ŽILINEK, J.: A teraz sme v očistci… In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 1.
Marek Ormandík: Očistec (výstava). 24. júna 2010 – 25. septembra 2010, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa, Liptovský Mikuláš. Kurátorka: Zuzana Gažíková.
Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši predstavila návštevníkom v poradí druhé dielo z cyklu Danteho Božskej komédie: Očistec. Po výstave v apríli v galérii Slovenskej výtvarnej únie v Bratislave sa potom výstava presunula na tri mesiace do Liptovského Mikuláša. Autorom je slovenský výtvarník Marek Ormandík (*1968) z Bratislavy, ktorý triptych začal Peklom a skončí Rajom. Marek Ormandík začal svoju umeleckú tvorbu už počas štúdií, a to v rôznych žánroch ako plagát, knižná ilustrácia, voľná grafika. Pripomeňme, že roku 2008 v kategórii výtvarné dielo získal Cenu Martina Benku, ktorú každoročne udeľuje Fond výtvarných umení slovenským umelcom. Vernisáž v GPMB bola spojená aj s prezentáciou knihy Očistec, ktorej sprievodný text napísal známy český umenovedec Jiří Olič.
Na výstave Očistec v Liptovskom Mikuláši autor predstavil štyridsaťsedem malieb a takisto sedem bronzových plastík. Maľby sú voľnou inšpiráciou Danteho Očistcom, ktoré expresívne, farebne bohato a najmä svojsky autor stvárnil, pričom využil viacvrstvovú textúru obrazu. Jedinečný expresívny prejav pramení z primitívneho umenia, keď takzvaná kľačiaca postava bola typickým motívom, ktorý sa stal ústredný aj v tejto Ormandíkovej tvorbe. Kľačiace postavy kultúr Indonézie, Polynézie, Afriky či oboch Amerík vyjadrovali plodnosť a život po smrti. Zrejme nie náhodou Ormandík siahol práve po tomto type zobrazenia, ktoré sám považuje za archetypálne. Teda aj v Ormandíkovom Očistci nachádzame kľačiace postavy. Nielen obrazy pod názvom Mŕtva duša I. – IV. jasne dávajú percipientovi najavo, o čo pôjde. Nájdete tu svet po smrti, ale aj svet prosenia o odpustenie a svet pokory. Maľby sú však veselé, čím mám na mysli zároveň aj to, že autor používa ľahkú iróniu (Kostra anjela mi napríklad pripomína Van Goghovu Lebku so zapálenou cigaretou…), miestami až sarkazmus (Modlitba so smrťou) pri úvahe, čo sa stane s ľuďmi po smrti. Túto tému a jej spracovanie až detsky ľahko dosahuje práve zvolenou farebnosťou a typom kľačiacich postáv primitívneho umenia. No nejde tu v nijakom prípade o detskú či naivnú maľbu. Práve naopak. Maľba je starostlivo premyslená do posledného detailu. Nájdeme tu radenie motívu niekoľkokrát za sebou ako napríklad pri Prosičoch, čo však nenudí, lebo vždy ten istý motív je zobrazený odlišne. A zľahka.
Zopnuté ruky postáv v štyroch maľbách pod názvom Prosiči predstavujú prosbu, modlitbu, meditáciu o Bohu, smrti, živote… a vlastne o nádeji. Zaujímavá až provokačná je maľba Všetci ľudia budú bratia ukrižovanej ženy medzi mužskými postavami, čím môže byť vyjadrená nielen pokora, ale zároveň aj sila, moc, či ak chcete vláda. Rovnako ma upútala maľba Modlitba so smrťou, kde sa modlí čert a pri ňom sa modlí aj kostra. Ohromujúco pôsobí jeho veľkosť a sýta červená farba. Ormandíkova gestická maľba priam ohromí, či uchváti percipienta. Autor nás zbavuje zjednodušujúceho pohľadu na krásu a harmóniu. Jeho tvorba nemá nič spoločné so symetriou, uhladenosťou, no maľba je zároveň skutočná, osobná. Diela sú veľmi farebné, na môj vkusu až príliš, no treba v tom vidieť autorov zámer. Je to preto, lebo Ormandík verí, že obrazy prenášajú energiu. Tým, že ide o figurálnu maľbu hovorí zároveň aj to, že chce hovoriť o človeku. Kolíše medzi expresívnou a realistickou polohou, čo môže byť na jednej strane výhodou, ak v tom percipient uchopí zámer autora, ale aj nevýhodou, ak tento zámer neodhalí. Autor zahadzuje akýkoľvek pátos, čo oceňujem. Hoci zobrazuje veci nejasné, neznáme, posmrtné, aj tak sú plné života. Figúra je preňho nositeľom emócií. A zobrazením nahej figúry autor umožňuje percipientovi lepšie ju uchopiť, keďže nie je umiestnená v presnom, konkrétnom priestore, mieste či vopred danej polohe. Z toho možno vyvodiť, že ide o afektovú maľbu. Sú to obrazy afektov, poryvov duše. Všetky diela sú plné citu, a takto na mňa ešte vo väčšej miere zapôsobili práve plastiky, ktoré niesli názov Veľkí prosiči. Bude to zrejme použitou formou a materiálom, preto bronz považujem za vhodne zvolené médium. Dá sa ním pomerne jednoducho vyjadriť vnútorný svet a city.
Ormandík zobrazuje aj anjelov, ktorých považuje za niečo medzi človekom a vymysleným tvorom. Rôzne mytologické či nadprirodzené postavy ho vždy fascinovali, čo vidieť aj v jeho ostatnej tvorbe. Anjelov chápe ako božské bytosti sprevádzajúce duše zosnulých po smrti tela. Tento tajomný svet očividne učaril aj Ormandíkovi. Predstavuje ich akoby v bežných situáciách, každodennosti, čím ich robí človeku, nám tu na zemi, bližšími. Zaujímavé na Ormandíkovej tvorbe je aj to, čo sa stalo pre jeho tvorbu príznačné v tejto súvislosti, že anjelov zobrazuje s mužským pohlavným údom, ktorý však nijako nevyrušuje – autor naň neupozorňuje.
Kľačiace postavy, práve Ormandíkovi prosebníci, symbolizujú očistec, možno azda povedať, že nás doň dokonca privádzajú. Ide o predstavy o tom, čo autor nazýva medzisvetom. Ormandíkove výtvarné obrazy o očistci sú vzrušujúce, miestami mierne erotické, takisto melancholické, no aj plné radosti či nádeje. Ocitáme sa tak medzi nebom a peklom, za čo mu patrí vďaka.
PhDr. Jozef Žilinek, PhD.
Ústav literárnej a umeleckej komunikácie
Filozofická fakulta UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
Uvedené ukážky pochádzajú z archívu Mareka Ormandíka a fotografie z výstavy sú od Jozefa Žilineka.