ZELINOVÁ, Z.: Xenofón nie je druhotriedny mysliteľ. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 3.
Michael A. Flower (ed.): The Cambridge Companion to Xenophon. United Kingdom: Cambridge University Press, 2017, s. 520.
Tradícia vydávania „sprievodcov“ k jednotlivým postavám antickej filozofie vznikla v 90-tych rokoch minulého storočia na Cambridgskej univerzite. Hlavným cieľom týchto kolektívnych prác je poskytnúť základnú orientáciu v ústredných témach študentom vysokých škôl a prezentovať aktuálny stav bádania aj širšej odbornej verejnosti. Keďže sa sprievodcovská literatúra snaží osloviť najmä tieto dve skupiny čitateľov a spojiť tak základné štúdium so špecifickým odborným výskumom, ide o významný projekt. Sprievodcov začali postupne vydávať aj ďalšie organizácie – medzinárodné vedecké vydavateľstvo Wiley-Blackwell a Bloomsbury Publishing.
Zo sprievodcov k antickým filozofom klasického obdobia vyšli doposiaľ štyri tituly venované Platónovi a jeho dielam (1992, 2006, 2007, 2012), päť titulov venovaných Aristotelovi (1995, 2009, 2013, 2014a, 2014b) a tri tituly venované Sókratovi (2006, 2010, 2013). Nakladateľstvo Cambridge University Press sa minulý rok rozhodlo rozšíriť túto tradíciu a vydalo po prvý raz sprievodcu aj k doposiaľ často marginalizovanej postave filozofie klasického obdobia, ku Xenofóntovi.
Odborníci venujúci sa sókratovským štúdiám, resp. antickej filozofii vo všeobecnosti, sa pomerne často stretávajú s predsudkom, že Xenofón oproti Platónovi predstavuje akéhosi druhotriedneho mysliteľa. Tento predsudok však pracuje aj s pozitívnym tvrdením – Xenofóntov portrét Sókrata nedosahuje takú filozofickú hĺbku ako ten Platónov, zato je oveľa viac historický, a teda aj autentickejší. Korene týchto predsudkov sú však hlbšie. Siahajú až do roku 1818, keď vydal Friedrich Schleiermacher svoje prelomové dielo Über den Werth des Sokrates als Philosophen. Vyjadril v ňom svoju kritiku voči autorovi Spomienok na Sókrata, a to hneď na dvoch úrovniach: a) Xenofón bol vojak a nie filozofický mysliteľ. Z tohto dôvodu nebol schopný podať dôveryhodný popis Sókratových filozofických postojov, pričom je dôležité zdôrazniť, že sám Schleiermacher vnímal filozofiu nevyhnutne ako špekulatívnu činnosť. b) Xenofón chcel až príliš horlivo obhajovať svojho učiteľa pred žalobcami, čo spôsobilo, že Sókratov opis je veľmi konzervatívny a jeho filozofické názory sú ploché. Tento útok spôsobil, že počas niekoľkých desaťročí sa do myslí vedcov a bádateľov pomaly vkrádala nedôvera voči filozofickej sile Xenofóntovho diela.
Nový The Cambridge Companion to Xenophon sa snaží túto myšlienku nabúrať zo všetkých strán. Jeho hlavný editor Michael A. Flower ponúka hneď niekoľko dobrých dôvodov, ktoré majú veľkú tendenciu presvedčiť čitateľa o všeobecnom význame Xenofónta a jeho diela. Ako prvý uvádza citát od Thomasa Jeffersona, ktorý radí dobovej inteligencii ako sa zdokonaľovať v klasických jazykoch. Pri tejto príležitosti odhaľuje prezident svoj „must read“ list: „Vašu latinčinu a gréčtinu by ste si mali snažiť udržiavať čítaním si vo voľnom čase… Poradil by som vám, aby ste sa podujali na pravidelný kurz z histórie a poézie v oboch týchto jazykoch. V gréčtine začnite najskôr Kýrovov výchovou a potom čítajte Hérodota, Tukydida, Xenofóntove Helleniky a Anabasis, Arrianovho Alexandra a Plutrarchove životopisy…“ (s.1)
V zmysle tohto citátu sa nesie aj celý úvod. Flower uvádza niekoľko významných svetových osobností (Scipio Aemilianus, Machiavelli, Nietzsche, Stendhal, Tolstoj), ktoré mali vrelý vzťah k predmetnému mysliteľovi, pričom uvádza niekoľko zaujímavých perličiek. Za všetky spomeňme iba fakt, že Kýrova výchova bola prvou knihou, ktorá bola v Amerike preložená zo starogréčtiny (s.3), alebo že Friedrich Nietzsche označoval Spomienky na Sókrata (Memorabilie) za najatraktívnejšiu knihu gréckej literatúry.
Editor zároveň vyvracia názor, že musí nevyhnutne existovať prepojenie medzi komplexnosťou jazyka (Xenofóntov jednoduchý štýl vyjadrovania) a komplexnosťou myslenia. (s.4) Opäť sa vracia k starému schleiermacherovskému predsudku a tvrdí, že veľké množstvo akademikov za posledných dvadsať rokov (najmä vo Francúzsku) dokázalo, že Xenofóntov obraz Sókrata sa musí vnímať seriózne a jeho verzia „Sókrata“ je rovnako dobrá ako tá Platónova. (s.4) Za najradikálnejšiu a najnezvyčajnejšiu filozofickú ideu, ktorú môžeme nájsť v Xenofóntových spisoch (Oeconomicus, Poroi), považuje tvrdenie, že schopnosť nadobudnúť cnosť (areté) nachádzame rovnako u všetkých ľudských bytostí – teda je jedno, či ide o muža alebo o ženu, slobodného alebo otroka, Gréka alebo barbara. Túto myšlienku hodnotí Flower ako veľmi pokrokovú vzhľadom na klasické grécke presvedčenia typu – rozumová schopnosť žien je defektná (Aristotelés) a iné. Zdôrazňuje tiež, že Xenofóntova výnimočnosť spočíva vo formulácii niektorých hypotéz, ktoré sú aktuálne aj v súčasnosti, napríklad jeho dôkaz boha ako predchodcu teórie „inteligentného dizajnu“. (s.5)
Je však zaujímavé, že všeobecný cieľ tejto knihy je formulovaný skôr v duchu platónskeho Sókrata než v duchu toho Xenofóntovho, keďže sa snaží vyčerpávajúco neuzatvárať jednotlivé témy, ale naopak, otvárať ich a vzbudzovať u čitateľov živý záujem, aby tieto témy rozvíjali. (s. xiv)
Celá publikácia je rozdelená do piatich hlavných častí, ktoré bohato pokrývajú všetky oblasti xenofóntovských bádaní: I. Kontext, II. Individuálne práce, III. Techniky, IV. Hlavné záujmy, V. Recepcia a vplyv.
Prvá časť Kontext obsahuje kapitoly, ktoré zasadzujú Xenofónta do historického (John W. I. Lee a Nino Luraghi), filozofického (Louis-André Dorion) a politického (Sarah Brown Ferrario) kontextu. Z filozofického hľadiska je jednoznačne najzaujímavejší Dorion, ktorý skúma Xenofóntov vzťah k tzv. predsókratovským filozofom, pričom dospieva k záveru, že Xenofón zaujímal k staršej filozofickej tradícii kritickejšie stanovisko ako Platón. (s. 39) Vyvracia napríklad tvrdenie, že Xenofón vo svojich spisoch nereflektuje predsokratovských filozofov – v časti z prvej knihy Spomienok na Sókrata (Mem.1.1.11) starogrécky termín τῶν σοφιστῶν neodkazuje na známych učiteľov múdrosti, ale práve na predsokratikov. (s.38) Mimoriadne podnetná je aj zmienka o tom, že za Aristotelovým postojom voči Sókratovi – obraz filozofa, ktorý sa primárne zaoberal definíciami a kládol otázky zaoberajúce sa podstatou vecí (ti esti) – sa môže skrývať Xenofón, konkrétne opäť štvrtá kniha jeho Spomienok (Mem.4.6). Avšak hlavným cieľom textu je vyvrátiť Schleiremacherov predsudok. Dorion to robí takým spôsobom, že nabúrava „modernú“ definíciu filozofie ako kritickej racionálnej činnosti a poukazuje na pravý charakter antickej filozofie – t.j. a way of living one´s life. (s.56)
Druhý uzavretý celok, ktorý nesie názov Individuálne práce, sa zaoberá jednotlivými spismi z historického, jazykového, kultúrneho a v neposlednom rade aj z filozofického uhla pohľadu. Stretávame sa tu s pomerne detailnou analýzou Xenofóntových známych i menej známych prác – Anabasis a Helleniky (John Marincola), Apológia a Spomienky (David M. Johnson), Symposium (Gabriel Danzig), Oeconomicus (Fiona Hobden), Cyropaedia (Melina Tamiolaki) a s jeho menšími prácami (John Dillery). Z metodologického hľadiska je zaujímavá práca Johna Dilleryho Xenophon: The Small Works, ktorá sa snaží prehodnotiť delenie, na základe ktorého označujeme niektoré Xenofóntove spisy ako „menšie“. (s.195) Autor tiež upozorňuje na filozofické aspekty v týchto „menších“ dielach – kritika sofistov v spise Cynergeticus, ktorá nachádza prienik s Platónovým Sofistom (sofista ako lovec mladých a bohatých mužov). (s.215)
Tretiu časť by sme mohli označiť ako tú, ktorá sa najviac zaoberá jazykovými a filologickými nuansami v Xenofóntovom diele. Postupne sa prechádza od tém ako spôsob jazykového vyjadrenia (Vivianne Gray), cez Xenofóntov autorský hlas (Christopher Pelling) k takým, ktoré sa dotýkajú viac dramatického dotvorenia jednotlivých dejov, ako napríklad naratívny štýl jednotlivých rečí (Tim Rood) alebo charakter a funkcia reči vo všeobecnosti (Emily Baragwanath).
Ďalší veľký celok sa zaoberá Xenofóntom ako historikom (Michael A. Flower, Richard Fernando Buxton) a jeho reflexiou jednotlivých poleis (Christopher Tuplin, Paul Christesen) alebo Peržanov (Kostas Vlassopoulos). Záverečná piata časť si všíma vplyv Xenofóntovho diela v dejinách (Ewen Bowie, Noreen Humble) a v súčasnosti (Tim Rood).
Prekvapenie na záver predstavuje Epilóg s názvom Xenophon: Magician and Friend od Edith Hall, ktorý je akousi záverečnou chválorečou na Xenofónta. Termín „kúzelník“, ktorý sa nachádza v nadpise, odkazuje na autorove „verbálne kúzelníctvo“ (s.449), teda na Xenofóntov veľký spisovateľský talent a schopnosť „čarovať“ so slovami. Na druhej strane je Xenofón podľa autorky aj nesmierne príjemný „priateľ“, pretože jeho umelecká tvorba spĺňa aj hlavnú zásadu antického umenia vo všeobecnosti – vyvolať hédoné ako špecifickú formu potešenia, ktorá sa spája s úžitkom.
Záverečné strany publikácie sú určené na to, aby čitateľovi zjednodušili orientáciu v texte a v konkrétnych témach. Editor uvádza Zoznam dôležitých dátumov v Xenofóntovom živote (s.459-460), bibliografiu (s.461-494) a rozsiahly index mien a dôležitých termínov (s.495-520). Na úvodných stranách nachádzame tiež štyri mapy, ktoré výrazne uľahčujú čítanie najmä historických pasáží z Xenofóntových diel. Jedinou slabou stránkou je index mien a kľúčových výrazov, ktorý je príliš dlhý a z tohto dôvodu aj neprehľadný.
Na záver môžeme konštatovať, že ak sa čitateľ dokáže prebojovať cez viac ako päťsto strán tohto výnimočného kompendia, nebude viac pochybovať o tom, že Xenofón nie je oproti Platónovi druhotriedny filozof a nesamostatný mysliteľ, či oproti Tukydidovi a Hérodotovi zase druhotriedny historik. Jeho literárny štýl môže konkurovať tým najlepším rečníkom a spisovateľom. Čitateľ naplno precíti filozofický rozmer, Xenofóntov umelecký jazykový prejav a zároveň pochopí jeho význam pre súčasnosť a takisto naliehavú potrebu neustále sa k nemu vracať. A nakoniec si možno zoberie k srdcu aj radu Thomasa Jeffersona a siahne napríklad po Kýrovej výchove.
Mgr. Zuzana Zelinová
Katedra filozofie a dejín filozofie FiF UK
Šafárikovo nám. 6
818 01 Bratislava 1
zelinova13@gmail.com