Jozef Pauer: Od médií k tragédii. Skeptické kritické úvahy o televízii, demokracii, tragédii a iných formách kultúry v pochybných krízových časoch. Bratislava: Infopress 2010, ISBN 978-80-89485-00-0.
Jozef Pauer svojou novou knihou organicky vpisuje do rozľahlosti svojej tvorby ďalší úsek. Jeho tvorba sa vyznačuje osobným písaním, osobnou múdrosťou, neprezentuje cudzie myslenie z pozície odnikadiaľ a so svojimi obľúbenými mysliteľmi udržuje pri uvažovaní podobný vzťah, aký zväčša pociťujeme pri osamelom, intímnom čítaní.
V trojici nosných esejí knihy predstavuje fenomén médií celkom inak, ako by to urobila učebnica o médiách alebo ňou z cesty zvedená filozofická reflexia. Mediálne sa vpisuje do podkladu prepracovaného antropologického či ontologického základu. Latentne znepokojujúca plochosť a banálnosť zvyčajných premýšľaní o mediálnom sa vytratila, sme v situácii, keď téma vystupuje konečne v reliéfe. Samozrejme, tento reliéf nie je jediný možný, a to ani z hľadiska autorovi blízkych filozofických tradícií, ani vzhľadom na početnosť aspektov, náčrtov, v ktorých sa nám tento fenomén dáva, a bezpochyby ani z hľadiska obmedzenia rozsahu knihy…
Prístup, ktorý určuje, ako je kniha poňatá a napísaná, nie je priamo fenomenologický, no napriek tomu sa pokúsim vystihnúť niekoľko zásadných tém knihy spojením s fenomenologickou a starogréckou filozofiou: druhá menovaná tradícia je už v knihe priamo prítomná. Antropologický základ pre premýšľanú tému autor získava opisom životného pohybu: imanencia svetu – transcendencia – nanovo imanencia svetu. Tento pohyb poznáme dobre od Platóna, pohyb sa začína v mnohosti, ktorá sa blíži k neusporiadaniu, a vertikálnym pohybom sa z nej vymaňujeme k nám samým, k sústredenej skutočnosti, a následným návratom môžeme spoznanú podstatu nás a skutočnosti priniesť do mnohosti. U Jozefa Pauera akoby sme boli svedkami podvojného chápania transcendencie, prítomnosti aj vertikálnej, aj horizontálnej metafory transcendovania. Vertikálna by označovala skôr vystúpenie k vyššej, koncentrovanej realite, horizontálna k sebe samému. Vertikálna pripomína Platóna, horizontálna Plotina alebo ešte Kierkegaarda a jeho človeka v rodiacom sa etickom štádiu, keď sa človek sťahuje z vonkajška roztrieštených pôžitkov do seba samého, seba, ktoré je vo vzťahu len k sebe, predtým než sa zmenené vráti do sveta v sústredenosti voľby medzi jednotlivosťami mnohého. Len táto sústredenosť prinesená z transcendencie umožňuje prebiť mámivú silu simulakier (napríklad médií).
Druhou silnou črtou diela je rozpracovanie opisu tohto pohybu v roztrieštenosti, mnohosti, ktorý zvyčajne ponímame ako sám život. Práve tu sa rozbor Jozefa Pauera, ak to vidíme správne, stretáva so súčasnými terapeutickými prístupmi inšpirovanými fenomenológiou života, ako ich načrtáva Rolf Kühn. Pohyb túžby sa v obrazoch (napríklad mediálnych), ktoré z tých alebo oných dôvodov stratili kontakt s realitou, teda so životom, povedané s Michelom Henrym, odvíja naprázdno. Uspokojenie je iluzórne, a tak sa túžba nanovo a rovnako márne do nich vrhá, stále viac prehlbujúc chýbanie.
Vyvrcholením knižky je kapitola venovaná tragédii, na pôdoryse ktorej Pauer predstavuje opozitné sily usporiadania a rozpadu. Tieto sily prechádzajú cez filozofické úvahy a formujú ich od predsokratovských počiatkov filozofie až po najsúčasnejšie úvahy o vnímaní živého tela druhého, ktoré sú husserlovsky inšpirované. Empedokles videl, že dva princípy, ktoré ovplyvňujú realitu, spájajú alebo rozrušujú, sú Láska a Svár. Dnes Jacob Rogozinski na pomedzí Husserlovho a Henryho myslenia uvažuje o telesnej syntéze, ktorá jediná nám umožňuje vidieť vo vizuálnom poli skutočné oživené predmety a osoby. Bez syntézy, bez síl spájania niet vnímania vecí a osôb, niet ich života a reality. Bez nej ostáva život oddelený od súcien vyskytujúcich sa pred nami, ktoré ostanú tieňmi.
Na konci knihy Jozef Pauer podá ešte niekoľko spresnení miesta umenia v médiách, ktoré by sme mohli zjednodušujúco zhrnúť tak, že nenavrhuje nasledovať často vypäté existenciálne modely tragických hrdinov, skôr jeho prítomnosť v médiách považuje za možnosť šírenia netriviálnych modelov života, ktoré, aj keď sa neuskutočnia v ideálnej podobe (ideálna podoba je v istom zmysle neuskutočniteľná, lebo ústi do úmrtia alebo šialenstva), nejako sa uskutočnia, zanechajú niekde stopu.
Kniha Jozefa Pauera je nezvyčajným vkladom do premýšľania o médiách nielen v slovenskom kontexte. Čitateľ môže byť pri niektorých jednotlivostiach zarazený, nemusí sa vedieť so všetkým stotožniť, celok je však pôsobiaca úvaha, z ktorej prúdi sila, život a takisto intelektuálna poctivosť.
Mgr. Róbert Karul, PhD.
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava