Tohtoročný advent prišiel veľmi rýchlo. Babie leto k nám bolo nesmierne štedré. Dni plné slnka, bezoblačná obloha a príjemné teploty vyvolávali pocit, že zima je ešte veľmi ďaleko. Nič nás neupozornilo na to, že sa rýchlo blíži. Aj výklady obchodov akoby po rokoch, kedy už v novembri sadol prach na vianočné ozdoby, tentoraz počkali. Prvá sviečka na adventnom venci však jasne posvietila na kalendár a ukázala realitu, ktorá zaskočila…
Signály sú v živote dôležití pomocníci. Dátumy narodenín rodiny a priateľov uložené v kalendári mobilu, upozornenia o schôdzkach pípajúce zo zoznamov úloh či notifikácie mailov pomáhajú vytvoriť image pozorného a dochvíľneho partnera. Presunutie vecí zvnútra von, odovzdanie dôležitých termínov technike, čakanie na upozornenie o blížiacich sa udalostiach zvonku je však riskantné. Baterka sa vybije, aplikácia prestane fungovať, pamäť vymaže, a tak zaspíme do práce, nekúpime kvety, neprídeme na schôdzku…
Na druhej strane, sú tu signály, o ktorých existencii vopred nevieme, nečakáme ich, neplánujeme, no sú dôležité. Smútok v očiach suseda, skúmavý či vyčítavý pohľad člena rodiny, nadšené očakávanie dieťaťa čakajúceho na pochvalu. Signály o tom, že niečo nie je v poriadku, že niekto potrebuje pomoc, alebo naopak, že práve ubiehajú najkrajšie roky nášho života či niekto chce s nami prežívať svoju radosť. Odpovedať na ne môže byť nezriedka dôležitejšie, ako v správny deň potriasť rukou či včas odpovedať na mail…
Horiacich sviečok na venci pribúda, aj ruch v obchodoch dáva vedieť, že sú tu sviatky s prívlastkom „najkrajšie v roku“. To, že treba kúpiť darčeky, už vieme. Maily fungujú a mobil pípa, takže ani na priateľov nezabúdame. Napriek tomu sme slepí a hluchí k dôležitým veciam. Každý rok uhneme pohľadom od tehotnej ženy bez príbytku, žiara hviezdy od východu nás neprinúti zamyslieť sa, roky sa podobajú ako vajce vajcu a my stále čakáme. Že nás niečo osloví, prebudí k napĺňaniu snov, že začneme byť viac s rodinou, že sa zbavíme zhonu…
Čakáme na signály…
No tie sú už tu…
A nie po prvýkrát…
Slávka Démuthová
Obrázok na titulke: © Elvira Golomboši