Fapšová, Z.: Žena. In: Ostium. Roč. 4, 2008, č. 1.
I.
Horiaca voláš do ticha:
vypučíš nahé telo
do svetla s chladnými ústami:
toto je miesto, kde sa ohýba
kvapka vody.
Toto je okamih, kedy zovreté telo
vypudí všetko.
Privádzaš na život. Kostrička. Údiv.
Vydrž,
lebo človek sa stále zlepšuje,
na špik kosti,
s trpezlivosťou ukladá a vrství
ďalšie polohy, pocity,
trasľavý štetec,
vlhkosť v rozkvitnutej lipe,
vrásky od smiechu,
tisícročnú vášeň.
Uveríš tomu?
Nakoniec aj tak nezhasne, nezomdlie
tvoj pocit.
Budeš sa s ním stále zobúdzať
a raz s ním krásne umrieš.
II.
Plechové uši,
oceľové slová,
aj tak si milovaná,
princezná krídel a pohyblivej jari.
Čakáš na spomienku?
V pukline okna vidíš celý život zlomený.
Holubice v bielom plášti doňho stále narážajú.
Popoluška,
vtáky ti lietajú cez uzavreté ústa.
Prečo si sa tak predčasne skryla do ich kože?
III.
Pokojne sa plazíš do kuchyne.
S rastlinami na okne si spievaš ľudové.
Ach, ako ťa bolí pomyslenie na zánik.
IV.
Prach a kríž:
za dverami vo svojej útulni
naschvál si nakladáš na ramená ostré kláty dreva.
Bolí, vrýva sa.
Plačeš pritom ako horúca para.
Modlitba a zánik, mamička.
V kamenných oblúkoch sa zvinie telo mníšky,
obrastie rastlinami
a duša odpláva červenou riekou
k nemu:
aj ty by si chcela takú smrť.
V.
Hľadíš na bezmocnú ikonu,
cítiš sa ako
Bachove suity na violončele.
V ktorom dieťati sa premeníš?
VI.
Cingá surový zvon.
Nechýba ti žiadna modlitba,
skáčeš z jednej ženy do druhej,
máš stovky hlasov.
Kde je tvoja hranica, cez ktorú kráčaš len vo sne?
Fatamorgána.
Žiarenie.
Fialové oči, prestreté na stole,
buchot zvonov,
ako v katedrále,
krátko pred zotmením.
VII.
Biela pokožka
lesklá ako tanier.
Už prichádza kosa?
Budú ťa milovať,
aj tvoje mlčanie budú milovať,
aj tvoje telo bez vlasov,
namiesto ktorých máš ďatelinu.
Už nehýb rukami, lebo si ich zničíš.
Len pokojne lež.
VIII.
S vôňou fialiek sa zobúdzaš ako Edith Piaf,
zamatový výkrik:
tvoja dávna prezývka.
Na chodbe výbuch po očiach.
Si voňavá ako na jar.
V tomto okamihu sa pretŕha vyblednutá pupočná šnúra.
Zrastáš so zemou.
Si popínavá ako brečtan,
túliš sa k mojim rukám.
Na chodbe výbuch po tebe,
vôňa bielej kože,
zastavenie dychu.
IX.
Veľké oči.
Máš krídla ako zrkadlá.
Kráčaš k oltáru,
stmieva sa, a ty máš telo aj pery biele, holubičie.
Ešte jeden deň života.
Zachráň ma, Pane Bože.
Zamotaný vzduch medzi zvonmi
prelietava k tvojim ústam.
Si netrpezlivá.
Dotýkaš sa Ježišovho chrbta.
X.
Zazvonili.
Čo je s tebou?
Jemná duša ako záclona
ofukuje vlasy na čele,
vlnky kozmonauta a baletky,
cínových vojačikov a umelých bábik.
Naše malé svety
teraz celé objímaš.
Si úplne biela, na viac vrstiev,
čistá ako tkanina, horiaca figurína.
Prerastáš oči.
Hudba vo zvonoch
znie na tvoju slávu.
Zakvitneš znova o rok.
Zuzana Fapšová
Študentka psychológie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity
Hornopotočná 23
918 43 Trnava