoré sa požaduje, dokonca na ich vzdorujúcej planéte, naplnenie podstatnej funkcie vesmíru, ktorý je strojom na tvorenie bohov.[55]

Skutočnosť,že existujú jednotlivci, ktorí žijú otvorenú morálku, a že vzbudzujú nášobdiv a nadšenie, je pre Bergsona svedectvom, že napriek putám inštinktua sociálneho tlaku, má človek moc vynachádzať nové a vyššie morálnevzory, ktoré pretvára sociálna morálka, a tak vytvárať budúcnosť v súladeso svojou vlastnou túžbou.