Ste prekladateľom a znalcom diela Maurica Merelau-Pontyho. Čím vás jeho filozofia najviac fascinuje?
Maurice Merleau-Ponty sa vracia k našej živej skúsenosti a ukazuje nám,ako táto skúsenosť tvorí podložie nášho porozumenia sebe samým, iným a svetu, a navyše spojivám, ktoré existujú medzi nimi a ktoré utkávajú našu existenciu. Jeho filozofia fascinuje svojou presnosťou. Zatiaľ čo klasická filozofia sa robí cez abstraktné protiklady, ktoré nevyjadrujú naše žitie (bytie –ničota, subjekt – svet, telo – duša), fenomenológ Merleau-Ponty zdôrazňuje skúsenosť ako neustále stávanie sa, ktorému je cudzí metafyzický dualizmus, skúsenosť ako komunikáciu so svetom, ktorá je tomuto svetu vlastná viac než objektivizácia sveta, skúsenosť ako najskôr telesnú komunikáciu, no vždy intencionálnu, ktorá presahuje zmyslovosť bez toho, aby bola intelektom. Pre toto myslenie je konvenčný filozofický jazyk celkom iste nedostatočný a Merleau-Ponty fascinuje aj často prekvapujúcim a nesmierne bohatým jazykom, ktorý vytvoril a v ktorom niekedy obrazy nahrádzajú diskurzívnu logiku. Jeho jazyk je príkladom tej „hovoriacej reči“, ktorú sám Merelau-Ponty prirovnáva k umeleckému dielu, nakoľko táto tvorí svoj vlastný zmysel, a ktorú odlišoval od „hovorovej reči“, ktorá disponuje iba už nadobudnutými významami.

O gréckej tradícii,ktorej sme dedičmi, sa zvykne vravieť, že v nej dominuje vizuálne vnímanie. Už podľa Aristotela uprednostňujeme zrak pred inými zmyslami. Nepodcenili sme príliš ostatné zmysly?
Vo všeobecnosti nás filozofická tradícia učí podceniť v prospech rozumu všetky zmysly. Podľa tejto tradície je zrak akýmsi vyšším zmyslom, no neodoláva viac než ostatné Descartovmu metodickému pochybovaniu. Keď chce Merleau-Pontypoukázať na neudržateľný dualizmus subjektu a objektu, robí to cez dotyk svojich dvoch rúk, čo mu dovoľuje ukázať ambivalentnosť týchto dvoch pólov, a keď chce ukázať prepletenie mňa a sveta, je to opäť dotyk, ktorý mu slúži ako príklad: V momente, keď sa dotýkam stola, stôl sa naopak dotýka mojich prstov. A tak prostredníctvom všetkých mojich zmyslov vstupujem do sveta a svet prestupuje mnou.

Merleau-Ponty ukazuje, že prirodzené vnímanie je najskôr medzi-zmyslové a pôvodnejšie voči rozdeleniu zmyslov. V našom „prvotnom kontakte so svetom“ komunikujú zmysly medzi sebou a sú všetky spolu neoddeliteľné od našej skúsenosti nielen jednoty priestoru,ale aj „plnosti bytia“.

Venujete sa aj otázkam folklórnych tradícii a etnológie. V Bratislave ste mali pred časom príspevok o ornamentoch a čipkách. Možno o nich ešte aj dnes hovoriť ako o estetickej hodnote, alebo len ako
o prežitku a histórii?
Vetvičkové ornamenty, ktoré sa tak často objavujú v ľudovom umení v Nórsku, na Slovensku a takisto aj v iných krajinách, mi slúžili ako príklady krásy v jej kantovskej definícii: Spúšťajú vyrovnanú hru možností duše, rozumu a obrazotvornosti, a pozorovateľovi poskytujú potešenie, o ktorom možno hovoriť, že je bez zainteresovanosti a bez pojmu. Kant sám spomína príklad listových ornamentov na tapetách a nadčasovo sa ukazujúca hodnota výzdoby tohto druhu naznačuje, že tou spokojuje kantovský všeobecný zmysel (sensuscommunis). Všeobecný zmysel nás spája prostredníctvom našich tiel a ich skúseností napätia a rovnováhy, dynamiky a pokoja, ktoré sú kompozičnými princípmi vetvičkových ornamentov, kým akademické umenie nás chce často zaujať a vnútiť nám pojmové odkazy, ktoré nás oberajú o konsenzus a vedú nás do intelektuálnej konfrontácie.

Merleau-Ponty kvalifikuje naše vnímanie ako predpredikatívne a naše vnímajúce telo ako predpersonálne. Akademické umenie, ktoré je viac diskurzívne než predpredikatívne a viac individuálne než predpersonálne, je na rozdiel od ľudového umenia nepochybne menej spôsobilé artikulovať túto prvotnú otvorenosť voči svetu. Ľudové umenie má korene v tradícii a spoločnej telesnosti a často sa odlišujene diskurzívnou štylizáciou, ba možno povedať neduskurzívnou abstrakciou. Preto sa vo fenomenologickej estetike toto umenie podľa mňa vyznačuje výnimočnou zaujímavosťou. Často vlastní prvotný zmysel a svedectvo základného úsilia oslobodiť z neforemného chaosu kozmos zaujímavých foriem. Z pohľadu klasickej filozofie je umenie podozrivé, keďže sa tak nespochybniteľne vzťahuje k zmyslom. A v perspektíve dejín umenia je ľudové umenie podozrivé preto, lebo ako anonymné, mimo časové a nediskurzívne ohrozuje úsilie pripisovania, periodizácie a vysvetlenia, ktorým sa venujú historici umenia. Avšak rovnaké dôvody, ktoré vytláčajú toto prvotné umenie tak z filozofie ako aj z dejín umenia, ho robia podstatným pre fenomenológiu tela a vnímania. Pokúsil som sa to ukázať vo svojej knihe, ktorú som vydal roku 2007 pod názvom Prvotné formy. Abstrakcia v ľudovom umení (De første formene. Folkekunstens abstrakteformspråk), ktorá je prvou štúdiou o ľudovom umení z fenomenologickej perspektívy.

Čomu sa dnes venujú filozofi vo vašej krajine, v Nórsku? Aká oblasť filozofického uvažovania u vás dominuje?
Nórsky filozof Arne Naess zomrel tohto roku vo veku 97 rokov. Jeho smrť bola príležitosťou na štátne, univerzitné a ľudové spomienkové slávnosti. Naess, ktorý bol vymenovaný za profesora Univerzity v Oslo vo veku 27 rokov, silno poznačil nórsku filozofiu a jeho práce o logike čítalo niekoľko generácií nórskych študentov, ktorých univerzitné štúdium sa povinne začínalo prvým semestrom štúdia filozofie. V počiatkoch novopozitivistického hnutia sa objavil vo Viedenskom krúžku a venoval sa epistemologickej oblasti a filozofii jazyka. Avšak od jeho raného vedeckým pozitivizmu, od prílišnej kritiky „metafyziky“ všetkých iných foriem poznania (psychológia, umenie, náboženstvo a tradičná filozofia), sa jeho filozofia obrátila k väčšiemu teoretickému pluralizmu. Naess skončil uznaním hraníc objektívnej vedy a ako hodnotné pripustil aj iné prístupy k realite, no hlavne pripustil pluralitu prístupov ako takých. Arne Naess založil školu „hlbinnej“ ekológie a zohrával rozhodujúcu úlohu pri etablovaní spoločenských vied v Nórsku. Ako pacifista a kritik antikomunistickej propagandy počas studenej vojny bojoval proti všetkým formám totalitarizmu. No svoju najväčšiu slávu si získal predovšetkým ako horolezec s veľkým renomé.

Dagfinn Föllesdal, Naessov asistent, ktorý študoval prírodné vedy na Univerzite v Oslo a bol Quinovým žiakom na Harvarde, no zároveň sa venoval fenomenológii, obzvlášť Husserlovej, v odstupe od Heideggera a Sartra. Jeho úsilím bolo predovšetkým vyzdvihnúť súvislosti medzi analytickou a kontinentálnou filozofiou, a to mu prinieslo aj medzinárodné uznanie. Toto úsilie preukázal už vo svojej diplomovej práci predloženej v nemčine, Husserl a Frege: príspevok k osvetleniu vzniku fenomenologickej filozofie (Husserl und Frege: ein Beitrag zur Beleuchtung der Entstehung der phänomenologischen Philosophie). Všetky svoje nasledujúce skúmania sústreďuje na témy ako preklad, čin,i ntencionalita, racionalita, intersekcia dvoch tradícií. Föllesdal prispel rovnako ako Naess k propedeutickému štúdiu učebnicou Racionálna argumentácia: základný kurz teórie argumentácie a poznania (Rationale Argumentation: ein Grundkurs in Argumentations- und Wissenschaftstheorie), ktorá bola publikovaná v nemčine roku 1988 (v spolupráci s Larsom Walløem a Jonom Elsterom, Berlín, De Gruyter Studienbuch), roku 1991 knihou Fenomenológia a formálne vedy (Phenomenology and the formal sciences –v spolupráci s Thomasom M. Seebohmom a Jitendrom Nathom Mohantym, Dordrecht, Kluwer Academic Publishers) a roku 2001 knihou Význama skúsenosť (Meaning and Experience, Oxford). Föllesdal bol profesorom na Harvarde predtým, než ho vymenovali za profesora v Oslo a neskôr v Stanforde. Bol takisto pozvaným profesorom tak na Collège deFrance ako aj na Berkeley.

Vo všeobecnosti treba povedať, že je to predsa len analytická filozofia, ktorá dominuje v Nórsku a fenomenológia je viac-menej známa málo. Táto situácia je nepochybne zapríčinená silným vplyvom, aký má na Nórsko anglosaská kultúra. Zatiaľ čo angličtina je veľmi rozšírená, znalosť nemčiny a francúzštiny je vzácna, publikácie v angličtine a preklady z angličtiny sú početné a vydavateľstvá sa netrápia s tým, aby predložili málopočetnej filozofickej verejnosti alternatívy, ktoré však nemôžu prinášať finančný zisk.

Rád by som predsa len vyzdvihol do pozornosti jednu výnimku, štvrťročnú revue Agora – časopis premetafyzické bádanie, ktorý vychádza už viac než dvadsať rokov. Každé číslo sa venuje filozofickej alebo literárnej, umeleckej, sociologickej či nejakej inej téme. Medzi preberanými témami figurujú nielen autori ako Adorno, Kristeva, Derrida, Bataille, Bourdieu, Stanley Cavell a Luce Irigaray, ale aj všeobecnejšie témy ako moc, vojna či múzeum. Toto periodikum ponúka priestor pre myslenie, ktoré často musí zápasiť o svoje miesto v akademických kruhoch.

Každá doba ma svojich veľkých filozofov. Kto sú podľa vás veľkí filozofi súčasnosti?
Samozrejme by som rád spomenul Maurica Merleau-Pontyho, keďže je nepochybne mojím favoritom medzi súčasnými filozofmi. No možno už patrí viac do klasiky než do súčasnosti.

Súčasnejší filozof, ktorého som si mal príležitosť sám niekoľkokrát vypočuť v Paríži a ktorého čítanie mi bolo potešením, je Paul Ricœur, ktorý zomrel roku 2005. Jeho osobnosť na mňa výnimočne zapôsobila, no jeho čestnosť inšpirovala, ako sa mi zdá, celé jeho uvažovanie o čine a zmysle, zabudnutí a pamäti tak individuálnej ako aj kolektívnej, no a takisto uvažovanie o metafore, rozprávanía čase. V perspektíve ľudových umení, ktorým sa venujem, ma zvlášť zaujíma hermeneutika, ktorú Ricœur vzťahuje na umelecké dielo a na tradíciu, ako ju dielo vytvára alebo preberá. Ide o tradíciu, ktorá v sebe zaiste zahŕňa náš vzťah k minulosti, no ktorá takisto garantuje intersubjektívne porozumenie v prítomnosti. Ricœurova filozofia nám podobne ako Merelau-Pontyho umožňuje uvažovať tak o našom vzťahu k nám samým ako aj k iným a svetu.

Filozof je človek kníh. Ktorá kniha vás v živote azda najviac ovplyvnila a prečo?
Tým, že som ukončil štúdium estetiky na katedre porovnávacej literatúry na Univerzite v Oslo a na La Sorbonne Nouvelle v Paríži, prečítal som vskutku veľké množstvo klasickej literatúry. Privilegované miesto v týchto rozsiahlych čítaniach zaujíma nepochybne Hľadanie strateného času, majstrovské dielo Marcela Prousta. Najprv som ho našiel v knižnici mojich starých rodičov a veľmi sa ma dotklo prostredníctvom sveta, ktorý opisuje a postáv, ktoré ten svet obývajú, ale ešte viac Proustovým literárnym vyjadrením istej estetiky, akú som nanovo nachádzal aj u filozofov, napríklad u Ricœura. Akoby sa v minucióznom opise vnemov intenzívne žitých v prítomnosti a zároveň živených minulosťou Proustovi podarilo otvoriť celú dimenziu hĺbky v našej živej skúsenosti. Zdá sa mi, že proces sedimentácie a opakovania, ktorý opísal, rozširuje naše zvyčajné ponímanie tak priestoru ako aj času. Vracia im bohatosť, ktorú sme neváhali ignorovať kvôli diskurzívnemu rozmeru, ktorý sa usilujeme pripísať našim skúsenostiam a nášmu živému svetu.

Za rozhovor ďakuje Anton Vydra.