Pod „problémom zla“ sa zvyčajne rozumie klasický problém,ako zosúladiť jestvovanie transcendentného, slobodného, dobrého a všemohúceho Boha stvoriteľa s existenciou zla vo svete a v prírode. Dá sa povedať, že táto otázka je v dejinách prítomná permanentne. S novou intenzitou sa opäť nastolila po strašných zlách,ktoré spôsobili posledné dve svetové vojny, rôzne prírodné katastrofy, ale jej riešenie podnietili aj novodobé vedecké poznatky o vývoji a fungovaní sveta. Nové riešenie tejto otázky poskytuje analytická argumentačne orientovaná filozofia náboženstva v anglicky hovoriacich krajinách. Či tieto poznatky a postupy umožňujú vyriešiť alebo aspoň lepšie pochopiť problém najmä fyzického zla, skúma Mária Spišiaková v monografii Zlo v Božom stvorení. Riešenie problému zla v analytickej filozofii náboženstva. Nakoľko na Slovensku i v Čechách je nedostatok vlastnej i prekladovej literatúry s touto tematikou,uvedená monografia je vzácna. Spišiaková sa v nej pokúša nájsť uspokojivé riešenie najmä problému fyzického zla, ktoré nemá byť len obranou teizmu proti ateistickým argumentom zo zla zameraným proti jestvovaniu Boha-stvoriteľa, ale má zároveň podporiť racionálny základ teizmu ako systému koherentných tvrdení,ktorých pravdepodobnosť nemožno odvádzať len na základe evidencie, ktorú poskytuje zlo vo svete. Ako metódu si zvolila prístup analytickej filozofie náboženstva.

Monografia je rozdelená do troch kapitol. V prvej kapitole rieši jazykovú stránku problému. Pojmom „zlý“ totiž vyjadrujeme istý hodnotiaci súd, ktorý je často spojený s emóciami alebo subjektívnym pohľadom. Preto je potrebné „zobjektivizovať“ termín zla tým, že sa odstránia subjektívne psychologické a hodnotové postoje. Všeobecne sa ako zlé chápe to, čo negatívne zasahuje ľudskú bytosť v jej fyzickom alebo duchovnom rozmere. Ak je príčinou takéhoto zla morálne zodpovedný konateľ, ide o morálne zlo; ak sú príčinou isté skutočnosti vo svete, ktoré sa objavujú ako výsledok diania v prírodnom, biologickom či nebiologickom svete, ide o fyzické zlo. Druhým kľúčovým pojmom je pojem Boha. Keďže argumenty zo zla sa snažia vyvrátiť alebo aspoň spochybniť jestvovanie Boha tým, že vylúčia niektorú z jeho esenciálnych vlastností, je potrebné vymedziť, ako chápeme najdôležitejšie Božie vlastnosti, ktoré sú v týchto argumentoch napádané –a to všemohúcnosť, vševedúcnosť, (morálnu) dobrotu a slobodu. Všetky tieto atribúty totiž nutne patria k teistickému pojmu Boha, a ak by mu čo i len jeden chýbal, nebol by to už Boh. Okrem terminologických spresnení v prvej kapitole autorka predstavuje riešenia problému zla v kresťanskej tradícii, ako ich zaviedli sv. Augustín, sv. Irenej, G. W. Leibniz. Okrem toho ponúka dve novšie filozofické koncepcie, ktoré nie sú formulované ako teodícea, no odpoveď na problém zla je v nich zakomponovaná a predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich novátorského prístupu k vysvetleniu vzťahu Boha a sveta. Ide o prístup P. Teilharda de Chardin, ktorého charakteristickou črtou je evolučný pohľad na svet. Fyzické utrpenie a morálne chyby sa v ňom objavujú nevyhnutne, a to nie v dôsledku nedostatočnosti stvorenia, ale v dôsledku samotnej štruktúry jeho existencie, ako nevyhnutné produkty zjednocovania mnohosti. Druhou koncepciou je prístup procesuálnej filozofie a teológie. Vychádza sa zo skutočnosti, že problém zla nebol úspešne vyriešený v dôsledku nedostatkov tradičnej predstavy o Bohu a nedostatočného zadefinovania jeho vlastností, a preto je potrebné Božie atribúty nanovo premyslieť. Najdôležitejší je pritom atribút všemohúcnosti, ktorý v tradičnom chápaní nezohľadňuje dialogický vzťah Boha so svetom. Preto jeho autori navrhujú chápať Boha ako najvyššiu kreativitu umožňujúcu vznik nižších, no rovnako kreatívnych foriem. Táto nestvorená slobodná moc zabezpečuje vznik jednoty a mnohosti.Svet je v tomto ponímaní procesom smerujúcim k definitívnemu zjednoteniu a zlo vzniká ako nevyhnutný dôsledok tvorivej slobody tvorstva. Ťažisko diskusie o zle sa tak presúva do širšieho rámca fungovania a vývoja sveta ako takého. Uvedené skúmania autorku priviedli k tomu, že k filozofickému problému zla možno v zásade pristupovať dvojako – možno ho chápať ako logický problém, teda logický spor medzi existenciou zla a jestvovaním Boha, alebo ide o evidenciálny problém, keď existencia zla vo svete znižuje pravdepodobnosť jestvovania dobrého a všemohúceho stvoriteľa sveta. 

Riešenie logického problému zla je predmetom druhej kapitoly. Spišiaková najskôr podrobne predstavuje argumenty zo zla J. Mackieho, J. H. Sobela a Q.  Smitha. V logickom argumente ide v zásade o trojicu tvrdení, ktoré nemôžu byť súčasne pravdivé. Mackie uvádza tvrdenia: „(1) Boh je všemohúci, (2) Boh je dokonale dobrý, a predsa (3) zlo existuje“. Sobel formuluje svoj argument akoby v konfrontácii s Leibnizovou teóriou o najlepšom možnom svete a tvrdí, že keďže náš svet nie je najlepší z možných svetov, nemohol ho stvoriť dokonalý stvoriteľ. Smith zasa argumentuje tým, že všemohúci Boh mohol stvoriť slobodné bytosti tak, aby nikdy nespáchali zlo. Keďže to neurobil, je zodpovedný za zlo vo svete a nie je dokonale dobrý. Na Mackieho argument najlepšie odpovedal A. Plantinga. Ak sa Boh rozhodol stvoriť významne slobodné bytosti, musel prijať riziko, že vo svete bude okrem dobra prítomné i zlo. V takom prípade totiž Boh sám nemôže aktualizovať svety, ktoré sú závislé na slobodnom rozhodovaní ním stvorených osôb. Boh nijako nemôže zaistiť, aby tieto osoby konali vždy len dobro. Preto aj keď je Boh nekonečne dobrý, nemôže odstrániť všetko zlo. Plantinga vychádza z toho, že ak majú mať stvorené bytosti morálne významnú slobodu, musia mať reálnu možnosť vykonať alebo nevykonať morálne významný čin, a preto im Boh nemôže odňať žiadnu z týchto možností bez toho, aby im tým neodňal aj slobodu (s. 141). Podľa J. Hicka je dôvodom, prečo sa Boh rozhodol stvoriť slobodné bytosti, Boží plán, podľa ktorého sa ľudia majú v morálnom zmysle vyvíjať od počiatočného egoizmua zneužívania druhých pre vlastné ciele, až k nezištnému obetovaniu sa pre druhých a zabúdaniu na seba v službe iným. No ešte dôležitejšie je, aby rozvíjali svoj vzťah k Bohu. Práve na to, aby ľudia mohli odpovedať Bohu úctou, dôverou a láskou, musia byť slobodní. Ak by Boh stvoril ľudí tak, že by ho museli milovať, musel by klamať sám seba, že je to skutočne človekovo rozhodnutie. Preto Boh zostal pred človekom čiastočne skrytý (v epistemickej vzdialenosti), aby človekovo rozhodnutie pre neho nebolo skutočne ničím podmienené. Ani uvedení autori však vo svojich riešeniach nedokázali dostatočne zdôvodniť existenciu fyzického zla, ktorá sa často javí ako nezmyselná. 

V tretej kapitole autorka rieši evidenciálny problém zla. Zástancami tohto typu argumentov sú W. Rowe, D. Hume a P. Draper.  Rowe vychádza z dvoch konkrétnych prípadov zla: zdĺhavá a bolestná smrť sŕňaťa v horiacom lese a smrť päťročného dievčatka, utýraného na smrť opitým priateľom jeho matky (s. 153). Na základe nášho doterajšieho poznania nevieme nájsť žiadny dôvod, ktorý by dával zmysel takýmto zlám, a to nás podľa Rowa oprávňuje tvrdiť, že existujú prípady takého zla, ktoré skutočne nie je ospravedlniteľné žiadnym dobrom. Táto skutočnosť znižuje pravdepodobnosť, že jestvuje Boh, lebo dobré a všemohúce jestvujúcno nedopustí nič, pre čo by neexistoval rozumný a pozitívny dôvod. P. Draper prevzal argumentáciu od D. Huma. Jeho argument je založený na porovnávaní konkurenčných hypotéz o vzniku sveta – teistickej hypotézy o dobrom stvoriteľovi a naturalistickej hypotézy. Ich pravdepodobnosť sa skúma vzhľadom na evidenciu, že živé stvorenia (ľudia i zvieratá) vo svete zakusujú bolesť a slasť, ktorá však nie je vždy biologicky užitočná,a často nemožno nájsť ani iný, napríklad morálny dôvod pre jej existenciu.Zatiaľ čo naturalistické vysvetlenie sa uspokojí s tým, že ak nie je niektorá bolesť alebo slasť biologicky užitočná, potom je jednoducho dielom náhody – a teda pátrať po jej dôvode nemá zmysel – teistické vysvetlenie,ktoré ráta s dobrým Bohom, musí vysvetliť, prečo nastávajú. Teistická hypotéza teda vysvetľuje viac, preto má širší rozsah a v istom zmysle je komplikovanejšia. Draper z toho uzatvára, že je menej pravdepodobná ako naturalizmus. Napriek tomu, že sa zdá, že evidenciálne argumenty zo zla, brané ako partikulárna evidencia skutočne znižujú pravdepodobnosť jestvovania dobrého stvoriteľa, pri oboch typoch týchto argumentov možno konštatovať, že pokiaľ ich autori chcú vyvodzovať univerzálny záver o iracionálnosti teizmu, ich primárnym nedostatkom je, že sa obmedzujú len na jeden druh evidencie – existenciu zla. Je zrejmé, že užšie zameraná naturalistická hypotéza, ktorá sa zaoberá len vývinom živých bytostí, na tento problém v istom zmysle odpovie lepšie, no neodpovie na ďalší rad otázok súvisiacich nielen so zmyslom utrpenia a smrti, ale aj so zmyslom života či s pôvodom morálnych a prírodných zákonov. Navyše ďalšie teórie založené na prírodovedných poznatkoch ohľadne vývoja a fungovania nášho vesmíru ponúkajú možnosť doplniť teodíceouo vysvetlenia, ktoré podporia teizmus. 

Autorka si za cieľ stanovila zhromaždiť a prehĺbiť poznatky súvisiace s problémom zla. Skúmala nielen argumenty protiteistickej viere v Boha, ale súčasne skúmala aj teistické tvrdenia a ich koherentnosť. Keďže problém zla tvorí súčasť predmetu filozofickej teológie na teologických a filozofických fakultách, študenti a zároveň celá odborná verejnosť dostávajú do rúk veľmi cenný materiál.

PhDr. Oľga Gavendová, PhD.
Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta
Univerzita Komenského v Bratislave
Kapitulská 26
814 58 Bratislava
gavendova@frcth.uniba.sk