Juríková, E.: História ako zrkadlo. In: Ostium, roč. 7, č. 2, 2011.
Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov I, II. Bratislava: Kalligram 2008, 1052 a 1048 s.
Známy výrok historia magistra vitæ sa u antických spisovateľov premietol do úsilia objasniť nielen jednotlivé historické udalosti, ale zachytiť aj vzájomné dejinné súvislosti a pochopiť myslenie vojvodcov, štátnikov a politikov, ktorí ovplyvnili históriu a nezmazateľným spôsobom sa do nej zapísali.
Jedným z gréckych autorov, ktorého dielo sa stalo povinným čítaním v školách, je grécky spisovateľ, historik a filozof Plutarchos (46 – 127). Pochádzal z Chaironei a po štúdiu a dlhom cestovaní po vtedy známom svete sa ako štyridsaťpäťročný usadil v rodnom meste, založil filozofickú školu, zapojil sa do verejného života a pustil sa do písania. Stal sa plodným autorom, veď v staroveku sa počet jeho známych diel vyšplhal až na 227: písal etické a morálne spisy, v ktorých sa zaoberal otázkami bežného života (O vzdelávaní, O hudbe), ale aj diela venované prírode, filozofii (O siedmich mudrcoch) a osobitne i ženám (Útecha žene, Cnosti žien). Jeho najznámejším spisom sú však Paralelné životopisy, v ktorých neskôr našli inšpiračné zdroje aj dramatici, ako napríklad William Shakespeare či Jean Racine.
Hoci v priebehu 20. storočia existovali na Slovensku snahy vydať kompletný preklad Plutarchových životopisov, na rozdiel od českých susedov sa to podarilo až v prvom desaťročí tohto storočia. V roku 1953 preložil a vydal vybrané životopisy klasický filológ Miloslav Okál ako prvý zväzok edície Slovo antiky, v roku 2008 ich všetky preložili a pre vydavateľstvo Kalligram pripravili na vydanie jeho mladší kolegovia Peter Kuklica a Daniel Škoviera.
V čom spočíva výnimočnosť a zaujímavosť Plutarchovho diela aj pre súčasníka? Samotný autor zdôvodňuje jeho vznik v úvode, keď píše: „História mi je sťa zrkadlo, pomocou ktorého sa pokúšam ako-tak zdokonaľovať vlastný život a formovať ho do podoby cností tých osobností, ktoré opisujem.“ Táto myšlienka sa vinie celým, inak obdivuhodne rozsiahlym a na informácie bohatým dielom. Autor zostavil a chronologicky zoradil dvojice významných mytologických a historických osobností staroveku, pričom jeden z páru (išlo výlučne o mužov) pochádzal vždy z gréckej a druhý z rímskej oblasti. Pri písaní jednotlivých životopisov postupoval rovnako: zaoberal sa pôvodom a rodinným životom, vojenskou či politickou kariérou, víťazstvami i prehrami na bojisku, v spoločenskom či súkromnom živote a nakoniec spôsobom a príčinou smrti. Zaujímavé je pozorovať, ktoré vlastnosti si zvolil za najvýraznejšie, čo považoval u osobností za prínosné a v čom nachádza u dvojíc synkrézu. Pretože hoci má dielo historický ráz, autor považoval jeho prínos predovšetkým v morálnom ponaučení sa z minulosti pre súčasníkov i ďalšie generácie.
Pre čitateľa je obzvlášť pútavé, že po každej dvojici pristúpil Plutarchos k porovnaniu, keď nachádza paralely v povahách, životných osudoch, činoch a rozhodnutiach a pokúša sa ich analyzovať, prípadne predpokladať vývin pri inom, opačnom rozhodnutí. Plutarchos ako historik a filozof v jednom na pozadí životných osudov vyzdvihuje etický a morálny rozmer mužov a ich skutkov či karhá amorálne správanie a charakterové vlastnosti, ktoré spôsobili vojenskú či politickú prehru, ba dokonca záhubu.
Medzi päťdesiatimi životopismi nachádzame spárované také postavy, akými boli bájni zakladatelia miest Theseus a Romulus, z ktorých prvý bol počatý proti vôli bohov, čo poznačilo celý jeho život, a druhý prepojil dva kmene, čím dal základ budúcemu rozmachu a moci Ríma; ďalej macedónsky kráľ Alexander Veľký a rímsky politik Caesar, ktorých porovnanie sa bohužiaľ nezachovalo. Ďalšiu dvojicu tvoria zákonodarcovia Solon a Publicola nenávidiaci tyraniu, pričom u prvého Plutarchos vyzdvihuje začiatok kariéry a u druhého jej koniec.
K najväčšiemu rímskemu rečníkovi Marcovi Tulliovi Ciceronovi priradil autor životopisov nemenej známu grécku paralelu a jeho vzor – Demosthena. Spájala ich schopnosť rečniť a spravovať štátne záležitosti, no zatiaľ čo Grék vynikal nad Rimanom dôstojnosťou, vážnosťou a nezdobenosťou reči, Riman ho naopak prevýšil dôvodom svojho vyhnanstva, ktorým bol „najkrajší čin, pretože zbavil vlasť najväčších zločincov“ (s. 400).
Zastavím sa ešte pri jednej dvojici – Pyrrhovi a Mariovi. Známe Pyrrhovo víťazstvo poznačilo už v staroveku mienku o tomto vojvodcovi. Plutarchos opisuje, akým spôsobom vojenský taktik Pyrrha vynikajúci fyzickou silou i vojenskými schopnosťami premrhal všetky víťazstvá pre svoju neskrotnú túžbu po vzdialených veciach. Paralela so sedemnásobným rímskym konzulom Mariom, ktorý sa stal v starobe pijanom a po smrti ho nahradil jeho ešte krutejší syn, vytvára obraz varujúci pred mužmi bažiacimi za vecami, slávou a neobmedzenou mocou.
Plutarchove Paralelné životopisy sú pre veľký rozsah i množstvo obsiahnutých informácií náročnou výzvou pre každého prekladateľa. Aj keď sa na ich preklade do slovenčiny podieľali dvaja klasickí filológovia, na plynulosti a štýle to nie je badateľné. Čitateľ tak dostáva do rúk pútavý a prehľadný text, k čomu prispievajú aj prekladateľmi zaradené stručné obsahy na začiatku každého životopisu, vysvetlivky a poznámky radené na koniec i literárne ladený doslov z pera Petra Kuklicu.
Vydanie Plutarchovho pre čitateľa stále poučného diela umožňuje slovenskej verejnosti priblížiť sa ku koreňom grécko-rímskej civilizácie, pretože nijaký európsky národ nemôže spoznať a pochopiť vlastné dejiny bez poznania dejín týchto dvoch národov. Môžem len vysloviť prianie, aby ostatné slovenské vydavateľstvá nasledovali príklad vydavateľstva Kalligram a do svojich edičných plánov vo väčšej miere zaradili preklady diel antických autorov, a to nielen v reedíciách.
Mgr. Erika Juríková, PhD.
Katedra klasických jazykov
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava