Porubjak, M.: V čase a bezčasí. In: Ostium, roč. 1, 2005, č. 1.
Čas, bezčasie a večnosť ako horizont bytia osoby (zborník). APhT 10. Trnava: FF TU, 2004. 102 s.
Zbor
ník štúdií s názvom Čas, bezčasie a večnosť ako horizont bytia osoby, nadväzuje na úspešnú radu deviatich predchádzajúcich zborníkov z edície Acta philosophica Tyrnaviensia. Príspevky do zborníka odzneli dňa 12. 11. 2004 na vedeckom kolokviu Katedry filozofie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V zborníku nájdeme jedenásť štúdií, organicky rozčlenených do dvoch hlavných okruhov: „Príspevky k vybraným otázkam“ a „Príspevky k vybraným mysliteľom“.
Zborník otvára štúdia autora hlavnej prednášky J. Piačeka s názvom Primum perichronozofie. Autor v príspevku rozvádza svoju synkriticistickú filozofiu a jednu z jej hlavných kategórii – perichróniu – preznievanie bezčasia časom. Za východiskovú pozíciu si volí hranicu, aby po jej vytýčení mohol vykročiť do neznáma. Autorovo vykročenie do neznáma nie je tápajúce, ale zahliadajúce. K svojmu zahliadaniu si prizýva dvoch hlavných spolu-zahliadačov: M. Heideggera a E. Finka. Piačekovo synkriticistické hravo-vážne „hroboňovstvo“ sa ostrí na preklade a výklade Heideggerovskej terminológie, aby nám ukázalo Heideggera na pozadí synkriticizmu a zároveň poskytlo možnosť overiť si synkriticizmus na pozadí Heideggera. V prúde autorových úvah tak môžeme aj my zahliadnuť, že človek, čas a svet sú zosúvzťažňovaní bezčasím, a že bezčasie im dáva ich pri-tom-nosť. Zároveň môžeme ucítiť a oceniť živý dych Piačekovej perichronozofie, ktorá neobmedzuje ľudské prekračovanie času len na známe extatické formy, ale ukazuje – čo treba veľmi oceniť – prekročenie času („bezčasné bytnenie“) aj v omnoho „prozaickejších každodenných činoch“, medzi ktoré patrí napríklad „skutok nevykonania zlého skutku“ (s. 21-22).
Ján Letz vo svojom príspevku Pochopy času, bezčasia a večnosti odvíjané z pohľadu kreačnej evolúciebezpečne a zrozumiteľne sprevádza čitateľa po stupienkoch svojej kreačno-evolučnej teórie od elementárnych častíc až po eschatologickú plerómu. V prvej časti príspevku autor na základe prác C. F. von Weizsäckera, I. Prigogina a J. Kroba poukazuje na nelineámosť a ireverzibilnosť procesov, ktoré nájdeme už vo fyzike a kozmológii, a ktoré poukazujú nie len na základnú irevirzibilitu smerovania času, ale aj na zvyšovanie komplexicity subsystémov vytvárajúcich kozmos. Vesmír sa tak u Letza ukáže ako irevirzibilný dynamický supersystém, otvorený voči svojmu transcendentnému okoliu; ako systém participačný, anticipačný a transcendujúci. Vesmír ako sebatranscendujúci súbor vzájomne komunikujúcich otvorených systémov nielenže smeruje k Transcendencii, ale zároveň (a nevyhnutne) subsistuuje z nej. V takomto pochope je svet otvorený Bohu a Boh sa ponúka svetu; alebo – s ohľadom na tému zborníka – čas o sebe a večnosť o sebe sú pochopiteľné jedine vo vzájomnej súvislosti. Medzi časom a večnosťou jestvuje základná ontologická spojitosť. Na najvyššom stupni evolúcie tak môže prísť podľa autora ku koincidencii času a večnosti, v ktorom čas prestáva existovať ako čas a večnosť ako večnosť. Toto „bezčasie“ a „bezvečnostie“ má svoj nevyhnutný teologický rozmer – stáva sa novým pleromatickým módom jestvovania – dovŕšením vesmírnej evolúcie v Božom kráľovstve, ktoré nie je akýmsi uzavretým systémom, ale zavŕšenou otvorenosťou všetkých konečných životných systémov (vrátane človeka ako osoby) pre plnosť života. Po analýze Pichtovho porozumenia diferencie medzi teóriou a meditáciou, J. Letz stručne zhŕňa svoje evolučné porozumenie času: „čas je vlastne etemalizovaným časom otvoreným večnosti a temporalizovanou večnosťou otvorenou času“ (s. 39). V najvyššom stupni eternalizácie a temporalizácie, v pleromatickom jestvovaní potom „božské a nebožské natoľko perichoreticky a intímne spolu prebývajú jedno v druhom, že už nemôžeme hovoriť o dualite božského a nebožského, ale – neadekvátne a symbolicky – o jeho princípovom konštituovaní…“ (s. 39 – 40)
Andrej Démuth v štúdii Čas a jeho vnímanie najprv stručne predstaví Kantovo chápanie času ako apriórne danej subjektívnej podmienky ľudského nazerania, aby vzápätí ukázal, opierajúc sa o výskumy R. Pollacka, ako môže byť táto Kantova filozofická predstava relevantná pre neurovedy a ich popis procesu vnímania kategórie času vo vedomí (t.j. mozgu a CNS) človeka. Autor z tejto pozície uzatvára svoju štúdiu slovami: „V konečnom dôsledku to (…) znamená, že z formálneho hľadiska je produkt pôvodnej jednoty apercepcie („ja“, systém oscilácie vín v mozgu) vyňatý z časového pôsobenia, pretože sám toto časové vnímanie umožňuje“ (s. 45).
Reginald Adrián Slavkovský svoj príspevok Bezčasie racionality a živá večnosť -po úvodnom spoluzamyslení s K. Lorenzom a K. R. Popperom nad evolúciou ako dobrodružstvom – člení, až s wittgensteinovskou prehľadnosťou, do jednotlivých téz. Vo veľmi zaujímavej komparácii čitateľovi poskytuje pohľad na čas v diachrónnej línii vývoja chápania času a večnosti v rôznych svetových náboženstvách a vo vede, čím umožňuje čitateľovi zamyslieť sa nad paralelami medzi týmito zdanlivo mimobežnými oblasťami ľudského rozumenia svetu. Osciláciu ľudského chápania a konania medzi časom a večnosťou chápe Slavkovský v závere svojej štúdie ako výpoveď o „určitej vnútornej tendencii v bytí, ktorá sa pre nás môže stať výzvou (…) k rastu a dozrievaniu v čase pre večnosť“ (s. 50).
Slavomír Gálik vo svojom príspevku Čas, vedomie a hyperpriestor vychádza z Bergsonovho intuitívneho rozumenia času. Čas sa ďalej pokúša uchopiť za pomoci výskumov transpersonálnej psychológie a chápe ho ako rozmer vedomia, čím sa dostáva k pojmu myseľpriestor, v ktorom sa spája fyzický priestor s vedomím, ktoré ho vníma. Ak si človek toto prepojenie uvedomí, môže sa, za istých podmienok (meditácia, etc), vyviazať z lineárnych podmienok myseľpriestoru, transcendovať seba samého a dostať sa do dimenzií, ktoré Gálik označí ako hyperpriestor, či priestoromyseľ, a tak sa vyviazať mimo rámec štandardnej neuronálnej a senzorickej aktivity. Priestoromyseľ, či hyperpriestor sa podľa autora stáva vnútornou dimenziou vedomia a zároveň nečasovým základom pre porozumenie času. Uvedomenie sa človeka tak nakoniec môže do seba prijať aj samotný zdroj vedomia, Absolútno, čo je podľa Gálika najdôležitejšia úloha človeka (s. 55).
Svetozár Korec vo svojej štúdii Človek a čas v mystike Východu porovnáva dve koncepcie času: „západnú“ a „ďalekovýchodnú“. Čas chápe ako subjektívnu kategóriu závislú od typu myslenia a životného štýlu tej ktorej kultúry (technická vs. poľnohospodárska spoločnosť). Podnetné je uvedenie Choprovho experimentu v rozdiele vnímania pohybu sekundovej ručičky pri relaxovanom a nerelaxovanom stave človeka. Podľa Korca je zmena vnímania času „iba sprievodným javom celkovej zmeny človeka“ (s. 61). Ak sa človek oddeľuje od svojho prirodzeného biotopu, je v čoraz väčšom psycho-somatickom napätí, jeho vnímanie času sa linearizuje a zrýchľuje, ak sa však vydá po ceste „sebaliečenia“, ceste „špirituálnej“ (autor pravdepodobne úmyselne používa archaickú formu slova „spirituálny), môže sa vymaniť zo zdania linearity času a dospieť k východnému holistickému chápaniu jedinej reality času, ktorou je čas „tu a teraz“ (s. 61).
Stredoveké inšpirácie pre hermeneutické porozumenie času, bezčasia a večnosti z hermeneutického laboratória (oratória) Antona Vydru sú ukážkou pozorného vnímania a interpretovania obrazov, ktoré k tejto problematike prináša stredoveká filozofia (Augustinus, Boëthius, Tomáš) a predovšetkým stredoveké umenie, a to ako literárne (Dante), tak i maliarske (Fra Angelico, Giotto, Hans Memling). Autor vychádza z aristotelovsko-ptolemaiovskej predstavy rozdelenia sveta na sublunárnu a supralunárnu sféru a z výrazov contingentia a necessitum, ktoré tomuto rozdeleniu prislúchajú. Jadro štúdie je venované interpretácii predstáv raja a pekla, ktoré sa ukážu ako dve podoby večnosti – „večného života“ a „večnej smrti“. „A práve kdesi medzi týmito dvoma podobami večnosti (jedna je lokalizovaná tam hore, druhá tu (!) dole) sa nachádza náš zápasiaci svet času (tempus)“ (s. 70); uzatvára Vydra svoj príspevok.
Helena Hrehová v štúdii Čas a večnosť v ruskom myslení s osobitým zreteľom na filozofiu P. J. Čaadajevazoznamuje čitateľa s „fascinujúco-tajomným“ pochopením času u ruských filozofov 19. st. V prvej časti príspevku autorka rozlíši medzi profánnym a sakrálnym časom a ukáže niektoré aspekty sakrálneho chápania času u Hebrejov, Grékov, starých Rusov, a u Rusov po prijatí kresťanstva, pre ktorých je čas „bazálne zakorenený v tajomstve“ (s. 74). V druhej časti príspevku sa autorka podrobne venuje niektorým zásadným myšlienkam P. J. Čaadajeva. Za kľúčové možno považovať Hrehovej pritakanie Čaadajevovej orientácie na Boha ako zdroja pravdy a mravného zákona a jeho dôrazu na namáhavú cestu k mravnej zodpovednosti každého človeka: „Vo večnosti sa zaskvie čistá láska, ale na zemi jej musí predchádzať dobro, spravodlivosť, milosrdenstvo a odpustenie“ (s. 78).
Pokiaľ sa J. Piaček v úvodnej prednáške zasvätene venoval neskorému Heideggerovi, Peter Rusnák nám v príspevku Pojem času u raného Heideggera a jeho etické implikácie v súčasnej filozofii veľmi jasnou formou ukazuje myslenie času v Heideggerovom diele Bytie a čas, jeho odmietnutie chápať čas z pozície večnosti (v klasickej metafyzike) a jeho dôraz na pochopenie času zo samotnej časovosti pobytu (Dasein). P. Rusnák však nezostáva na pozícii odmietnutia večnosti, ale prostredníctvom E. Lévinasa sa opäť k večnosti hermeneuticky navracia. Nekonečno sa nám ukazuje prostredníctvom vzťahu k druhému, až táto vzťahovosť zakladá čas skrze možnosť odpustenia. „Až sama možnosť odpustenia zakladá mravnosť, ktorá je odlišná od spravodlivosti a práva a teda od všetkých synchrónnych, klasických (…) etických systémov.“ (s. 83) P. Rusnák tak v závere poukazuje na možnosť nového založenia etiky.
Chápanie času u J. Guittona od Branislava Motýľa kladie dôraz na Guittonovo porozumenie času ako času obyčajného ľudského života. Autor Guittonove názory podporuje aj svojou výbornou znalosťou myslenia sv. Augustína. Spolu s Guittonom varuje pred dvoma zavádzajúcimi riešeniami vzťahu času a večnosti: kontamináciou – kedy sa človek neadekvátne usiluje zvečniť moment časovosti (vypĺňa svoj život ilúziami) a disociáciou – kedy človek zdôrazňuje moment večnosti a to, čo podlieha času chápe ako nepodstatné. Kľúčom k opusteniu týchto krajných pozícií je pre autora možnosť vertikality ľudského smerovania a zdržanlivosť, vďaka ktorým sa počas života človek môže učiť doceniť hodnotu každodennosti, správne užívať čas, stať sa putujúcim bytím na ceste k večnosti. Motýľ v závere svojho príspevku vyslovuje presvedčenie, že Guittonove inšpirácie sa môžu pre nás stať „impulzom k zastaveniu sa, zdržaniu, k zamysleniu sa nad tým, čo je vlastne to dôležité v našom živote. Možno nie to, čo nás hneď zaujme, upriami na seba našu pozornosť, ale to, čo nám neustále uniká.“ (s. 90)
Štúdia Zuzany Mokráňovej Čas nie je piesok v presýpacích hodinách, ale žnec, čo viaže snop vhodne uzatvára tok myšlienok celého zborníka. Na základe veľmi jemne a citlivo videných a interpretovaných obrazov v dielach A. de Saint-Exupéryho a na základe analýzy niektorých momentov filozofie S. Kierkegaarda autorka čitateľovi odhaľuje problém ľudského – žitého času. Pre človeka sa môže stať čas buď nepriateľom – ako čas minutý v nezmyselnej „zaneprázdnenosti“ vlastným egom a vonkajškom – čas rozmelnený ako „piesok v presýpacích hodinách“; alebo sa človek môže vo zvnútornení „namieriť“, „naladiť“ na čas, ktorý k nemu prichádza a zhostiť sa ho ako „času tvorby“, skutočnej tvorby svojho života – ako „žnec, čo viaže snop“. Autorka nám tak odovzdáva svoje posolstvo: „…nechať sa dobrovoľne zviazať časom „výmeny“ a zároveň v ňom niečo vytvárať (…) znamená necítiť čas ako nepriateľa, ktorý nás opotrebúva a ničí (…), ale naopak cítiť ho takým spôsobom, že nás napĺňa priateľským tichom“ (s. 99).
Zborník ako celok pôsobí konzistentným dojmom. Jednotlivé príspevky sú na dobrej vedeckej úrovni. Jazyková a štylistická stránka (s výnimkou niektorých preklepov a prehliadnutí) sú taktiež na dobrej úrovni. Jediným vážnejším nedostatkom zborníka sú chýbajúce resumé (v niektorom zo svetových jazykov) príspevkov. Zborník sa tak ochudobňuje o možnosť prezentácie v zahraničí. Ako recenzent musím oceniť dobrú úroveň príspevkov doktorandov katedry, ktorí sa môžu stať zárukou ďalšieho úspešného vedeckého a pedagogického rozvoja Katedry filozofie FF Trnavskej univerzity.
Mgr. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie FF UCM v Trnave