ZVARÍK, M.: Otázky nad Patočkom. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 2.
Cajthaml Martin: Evropa a péče o duši. Patočkovo pojetí duchovních základů Evropy. Praha: OIKOYMENH 2010, 172 s.
Téma duchovného pôvodu Európy sa v súčasnosti zdôrazňuje najmä v súvislosti s procesom európskej integrácie (spomeňme len nedávny spor o znenie preambuly Európskej ústavy), no zároveň predstavuje aj zaujímavý filozofický problém. Azda najznámejší pokus, ako uchopiť špecifickú duchovnosť Európy v našich končinách, predstavuje dielo Jana Patočku a jeho fenomenologicky ladená filozofia dejín, ktorá sa, ako už napovedajú názvy niektorých jeho neskorých spisov, zaoberá povahou európskych dejín vo vzťahu k starosti o dušu. Práve tomuto vzťahu sa venuje Martin Cajthaml. Jeho kniha pritom nie je iba pokusom o výklad Patočkovej starosti o dušu, ako sa trochu skromne proklamuje na obálke, ale túto tému zasadzuje do celkového kontextu Patočkovho myslenia a miestami podrobuje provokatívnej kritike.
V prvej kapitole sa Cajthaml venuje otázke celkovej jednoty Patočkovho myslenia. Správne podotýka, že túto jednotu nenachádzame v rozvinutí jedného myšlienkového systému, ale v spoločnom motíve hľadania pravého ľudského bytia, ktorý sa vinie nielen neskoršími obdobiami Patočkovej tvorby, ale badať ho už v prvotine Přirozený svět jako filosofický problém. Už tu totiž Patočka hovorí o fenoméne sebaodcudzenia a seba-abdikácie. Zároveň tento problém je spoločným menovateľom pri rôznorodej tematike Patočkových publikovaných a nepublikovaných spisov. Cajthaml si pritom nenárokuje na originálnosť svojej tézy, zdôrazňuje len, že u iných autorov ju nachádzame iba implicitne prítomnú, no nie preukázanú.
Druhá kapitola analyzuje starosť o dušu v kontexte Patočkových interpretácií Sókrata a Platóna. Predovšetkým postave Sókrata Patočka v duchu vlastnej koncepcie „boja ducha s predmetnosťou“ pripisuje objav špecificky ľudskej dejinnosti, ktorá spočíva v pohybe problematizácie, v odvrátení sa od danosti smerom k nedanému, čiže k životu, ktorý sa stáva dobrým prostredníctvom úsilia nadobudnúť odopierajúce sa poznanie, čím dochádza ku kultivácii duše. Hodné pozornosti je Cajthamlovo zdôraznenie, že Patočkova interpretácia Platóna už nie je taká samozrejmá a neproblematická, najmä pokiaľ ide o vyzdvihnutie platónskej verzie starosti o dušu. Kým napríklad v koncepcii negatívneho platonizmu Patočka Platónovi pripisuje vinu za zakrytie Sókratovho odkazu, v sedemdesiatych rokoch Platóna pre zmenu „sokratizuje“, aby vyzdvihol jeho duchovný prínos spočívajúci v pohybe problematizácie.
V ďalšej časti Cajthaml charakterizuje Patočkov filozofický koncept dejín. Dejinnosť sa začína Sókratovou starosťou o dušu, pričom tá tvorí duchovné dedičstvo, na ktoré nadväzujú nielen Platón a hellénizmus, ale aj stredoveké kresťanstvo. Vôbec skutočnosť, či a nakoľko je človek dejinný, je možné podľa Patočku určiť tým, ako sa stará o dušu, čiže nakoľko žije bezprostredne v predsudkoch a ako je jeho život sokratovskou problematizujúcou snahou o nedosiahnuteľné poznanie a dobro. Duchovné dedičstvo starosti o dušu od čias renesancie a osvietenstva zažíva úpadok a ten podľa Patočku tvorí jadro krízy dnešného človeka, ktorý sa vzďaľuje vlastnému bytostnému centru.
Cajthaml vykladá Patočkovo chápanie krízy v poslednej kapitole, ktorá sa zaoberá povahou vedecko-technickej racionality. Podľa Patočku sa totiž v dejinách filozofického uvažovania od novoveku presadil trend, ktorého cieľom nebola starosť o dušu, ale starosť o svet v zmysle jeho technického ovládnutia. Zároveň však dáva slovo aj Patočkovým úvahám o pozitívach, ktoré so sebou vedecko-technická racionalita prináša.
Najzaujímavejšiu časť práce predstavuje záver, kde Cajthaml necháva najvýraznejšie zaznieť vlastnú kritiku, ktorá vrcholí v otvorenom konci v podobe provokatívnej otázky. Starosť o dušu totiž podľa Patočku spočíva v nikdy nekončiacom hľadaní, nie na pevnom a nemennom poznaní. No podľa Cajthamla v Platónovej a stredovekej metafyzike ide práve o poznanie a nie iba hľadanie. Ak teda Patočka stavia starosť o dušu viac-menej jednostrannne na sokratovskom základe, tak za cenu interpretačného násilia voči Platónovi a stredovekému kresťanstvu. Provokatívna otázka (kladená najmä súčasným „patočkovcom“?) teda znie: Nie je Patočkova sokratovsky založená starosť o dušu namiesto hermeneutického kľúča k dejinnosti rafinovanou, hoci duchaplnou filozofickou konštrukciou?
Mgr. Michal Zvarík
Centrum fenomenologických štúdií
Katedra filozofie
Filozofická fakulta TU
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
zvarik.michal[zavináč]gmail.com