Mičko, J.: Za hranicou verša. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 4.
Emmanuel Levinas: Beyond the Verse. Talmudic Readings and Lectures. Preložil Gary D. Mole. London: Continuum 2007.
Po prevažne filozofických textoch sa k čitateľovi dostáva pozoruhodný súbor esejí francúzskeho filozofa Emmanuela Levinasa napísaných medzi rokmi 1969 – 1980 s poetickým názvom Beyond the verse (Za hranicou verša). Autor sa tu predstavuje nielen ako znamenitý filozof, ale aj erudovaný teológ, politológ či právnik.
V esejach dominujú prevažne teologické témy, ale zarezonujú tu aj politické a sociologické otázky. Tematicky sa preto kniha rozčleňuje na úvod a štyri časti, v ktorých Levinas sprostredkúva vybrané fundamentálne problémy každej z nich, a z myšlienkového hľadiska ju môžeme rozdeliť na ďalšie dve časti: teologickú časť a druhú časť, ktorá sa zaoberá sociálnymi, politickými a kultúrnymi otázkami.
Dielo je prehľadne koncipované, čo svedčí o autorovom systematickom prístupe, a jednotlivé eseje poukazujú na jeho postupný literárny a myšlienkový vývoj. Najzaujímavejšie pôsobí práca s vyjadrovacím aparátom. V politických textoch je jazyk strohý, striktne kumulatívny, ba pôsobí až mechanicky, ale pri čítaniach z Talmudu a v teologickej časti sa postupne mení a začína oplývať poetickými metaforami a magickou hĺbkou.
Do problematiky nás jasne vovedie stručný úvod, v ktorom Levinas poukazuje na obrovskú tvorivú silu Božieho slova ukrytého v Tóre, ktoré malo vplyv na rozvoj Descartovej či Spinozovej filozofie. Nemenej dôležité je spytovanie sa a následné vymedzenie ostrej hranice medzi sakrálnym a profánnym svetom. Autor citlivo poukazuje na to, že dôsledkom tohto ohraničenia bol nielen vznik profánnej literatúry reprezentovanej Shakespearom, Dantem, Goethem či Puškinom, ale aj to, že malo rozhodujúci vplyv na antropológiu, humanizmus či ľudskosť ako celok. Záver úvodu ukončí poukaz na dôležitosť Božieho mena. „Boh prehovorí,“ uvádza Levinas v pascalovskom duchu, „nie ako idea, ale ako živý Boh.“ Pritom nezabúda podotknúť, aké dôležité je „čítať Božie slovo v jazyku fenomenológie, ktorá z abstraktného vytvorí konkrétne“.
Prvá časť sa venuje piatim čítaniam z Talmudu (ide o traktáty Menahot 99a – 00a, Makoth 10a, Yoma 10a,Sotah 37a–b). V týchto čítaniach sa autor venuje modelu západnej kultúry, pričom poukazuje na spor medzi Židmi v babylonskej a alexandrijskej diaspóre. Čitateľa uchváti pomerne podrobný prierez dejinami židovského národa, otázka židovskej duše či úloha Tóry tvoriacej základnú štruktúru judaizmu.
„Tóra je svedkom našej histórie… svedkom toho, čo žijeme, aj čo hovoria naše ústa… stôl štúdia a stôl svätosti.“ Levinas vyzdvihuje úlohu Rabiho Gamaliela, ktorý autorizoval prenikanie gréckej kultúry do židovského života. Dôležité miesto priraďuje gréckemu jazyku, jazyku vzdelanosti a v Tóre a gréckej vzdelanosti vidí základ západnej kultúry. Traktát Makoth 10a je venovaný Jeruzalemu. Autor mu priraďuje nádherné prívlastky: jednotné mesto, svätý, pozemský, nebeský, večný – a v závere dodáva: „Jeruzalem bude vybudovaný ako harmonické mesto.“ Myšlienka pozemského Jeruzalema je základom sionizmu. „Ak študujeme Tóru, Jeruzalem je veľmi blízko…“ Yoma 10a vyjadruje znepokojenie nad historickými nepriateľmi Izraela, nad Perziou a Rímom. Kto zvíťazí? Zvíťazí jedine mesiáš. „Príchod mesiáša je základnou podmienkou konca histórie.“ A v traktáte Sotah 37a–b rezonuje jediná fundamentálna otázka: „Aký zákon zvoliť pri riadení každej aj duchovne orientovanej spoločnosti?“ Pre Židov je táto otázka irelevantná, pretože majú Tóru.
V závere týchto čítaní z Talmudu sa nachádza časť venovaná Paulovi Ricœrovi, ktorá sa zaoberá jazykom, presnejšie – ako to Levinas nazýva – hovorením. Vyzdvihuje náboženský jazyk, ktorý nazýva „slovom Božím, hovorením o Bohu, hovorením Boha, či Božím svetom“. Poukazuje na jeho poetickosť, imaginatívnosť, množstvo metafor a symbolov, pretože najlepšie preniká do hĺbky ľudskej duše. „Judaizmus je založený na náboženskom diskurze.“ V závere nezabúda podotknúť, že poetický jazyk sa stáva dvojsečnou zbraňou, „lebo môže vyvolať strach z Boha, alebo odhaliť jeho lásku“. Pred oboma „má človek často strach“.
***
Druhá časť sa venuje teológii ako takej. V nej Levinas poukazuje na možnosť vyjavenia transcendentna cez exegézu, pričom čítanie Tóry by malo byť založené na hermeneutickom základe. Pomerne veľký priestor sa venuje otázke Božích mien. Štúdia vznikla na základe otázky profesora Enrica Castelliho, ktorý sa Levinasa opýtal: „Povedz mi Božie meno z Talmudu.“ Levinas argumentuje traktátom Šebúoth 35aa predstavuje Boha priamoz Tóry, keď hovorí o El, Eloha… a charakterizuje Boha pomocou jeho atribútov: veľký, majestátny, silný, jeden…
Upozorní na možnosť Jeho pomenovateľnosti,či nepomenovateľnosti analógiou s Platónovým dialógomParmenidés a prechádza do modernej západnej filozofie, ktorá sa miestami snaží vymedziť či tematizovať Boha „ako absolútno, poznanie či diskurz“. Nakoniec vedie Levinas dialóg medzi Bohom Talmudu a bohom filozofie.
V tretej eseji je načrtnutá otázka vzťahov v židovskej tradícii, pričom nezabúda poznamenať, že vzťah je nositeľom tradície, čomu zodpovedá živý vzťah Žid – Boh a Boh – Žid.
Jadro teologických esejí vykresľuje obraz Boha v podaní myšlienok slávneho žiaka Gaóna z Vilna Rabiho Hajima Voloshinera (1749 – 1821), ktorý sa považuje za talmudistického génia, čím sa zviditeľňuje komunikácia prevažne talmudisticky orientovaného Levinasa so židovskou mystikou.
Vo svojich komentároch je Rabi Voloshiner inšpirovaný Aristotelom, novoplatonizmom a gnostickou kozmológiou. Jeho argumentačná technika sa opiera predovšetkým o Maimonidove spisy. Táto prednáška je venovaná vzťahu striktného rabínskeho racionalizmu ku chasidskej mystike, (Rabi Voloshiner vyčíta nemiestne kabalistické špekulácie o cimcumu – prevteľovaní duší), otázke Boha, duše a človeka. O vzťahu filozofie a teológie hovorí Rabi toto: „Nie Descartes, nie Leibniz, nie Spinoza, hoci je iba niekoľko sto kilometrov od Kráľovca, Jeny či Berlína – nie znak Kanta, Fichteho, alebo Hegela“, ale komentáre rabínov obsiahnuté v Midraši. V tejto časti jasne vidieť Levinasove sympatie k tomuto autorovi.
Záver teologických esejí nesie názov Spinozov návrat a autor sa vracia k Spinozovým etickým poukazom na vyjavovanie sa Boha. Po krátkom predstavení jeho diela prechádza k hĺbkovej analýze vybraných statíEtiky. Z textu jasne vyplýva, že Levinas priaznivo hodnotí nielen jeho dielo, ale považuje Spinozu zapharise (perus him – oddelený, v ľudovom jazyku „farizej“), učenca podrobne oboznámeného s obsahom Talmudu.
***
Štvrtá časť nesie názov Sionizmus a má politický charakter. V eseji Štát cisára a Štát Dávida hľadá paralely medzi profánne orientovaným štátom (Eakth) a možnosťou vzniku sakrálneho štátu v takej forme, v akej si ho putujúci Židia po stáročia uchovávali vo svojej tradícii. Čitateľ tu môže objaviť paralelu medzi moderným štátom Izrael a biblickým Izraelom kráľa Dávida. Myšlienkovo neprestáva rezonovať ani Augustínovo Civitas Dei. Úderným momentom je Levinasov výkrik: Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie!
Filozof venuje pomerne veľký priestor aj kresťanstvu, pričom ho považuje za nositeľa židovského odkazu, či presnejšie, označí ho za zlepenca židovsko-rímskeho odkazu. Zásadne odmieta machiavellistickú koncepciu vlády zo strachu pred možným vznikom anarchie a uprednostňuje biblické chápanie, citujúc pritom Tóru Dt 17, 14 – 22 a I Sam 8. Levinas sa predstaví ako erudovaný znalec histórie, sústavne poukazujúci na minulosť, kedy Boh daroval Izraelu Tóru a oni (Židia) „ju čítali po všetky dni svojho života“. Načrtáva obraz kráľa Saula, predovšetkým neradostný koniec jeho vlády. Cestu Izraela vidí vo „vernosti Tóre“ a „s málom peňazí“ byť pripravený na odchod z Egypta a viesť vandrovný život. Kľúčovou sa stáva otázka Ius Divinum, ktoré vidí v práve na život – Nezabiješ!
Podporný aspekt štátnosti nachádza Levinas v mesianizme, pričom vychádza z Maimonidovho traktátuYad Ha-Hazak, kde Maimonides spája židovský štát s tisícročnou vládou mesiáša. Právo môže mať kodifikovaný, ale aj nepísaný charakter obsiahnutý vo forme tradície. Argumentuje postavami z Tóry (kráľ Dávid, Dávid a Betsabe, Jeroboam), pričom podotýka, že „ak Izrael kráčal po cestách Pána“ (na báze Tóry), bolo všetko v poriadku, ale keď sa odklonil, nasledoval pád. Štát cisára je aj miestom korupcie a idolatrie, pričom štát Dávidov by sa mal opierať o Tóru a Boha.
Levinas uvažuje o politickom monoteizme (zatiaľ nebol formulovaný nijakou z rabínskych škôl), ktorého ústrednou myšlienkou by bol návrat na Sion. Dan Avni Segré, profesor na právnickej fakulte v Haife, v seminári pre arabských študentov poukazuje na návrat na Sion (Späť na Sion!), kde vidí hlbší príklon nielen k židovským koreňom, ale aj možnú perspektívu zlepšenia vzťahov medzi Židmi a Arabmi.
V závere Levinas hovorí: „židovský štát nie je len miestom na planéte, ale aj eschatologickou zemou so svätou históriou, … pretože Izrael vždy bude niesť vo svojej politike monoteistický odkaz…
Keď v roku 1948 vznikol [štát Izrael], bol rovnako izolovaný ako Abrahám pred štyritisíc rokmi, keď vykročil na cestu, lebo návrat do zeme [paralela s návratom z Egypta] je špecifickým problémom celkovej národnej domestikácie…“
Kniha Za hranicou verša nie je špecifická iba z hľadiska jej mnohotematickosti, ale v nemalej miere poukazuje aj na hodnotu osobnosti Emanuela Levinasa.
Mgr. Ján Mičko
absolvent študijného odboru Filozofia
Filozofická fakulta TU v Trnave